znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 462/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.,   B.,   zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná konateľka a advokátka JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr/6/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011 doručená   sťažnosť   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr/6/2010.  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S 196/2009 z 24. septembra 2010 bolo zastavené konanie o preskúmanie rozhodnutia krajského pozemkového úradu sp. zn. 1079/199/2009 z 27. júla 2009, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky „na vyporiadanie vlastníctva v z.“.

Krajský súd po podaní žalobného návrhu v októbri 2009 vyzval sťažovateľku „na doplnenie žaloby o správne označenie žalobcu“, a keďže tá v stanovenej lehote nereagovala na jeho výzvu, krajský súd konanie zastavil.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom oznámila, že „Na strane žalobcu vystupuje Z..., ktorej súčasťou je aj z.“.

Najvyšší súd o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že   ho odmietol ako podané   neoprávnenou   osobou,   pretože „tento   subjekt   nebol   účastníkom   konania   pred krajským súdom ani účastníkom konania pred správnymi orgánmi na oboch stupňoch“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukazuje na to, že postupom najvyššieho súdu jej ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, a v tejto súvislosti spomína uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 400/2009 a sp. zn. 2 Sžo 48/2009. Tvrdí, že došlo aj   k   porušeniu „princípu   dvojinštančnosti   konania“,   pretože   krajský   súd   ako   súd prvostupňový sa nevyjadroval k otázke aktívnej vecnej legitimácie, z čoho vyplýva, že táto otázka bola predmetom posúdenia len odvolacieho súdu.

Takisto   uvádza,   že „Nakoľko   podľa   ust.   §   6   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   o   užívaní pozemkov   v   zriadených   záhradkových   osadách   a   vyporiadaní   vlastníctva   k   nim,   sú účastníkmi konania: a) užívatelia, b) záhradkárska organizácia, c) vlastníci, d) Slovenský pozemkový   fond,   podal   sťažovateľ   ako   účastník   konania,   žalobu   vo   veci   preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Krajského pozemkového úradu v B., ktoré konanie sa na Krajskom súde v Bratislave viedlo pod sp. zn. 4 S 196/2009“. Sťažovateľka sa domnieva, že mala byť účastníčkou tohto konania, pretože ešte v odvolacom konaní bola preukázaná jej aktívna legitimácia.

V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že   uznesením   najvyššieho   súdu   z   31.   januára   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Sžr/6/2010 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho žiadala napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáhala sa súčasne aj priznania úhrady trov konania.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesením   najvyššieho   súdu z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod   sp. zn. 1 Sžr/6/2010 došlo k porušeniu jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   zistil,   že   v   danom   prípade   sťažovateľka   z   tvrdeného dôvodu, že jej bola v predmetnom konaní ako účastníčke konania odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podala proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu dovolanie 16. marca 2011, v dôsledku čoho spisový materiál krajského súdu sp. zn. 4 S 196/2009 bol následne 25. marca 2011 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní v predmetnej veci. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu   nie je dovolacie konanie   ešte   skončené,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   v   prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp.   zn.   1   Sžr/6/2010   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011