SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 460/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, a ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Liborom   Hetmerom,advokátska   kancelária,   Turecká   49,   Nové   Zámky,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladných práv zaručených v čl. 15 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/02 a jehorozsudkom   z 23.   septembra   2009   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   4/2008   a uznesením   z 29.   októbra   2008,   v konanívedenom pod sp. zn. 1 To 3/2013 a rozsudkom z 12. júna 2013 a v konaní vedenom podsp. zn. 1 Tdo V 22/2013 a uznesením zo 4. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“,spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojich   základných   právzaručených v čl. 15 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 T 6/02 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 4/2008a uznesením z 29. októbra 2008, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2010 a rozsudkomz 12. júna 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 a uznesením zo 4. júna2014.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 1 T 6/02 z 23. septembra 2009 bol sťažovateľ v 1. rade uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu vraždy čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 a §219 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov(ďalej len „skorší Trestný zákon“) a sťažovateľ v 2. rade zo spáchania pokusu trestného činuvraždy podľa § 8 ods. 1 a § 219 ods. 1 skoršieho Trestného zákona. Sťažovateľovi v 1. radebol uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a sťažovateľovi v 2. rade v trvaní 8rokov, na výkon ktorého boli obaja zaradení do druhej nápravnovýchovnej skupiny a obombol uložený trest prepadnutia veci (strelných zbraní).

Proti   rozsudku   krajského   súdu   z 23.   septembra   2009   podali   sťažovatelia   (a ďalšíobžalovaný) odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 To 3/2010z 12. júna 2013 podľa § 258 ods. 1 písm. e) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konanísúdnom   (Trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „skorší   Trestnýporiadok“)   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie   vo   výrokoch   o uložených   trestoch   a sámrozhodol   tak,   že   sťažovateľovi   v 1.   rade   uložil   trest   odňatia   slobody   v trvaní   8   rokova sťažovateľovi v 2. rade v trvaní 5 rokov. Oboch zaradil na výkon trestu podľa § 48 ods. 4zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“) do ústavu so stredným stupňom stráženia a opäť obom uložil trest prepadnutia veci– strelných zbraní, ktorých vlastníkom sa stal štát.

Sťažovatelia   druhostupňové   rozhodnutie   z 12.   júna   2013   napadli   dovolaním,o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 zo 4. júna 2014 rozhodol tak, žeho podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol z dôvodu, že neboli splnené podmienkydovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), d), g) a i) Trestného poriadku.

Podľa názoru sťažovateľov postupmi všeobecných súdov v označených konaniacha ich   rozhodnutiami   boli   porušené   ich   základné   práva,   a to „právo   na   nutnú   obranu a na pozbavenie života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné“ podľačl. 15 ods. 4 ústavy, „právo na osobnú slobodu a na spravodlivý a zákonný proces“ podľačl. 17 ods. 1 ústavy a „právo na obhajobu a prejednanie veci občana za jeho prítomnosti“podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia predovšetkým tvrdia, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2013najvyšší súd ako súd odvolací 12. júna 2013 konal na verejnom zasadnutí v neprítomnostisťažovateľov,   a to „aj   napriek   tomu,   že   obaja...   sa   vo   svojom   odvolaní   domáhali oslobodenia spod   obžaloby   z dôvodu konania v nutnej obrane a domáhali...   sa osobnej prítomnosti na verejnom zasadnutí“.

Sťažovatelia sú presvedčení, že „Odvolací súd vo svojom rozsudku a v konaní, ktoré mu   predchádzalo...   porušil   zákon   v mnohých   ustanoveniach   hmotného   a procesného práva..., ktoré boli dôvodom na podanie dovolania v zmysle § 371 odst. 1 písm. c, d, i Tr. por.“Ako uvádzajú, „Odvolací súd predovšetkým porušil naše právo na obhajobu tým, že vykonal   verejné   zasadnutie   v našej   neprítomnosti,   hoci   na   to   neboli   splnené   zákonné podmienky... Odvolací súd opomenul... ustanovenie § 202 odst. 3 Tr. por., na základe ktorého   sa   hlavné   pojednávanie   v neprítomnosti   obžalovaného   nemôže   konať,   ak   ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody prevyšujúci 5 rokov... preto vidíme zásadné porušenie procesného práva v porušení § 263 odst. 3 Tr. por., v spojitosti s § 202 odst. 3 Tr. por. účinného do 1. 1. 2006, na základe ktorých... sa verejné zasadnutie bez   našej   prítomnosti   nemalo   konať.   Odvolací   súd   porušil   zákon   aj   pri   predvolávaní obžalovaných   na   verejné   zasadnutie...,   v ktorom   predvolaní   uviedol,   že   prítomnosť obžalovaných nie je nutná a verejné zasadnutie sa môže vykonať aj v našej neprítomnosti. Obhajcovia... ako aj generálny prokurátor navrhli, aby sa verejné zasadnutie o odvolaní nekonalo, jeho termín bol preložený za účelom jeho vykonania na Okresnom súde v Nových Zámkoch, na ktorý by obaja obžalovaní aj napriek svojim zdravotným problémom sa mohli dostaviť.“.

Sťažovatelia   svoju   neúčasť   na   verejnom   zasadnutí   konanom   12.   júna   2013ospravedlnili zdravotnými dôvodmi neumožňujúcim ich dopravu na miesto jeho konania,a preto zastávajú názor, že najvyšší súd „nemal konať na verejnom zasadnutí... bez našej neprítomnosti, nakoľko na to neboli splnené zákonné podmienky, čím nám zabránil hájiť sa osobne   pred   súdom   a porušil   tým   naše   základné   právo   dané   Ústavou,   t.   j.   právo na obhajobu a prejednanie veci občana za jeho prítomnosti dané Čl. 48 odst. 2 Ústavy SR...“.Ďalšia skutočnosť, ktorú sťažovatelia vytýkajú rozhodnutiu odvolacieho súdu, je, že„bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia,   podľa   ktorého   malo   byť   konanie   každého obžalovaného samostatne posúdené podľa príslušných ustanovení o nutnej obrane v zmysle § 13 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutkov alebo v zmysle § 25 odst. 1, 3 Tr. zák. účinného od 1. 1. 2006, keďže je to výhodnejšie pre oboch“ sťažovateľov.

Sťažovatelia „dôrazne“ poukázali   aj   na   zásadné   stanovisko   najvyššieho   súduuvedené v uznesení sp. zn. 1 To 51/99 z 30. júla 1999, podľa ktorého „konanie obv. a ⬛⬛⬛⬛... a ich obhajobu treba dôsledne zvážiť treba posúdiť ako konanie v nutnej obrane, pričom dovolací a odvolací súd na toto stanovisko Najvyššieho súdu SR vôbec neprihliadali.

...Všetky konajúce súd neprihliadli na konania oboch sťažovateľov ako na konanie v nutnej obrane, ale uznali ich vinnými, čím porušili ustanovenia Čl. 15 odst. 4 Ústavy SR...“.Podľa   názoru   sťažovateľov „taktiež   nie   je   správne   a spravodlivé   stanovisko odvolacieho súdu..., že orgány činné v trestnom konaní postupovali tak, aby bol náležite zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a že všetky dôkazy boli získané zákonným   spôsobom.   Súd   opomenul,   že   množstvo   dôkazov   svedčiacich   v prospech obžalovaných... sa stratilo a neboli použiteľné...“. Sťažovatelia konštatujú, že „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom a mnohé navrhované dôkazy neboli vykonané...“.

Napokon   sťažovatelia   dodávajú,   že „konanie   a rozhodnutie   dovolacieho   aj odvolacieho   súdu   vnímajú   ako   diskriminačné,   nakoľko   aj   napriek   dlhému   času a enormnému úsiliu boli odsúdení, pričom len bránili svoje životy pred priamymi útokmi ozbrojených členov zločineckej skupiny, predtým trestaných za závažnú trestnú činnosť...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyhovel ich sťažnostia vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/02 a jehorozsudkom   z   23.   septembra   2009   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konanívedenom pod sp. zn. 1 To 4/2008 a uznesením z 29. októbra 2008, v konaní vedenompod sp. zn. 1 To 3/2010   a   rozsudkom   z   12.   júna   2013   a   v   konaní   vedenompod sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 a uznesením zo 4. júna 2014 boli porušené ich základné právazaručené v čl. 15 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň požadovali napadnutérozhodnutia všeobecných súdov zrušiť.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľatohto ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť ajnávrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov   o   porušení   ich   základných   právzaručených v čl. 15 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/02 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupomnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 4/2008 a uznesením z 29. októbra2008, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2013 a rozsudkom z 12. júna 2013 a v konanívedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 a uznesením zo 4. júna 2014, ku ktorému malo dôjsťtým, že najvyšší súd ako odvolací súd vykonal verejné zasadnutie 12. júna 2013 v rozporeso   zákonom   v   ich   neprítomnosti,   ďalej   tým,   že   vo   veci   konajúce   všeobecné   súdyv konečnom dôsledku neposúdili ich konanie ako nutnú obranu, a napokon tým, že súdyvo veci rozhodli na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, resp.tým, že mnohé navrhované dôkazy neboli vykonané.

Ústavný   súd   v prvom   rade   poznamenáva,   že   jednou   zo   základných   podmienokprijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inomzásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti akopodanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti pouplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretožekogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, žesťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právnyprostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02,III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestné konanie vo veci sťažovateľov boloprávoplatne   skončené   vydaním   druhostupňového   rozsudku   najvyššieho   súdu   akoodvolacieho súdu sp. zn. 1 To 3/2010 z 12. júna 2013. Konanie o mimoriadnom opravnomprostriedku – dovolaní bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia najvyššieho súdusp. zn. 1 Tdo V 22/2013 zo 4. júna 2014.

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodnutie o dovolaní, t. j. ostatné, v trestnej vecisťažovateľov vydané rozhodnutie, ktoré je relevantným pre posúdenie včasnosti podaniasťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, bolo sťažovateľovi v 1. rade doručené 30. júla 2014v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, sťažovateľovi v 2. rade bolo totouznesenie doručené 6. augusta 2014 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Želiezovcea napokon ich obhajcovi (aktuálnemu právnemu zástupcovi) bolo dovolacie rozhodnutiedoručené 30. júla 2014. Uvedené dátumy sú tými momentmi, ktoré určili právoplatnosťrozhodnutia vo vzťahu k plynutiu lehoty v trvaní dvoch mesiacov na podanie sťažnostiústavnému súdu.

Sťažnosť sťažovateľov pre namietané porušenie základných práv však bola ústavnémusúdu   doručená   až   20.   októbra   2014   (podaná   na   poštovú   prepravu   18. októbra   2014).Z uvedeného je evidentné, že zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t.j. dva mesiace) vo vzťahu ku všetkým sťažovateľmi napadnutým rozhodnutiam všeobecnýchsúdov   uplynula   ešte   pred   reálnym   podaním   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   napoštovú prepravu.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosťsťažovateľov odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   výsledok   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľov   sarozhodovanie   o ich   návrhu   zrušiť   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   stalobezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015