SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 46/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, advokátska kancelária, Štúrova 1,Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 149 a čl. 152 ods. 4Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádzaListina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českeja Slovenskej Federatívnej Republiky, a čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôdoznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Gd 417/13-5z 8. novembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušeniečl. 1 ods. 1, čl. 149 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavnéhozákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavnýzákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a čl. 3 ods. 3Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) oznámením Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/1 Gd 417/13-5z 8. novembra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 17. augusta 2011 a 5. septembra2011 zúčastnil ústneho prerokovania podkladov týkajúcich sa spojeného územnéhoa stavebného konania na stavbu „Oporné múry pri rodinnom dome v “ stavebníkov ⬛⬛⬛⬛, a jeho manželky, obaja bytom
. Na predmetnom pojednávaní stavebný úradpredložil sťažovateľovi ako účastníkovi konania kompletný spisový materiálna nahliadnutie. Sťažovateľ však žiadal o poskytnutie kópie celej projektovej dokumentácierodinného domu ⬛⬛⬛⬛. Stavebný úrad túto požiadavku sťažovateľa odmietol,pretože projektovú dokumentáciu „možno kopírovať iba so súhlasom autora projektovej dokumentácie – autorský zákon“.
Sťažovateľ sa obrátil na orgány prokuratúry s podnetom namietajúc neposkytnutiepožadovanej fotokópie. Keďže nebol úspešný, obrátil sa 24. apríla 2012 na generálnehoprokurátora Slovenskej republiky podaním označeným ako „sťažnosť na postup prokuratúr vo veci a... opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 2) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre“. V uvedenom podaní sťažovateľ zdôraznil, že vo veci uvádza novéskutočnosti, ktoré aj konkretizoval a odôvodnil.
Generálna prokuratúra listom č. k. VI/2 Gd 47/12-14 z 18. mája 2012 reagovalana podania sťažovateľa doplnením k vybaveniu skoršieho podnetu (z 2. februára 2012)a meritórne zdôvodnila, prečo na základe dôvodov uvedených sťažovateľom nemožno jehopodaniu vyhovieť. Súčasne generálna prokuratúra sťažovateľa upozornila, že „ďalšie opakované podnety v tejto veci budú na prokuratúre vybavované iba, ak budú obsahovať nové skutočnosti...“.
Sťažovateľ podal 6. mája 2013 podnet na generálnu prokuratúru, ktorá podnetvybavila listom č. k. VI/2 Gd 122/13-5 z 2. júla 2013. V ňom uviedla, že podnet sťažovateľabol opakovaným podnetom, pretože ním žiadal „o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho už predchádzajúceho opakovaného podnetu prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 8. apríla 2013 č. k. VI/2 Gd 36/13-10 vo veci postupu a rozhodnutia stavebného úradu ⬛⬛⬛⬛ pod č. Výst. ⬛⬛⬛⬛ “. Z uvedeného dôvodugenerálna prokuratúra s odkazom na § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) uviedla, že sťažovateľov„ďalší opakovaný podnet vybavovať nebude“. Opätovne poučila sťažovateľa o zákonnejpodmienke na vybavenie prípadného ďalšieho opakovaného podnetu.
Sťažovateľ sa 12. augusta 2013 prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Žiline znovuobrátil na generálnu prokuratúru s podaním označeným ako „opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre“. Rekapituloval v ňom svoje vecnépripomienky k postupu stavebného úradu v už uvedenej veci a požiadal, „aby Generálna prokuratúra v rámci svojej pôsobnosti preskúmala postup a zákonnosť rozhodnutí prokuratúr v inštančnom postupe“. Keďže generálna prokuratúra na podanie sťažovateľanereagovala, obrátil sa na ňu sťažovateľ 4. novembra 2013 so žiadosťou o poskytnutieinformácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmenea doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o slobode informácií“) o tom, kedy bol jeho opakovaný podnet doručenýgenerálnej prokuratúre.
Generálna prokuratúra na žiadosť sťažovateľa odpovedala oznámením č. k. VI/1 Gd417/13-5 z 8. novembra 2013 podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 zákona o slobodeinformácií, v ktorom uviedla, že podanie sťažovateľa z 12. augusta 2013 „bolo doručené na Generálnu prokuratúru SR 15. 08. 2013“. Súčasne generálna prokuratúra uviedla,že predmetné podanie sťažovateľa bolo „vyhodnotené ako ďalší opakovaný podnet, ktorý neobsahoval oproti... predchádzajúcim podnetom žiadne nové skutočnosti, preto nebol ďalej na prokuratúre vybavovaný... Z uvedeného dôvodu sa v prípade... ďalšieho opakovaného podnetu z 12. 08. 2013 neaplikoval ani postup podľa § 33 ods. 1 resp. § 32 ods. 3 zákona... o prokuratúre..., lebo tento zaevidovaný v dozorovom denníku, v ktorom bol vybavovaný... predchádzajúci podnet z 02. 02. 212 v spojení s podnetom z 24. 04. 2012, nakoľko sa nejednalo o novú vec.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne rekapituluje svoje právnenázory na podporu záveru o nezákonnosti postupu stavebného úradu v jeho veci(neposkytnutím fotokópie projektovej dokumentácie stavby). Ďalej zdôrazňuje,že „generálna prokuratúra vo veci nekonala a jeho opakovaný podnet nevybavila v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov (§ 33 ods. 1 zákona 153/2001 Z. z. o prokuratúre)“.
Oznámením generálnej prokuratúry z 8. novembra 2013 boli podľa sťažovateľa„porušené jeho ústavné práva...“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo vec samej nálezom taktorozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tomu zodpovedajúca povinnosť verejného orgánu vo veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-právnych princípov, Generálnou prokuratúrou SR oznámením zo dňa 08.11.2013 sp. zn.: VI/1 Gd 417/13-5 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Generálnou prokuratúrou SR oznámením zo dňa 08.11.2013 sp. zn.: VI/1 Gd 417/13-5 porušené bolo.
3. Ochrana práva a zákonom chránených záujmov sťažovateľa v zmysle čl. 149 ústavy Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky porušené bola.
4. Právo sťažovateľa na výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou čl. 152 ods. 4 ústavy porušené bolo.
5. Právo sťažovateľa na výklad a používanie ústavných zákonov a iných zákonov a ďalších právnych predpisov, ktoré musia byť v súlade s ust. § 1 Listinou základných práv a slobôd porušené bolo.
6. Právo sťažovateľa v zmysle čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, nikomu nemožno spôsobiť ujmu na právach pre uplatňovanie jeho základných práv a slobôd porušené bolo.
7. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.
8. Ústavný súd Oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 08.11.2013 sp. zn.: VI/1 Gd 417/13-5 zrušuje a vracia jej vec na ďalšie konanie.
9. Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 284,08 Eur.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
1. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratickýa právny štát.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Článok 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý súpovinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníkakonania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenietohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011). To isté v zásade platí aj o čl. 152 ods. 4ústavy, ktorý má charakter generálneho interpretačného princípu vždy uplatňovanéhoústavným súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08). Sťažnosť je takv tejto časti zjavne neopodstatnená.
2. Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonomchránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 149 ústavy, ústavný súdkonštatuje, že toto ustanovenie ústavy vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovaniaprokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlaveústavy. Preto nemožno čl. 149 ústavy samostatne aplikovať (a teda ani namietať jehoporušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôbalebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnostipred ústavným súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 165/07). Vzhľadom na tútoskutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie označeného článku ústavy, porušeniektorého nemožno samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy,bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkýmvo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konanípodľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavnéhosúdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m.m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 66/2012).
Sťažovateľ sa domáha ochrany svojho základného práva na inú právnu ochranuprostredníctvom ústavno-súdneho prieskumu spôsobu vybavenia jeho žiadosti o poskytnutieinformácie podanej podľa zákona o slobode informácií. Žiadosť vybavovala generálnaprokuratúra ako povinná osoba podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Vybaveniemalo formálnu podobu listu, ktorým generálna prokuratúra poskytla požadovanú informáciuo tom, kedy jej bol doručený ďalší opakovaný podnet sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že žiadosti sťažovateľa o poskytnutie informácie generálnaprokuratúra vyhovela a, tak ako to predpisuje § 18 ods. 1 zákona o slobode informácií,poskytla mu požadovanú informáciu (v takom prípade sa rozhodnutie urobí iba zápisomv spise a nemožno proti nemu podať opravný prostriedok). Napriek tomu sťažovateľ tvrdí, žedošlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy práve predmetnýmoznámením.
Uplatnenie subjektívneho práva fyzickou osobou alebo právnickou osoboupred orgánom verejnej moci má vždy formálnu podobu návrhu na rozhodnutie v meriteveci. Znamená to, že svoju predstavu o právnej ochrane, ktorá sa má v právnom predpisezakotvenému právu poskytnúť, spája navrhovateľ subjektívne s konkrétnym spôsobomvybavenia jeho návrhu (podnetu). Ak za týchto okolností orgán verejnej moci vybaví návrhspôsobom presne zodpovedajúcim návrhovému petitu, potom navrhovateľ nemôže namietaťporušenie jeho subjektívneho práva a s úspechom sa domáhať právnej ochrany v ďalšomprocesnom (opravnom, prieskumnom) postupe.
Zmyslom a účelom právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jeposkytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam a slobodám fyzickýchosôb a právnických osôb (III. ÚS 483/2012). Teda sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jeprostriedkom ochrany subjektívnych práv. V konaní o tzv. ústavnej sťažnosti tak nie jeprimárnym cieľom oficiózny dozor nad zachovávaním ústavnosti orgánmi verejnej moci.Preto subjektívnym predpokladom na podanie sťažnosti je to, že napadnutý zásah orgánuverejnej moci vyznel v neprospech sťažovateľa.
Žiadosti o poskytnutie informácie, do ktorej sťažovateľ formálne vtelil spôsobočakávanej právnej ochrany svojmu subjektívnemu právu na informácie o činnosti orgánuverejnej moci, generálna prokuratúra vyhovela a požadovanú informáciu mu poskytla.Ochrana sťažovateľovmu právu, ktoré je normatívne zakotvené, bola poskytnutá presnetakým spôsobom, aký sťažovateľ požadoval. Preto sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhaťústavno-súdnej ochrany jeho označených práv. Sťažnosť je preto na prvý pohľad zjavneneopodstatnená.
Formulovaný právny záver ústavného súdu vyplýva z ďalšieho nedostatku podanejsťažnosti. Tá je ako celok vnútorne rozporná. Na jednej strane v dôvodoch sťažnostisťažovateľ zreteľne brojí proti spôsobu, akým orgány prokuratúry meritórne vybavili jehopodnety podané podľa zákona o prokuratúre a majúce svoj pôvod v údajnom nezákonnompostupe stavebného úradu (neposkytnutie fotokópie projektovej dokumentácie),no na druhej strane sťažnosťou napáda úkon generálnej prokuratúry vykonaný v procesevybavovania žiadosti o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií. Ústavnýsúd však vzhľadom na svoju už konštatovanú striktnú viazanosť návrhom na začatie konaniabol v rámci predbežného prerokovania sťažnosti povinný zamerať svoju pozornosť nakonkrétny sťažnostný petit a s ním sa náležite vysporiadať.
4. Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listinazákladných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českeja Slovenskej Federatívnej Republiky, ústavné zákony iné zákony a ďalšie právne predpisy,ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.
Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možnéaplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedenéhov listine (IV. ÚS 518/2011). Keďže ústavný súd porušenie základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 listiny nezistil, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označenéhointerpretačného pravidla.
Podľa čl. 3 ods. 3 listiny nikomu nemožno spôsobiť ujmu na právachpre uplatňovanie jeho základných práv a slobôd.
Aj čl. 3 listiny má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetkyorgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní listiny. Toto ustanovenie listiny je vždyimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovanízákladných práv a slobôd garantovaných ústavou a listinou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,a preto ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že neboliporušené základné práva a slobody sťažovateľa, neprichádza do úvahy deklarovaťani porušenie týchto ustanovení listiny (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 122/09, IV. ÚS 165/2012).Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (návrhna zrušenie označeného oznámenia generálnej prokuratúry, návrh na priznanie finančnéhozadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015