znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 46/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, advokátska kancelária, Štúrova 1,Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 149 a čl. 152 ods. 4Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádzaListina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českeja Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   a čl.   3   ods.   3   Listiny   základných   práv   a   slobôdoznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k. VI/1 Gd   417/13-5z 8. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušeniečl. 1 ods. 1, čl. 149 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavnéhozákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavnýzákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a čl. 3 ods. 3Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) oznámením Generálnej prokuratúrySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k. VI/1 Gd   417/13-5z 8. novembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 17. augusta 2011 a 5. septembra2011   zúčastnil   ústneho   prerokovania   podkladov   týkajúcich   sa   spojeného   územnéhoa stavebného konania na stavbu „Oporné múry pri rodinnom dome v “ stavebníkov ⬛⬛⬛⬛, a jeho manželky, obaja bytom

. Na predmetnom pojednávaní stavebný úradpredložil   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   kompletný   spisový   materiálna nahliadnutie. Sťažovateľ však žiadal o poskytnutie kópie celej projektovej dokumentácierodinného   domu ⬛⬛⬛⬛.   Stavebný   úrad   túto   požiadavku   sťažovateľa   odmietol,pretože projektovú dokumentáciu „možno kopírovať iba so súhlasom autora projektovej dokumentácie – autorský zákon“.

Sťažovateľ sa obrátil na orgány prokuratúry s podnetom namietajúc neposkytnutiepožadovanej fotokópie. Keďže nebol úspešný, obrátil sa 24. apríla 2012 na generálnehoprokurátora Slovenskej republiky podaním označeným ako „sťažnosť na postup prokuratúr vo   veci   a...   opakovaný   podnet   v zmysle   §   34   ods.   2)   zákona   č.   153/2001   Z. z. o prokuratúre“.   V uvedenom   podaní   sťažovateľ   zdôraznil,   že   vo   veci   uvádza   novéskutočnosti, ktoré aj konkretizoval a odôvodnil.

Generálna prokuratúra listom č. k. VI/2 Gd 47/12-14 z 18. mája 2012 reagovalana podania   sťažovateľa   doplnením   k vybaveniu   skoršieho   podnetu   (z   2.   februára   2012)a meritórne zdôvodnila, prečo na základe dôvodov uvedených sťažovateľom nemožno jehopodaniu   vyhovieť.   Súčasne   generálna   prokuratúra   sťažovateľa   upozornila,   že „ďalšie opakované podnety v tejto veci budú na prokuratúre vybavované iba, ak budú obsahovať nové skutočnosti...“.

Sťažovateľ   podal   6.   mája   2013   podnet   na   generálnu   prokuratúru,   ktorá   podnetvybavila listom č. k. VI/2 Gd 122/13-5 z 2. júla 2013. V ňom uviedla, že podnet sťažovateľabol   opakovaným   podnetom,   pretože   ním   žiadal „o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia svojho už predchádzajúceho opakovaného podnetu prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 8. apríla 2013 č. k. VI/2 Gd 36/13-10 vo veci postupu a rozhodnutia stavebného úradu ⬛⬛⬛⬛ pod č. Výst. ⬛⬛⬛⬛ “. Z uvedeného dôvodugenerálna prokuratúra s odkazom na § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) uviedla, že sťažovateľov„ďalší   opakovaný   podnet   vybavovať   nebude“.   Opätovne   poučila   sťažovateľa   o zákonnejpodmienke na vybavenie prípadného ďalšieho opakovaného podnetu.

Sťažovateľ sa 12. augusta 2013 prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Žiline znovuobrátil na generálnu prokuratúru s podaním označeným ako „opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre“. Rekapituloval v ňom svoje vecnépripomienky k postupu stavebného úradu v už uvedenej veci a požiadal, „aby Generálna prokuratúra   v rámci   svojej   pôsobnosti   preskúmala   postup   a zákonnosť   rozhodnutí prokuratúr v inštančnom postupe“. Keďže generálna prokuratúra na podanie sťažovateľanereagovala,   obrátil   sa   na   ňu   sťažovateľ   4.   novembra   2013   so   žiadosťou   o poskytnutieinformácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmenea doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o slobode informácií“) o tom, kedy bol jeho opakovaný podnet doručenýgenerálnej prokuratúre.

Generálna prokuratúra na žiadosť sťažovateľa odpovedala oznámením č. k. VI/1 Gd417/13-5 z 8. novembra 2013 podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 zákona o slobodeinformácií, v ktorom uviedla, že podanie sťažovateľa z 12. augusta 2013 „bolo doručené na Generálnu   prokuratúru   SR   15.   08.   2013“.   Súčasne   generálna   prokuratúra   uviedla,že predmetné   podanie   sťažovateľa   bolo „vyhodnotené   ako   ďalší   opakovaný   podnet, ktorý neobsahoval   oproti...   predchádzajúcim   podnetom   žiadne   nové   skutočnosti,   preto nebol ďalej na prokuratúre vybavovaný... Z uvedeného dôvodu sa v prípade... ďalšieho opakovaného podnetu z 12. 08. 2013 neaplikoval ani postup podľa § 33 ods. 1 resp. § 32 ods. 3 zákona... o prokuratúre..., lebo tento zaevidovaný v dozorovom denníku, v ktorom bol vybavovaný... predchádzajúci podnet z 02. 02. 212 v spojení s podnetom z 24. 04. 2012, nakoľko sa nejednalo o novú vec.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne rekapituluje svoje právnenázory   na   podporu   záveru   o nezákonnosti   postupu   stavebného   úradu   v jeho   veci(neposkytnutím   fotokópie   projektovej   dokumentácie   stavby).   Ďalej   zdôrazňuje,že „generálna   prokuratúra   vo   veci   nekonala   a jeho   opakovaný   podnet   nevybavila v zákonom   stanovenej   lehote   dvoch   mesiacov   (§   33   ods.   1   zákona   153/2001   Z. z. o prokuratúre)“.

Oznámením   generálnej   prokuratúry   z 8.   novembra   2013   boli   podľa   sťažovateľa„porušené jeho ústavné práva...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo vec samej nálezom taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tomu zodpovedajúca povinnosť verejného orgánu vo veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-právnych princípov, Generálnou prokuratúrou SR oznámením zo dňa 08.11.2013 sp. zn.: VI/1 Gd 417/13-5 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Generálnou prokuratúrou SR oznámením zo dňa 08.11.2013 sp. zn.: VI/1 Gd 417/13-5 porušené bolo.

3.   Ochrana   práva   a zákonom   chránených   záujmov   sťažovateľa   v zmysle   čl.   149 ústavy Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky porušené bola.

4.   Právo   sťažovateľa   na   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou čl. 152 ods. 4 ústavy porušené bolo.

5. Právo sťažovateľa na výklad a používanie ústavných zákonov a iných zákonov a ďalších právnych predpisov, ktoré musia byť v súlade s ust. § 1 Listinou základných práv a slobôd porušené bolo.

6. Právo sťažovateľa v zmysle čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, nikomu nemožno   spôsobiť   ujmu   na   právach   pre   uplatňovanie   jeho   základných   práv   a slobôd porušené bolo.

7. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.

8. Ústavný súd Oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 08.11.2013 sp. zn.: VI/1 Gd 417/13-5 zrušuje a vracia jej vec na ďalšie konanie.

9.   Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 284,08 Eur.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

1.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratickýa právny štát.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Článok   1   ods.   1   ústavy   má   charakter   všeobecného   ústavného   princípu,   ktorý súpovinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníkakonania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenietohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011). To isté v zásade platí aj o čl. 152 ods. 4ústavy,   ktorý   má   charakter   generálneho   interpretačného   princípu   vždy   uplatňovanéhoústavným súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08). Sťažnosť je takv tejto časti zjavne neopodstatnená.

2. Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonomchránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   čl. 149   ústavy,   ústavný   súdkonštatuje, že toto ustanovenie ústavy vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovaniaprokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlaveústavy.   Preto   nemožno   čl. 149   ústavy   samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   jehoporušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôbalebo   právnických   osôb   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   prostredníctvom   sťažnostipred ústavným súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 165/07). Vzhľadom na tútoskutočnosť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   označeného   článku   ústavy,   porušeniektorého nemožno samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy,bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie konania.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkýmvo viazanosti   petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konanípodľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavnéhosúdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m.m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 66/2012).

Sťažovateľ   sa   domáha   ochrany   svojho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranuprostredníctvom ústavno-súdneho prieskumu spôsobu vybavenia jeho žiadosti o poskytnutieinformácie   podanej   podľa   zákona   o slobode   informácií.   Žiadosť   vybavovala   generálnaprokuratúra ako povinná osoba podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Vybaveniemalo formálnu podobu listu, ktorým generálna prokuratúra poskytla požadovanú informáciuo tom, kedy jej bol doručený ďalší opakovaný podnet sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že žiadosti sťažovateľa o poskytnutie informácie generálnaprokuratúra vyhovela a, tak ako to predpisuje § 18 ods. 1 zákona o slobode informácií,poskytla mu požadovanú informáciu (v takom prípade sa rozhodnutie urobí iba zápisomv spise a nemožno proti nemu podať opravný prostriedok). Napriek tomu sťažovateľ tvrdí, žedošlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy práve predmetnýmoznámením.

Uplatnenie   subjektívneho   práva   fyzickou   osobou   alebo   právnickou   osoboupred orgánom verejnej moci má vždy formálnu podobu návrhu na rozhodnutie v meriteveci. Znamená to, že svoju predstavu o právnej ochrane, ktorá sa má v právnom predpisezakotvenému   právu   poskytnúť,   spája   navrhovateľ   subjektívne   s konkrétnym   spôsobomvybavenia jeho návrhu (podnetu). Ak za týchto okolností orgán verejnej moci vybaví návrhspôsobom presne zodpovedajúcim návrhovému petitu, potom navrhovateľ nemôže namietaťporušenie jeho subjektívneho práva a s úspechom sa domáhať právnej ochrany v ďalšomprocesnom (opravnom, prieskumnom) postupe.

Zmyslom   a účelom   právomoci   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   jeposkytovanie   účinnej ochrany   tam uvedeným   základným   právam a slobodám   fyzickýchosôb a právnických osôb (III. ÚS 483/2012). Teda sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jeprostriedkom ochrany subjektívnych práv. V konaní o tzv.   ústavnej   sťažnosti   tak nie jeprimárnym cieľom oficiózny dozor nad zachovávaním ústavnosti orgánmi verejnej moci.Preto subjektívnym predpokladom na podanie sťažnosti je to, že napadnutý zásah orgánuverejnej moci vyznel v neprospech sťažovateľa.

Žiadosti   o poskytnutie   informácie,   do   ktorej   sťažovateľ   formálne   vtelil   spôsobočakávanej právnej ochrany svojmu subjektívnemu právu na informácie o činnosti orgánuverejnej   moci,   generálna   prokuratúra   vyhovela   a požadovanú   informáciu   mu   poskytla.Ochrana sťažovateľovmu právu, ktoré   je normatívne zakotvené, bola poskytnutá presnetakým spôsobom, aký sťažovateľ požadoval. Preto sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhaťústavno-súdnej ochrany jeho označených práv. Sťažnosť je preto na prvý pohľad zjavneneopodstatnená.

Formulovaný právny záver ústavného súdu vyplýva z ďalšieho nedostatku podanejsťažnosti.   Tá   je   ako   celok   vnútorne   rozporná.   Na   jednej   strane   v dôvodoch   sťažnostisťažovateľ zreteľne brojí proti spôsobu, akým orgány prokuratúry meritórne vybavili jehopodnety podané podľa zákona o prokuratúre a majúce svoj pôvod v údajnom nezákonnompostupe   stavebného   úradu   (neposkytnutie   fotokópie   projektovej   dokumentácie),no na druhej strane   sťažnosťou napáda   úkon   generálnej prokuratúry   vykonaný v procesevybavovania žiadosti o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií. Ústavnýsúd však vzhľadom na svoju už konštatovanú striktnú viazanosť návrhom na začatie konaniabol   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   povinný   zamerať   svoju   pozornosť   nakonkrétny sťažnostný petit a s ním sa náležite vysporiadať.

4. Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listinazákladných   práv   a slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českeja Slovenskej Federatívnej Republiky, ústavné zákony iné zákony a ďalšie právne predpisy,ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možnéaplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedenéhov listine (IV. ÚS 518/2011). Keďže ústavný súd porušenie základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 listiny nezistil, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označenéhointerpretačného pravidla.

Podľa   čl.   3   ods.   3   listiny   nikomu   nemožno   spôsobiť   ujmu   na   právachpre uplatňovanie jeho základných práv a slobôd.

Aj čl. 3 listiny má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetkyorgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní listiny. Toto ustanovenie listiny je vždyimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovanízákladných práv a slobôd garantovaných ústavou a listinou podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy,a preto ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že neboliporušené   základné   práva   a slobody   sťažovateľa,   neprichádza   do   úvahy   deklarovaťani porušenie týchto ustanovení listiny (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 122/09, IV. ÚS 165/2012).Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   aj túto   časť   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákonao ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

5.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významuzaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   formulovanými   v sťažnostnom   petite   (návrhna zrušenie označeného oznámenia generálnej prokuratúry, návrh na priznanie finančnéhozadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015