znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 461/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   P.,   B.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   I.   P.,   K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 25/2013 z 13. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2013 doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 25/2013 z 13. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   Co/63/2013   podaním   zo   16.   apríla   2013   vzniesla námietku zaujatosti proti členovi senátu krajského súdu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol o nevylúčení sudcu krajského súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   svoju   námietku   osvedčila   zaujatosťou sudcu krajského súdu pre jeho priateľský vzťah s právnym zástupcom odporcu a napriek tomu, že sudca   namietaný   priateľský   vzťah   nevyvrátil   a   svoju   obranu   postavil   iba na „báze profesionálnej roviny“, je jeho vyjadrenie čisto účelové a neudržateľné.

V tejto súvislosti uviedla, že „Za uplatnenia teórie zdania je priateľský vzťah sudcu s právnym zástupcom odporcu spôsobilý byť dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania   vo   veci   (objektívna   nestrannosť).   Subjektívne   posúdenie   sudcu   o   svojej (nezaujatosti)   je   absolútne   irelevantné.   Nakoľko   sudca   nevyvrátil   pochybnosti   o   jeho zaujatosti a vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci došlo uznesením k porušeniu sťažovateľových práv.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené bolo.   Okrem   toho   žiada   zrušiť   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   a   vec   mu   vrátiť na ďalšie konanie a domáha sa aj úhrady trov konania.

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   rozhodol   o   dočasnom   opatrení,   odložil   vykonateľnosť napadnutého   rozhodnutia   a   prikázal   krajskému   súdu,   aby   sa   zdržal   konať   vo   veciach pod sp. zn. 1 Co 63/2013, sp. zn. 1 Co 64/2010 a sp. zn. 1 Co 65/2013 až do meritórneho rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 25/2013 z 13. mája 2013. Podľa sťažovateľky v danom prípade „subjektívne posúdenie sudcu o svojej (nezaujatosti) je absolútne irelevantné. Nakoľko sudca nevyvrátil pochybnosti   o   jeho   zaujatosti   a   vzhľadom   na   nesprávne   právne   posúdenie   veci   došlo uznesením k porušeniu sťažovateľových práv.“.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu môže ústavný súd hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizovalo možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, I. ÚS 25/05, IV. ÚS 211/2012 a III. ÚS 98/2013 a iné).

Pokiaľ ide   o namietané porušenie základného   práva   sťažovateľky   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho   pred   takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Sťažovateľka   vzniesla   námietku   zaujatosti   proti   sudcovi   krajského   súdu   (členovi senátu) z dôvodu, ktorý sa mala dozvedieť 16. apríla 2013, a to že je v priateľskom vzťahu s právnym zástupcom   odporcu,   ktorý   ho často   navštevuje na pracovisku   a chodí   s ním aj na spoločenské podujatia a posedenia, čím sa z jej pohľadu sudca nejaví ako nestranný a objektívny, a navyše sudca je voči sťažovateľke antipatický.

Vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci upravujú ustanovenia § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)

Obsahom   tohto   základného   práva   však   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (II. ÚS 26/08, III. ÚS 218/08).

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky zaujatosti   sťažovateľky   z   aspektu   existencie   dôvodov,   pre   ktoré   je   sudca   vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 OSP), a vychádzal pritom aj z vyjadrenia sudcu, ktorý uviedol, že „ právneho zástupcu odporcu žalovanej osobne pozná, nejde však o vzťah   priateľský,   ani   o   vzťah   aktívny.   Je   to   vzťah   známych,   pričom   s   JUDr.   J. sa nestretáva, a prichádzam s ním do styku len v rovine profesionálnej. Na záver uviedol, že nemá vzťah k účastníkom konania, ani pomer k veci a necíti sa zaujatý.“.

V relevantnej časti odôvodnenia najvyšší súd uviedol:„Z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca zachovávať k prejednávanej veci, účastníkom konania a ich zástupcom vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním   veci   v   súdnom   konaní   je   daná   stupňom   osobnej   a   osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.

O   nestrannosť   musí   dbať   predovšetkým   sudca   sám.   Pri   výkone   súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosť o jeho nezaujatosti. Súčasťou takto vnímaného vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež schopnosť vyrovnať sa vnútorne so situáciou, že niektorého z účastníkov pozná; aj takáto jeho schopnosť je totiž neoddeliteľnou súčasťou spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu.

Účelom   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   je   prispieť   k   nestrannému   prejednaniu   veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu,   a to buď:   1)   k   veci   (o   vzťah   tejto   povahy   ide   napríklad   vtedy,   keď   sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania,   keď   má   osobný záujem na určitom výsledku   konania,   ak sudca   verejne   –   napríklad   prostredníctvom   médií   alebo   iným spôsobom   vyjadril   právny   názor   na   vec,   ktorý   je   objektívne   spôsobilý   ohroziť   jeho nestrannosť   alebo   aj vtedy   ak   sudca   získal   poznatky   o   veci   iným   spôsobom   než z dokazovania   v   konaní,   napr. ako   svedok   vnímal   skutočnosti,   ktoré   sú   predmetom dokazovania),   2)   k   účastníkom   konania   [o   takýto   vzťah   ide v   prípade   vzťahu   sudcu charakteru   rodičovského,   manželského,   súrodeneckého   alebo   iného   blízkeho   rodinného vzťahu   alebo   relevantného   osobného   vzťahu   (tak   pozitívneho   alebo   negatívneho)],   3) k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2).

Najvyšší   súd...   s   prihliadnutím   k   obsahu   spisu   dospel   k   záveru,   že   v   danej   veci o prípad vylúčenia sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. nejde. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod pochybovať o jeho nezaujatosti. Za   daného   stavu,   keď   neexistuje   relevantný   dôkaz   preukazujúci   priateľský   vzťah medzi JUDr. J. A. a právnym zástupcom žalovanej JUDr. J. J., nič nenasvedčuje tomu, že by JUDr. A. mal k veci či k účastníkom konania nejaký vzťah, ktorý by potvrdzoval jeho zaujatosť vo veci a vylučoval by ho z jej prejednávania a rozhodovania.

Za   reálnu   existenciu   takého   vzťahu   nemožno   považovať   len   samotné   tvrdenie účastníka konania, že takýto vzťah existuje. Existenciu či neexistenciu niektorého v zákone uvedených   dôvodov   pre   vylúčenie   sudcu   je   treba   objektívne   zistiť,   nepostačuje len subjektívne presvedčenie účastníka konania.“

Vychádzajúc z citovaného uznesenia podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoje rozhodnutie   o   nevylúčení   sudcu   krajského   súdu   (člena   senátu)   z   prejednávania a rozhodovania   v   danej   veci   odôvodnil   jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom,   a   preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie   je   v   žiadnom   prípade   arbitrárne   a   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Pretože   ústavný   súd   v   danej   veci   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením najvyššieho   súdu   a   sťažovateľkou   označenými   právami,   porušenie   ktorých   namieta, odmietol sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne IV. ÚS 186/07, III. ÚS 98/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013