znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 460/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpenej advokátkou Mg. P. H., I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoP/35/2013 z 29. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená   sťažnosť   D.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoP/35/2013 z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   v   novembri   2011 Okresnému   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na „priznanie   príspevku na rozvedenú manželku“ v sume 120 €.

Okresný súd 16. mája 2012 vydal „rozkaz na plnenie..., ktorým v plnom rozsahu“, vyhovel návrhu sťažovateľky, ale po podaní odporu okresný súd rozsudkom z 21. januára 2013 jej návrh (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

V   odôvodnení   podanej   sťažnosti   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu sťažovateľka k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   uviedla: «V   odvolaní   proti   Rozsudku   Okresného súdu... som namietala, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav veci tým že nevykonal všetky navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale najmä z dôvodu, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí pretože   sú   tu   ďalšie   skutočnosti   alebo   iné   dôkazy.   ktoré   doteraz   neboli   uplatnené (§ 205a O. s. p.),a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd... absolútne odignoroval a svojvoľne bez právneho dôvodu opomenul vziať   do   úvahy,   že   som   si   v   zmysle   §   205a   O.   s.   p.,   predložila   v   odvolacom   konaní ďalší kľúčový   –   rozhodujúci   dôkaz   (zápisnica   z   pojednávania   Okresného   súdu   Trenčín č. k. 26 P/92/2011   zo   dňa   13. 02. 2013)   ktorý   doteraz   nemohol   byť   uplatnený, nakoľko sa jednalo o výsluch odporcu v inom – neskoršom čase a v inom súdnom konaní. Podotýkam,   že   odporca   pri   svojom   neskoršom   výsluchu   v   konaní   o   zvýšení   výživného na tri deti   tvrdil   úplné   iné   skutočnosti   ako   v   konaní   o   priznaní   príspevku   na   výživu rozvedenej manželky dňa 25. 10. 2012 a 29. 01. 2013. Dávam do pozornosti, že v rovnakom čase sa pred Okresným súdom...   konalo súdne konanie o zvýšení výživného na tri deti ako aj konanie o priznaní príspevku na rozvedenú manželku.

Odporca   v   konaní   o   príspevok   na   rozvedenú   manželku   tvrdil,   že   fakturoval za vykonanú prácu v roku 2012 na základe faktúr 03/2012 až 12/2012. Pričom v ďalšom konaní o zvýšení vyživovacej povinnosti na deti uviedol, že fakturoval aj za obdobie 01/2012 a   02/2012,   pričom   si   z   jemu   neznámych   dôvodov   pohľadávky   nevymáha   a   u   dlžníkov neuplatňuje, čím mal súd preukázané, že má zobrať do úvahy aj potenciálny príjem odporcu nie len jeho skutočný príjem.

Taktiež   som   v odvolaní   poukázala   na   právne   významnú   skutočnosť,   že   v   konaní (príspevok   na   rozvedenú   manželku   31 P/430/2011)   odporca   dňa   29. 01. 2013   uviedol, že jeho predpokladaná daň z príjmu za rok 2012 bude cca 300 – 350,- EUR avšak toto žiadnym   spôsobom   neosvedčil   a   následne   (v   konaní   o   zvýšení   výživného   na   detí... 13. 02. 2013) už tvrdil, že jeho daň bude nulová.

Odporca ďalej 25. 10. 2012 (v konaní o priznané príspevku na rozvedenú manželku) tvrdil, že si odkladá cca 50 EUR na ročné zúčtovanie dane, pričom 13. 02. 2013 (v konaní o zvýšenie   výživného   na   deti   26 P/92/2011)   uviedol,   že   daň   za   rok   2012   platiť   nebude a následne, že si žiadne peniaze neodkladá a nemá žiadne úspory.

Odporca   opakovane   v   dvoch   konaniach   na   viacerých   pojednávaniach   účelovo uvádzal   protichodné   tvrdenia.   Podotýkam,   že   v   oboch   konaniach   sa   rozhodovalo o výživnom. V odvolaní som poukázala aj na to, že v konaní (príspevok na výživu rozvedenej manželky) odporca súdu predložil súpis aktuálnych výdavkov, do ktorých zahrnul aj platbu za   odvody   cca   185.-   EUR   mesačne   (zdravotné   poistenie   cca   55.-   EUR   a   poistenie do Sociálnej   poisťovne   cca   130,- EUR),   pričom   v   zmysle   §   21   zák.   č.   461/2003   Z.   z. o sociálnom poistení mu táto povinnosť vznikne až v budúcnosti v auguste resp. októbri 2013, a to len za predpokladu, že aj v tomto období bude živnostník, čo nakoniec odporca v konaní   priznal.   Súd   teda   v   čase   vyhlásenia   rozhodnutia   vo   veci   samej   vychádzal zo skutočností,   ktoré   mali   potenciálne   nastať   až   v   budúcnosti.   Diametrálne   odlišné výpovede odporcu ako účastníka konania som považovala za jednoznačný priamy dôkaz toho, že rozhodnutie prvostupňového súdu bolo predčasné. Mala som zato že Krajský súd Trenčín bude musieť prihliadnuť na priamy dôkaz – výsluch odporcu zo dňa 13. 02. 2013 avšak   Krajský   súd   Trenčín   nie   len,   že   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   rozhodnutím prvostupňového súdu, ale na nový dôkaz ani len neprihliadol a predloženie nového právne významného dôkazu v odôvodnené rozsudku ani len nespomenul a rozsudok Okresného súdu Trenčín ani len nepreskúmal s ohľadom na § 205a O. s. p...

Odvolací   súd   vôbec   nereflektoval   na   nové   skutočnosti   a   dôkazy.   Z   uvedeného dôvodu,   považujem   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   za   nepreskúmateľné.   Odvolací   súd arbitrárne – svojvoľne a bez právneho dôvodu nebral do úvahy a v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nereagoval na podstatné nové skutočnosti a dôkazy, ktoré bolí riadne odvolaciemu súdu predložené.

Krajský súd sa stotožnil s nepresvedčivým a plytkým odôvodnením prvostupňového súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil s prevažnej časti len na tvrdeniach odporcu, ktoré sa neskôr preukázali ako nepravdivé a nedôveryhodné. V postupe krajského súdu ide zjavne o tendenčný odklon od požiadaviek riadneho procesu a nerešpektovanie práva na súdnu ochranu. Súd sa neriadil platným Občianskym súdnym poriadkom, keď neprijal ani žiadnym spôsobom   nereflektoval   na   nový   priamy   dôkaz,   ktorý   v   konaní   pred   súdom   prvého stupňa nebolo   možné   predložiť   ani   označiť.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorému na rozhodnutie vo veci samej postačilo, že odporca ani len nezdokladoval   svoj   príjem   za   rozhodujúce   obdobie,   kedy   predložila   len   jedno   daňové priznanie za rok 2011 a neúplnú účtovnú evidenciu faktúr za 03/2012 až 12/2012, pričom súd pred vytýčením prvého pojednávania vyzval odporcu na zdokladovanie príjmu za celé rozhodujúce obdobie. Na uvedené nebolo možné poukázať v záverečnej reči na pojednávaní dňa   29. 01. 2013,   nakoľko   po   poučení   v   zmysle   §   120   ods.   4   O. s. p.   bez   možnosti záverečného   vyjadrenia   k   veci,   súd   požiadal   účastníkov,   aby   opustili   pojednávaciu miestnosť a počkali na zavolanie asistenta samosudcu za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Všeobecný   súd   by   nemal   byť   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení nekoherentný t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami; na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   také   rozhodnutie   považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru...

Krajský súd Trenčín vo veci môjho odvolania rozhodol v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania, čím porušil moje právo na to, aby sa moja vec prejednala verejne. Vytýčením pojednávania vo veci bolo nevyhnuté za účelom doplnenia dokazovania výsluchom účastníkom k existencii   nového   dôkazu,   ktorý   bol   v zmysle   §   250a   O.   s. p. v odvolacom konaní predložený. Vytýčením pojednávania mohli byť objasnené všetky nové skutočnosti a tým by sa predišlo k vydaniu nezákonného svojvoľného rozhodnutia Krajského súdu Trenčín. Nevytýčenie pojednávania krajský súd zdôvodnil len odkazom na ustanovenie zákona bez ďalšieho odôvodnenia. Mám zato, že sa jednalo o svojvoľné a protiústavné konanie súdu, nakoľko nič nebránilo tomu pojednávanie vytýčiť...

Rozhodnutie odvolacieho súdu pre svoju tendenčnosť, nedostatočnú odôvodnenosť vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom môjho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...».

Sťažovateľka   ďalej   argumentuje   tým,   že   k namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu krajským súdom malo dôjsť aj tým, že «znemožnil... moje právo zvýšiť si svoj príjem a celkovú majetkovú hodnotu, nakoľko sa dá predpokladať a je tu „legitímna nádej“ na priznanie príspevku na rozvedenú manželku. Pričom krajský súd tým, že sa uspokojil s nepreskúmateľným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, svojím rozsudkom č. k. 17 CoP/35/2013 zo dňa 29. 05. 2013 porušil nielen moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj moje základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. (Rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPAN1A NAVIERA S. A, a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).

Tým, že Krajský súd Trenčín nepreskúmal moje odvolanie z odkazom na § 205a O. s. p. a nerešpektoval existenciu nového dôležitého dôkazu zmaril moju možnosť zvýšiť si svoj   príjem   a   tým   aj   svoj   majetok   a   životnú   úroveň,   nakoľko   nemám   inú   možnosť z objektívnych   dôvodov   sa   zamestnať   resp.   vykonávať   inú   zárobkovú   činnosť   a   som odkázaná na zvýšenie príjmu uplatňovaním mojich zákonných nárokov, jedným z ktorých je i podanie návrhu na priznanie príspevku na rozvedenú manželku.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   D.   Š.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., základné právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy...   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu... rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 17 CoP/35/2013 zo dňa 29. 05. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Trenčín č. k. 17 CoP/35/2013 zo dňa 29. 05. 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   Trenčín   je   povinný   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   7.200   EUR...   uhradiť   sťažovateľke   D.   Š...   k   jej   rukám   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu Ústavného súdu SR.

4. Krajský súd Trenčín je povinný sťažovateľke D. Š... uhradiť trovy konania v sume 274.94   EUR...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatností   tohto   Nálezu   Ústavného   súdu   SR na účet právne zástupkyni Mgr. P. H...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04).   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nevyžaduje, aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany.   Ak   však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento   argument   (Georgidias   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins   c.   Francúzsko z 19. februára   1998).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstata   sťažovateľkiných   námietok   proti   rozsudku   krajského   súdu   spočíva v jej nesúhlase   s   právnym   posúdením   ňou   uplatneného   práva   na   priznanie   príspevku na výživu   rozvedenej   manželky   a   nevykonaní   dôkazov,   ktoré   predniesla   v   odvolacom konaní, ako aj v tom, že krajský súd nenariadil v jej veci pojednávanie.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu svojej právomoci   danej   mu   ústavou,   t.   j.   z   pozície   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov, iba za predpokladu,   že   by   nepostupovali   v   súlade   s   ústavnoprávnymi   princípmi spravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Vzhľadom na to   ústavný   súd   posúdil   namietaný   rozsudok   z   toho   hľadiska,   či   skutkové   zistenia, ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu a či prijaté právne závery nie sú s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne konformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia [§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a nevykazuje   znaky   arbitrárnosti.   Krajský   súd   najprv   rekapituloval   skutkový   stav   veci a právne   závery   okresného   súdu,   ktoré   ho   viedli   k zamietnutiu   návrhu,   ďalej   uviedol podstatné odvolacie námietky sťažovateľky a jej dôvody na zmenu rozhodnutia okresného súdu,   ako   aj   vyjadrenie   odporcu,   a   potom   svoje   právne   závery   odôvodnil   jasným a zrozumiteľným spôsobom na s. 3 až s. 5, hoci sťažovateľka má iný pohľad na rozhodnutie krajského súdu.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že   namietané   konanie   nevykazuje   žiadne   znaky   pochybení   procesného   charakteru, a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a § 72 a § 75 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rodine“),   ktorý   krajský   súd   zvolil,   nemožno považovať za arbitrárny alebo popierajúci základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Priznanie či nepriznanie výživného na rozvedenú manželku po rozvode prislúcha iba všeobecnému   súdu,   ktorý   je pri   rozhodovaní   viazaný   zákonom   o   rodine,   a   skutočnosť, že sa sťažovateľka   s   jeho   právnym   názorom   nestotožňuje,   resp.   nesúhlasí   s   posúdením skutkového stavu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Všeobecné súdy sa dostatočne zaoberali odvolacími námietkami sťažovateľky (príjmové a majetkové pomery odporcu, schopnosti   a   jeho   možnosti)   a   vyhodnotili   ich   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP).

Ústavný súd v tomto prípade tiež nezistil, že by krajský súd procesne postupoval v nesúlade s § 214 ods. 1 a 2 OSP, keď nenariadil pojednávanie, a sťažovateľka nové dôkazy pred vyhlásením rozsudku vo veci samej na okresnom súde predtým nenavrhla.

Okrem   toho   argumenty   sťažovateľky   spochybňujúce   skutkový   stav,   ku   ktorému všeobecné súdy vykonaným dokazovaním dospeli, nesvedčia o zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   tohto   pohľadu   ústavný   súd   nenachádza   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a rozsudkom   krajského súdu, proti   ktorému sťažnosť smeruje, a namietaným porušením jej práva na spravodlivé verejné prejednanie jej veci podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto považuje ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Z   obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   s   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka spája aj porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a na ochranu jej majetku v čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 326/07, III. ÚS 313/2011).

Pokiaľ teda v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   (aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   neprichádza   potom   do   úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu), a ústavný súd preto jej sťažnosť i v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013