SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 461/2015-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Sklenárom, advokátska kancelária, Obchodná 7,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručenéhov čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1písm. c)   a   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave sp.   zn.   5   Tpo   36/2014z 23. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručenéhov čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inúprávnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   obhajobuzaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoruuznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Tpo   36/2014z 23. októbra 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením   vyšetrovateľa   PrezídiaPolicajného   zboru,   Národnej   kriminálnej   agentúry,   národnej   jednotky   finančnej polície,expozitúry   Západ   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   pod   ČVS:   PPZ-99/NKA-FP-YA-2013z 3. októbra 2014 vznesené obvinenie za zločin poškodzovania veriteľa spáchaný formouspolupáchateľstva podľa § 20 a § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Skalica (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. Tp 14/2014 z 5. októbra 2014 vzatý do väzby z dôvodu uvedenéhov §   71   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v zneníneskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   s určením   začiatku   plynutia   lehotyväzby od 6:00 h 2. októbra 2014.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajskýsúd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   36/2014   z 23.   októbra   2013   rozhodol   tak,že prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   a sám   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   vzalsťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s určenímzačiatku jej plynutia od 6:00 h 2. októbra 2014 a súčasne krajský súd návrh sťažovateľapodľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na nahradenie väzby dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   sp.   zn.   5   Tpo36/2014   z 23.   októbra   2014   ústavne   konformným   spôsobom „nevysporiadal s nasledovnými skutočnosťami:

a) s nezákonnosťou zadržania mojej osoby ako obvineného,

b) s absenciou formálnych a materiálnych dôvodov väzby,

c) arbitrárnosťou uznesenia o vznesení obvinenia i arbitrárnosťou uznesenia o vzatí obvineného do väzby,

d) s prekročením zákonnej 48 hod. lehoty na zadržanie.“.

Ako sťažovateľ uvádza, 2. októbra 2014 bol zadržaný „z dôvodu vyšetrovateľom deklarovanej existencie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku... Tieto dôvody väzby však neboli nikde konkretizované a nebol som s nimi v rozpore so zákonom ani   aj   ani   môj   obhajca   oboznámený   pri   mojom   zadržaní   (porušenie   §   85   ods.   4   Tr. poriadku)...

Z návrhu prokurátora na vzatie obvinených... do väzby zo dňa 3. 10. 2014 vyplýva, že existuje jeden jediný dôvod na ich vzatie do väzby a to ich údajné ovplyvňovanie svedka ⬛⬛⬛⬛ v minulosti.

Dňa   2. 10. 2014   bol ⬛⬛⬛⬛ zadržaný   a následne   aj   vypočutý   ako podozrivý z trestného činu poškodzovania veriteľa, pričom vo svojej výpovedi neuvádza, že by som na neho mal v minulosti pôsobiť, prípadne ho ovplyvňovať.

Dňa 3. 10. 2014 bol ⬛⬛⬛⬛ vypočutý v postavení svedka... potom ako bol... zo zadržania vyšetrovateľom prepustený... už... uviedol, že som ho mal ovplyvňovať v tom, ako mal vypovedať v minulosti na polícii...“.

Sťažovateľ je toho názoru, že 2. októbra 2014, t. j. v deň jeho zadržania, „neexistoval dôvod väzby“, a teda jeho zadržanie „bolo nezákonné“. Ako uvádza, „dôvod väzby sa stal známym pre orgány činné v trestnom konaní až dňa 3. 10. 2014“, a pretože v čase jehozadržania neexistoval iný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, jezrejmé,   že   k   jeho zadržaniu   došlo   nezákonne.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   pokiaľ   krajský   súd„predpoklad nezákonnosti zadržania nezobral pri rozhodovaní o vzatí do väzby do úvahy a rozhodol o vzatí   do väzby, je to v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Ďalej sťažovateľ okresnému súdu, ako aj   krajskému súdu vytýka, že neposúdili„arbitrárnosť uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 3. 10. 2014... zrejme aj z dôvodu, že si nepreštudoval   spis   a neoveril   si,   či   sa   tvrdenia   vyšetrovateľa   uvádzané   v predmetnom uznesení zhodujú so skutkovým stavom vyplývajúcim z iných dôkazov...“.

Sťažovateľ tvrdí, že „zo strany vyšetrovateľa neboli uvedené v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia žiadne obsahy dôkazov, ktoré obvineného zo spáchania skutku alebo trestného   činu   usvedčujú   a taktiež   žiadne   skutkové   a právne   úvahy   týkajúce   sa   týchto dôkazov, z ktorých by vyplývalo naplnenie objektívnej a subjektívnej stránky predmetného trestného činu zo strany obvineného a teda že konal spôsobom v úmysle poškodiť veriteľov......   Z   odôvodnenia   uznesenia   o vznesení   obvinenia...   nie   je   možné   zistiť,   akými úvahami sa vyšetrovateľ pri hodnotení zadovážených podkladov spravoval, ako aj právne úvahy,   na   ktorých   základe   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   posudzoval   zistené skutočnosti.“.

Uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľ hodnotí ako svojvoľné rozhodnutie, ktorénerešpektuje   kogentnú   právnu   normu,   resp.   jej   interpretáciu,   a ako   také,   ktoré   jev extrémnom   rozpore   s princípom   spravodlivosti.   Je   presvedčený,   že   bolo   vydanéna základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   a v rozpore   so   základnou   zásadoutrestného konania vyjadrenou v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a je teda nezákonné.

Rovnako za arbitrárne považuje sťažovateľ aj uznesenie okresného súdu, ktorým bolvzatý do väzby, a to z dôvodu, že okresný súd neskúmal náležitosti vyžadované zákonompre rozhodnutie o vznesení obvinenia. V odôvodnení uznesenia o väzbe okresný súd citujeskutočnosť, že „obvinený rozhodol o zrušení spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.. bez likvidácie   zlúčením   s nástupníckou   spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛..“, pritomsťažovateľ   tvrdí,   že   takúto „obchodnú   transakciu...   nemohol   vykonať,   nakoľko   dňa 23. 5. 2012... nebol spoločníkom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ a teda... nevykonával funkciu valného zhromaždenia a taktiež... nebol ani jej konateľom...“. Taktiež okresný súd vôbecneskúmal, „či dôvod väzby dňa 2. 10. 2014 – teda v deň zadržania“ sťažovateľa „existoval, či bola dodržaná litera Tr. poriadku konkrétne § 85 ods. 1 v spojení s § 71 ods. 1) a teda či zadržanie... bolo zákonné“, keďže skutočný dôvod, pre ktorý bol sťažovateľ vzatý do väzby,bol orgánom činným v trestnom konaní známy až 3. októbra 2014 zo svedeckej výpovede ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľ považuje za nezodpovedanú zo strany okresného súdu aniotázku kvalifikácie spáchania skutku spolupáchateľstvom, keďže „v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia sa nenachádzal ani jeden argument, ktorý by obsahoval právnu úvahu vyšetrovateľa vo vzťahu k ustanoveniu § 20 Tr. zákona, a teda že... sa mal dopustiť prevodu časti podniku po vzájomnej dohode s obvineným ⬛⬛⬛⬛ “.

Taktiež   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   36/2014   z 23.   októbra   2014sťažovateľ   považuje   za   arbitrárne   a jeho   odôvodnenie   za   nedostatočné.   Krajský   súdpochybil, „nakoľko sa vo svojom rozhodnutí... z hľadiska existencie materiálneho dôvodu väzby   nevysporiadal   s označenými   pochybeniami   orgánov   činných   v trestnom   konaní a nereagoval   na   dôvody,   ktoré“ sťažovateľ „vyčerpávajúco   uviedol   v sťažnosti   proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie...“.

Druhostupňový súd vo vzťahu k «formálnemu dôvodu väzby použil... len frázovité, nekonkrétne a všeobecné formulácie.

... neuviedol na základe akých skutočností mal za preukázané, že dňa 2. 10. 2014 existoval u mojej osoby dôvod väzby a teda že zadržanie bolo zákonné, neuviedol čím boli naplnené formálne a materiálne podmienky väzby a ani neuviedol akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní spravoval s ohľadom na preukázané skutočnosti.

Vzhľadom   na   to,   že   Krajský   súd   rozhodoval   na   neverejnom   zasadnutí...,   mal... obzvlášť opatrne prihliadať aj na moje písomné podania a s argumentmi v nich uvedenými sa náležite vysporiadať. Toto však Krajský súd opomenul, čo je typický znak arbitrárnosti rozhodnutia   v dôsledku   jeho   nepreskúmateľnosti   pri   absencii   náležitého   odôvodnenia. Rozhodnutie... javí teda znaky „blanketového“ rozhodnutia, pričom ho ani vlastnoručne nepodpísal   predseda   senátu   (táto   vada   len   umocňuje   znak   arbitrárnosti),   ale   len pracovníčka súdu, ktorá ho zrejme vyhotovila.».

Podľa presvedčenia sťažovateľa je uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2014z 23. októbra 2014 v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Za arbitrárne považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj v častiodôvodnenia, „v   ktorej   sa   zaoberal   zamietnutím...   alternatívneho   návrhu   na   prípadné nahradenie... väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Aj v tejto časti sa... stotožnil   s dôvodmi...   uznesenia   prvostupňového   súdu...“.   Podľa   sťažovateľa „Dané odôvodnenie...   vykazuje   znaky   frázovitosti,   nie   je   preskúmateľné   a preto   nemožno akceptovať stanovisko krajského súdu, ktorý sa s ním stotožnil.“.

Sťažovateľ   konštatuje,   že „Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Krajský   súd   v Trnave v rozhodnutí   o mojom   vzatí   do   väzby   a zamietnutí   môjho   alternatívneho   návrhu   na nahradenie mojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka rozhodol len na základe abstraktných úvah, nevysporiadal sa v dostatočnej miere s absenciou materiálnych ale aj formálnych dôvodov väzby, musím niesť neprimeranú obetu pre naplnenie záujmov štátu, ako by bolo možné odo mňa spravodlivo požadovať, čím je narušená primeraná a spravodlivá rovnováha medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jednotlivca, čo predstavuje porušenie môjho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.“.

Sťažovateľ   ďalej   okresnému   súdu,   ako   aj   krajskému   súdu   vytýka   nezohľadnenieskutočnosti, že v rámci rozhodovania o jeho väzbe „bola porušená zákonná 48 hod. lehota, po uplynutí ktorej musí byť zadržaná osoba odovzdaná súdu, inak musí byť prepustená na slobodu“.

Sťažovateľ uviedol, že v tejto trestnej veci už bol 14. mája 2012 o 9.30 h „zadržaný z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)...   a   písm.   c)...“ Trestného   poriadku   a následne15. mája   2012   o 11.30   h   zo   zadržania   opatrením   vyšetrovateľa   prepustený,   a teda„obmedzený na osobnej slobode v trvaní 24 hod. 30 min.“.

Opätovne bol v rovnakej trestnej veci zadržaný 2. októbra 2014 o 6.00 h „z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)“ Trestného poriadku a sudkyni pre prípravné konanie odovzdaný3. októbra 2014 o 21.00 h, čo predstavuje čas v trvaní 39 hodín.

Sťažovateľ   z uvedeného   vyvodil,   že   celková   doba   jeho   zadržania   predstavuje   63hodín   a 30   minút.   Správnosť   takéhoto   postupu   počítania   lehoty   zadržania   sťažovateľodvodzuje analogicky od počítania trvania väzby, že „aj čiastkové obmedzenie osobnej slobody jednotlivca formou väzby sa započítava na celkové trvanie väzby a teda celková lehota väzby spolu s už vykonanou väzbou nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6 Trestného poriadku“.

Napokon sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu zaručenéhov čl. 50 ods. 3 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že jeho obhajca 4. októbra 2014 požiadalvyšetrovateľa o vyhotovenie kópie celého vyšetrovacieho spisu, avšak až 28. októbra 2014vyšetrovateľ   oznámil   obhajcovi   sťažovateľa,   že   6.   novembra   2014   mu   bude   umožnenévyhotoviť si fotokópiu vyšetrovacieho spisu. Vyšetrovateľom navrhovaný postup (aby siobhajca sám vyhotovil kópiu spisu) podľa názoru sťažovateľa „nemá oporu ani v logickom ani v gramatickom výklade platnej a účinnej legislatívy (§ 69 ods. 1 Trestného poriadku), nemá oporu ani v súdnej judikatúre, ani v ustálenej praxi a pravdepodobne ani v platných a účinných predpisoch Ministerstva vnútra SR, resp. v usmerneniach, nadväzujúcich na túto problematiku. Keďže takýto postup... nekorešponduje s obsahom ustanovenia § 69 ods. 1 Trestného poriadku a dokonca nie je nielen procesne ale ani technicky... realizovateľný, postup   vyšetrovateľa   považujem   za   nezákonný   a porušujúci   závažným   spôsobom   právo na moju obhajobu ako obvineného.“.

Sťažovateľ v závere argumentácie zhrnul, že „pokiaľ si Krajský súd osvojil dôvody väzby tak ako ich určil Okresný súd Skalica, bol povinný vysporiadať sa ústavne konformne s dôvodmi väzby, avšak:

1) nevysporiadal sa s tým, že obvinený bol nezákonne zadržaný, nakoľko nebola dodržaná litera Tr. poriadku: § 85 ods. 1 v spojení s § 71 ods. 1 a teda v deň zadržania obvineného 2. 10. 2014 neexistoval dôvod väzby,

2) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje nepravdivé   informácie,   ktoré   sú   v rozpore   s ostatnými   písomnými   dôkazmi   zaradenými do spisu,   a tiež   so   skutočnosťou,   že   v predmetnom   uznesením   nebola   špecifikovaná objektívna a ani subjektívna stránka trestného činu teda zavinenie,

3) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje len strohú sumarizáciu dôkazov a nie sú v ňom rozvedené zistené skutočnosti a neobsahuje právne úvahy o ich hodnotení tak, ako to predpokladá § 176 ods. 2 Tr. poriadku,

4)   nevysporiadal   sa   so   skutočnosťou,   že   neboli   naplnené   formálne   a materiálne podmienky väzby,

5)   neodôvodnil   náležite   svoje   rozhodnutie   a nevysporiadal   sa   s odôvodnením zamietnutia sťažnosti obvineného smerujúceho voči uzneseniu Okresného súdu Skalica, čo napĺňa typické znaky arbitrárnosti rozhodnutia...“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v Trnave   uznesením   zo   dňa   23. 10. 2014,   sp.   zn.:   5   Tpo   36/2014, porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základné právo zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho právo zaručené v čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 10. 2014, sp. zn.: 5 Tpo 36/2014, porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 36/2014 zo dňa 23. 10. 2014...

Ústavný súd Slovenskej republiky prepúšťa obvineného ⬛⬛⬛⬛ z väzby na slobodu...“.

Zároveň sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovanízákladných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcichz medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobomustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva aleboslobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhuústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jehoprijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Táto viazanosťústavného súdu sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti(v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   (v   tomto   prípade   zastúpenýkvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdudomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m.m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení práviným subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považujeiba za súčasť argumentácie.

Ústavný súd za predmet sťažnosti preto považoval namietané porušenie základnéhopráva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1 listiny,základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,základného   práva   na   obhajobu   zaručeného   v   čl.   50   ods.   3   ústavy,   práva   na   slobodua bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivésúdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo36/2014   z   23.   októbra   2014,   ku   ktorému   malo   dôjsť   nedostatočným   odôvodneníma arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľ súdom rozhodujúcim o jeho väzbe vytýka, že neskúmali (i) neexistenciudôvodu na zadržanie jeho osoby 2. októbra 2014, (ii) nepravdivosť skutočností uvedenýchv uznesení   o vznesení   obvinenia,   (iii)   nedostatok   zákonných   náležitostí   odôvodneniauznesenia   o vznesení   obvinenia   a   (iv)   absenciu   formálnych   a materiálnych   podmienokväzby.   Je   presvedčený,   že   taktiež   došlo   k   prekročeniu   lehoty   zákonom   ustanovenejna zadržanie jeho osoby.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možnozadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneďoboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodualebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažnýchtrestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jejprepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa takstane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   c)   zákonné   zatknutie   alebo   inépozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodnépodozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že jepotrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručenéhov čl.   6   ods.   1   dohovoru   sťažovateľ   videl   v tom   (pozri   odôvodnenie   sťažnosti   s.   9),že „Krajský súd v Trnave predpoklad nezákonnosti zadržania nezobral pri rozhodovaní o vzatí do väzby do úvahy“, t. j. druhostupňový súd neprihliadol na sťažovateľom tvrdenúskutočnosť, že 2. októbra 2014, teda v čase jeho zadržania, neexistoval, resp. orgánomčinným   v trestnom   konaní   nebol   (nemohol   byť)   známy   dôvod   [§   71   ods.   1   písm.   b)Trestného poriadku], pre ktorý bolo možné sťažovateľa zadržať. Ten sa stal známym ažpo výsluchu relevantného svedka 3. októbra 2014.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.5   Tpo   36/2014   z 23.   októbra   2014   je   rozhodnutím   o väzbe   sťažovateľa,   t.   j.   o jehoosobnej slobode.   Stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu   sa   v obdobných   prípadoch(napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09) zhodla v názore, že čl. 46 ods. 1 ústavyje   všeobecným   ustanovením,   ktoré   upravuje   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   a   tovo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré   jeaplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavyv pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribútyzákladného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadochpozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garanciespravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a pretosú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

V obdobnom vzťahu je aj ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré je aplikovateľné nakonanie o trestnom obvinení (teda vo veci samej), a ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoréupravujú   všetky   prípustné   dôvody   pozbavenia   osobnej   slobody. Rozhodovacia   činnosťEurópskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovorusa   v   „trestných“   veciach   týkajú   len   konaní,   v   ktorých   sa   rozhoduje   o   „oprávnenosti“obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním,ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vinea   treste.   Vychádzajúc   z   uvedeného   režimu   čl.   6   dohovoru   nepodlieha   (okrem   iného)rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúskoz 10. 11. 1969). V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru(napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného právazaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konanío väzbe   zjavne   neopodstatnená,   a   preto   ju   ústavný   súd   odmietol   už   na   predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Ako   z obsahu   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   k porušeniu   základného   právasťažovateľa   na   obhajobu   malo   dôjsť   postupom   vyšetrovateľa,   ktorý   nevyhovel   žiadostiobhajcu o vyhotovenie kópie vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku,resp. postupoval v rozpore s právnou úpravou tak, že oznámil obhajcovi dátum, kedy sikópiu vyšetrovacieho spisu môže sám vyhotoviť.

Z ďalšieho   obsahu   sťažnosti   však   už   nevyplýva   žiadna   príčinná   súvislosť   medzinamietaným porušením označeného základného práva a napadnutým rozhodnutím krajskéhosúdu o osobnej slobode sťažovateľa. Inak povedané, sťažovateľ neuviedol žiaden argument,ktorý by nasvedčoval tomu, že prípadný nesprávny postup vyšetrovateľa mal akýkoľvekrelevantný   dopad   na   rozhodovanie   a rozhodnutie   krajského   súdu   z 23.   októbra   2014.Sťažovateľ   netvrdí,   že   by   žiadal   vyhotoviť   kópiu   vyšetrovacieho   spisu   práve   na   účelyprípravy obhajoby v súvislosti s rozhodovaním všeobecného súdu o jeho väzbe, resp. že bypostupom   vyšetrovateľa   bol   akýmkoľvek   spôsobom   ukrátený   na   svojich   obhajobnýchprávach v konaní pred krajským súdom.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   konštatuje,   že   aj   v tejto   časti   je   sťažnosťsťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   je   potrebné   podotknúť,   že   na   dodržiavanie   zákonnostiv prípravnom konaní dozerá konkrétny prokurátor príslušnej prokuratúry (§ 230 ods. 1Trestného poriadku). Sťažovateľ však neuviedol, či vôbec využil jemu dostupný prostriedoknápravy a podal žiadosť príslušnému dozor vykonávajúcemu prokurátorovi o preskúmaniepostupu   vyšetrovateľa   podľa   §   210   Trestného   poriadku   a s akým   výsledkom.   Ak   takneurobil, táto okolnosť by aj za predpokladu namietania postupu vyšetrovateľa v rámcipetitu sťažnosti bránila jeho preskúmaniu ústavným súdom z dôvodu neprípustnosti takéhotonávrhu (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Ako už bolo uvedené, v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy ústavná ochranazákladných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcichz príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   je   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súdv súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovednéza výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdutak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajskéhosúdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktorékrajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či mal, resp. nemal byťsťažovateľ   vzatý   do   väzby.   Úloha   ústavného   súdu   sa   v   danom   prípade   obmedzilana posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je takodôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okreminého)   na   kvalitu   preskúmania.   Väzobné   konanie   týkajúce   sa   rozhodovania   o   osobnejslobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivéhokonania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom jeprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľnýmspôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritomzaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozrinapr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj predmetnú časť sťažnostisťažovateľa.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   5   Tpo   36/2014-80z 23. októbra 2014, ktorým sám rozhodol o väzbe sťažovateľa po zrušení prvostupňovéhorozhodnutia, okrem iného uviedol:

«Obhajca   obvineného ⬛⬛⬛⬛...   písomne   zdôvodnil   sťažnosť   proti napadnutému   uzneseniu   nasledovne.   Predovšetkým   poukázal   na   tzv.   doktrínu   „ovocia z otráveného stromu“ a namietal nezákonnosť zadržania obvineného i jeho vzatia do väzby. Má za to, že v prípade osoby obvineného sa vyžaduje vyšší stupeň podozrenia zo spáchania skutku, pričom podľa jeho právneho názoru dňa 2. októbra 2014 neexistoval u kolúzny dôvod väzby. Uviedol,   že zadržanie obvineného bolo arbitrárne, a to z dôvodu   uľahčenia   vyšetrovania,   zjednodušenia   vyšetrovacích   úkonov,   pôsobenia na podozrivých psychickou formou za tým účelom, aby sa buď priznali k spáchaniu trestnej činnosti, resp. označili iné osoby, ktoré sa predmetnej trestnej činnosti mohli ešte dopustiť. Namieta   splnenie   formálnych   a materiálnych   podmienok   existencie   väzby,   taktiež nedostatočné odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľom, pričom kládol dôraz na ním proklamovanú okolnosť v tom smere, že vyšetrovací spis nepreukazuje kolúzne konanie   obvineného ⬛⬛⬛⬛.   V tomto   smere   spochybnil   výpovede   svedka, poukázal na jeho procesné postavenie v konaní a v týchto súvislostiach aj na dočasne odloženie vznesenia obvinenia ⬛⬛⬛⬛. Navrhol, aby sťažnostný súd napadnuté uznesenie zrušil a obvineného ⬛⬛⬛⬛ prepustil na slobodu. Postupu okresného súdu vytkol, že neaplikoval ustanovenie § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. s akcentom na právny názor, že väzba tohto obvineného mala byť nahradená dohľadom probačného úradníka...

Krajský súd... zistil, že sťažnosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ je čiastočne dôvodná.

Sudca okresného súdu postupoval v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď na   podklade   doposiaľ   zhromaždeného   spisového   materiálu   (vrátane   originálu vyšetrovacieho   spisu)   po   podaní   návrhu   prokurátora   na   vzatie   obvineného do väzby v zákonom predpísanej lehote a bez meškania určil termín procesného úkonu   na   deň   5.   októbra   2014   a zároveň   zabezpečil   prítomnosť   všetkých   oprávnených procesných strán na tomto úkone, tento úkon v rozsahu č. l. 18 – 24 spisu procesne správne zrealizoval a dospel k správnym skutkovým i právnym záverom v tom smere, že sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky na vzatie obvineného ⬛⬛⬛⬛ do väzby postupom podľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dôvodov ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Svoje   rozhodnutie   i procesný   postup   v súlade   so   zákonom   aj   odôvodnil,   takže   tento   je absolútne   preskúmateľný.   Na   podklade   spisového   materiálu   správne   a zákonom predpísaným spôsobom dospel v súčasnom štádiu trestného konania k tomu ťažiskovému záveru, že obvinený Kekeli je dôvodne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný zločin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 20, § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Tr. zák., za ktorý mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere od troch do ôsmich rokov.   Všetky   prezentované   závery   okresného   súdu   o existencii   tzv.   kolúznych   dôvodov väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. si sťažnostný súd v rámci postupu svojho konania osvojuje, pričom na ne ako na správne v celom rozsahu odkazuje, a to bez potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom druhostupňovom, t. j. sťažnostnom uznesení. V stručnosti len dodáva, že dôvodnosť podozrenia je daná vtedy, ak sú zadovážené také fakty,   informácie   a dôkazy,   ktoré   umožňujú   urobiť   vo   veci   logicky   úsudok   o tom,   že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti prípadu.   Nevyžaduje   sa,   aby   spáchanie   trestného   činu   obvineným   bolo   nezvratne preukázané   už   v tomto   štádiu   trestného   konania,   t.   j.   prípravného   konania,   keďže preukazovanie či vyvracanie podozrenia zo spáchania trestného činu je cieľom vyšetrovania a neskôr najmä dokazovania v konaní pred súdom. Kolúzne aktivity obvineného prezentoval prvostupňový súd v reálnom rozsahu a dôvod väzby obvineného v tomto štádiu konania v naznačenom smere plne obstojí. Rovnako správne sudca okresného súdu ustálil začiatok väzby obvineného okamihom obmedzenia jeho osobnej slobody dňa 2. októbra 2014 o 06,00 hod. Sudca okresného súdu však pochybil, keď v postupe svojho konania sám nevyhlásil aj výrok podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda nerozhodol o nahradení väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním, resp. takým výrokom, že návrh obvineného na nahradenie jeho väzby týmto dohľadom zamieta. Takáto povinnosť súdu bola konkretizovaná Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky dňa 5. júna 2013 pod č. II. ÚS 67/2013, z ktorého vyplýva, že súd pri rozhodovaní o väzbe je vždy povinný, aj bez žiadosti obvineného či iných osôb, posúdiť okolnosti a rozhodnúť o možnosti nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Táto povinnosť súdu vyplýva aj z právnych noriem, ktoré majú tzv. silnejšiu povahu, pričom sa jedná o článok 5 odsek 3 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z článku č. 154c Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení.

Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   preto   na   podklade   sťažnosti   obvineného druhostupňový súd napravil takým postupom, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a sám podľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dôvodov ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vzal obvineného ⬛⬛⬛⬛ do väzby... Nadväzne na tento postup sťažnostný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. návrh obvineného na nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním   ako   nedôvodný   zamietol.   V posledne   uvedenom   smere   sa   sťažnostný   súd   jednak stotožňuje s časťou dôvodov napadnutého uznesenia prvostupňového súdu a jednak dodáva, že s ohľadom n povahu prejednávaného prípadu a súčasné štádium trestného konania nie je dôvodné predpokladať, že účel väzby bude takýmto dohľadom nahradený. To isté platí i o eventuálnom postupe podľa § 80 ods. 2 Tr. por., keďže sťažnostný súd nezistil žiadne zákonom predpokladané výnimočné okolnosti prípadu.»

Keďže si krajský súd v napadnutom rozhodnutí závery okresného súdu o existenciidôvodov väzby sťažovateľa osvojil a odkázal na ne ako na správne v celom rozsahu, a to beztoho,   aby   ich   opakoval   vo   svojom   uznesení,   ústavný   súd   preskúmal   z   hľadiskaústavnoprávnej ochrany   základných   práv   sťažovateľa   aj prvostupňové   rozhodnutie   č.   k.Tp 14/2014-38 z 5. októbra 2014. Vo vzťahu k takémuto postupu ústavný súd pre úplnosťpoukazuje na svoj konsolidovaný právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (obdobneII. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože konania na oboch stupňoch z hľadiskapredmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydanév priebehu   príslušného   súdneho   konania   (IV.   ÚS   350/09).   Rovnako   tak   ústavný   súdvo svojej   doterajšej   judikatúre,   a   to   aj   vo   vzťahu   k   väzobným   veciam,   zdôrazňuje,že odôvodnenie   uznesenia   druhostupňového   súdu   odkazujúce   na   predchádzajúcerozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávneakceptovateľnú   alternatívu   odôvodnenia   (napr.   IV.   ÚS   41/08,   IV.   ÚS   149/08,IV. ÚS 314/08).

Z relevantnej časti   odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia č. k. Tp 14/2014-38z 5. októbra 2014 vyplýva:

«V   rámci   doposiaľ   vykonaného   vyšetrovania   boli   zabezpečené   rozhodné   dôkazy nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté sa stal, tento napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu poškodzovanie veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Tr. zákona, pričom súčasne je tu dostatok dôkazov, ktoré tak jednotlivo ako aj v súhrne odôvodňujú skutkový záver, že tohto protiprávneho konania kvalifikovaného vyššie uvedeným spôsobom sa dopustili spoločne obv. ⬛⬛⬛⬛ a obv.

. K tomuto skutkovému a právnemu záveru primárne poukazujem na obsah doposiaľ zadováženého vyšetrovacieho spisu, predovšetkým na doposiaľ realizované procesné úkony, prioritne výsluch zadržaného – podozrivého ⬛⬛⬛⬛, výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛,   výsluch   zadržaného   –   podozrivého ⬛⬛⬛⬛,   výsluch   svedka ⬛⬛⬛⬛, výsluch zadržaného – podozrivého ⬛⬛⬛⬛, výsluch obv. ⬛⬛⬛⬛, výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛, výsluch svedka,   výsluch   svedka ⬛⬛⬛⬛,   výsledky   znaleckého   dokazovania   atď.. Z príkladmo   označených   dôkazov   je   už   v danom   štádiu   prípravného   konania   skutok identifikovaný   v rozsahu   kedy   je   dôvodné   a odôvodnené   podozrenie   vo   vzťahu   k obom obvineným zákonným spôsobom verifikované, teda niet pochybnosti o dôvodnosti postupu v zmysle   §   206   ods.   1   Tr.   poriadku,   čím   sú   súčasne   reálne   splnené   tzv.   materiálne podmienky väzby.

Pokiaľ ide o samotný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku u obv. ⬛⬛⬛⬛ je daný tým, že je tu reálne daná obava, že v prípade jeho ponechania na slobode   tento   bude   pôsobiť   na   jednotlivých   svedkov,   primárne   na   svedka

a týmto spôsobom mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Tento prezentovaný záver je nespochybniteľne podložený obsahom a verifikovaný obsahom výsluchu ⬛⬛⬛⬛ v procesnom postavení svedka (č. l. 115 - 119), ktorý osobu obv. ⬛⬛⬛⬛ označil   ako   osobu,   ktorá   ho   už   v minulosti   pred   jednotlivými procesnými úkonmi, ktoré boli s jeho osobou vykonávané alebo priamo alebo nepriamo ovplyvňovala v tom smere, že ho inštruoval ako má pre orgánmi činnými v trestnom konaní vypovedať v prospech obvinených.

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania, a ďalších dôvodných skutočností, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Súd si overil dôvody návrhu prokurátora z vyšetrovacieho spisu, z doteraz získaných dôkazov,   ako   aj   výsluch   samotného   obvineného.   Zistil,   že   dochádzalo   k obchádzaniu nárokov veriteľov, tak ako je to uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, čomu nasvedčujú najmä listinné dôkazy o prevode tovarových zásob, ako aj výberov peňazí v hotovosti. Toto bolo realizované obv. Kekelim ako aj spoluobvineným Ing. Truhlářom. Tieto skutočnosti nasvedčujú teda, že skutok sa stal, že má znaky § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Tr. zák. a že sa na ňom podieľali obaja obvinení, pravdepodobne aj s inými, doteraz neustálenými osobami.

Práve   podrobný   priebeh   obchodných   transakcií,   zdanlivo   zákonných,   krytých nedovolenými praktikami v riadnom obchodnom styku, môže objasniť svedok. Jeho úloha bola pôsobiť ako tzv. „biely kôň“, čo sám uvádza vo výpovedi citovanej prokurátorom. Práve na neho je vytváraný nátlak, čo si súd overil z jeho výpovede z č. l. 115 - 119 vyšetrovacieho spisu. Tento svedok môže tiež osvetliť účasť ďalších páchateľov ako aj to, kde skončili finančné čiastky, získané touto trestnou činnosťou.

Na základe uvedeného súd zistil zákonnosť návrhu prokurátora a v celom rozsahu mu vyhovel, nakoľko je daný v terajšom štádiu stíhania.

Väzba sa v danom prípade, vzhľadom na charakter trestnej činnosti, nedala nahradiť dohľadom probačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por., čo žiadala obhajoba. Dohľad sú nepovažuje za realizovateľný, keďže môžu byť pod vplyvom páchateľov uskutočňované   také   obchodno-právne   transakcie,   do   ktorých   nemá   probačný   úradník prístup a nemôže ich kontrolovať, takže jeho dohľad nemôže splniť účel uvedený v § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por.»

Z citovaných častí odôvodnení uznesení oboch všeobecných súdov rozhodujúcicho osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že tieto na podstatné a pre rozhodnutie o väzbesťažovateľa   relevantné   skutkové   a   právne   otázky   dali   jednoznačné   odpovede,   ktorév žiadnom   prípade   nesignalizujú   arbitrárnosť   alebo   nedostatočnú   odôvodnenosť   týchtorozhodnutí.

Okresný súd, so závermi ktorého sa krajský súd stotožnil, skutočnosti, že skutok, prektorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, a že sú dôvodyna podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení (teda aj sťažovateľ), vyvodil z dovtedyzrealizovaných   procesných   úkonov   obsiahnutých   vo   vyšetrovacom   spise,   predovšetkýmz výsluchov zadržaných – podozrivých, ako aj z výsluchov svedkov, ktorých v rozhodnutízreteľne označil. Rovnako tomu mali nasvedčovať znalecké dokazovanie a listinné dôkazy(napr. o prevode tovarových zásob, ako aj výberov hotovosti). Prvostupňový súd na základejemu predloženého spisového materiálu, ale aj z vykonaného výsluchu sťažovateľa dospelk zisteniu, že konaním sťažovateľa (a ďalších) došlo k obchádzaniu nárokov veriteľov tak,ako to bolo uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Reálnu danosť väzobného dôvodupodľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku u sťažovateľa okresný súd oprel najmäo výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý mal uviesť, že sťažovateľ sa už aj v minulostidopustil proti nemu konania, z ktorého vyplýva dôvodná obava, že ho bude v súvislostis týmto   trestným   konaním   ovplyvňovať.   Okresný   súd   a   následne   ani   krajský   súdneopomenuli   odôvodniť   ani   to,   prečo   sťažovateľovmu   návrhu   na   nahradenie   väzbynevyhoveli,   a   to   konkrétne   do   úvahy   prichádzajúcim   konaním,   ktoré   by   probačnýa mediačný úradník nemohol ovplyvniť.

Uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   hodnotí   ako   také,   pre   ktoré   možno   považovaťnapadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne konformné, a teda nie je dôvod, abyústavný súd do tohto rozhodnutia akýmkoľvek spôsobom vstupoval. Zo záverov, ku ktorýmdospel krajský súd v spojení s uznesením okresného súdu pri posudzovaní podmienok väzbysťažovateľa,   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanoveníTrestného   poriadku,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Potrebu   väzbysťažovateľa   zdôvodnili   poukazom   na   konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   z   hľadiskamateriálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby. Podľa názoru ústavného súdu takskutkové   zistenia   podporené   dosiaľ   vykonaným   dokazovaním,   ako   aj   z   nich   odvodenézávery krajského súdu vychádzajúce zo záverov okresného súdu sú na základe týmito súdmiprezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína   svoju   judikatúru,   v   ktorej   vyslovil,že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, alelen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkovýa právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňovéhoi druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces, v tomto prípade v konaní o osobnej slobode (m. m. III. ÚS 209/04).

Ďalšia námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že krajský súd, ale ani okresný súddostatočne nepreskúmali uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi, ktoré je podľa jehonázoru nedostatočne odôvodnené a v ktorom sa nachádzajú nepravdivé informácie.

Vo   vzťahu   k   ne/odôvodnenosti   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   ústavný   súd   užvo svojej judikatúre už uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústavavo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchaniatrestného   činu   bola   podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému.   Prirozhodovaní   o   väzbe   postačuje   dostatočne   preukázať   podozrenie,   že   obvinený   spáchalskutok,   ktorým   naplnil   znaky   skutkovej   podstaty   príslušného   trestného   činu.   V   tejtosúvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcejmiere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosťvzneseného   obvinenia   postupne   „odkrýva“   (t.   j.   buď   potvrdzuje,   alebo   vyvracia) právedokazovaním.   Samotné   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   rátajús existenciou   takéhoto   dokazovania   počas   prípravného   konania   (m.   m.   IV.   ÚS 383/04,IV. ÚS 217/2013, III. ÚS 626/2014).

V   prvom   rade   ústavný   súd   poznamenáva,   že   preskúmanie   rozhodnutí   vydanýchvyšetrovateľom v trestnom konaní, t. j. aj vznesenie obvinenia, z hľadiska ich zákonnostizákon (Trestný poriadok) zveruje príslušnému prokurátorovi. Tejto skutočnosti zodpovedáaj rozsah možného preskúmavania uznesenia o vznesení obvinenia súdom rozhodujúcimo väzbe, ktorý nemôže nahrádzať právomoc príslušnej prokuratúry. Oprávnenie okresnéhosúdu (sudcu pre prípravné konanie) na preskúmanie oznámeného obvinenia v súvislostis posudzovaním skutkových okolností vzatia do väzby v prípravnom konaní sa obmedzujelen   na   zisťovanie,   či   skutok,   pre   ktorý   bolo   oznámené   obvinenie   fyzickej   osobe,   bolspáchaný,   či   ho   možno   posúdiť   ako   trestný   čin   a   či   zistené   skutočnosti   nasvedčujúdôvodnosti   podozrenia,   že   skutok   spáchala   zadržaná   (obvinená)   osoba.   A   ako   už   boloústavným súdom konštatované, z tohto hľadiska rozhodnutia všeobecných súdov vo vecisťažovateľa z hľadiska dodržania ochrany základných práv jednoznačne obstáli.

Napokon k tejto námietke je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa svojou argumentáciounesnažil nevyvrátiť znenie celej, v uznesení o vznesení obvinenia uvedenej skutkovej vety,ale len jej časti, ktorá v konečnom dôsledku aj v prípade preukázania opodstatnenostisťažovateľových tvrdení nebude spôsobilá zvrátiť jeho obvinenie. Táto otázka však budepredmetom ďalšieho trestného konania.

V   súvislosti   s   námietkou   o   nesplnení   zákonných   podmienok   pre   zadržaniesťažovateľa 2. októbra 2014, pretože existencia dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)Trestného poriadku bola známou až 3. októbra 2014, a to po výsluchu svedka

, ústavný súd podotýka (odhliadnuc od toho, že v tejto súvislosti sťažovateľ namietalporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,pozri bod 1 tohto odôvodnenia), že zvlášť v prípravnom konaní nie je možné prehliadať fakt,že vyšetrovateľ v rámci vyšetrovania trestnej činnosti nepracuje a nemôže pracovať ibas poznatkami   získanými   vykonaním   procesných   úkonov   podľa   ustanovení   Trestnéhoporiadku, ale aj s informáciami, ktoré síce nemajú svoj pôvod v procesných úkonoch a niesú ani priamo zadokumentované vo vyšetrovacom spise, ale ktoré následne v konečnomdôsledku môžu vyvolať potrebu vykonania im zodpovedajúcich regulárnych procesnýchúkonov   dôležitých pre   trestné   konanie   (napr. „sprocesnenie“   poznatkov   pochádzajúcichz operatívnej činnosti polície). Podobne inštitút zadržania potom môže slúžiť a v podstateaj slúži   na   predbežné   overenie   odôvodnenosti   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činukonkrétnou osobou, ale aj overenie, či sú alebo nie sú dané dôvody väzby u tejto osoby.

Ak   by   teda   aj   v   čase   zadržania   sťažovateľa   vyšetrovateľom   podľa   §   85   ods.   1Trestného poriadku z procesných úkonov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise explicitnenevyplývala existencia dôvodu jeho väzby, avšak v priebehu zadržania došlo vykonanímprocesného úkonu (výsluchu svedka) k potvrdeniu danosti takéhoto dôvodu a súd o väzbena jeho základe o osobnej slobode rozhodol, nemohlo dôjsť k zásahu do základného právasťažovateľa na osobnú slobodu, a preto ani napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožnopovažovať   za   také,   ktoré   by   označené   základné   právo   porušovalo.   Inak   povedané,rozhodujúcim vo vzťahu k zachovaniu ochrany základných práv sťažovateľa v tomto prípadebolo,   že   v   čase   rozhodovania   všeobecnými   súdmi   o väzbe   bola   existencia   väzobnéhodôvodu dostatočne preukázaná.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa   o   prekročení   prípustnej   48-hodinovej   lehotyna jeho zadržanie ako podozrivého, keďže všeobecné súdy nesčítali doby oboch zadržanísťažovateľa   vykonaných   14.   mája   2012   a   2.   októbra   2014,   ústavný   súd   v   prvom   radepoznamenáva, že túto okolnosť pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o väzbe nenamietal(ústavný súd mal k dispozícii sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k.Tp 14/2014-38 z 5. októbra 2014).

V tejto súvislosti ústavný súd opäť poukazuje na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1ústavy), zmysel a účel ktorého je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľapovahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánovverejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   sa   uplatní   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostizistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitímjemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosťodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   formuloval   aj   právny   názor,   podľaktorého pokiaľ   sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd   uplatnív konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale   nepredniesolv konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc(III. ÚS 135/03,   III.   ÚS   201/04,   IV.   ÚS   266/08,   IV.   ÚS   340/2013).   Z   toho   vyplýva,že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť ažjej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľmohol   uplatniť   v napadnutom   konaní,   pričom   podľa   platného   právneho   poriadku   o   nejmohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takátosituácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejtonámietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu konania o jeho vzatí do väzby takpred   okresným   súdom,   ako   aj   krajským   súdom   námietku   ním   tvrdeného   prekročeniaprípustnej   lehoty   zadržania   neuplatnil,   ústavný   súd   nemá   na   základe   dosiaľ   uvedenéhoprávomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejtočasti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomociústavného súdu.

Prípadné tvrdenie o povinnosti prihliadať na uvedenú okolnosť ex offo, teda že nebolazo   strany   sťažovateľa   povinnosť   na   túto   skutočnosť   konajúce   súdy   upozorňovať,   nemáv rovine   požadovanej   ústavnoprávnej   ochrany   základných   práv   žiadnu   relevanciua nemožno ho akceptovať. Ak je sťažovateľ presvedčený, že postupom alebo rozhodnutímorgánu verejnej moci (v tomto prípade orgánu činného v trestnom konaní) došlo k porušeniujeho práv, je v jeho záujme, aby takéto porušenie namietal (sám naň poukázal) v konanípred   príslušným   orgánom   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecnými   súdmi),do právomoci   ktorého   spadá   prípadná   náprava   takéhoto   zásahu   do   zaručených   práv.V opačnom prípade sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhať ochrany svojich práv v konanípred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (a to aj s prihliadnutím na § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jehozákladných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov).

Navyše,   sťažovateľ   vo   vzťahu   k „problematike   opätovného   zadržania   a   plynutia zákonnej 48 hod. lehoty pri opätovnom zadržaní pre ten istý skutok“ požiadal ústavný súdo „vyjadrenie jeho právneho názoru“.

Z uvedeného vyplýva požiadavka o poskytnutie výkladu vybraných ustanovení § 85Trestného poriadku. Ústavný súd však už mnohokrát vo svojej judikatúre uviedol, že sú topráve   všeobecné   súdy,   ktoré   sú   primárne   povolané   na   výklad   a   aplikáciu   zákonovv súvislosti s ich povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach(pozri   čl.   142   ods.   1   ústavy).   Uvedenému   nasvedčujú   viaceré   ustanovenia   zákona   č.757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskoršíchpredpisov [napr. § 8 ods. 3, § 15 ods. 3, 17 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23ods. 1 písm. b)].

Ústavný   súd   teda   nie   je   oprávnený   podať   sťažovateľom   požadovaný   výkladustanovení Trestného poriadku.

Ak by však sťažovateľ trval na tom, že je potrebné podať výklad ustanovenia čl. 17ods. 3 ústavy a že podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavnéhozákona,   ak   je   vec   sporná,   je   potrebné   konštatovať,   že   v   prvom   rade   „vec“   nedospelado štádia, že by bola spornou (zatiaľ je tu len určité presvedčenie sťažovateľa) a v druhomrade sťažovateľ v zmysle ustanovenia čl. 130 ústavy nie je osobou oprávnenou iniciovaťtento druh konania pred ústavným súdom [ako fyzická osoba, o práve ktorej sa má konať,môže podať sťažnosť iba podľa čl. 127 ústavy, pozri čl. 130 ods. 1 písm. i) ústavy].

Pokiaľ sťažovateľ považoval za „vadu umocňujúcu znak arbitrárnosti“ rozhodnutiakrajského   súdu   z   23.   októbra   2014   skutočnosť,   že   predseda   senátu   krajského   súduvlastnoručne   nepodpísal   jemu   doručené   napadnuté   rozhodnutie,   ale   podpísalaho „pracovníčka súdu“, je potrebné dať sťažovateľovi do pozornosti vyhlášku Ministerstvaspravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z.   o Spravovacom   a   kancelárskomporiadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Spravovací poriadok“).

Podľa § 58 ods. 1 druhej vety Spravovacieho poriadku sa prvý výtlačok rozsudkupovažuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku. Prvývýtlačok rozsudku sa označí na prvej strane slovom „prvopis“; na tento účel možno použiťaj pečiatku s týmto označením.

Podľa   §   58   ods.   3   Spravovacieho   poriadku   rovnopisy   rozsudku   sa   vyhotovujúv takom   počte,   aby   mohli   byť   doručené   všetkým   osobám,   ktorým   sa   podľa   predpisovo konaní pred súdom doručujú. Ďalej sa vyhotoví aj potrebný počet rovnopisov na účelykonania o opravných prostriedkoch a ak tak ustanovuje táto vyhláška, vyhotoví sa potrebnýpočet rovnopisov aj na účely úschovy súdneho spisu.

Podľa § 60 Spravovacieho poriadku pri písomnom vyhotovení iných rozhodnutí súdusa ustanovenia § 58 a 59 použijú primerane.

Podľa   §   61   ods.   1   Spravovacieho   poriadku   ak   predpisy   o   konaní   pred   súdmineustanovujú   inak,   prvopis   rozhodnutia   súdu   vlastnoručne   podpisuje   predseda   senátu,samosudca alebo súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal...

Podľa § 61 ods. 2 Spravovacieho poriadku v rovnopise rozhodnutia súdu sa na koncipo pravej strane pripojí meno, priezvisko a funkcia toho, kto podľa odseku 1 podpísalprvopis, spravidla vyznačený použitím výpočtovej techniky; ak má akademický titul alebovedeckú hodnosť, pripojí sa aj toto označenie. Na konci po ľavej strane sa pripojí doložka„Za správnosť vyhotovenia:“ spolu s menom a priezviskom asistenta spravidla vyznačenápoužitím   výpočtovej   techniky.   Doložku   podpíše   vlastnoručne   asistent,   ktorý   rovnopisvyhotovil.

Podľa § 61 ods. 3 Spravovacieho poriadku ak o to účastník konania na účely vyššiehooverenia požiada, sudca alebo súdny úradník, ktorý podpísal prvopis rozhodnutia vo vecisamej   podľa   odseku   1,   mu   bez   zbytočného   odkladu   vlastnoručne   podpíše   predloženýrovnopis   tohto   rozhodnutia.   Ak   sudca   alebo   súdny   úradník   na   súde   nie   je,   podpíšepredložený rovnopis zastupujúci sudca alebo zastupujúci súdny úradník určený rozvrhompráce a ak predložený rovnopis nemôže podpísať ani zastupujúci sudca alebo zastupujúcisúdny úradník, podpíše ho predseda súdu; odsek 1 posledná veta platí rovnako.

Ako   z   citovaných   ustanovení   Spravovacieho   poriadku   vyplýva,   sťažovateľovotvrdenie o „vade“ umocňujúcej znak arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súduv súvislosti   so   zdanlivou   absenciou   jeho   signácie   predsedom   senátu   nie   je   absolútnenamieste.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v častinamietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru napadnutýmuznesením   krajského   súdu sp.   zn. 5   Tpo   36/2014 z 23.   októbra 2014   odmietol   z   častidôvodu zjavnej neopodstatnenosti a z časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významuzaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovenímporušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015