znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 46/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., zastúpeného JUDr. Tiborom Timárom, advokátom a konateľom Advokátskej kancelárie TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2,   3,   4   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v konaní   vedenom   pod sp. zn. PK-2   T/14/2013   a   jeho   uznesením   z   1.   augusta   2013   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 28/2013 a jeho uznesením z 8. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra 2013 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. PK- 2 T/14/2013   a   jeho   uznesením   z   1.   augusta   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie špecializovaného   trestného   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 28/2013 a jeho uznesením z 8. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obhajca sťažovateľa 24. júla 2013 požiadal špecializovaný trestný súd, aby rozhodol o jeho prepustení z väzby v zmysle § 79 ods. 1 Trestného poriadku, pretože bol toho názoru, že „zákonné dôvody väzby v trestnom konaní sp. zn. PK-2 T/14/2013 zanikli“.

V namietanej trestnej veci vedenej špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK - 2 T 14/2013 bola 10. mája 2013 podaná na sťažovateľa obžaloba prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. a) a ods. 5 písm. c) Trestného zákona a pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona.

Sťažovateľ   bol   väzobne   stíhaný   v   inej   trestnej   veci,   pričom   na   základe   príkazu predsedu senátu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK - 2 T 29/2013 z 31. júla 2013 bol prepustený na slobodu.

Predsedníčka senátu špecializovaného trestného súdu následne opatrením sp. zn. PK - 2 T 14/2013 z 31. júla 2013 nariadila termín neverejného zasadnutia na 1. august 2013 o 9.00 h, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o väzbe sťažovateľa v trestnej veci vedenej špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK - 2 T 14/2013.

Pre účely zabezpečenia úspešnosti vykonania tohto úkonu (neverejného zasadnutia o rozhodovaní   o väzbe)   vydala   predsedníčka   senátu   špecializovaného   trestného   súdu 31. júla 2013 rozkaz na predvedenie sťažovateľa podľa § 120 ods. 3 Trestného poriadku, o vykonanie   ktorého   požiadala   v   súlade   §   120   ods.   4   Trestného   poriadku   Prezídium Policajného   zboru,   národnú   kriminálnu   agentúru,   národnú   protizločineckú   jednotku, expozitúru Bratislava (ďalej len „policajný orgán“).

Na neverejnom zasadnutí špecializovaný trestný súd vypočul sťažovateľa za účasti jeho   obhajcu   a   prokurátora   k   jednotlivým   dôvodom   a   okolnostiam   väzby   a   uznesením sp. zn. PK - 2 T 14/2013 z 1. augusta 2013 ho vzal do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   podal   sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 28/2013 z 8. augusta 2013 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že špecializovaný trestný súd ho „majúc vedomosť o realizovanom príkaze na prepustenie (vzhľadom na rovnaké zloženie senátu) nechal predviesť podľa ustanovenia § 120 ods. 3 Trestného poriadku (nesprávne poukazuje aj na § 120 ods.12 Trestného poriadku) na výsluch a neverejné zasadnutie dňa 02. 08. 2013....   obvinení   boli   vo   väzbe   viac   ako   22   mesiacov   (z   toho   viac   ako   13   mesiacov nezákonne)... pre výlučne kolúzny dôvod väzby, a preto v čase nariadenia predvedenia súd nemohol dôvodiť skrývaním sa alebo útekom, ani neprítomnosťou stáleho bydliska a pod. Samotný kolúzny dôvod pôvodnej väzby, ktorá bola ustálená počas 22 mesiacov pôvodnej väzby nemohol u súdu založiť dôvod na predvedenie.

Z vykonaného dokazovania na neverejnom zasadnutí dňa 01. 08. 2013 je zrejmé a nepochybné, že obvinení dňa 30. 07. 2013 ani neprekročili brány Ústavu na výkon väzby, a boli obmedzení na osobnej slobode orgánmi činnými v trestnom konaní...

Samotná skutočnosť, že obžalovanému bola v súvislosti s predvedením obmedzená osobná sloboda na viac ako 20 hodín zakladá nezákonnosť samotného predvedenia. V   rámci   inštitútu   predvedenia   nie   je   možné   neprimerane   obmedzovať   osobnú slobodu, pričom v danom prípade k tomu nepochybne prišlo.

Predvedenie nie je zaistenie osoby podľa zákona č. 171/1993 zb. v znení neskorších prepisov, a 24 hodinový časový údaj na prepustenie sa tu nemôže použiť analogicky. Pri predvedení   je   možné   obmedziť   osobnú   slobodu   len   na   nevyhnutne   potrebný   čas,   ktorý bezpochyby nemôže byť niekoľko hodín, a tobôž nie viac ako 20 hodín.

Obvinený bol obmedzený na osobnej slobode počas celej noci. Uvedený postup súdu pri použití a využití inštitútu predvedenia bol nepochybne v rozpore s § 120 ods. 3, ods.4 Trestného poriadku s poukazom na § 2 ods. 2 Trestného poriadku...

V následnom mám za to, že súd v tomto prípade tým, že rozhodol o väzbe konal nad zákonné zmocnenie, keď nemal ex offo možnosť rozhodovať o väzbe obžalovaných v inej trestnej veci, v ktorej bolo rozhodnuté dňa 08. 07. 2013 o prijatí obžaloby a bol nariadený termín hlavného pojednávania a určil sa rozsah dokazovania, pričom ostatní obžalovaní v danej trestnej veci boli rozhodnutím súdu ešte pred tým ponechaní vo väzbe podľa § 238 ods.3 Trestného poriadku...

S   právnym   názorom   a   postupom   súdu,   ktorým   určil,   že   je   povolaný   po   podaní obžaloby   sám   ex   offo   rozhodnúť   o   väzbe   obvinených   bez   podnetu   inej   osoby,   najmä prokurátora, sa nestotožňujem a mám iný právny názor. Mám za to, že v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku súd nemal možnosť konať ex offo o väzbe obžalovaných v inej trestnej veci, aj keď mal vedomosť o stíhaní a obžalobe na obžalovaných v danej trestnej veci, v ktorej o väzbe rozhodoval...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že súd v súdnom konaní (po podaní obžaloby) môže ex offo rozhodovať o väzbe, teda bez návrhu iného zákonom povolaného subjektu, len pri lex specialis ustanovení § 238 ods.3 Trestného poriadku...

...   súd   rozhodol   o   väzbe   v   nezákonnom   zložení,   keďže   jeden   člen   senátu   bol nahradený na základe rozvrhu práce a požiadaním predsedu Špecializovaného trestného súdu určený podľa rozvrhu práce. V danej trestnej veci ako už bolo uvedené bola dňa 08. 07. 2013 v senátnom zákonnom zložení súdom prijatá obžaloba, pričom nebol v konaní určený náhradný sudca. Vzhľadom na to, že vec je nepochybne v súdnom konaní bolo na mieste postupovať nahradením člena senátu náhradným sudcom, a nie sudcom určeným podľa rozvrhu práce.

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods.1 písm. b) Trestného poriadku je potrebné uviesť, že súd dôvodí predmetným trestným stíhaním obžalovaného za skutok kvalifikovaný ako   trestný   čin   marenia   výkonu   úradného   rozhodnutia   spolupáchateľstvom...,   kde obžalovaný mal obchádzať úradnú korešpondenciu vo výkone väzby. Táto skutočnosť je podľa súdu daná ako kolúzna aktivita, ktorá postačuje ako dôvodné podozrenie (obava) na ustálenie   kolúzneho   dôvodu   väzby.   Podľa   názoru   obhajoby   bolo   v   tomto   štádiu   väzby (súdna   väzba)   potrebné   vziať   do   úvahy   a   posúdiť   obsah   predmetných   listov   a   podľa samotného obsahu ustáliť, či je prítomná dôvodná obava na kolúznu aktivitu alebo nie. Skutočnosť,   že   obžalovaný   vyhľadáva   dôkazy,   najmä   svedkov,   následne   zisťuje,   čo   o predmetných skutkoch, alebo jeho účasti, resp. neúčasti a exkulpačných okolnostiach vedia je právom obvineného, v rámci práva na predkladanie dôkazov.

Keďže bola väzba od 15. 06. 2012 u obžalovaného nezákonná, nemohol sa od tohto času obžalovaný dopustiť marenia účelu väzby, ktorá je nezákonná...

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné uviesť, že poukaz súdu na pôvodné trestné stíhanie, v ktorom bol obžalovaný nezákonne vo väzbe nie je na mieste ako som už vyššie uvádzal zo samotného dôvodu, že v tejto trestnej veci bol obžalovaný nezákonne vo väzbe, takže trestné stíhanie (obvinenie) v tejto veci založilo nezákonnú väzbu a bolo samotným titulom pre väzbu, a daná trestná vec bola súčasne vedená s trestnou vecou,   v ktorej bol teraz vzatý do väzby obžalovaný.   Počas doterajšieho trestného stíhania neboli uvedené súbežne vedené trestné stíhania hodnotené ako dôvod väzby podlá § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a preto po uplynutí viac ako 22 mesiacov od kedy má obžalovaný vznesené obvinenia za súbežne vedené trestné stíhanie už nemôžu byť takto hodnotené, naviac nemôžu založiť takéto hodnotenie pre vzatie do väzby ako dôvod pokračujúcej väzby.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu Pezinok zo dňa 01. 08. 2013, sp. zn. PK - 2 T/14/2013 v spojení s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. 08. 2013, sp. zn. 6 Tost 28/2012 o vzatí obžalovaného do väzby boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2, ods. 3, ods. 4 a ods. 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy... a ľudských práv a základných slobôd práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu zo dňa 01. 08. 2013, sp. zn. PK - 2 T/14/2013 a uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 08. 08. 2013, sp. zn. 6 Tost 28/2012 o vzatí obžalovaného do väzby sa zrušujú...“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutými uzneseniami boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 4 ústavy obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z už citovaného ustanovenia čl. 127 ods.   1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv a   slobôd,   ako   aj ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy) tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

1 K namietanému porušeniu základných práv podľa základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým   uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   a   postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podstatou   princípu   subsidiarity   je   skutočnosť,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   ÚS   236/07).   Ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   mal   právo   podať   proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného trestného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   sťažnosti   sťažovateľa   v   danom   prípade vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   napadnuté   uznesenie   špecializovaného trestného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral na posúdenie otázky, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti vyplýva, že námietky sťažovateľa smerovali najmä proti údajnému nezákonnému postupu a uzneseniu špecializovaného trestného súdu pri   jeho   vzatí   do   väzby,   k   jednotlivým   väzobným   dôvodom,   nezákonnosti   jeho predchádzajúcej väzby, ako aj k tomu, že v konaní rozhodoval špecializovaný trestný súd v nezákonnom zložení. V čom vidí však porušenie svojich práv zo strany najvyššieho súdu, sťažovateľ   v   sťažnosti   bližšie   neuvádza,   iba   vyslovuje   svoj   právny   názor,   že   Trestný poriadok „neupravuje   postup   súdu   pre   prípad   vzatia   obvineného   do   väzby   pre   prípad súdnej väzby, ktorej nepredchádzala väzby v prípravnom konaní, ibaže bol realizovaný príkaz na zatknutie, čo v danom prípade nebolo“.

Podľa § 228 ods. 2 Trestného poriadku po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.

Podľa   §   120   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   môže   byť   predvedený   aj bez predchádzajúceho predvolania, ak je to potrebné na úspešné vykonanie úkonu, najmä ak sa skrýva, nemá trvalé bydlisko, ak mu nie je možné doručiť predvolanie na adrese, ktorú uviedol.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bol sťažovateľ vzatý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku do väzby. Väzba mu začala plynúť 31. júla 2013 od 14.45 h.

Proti tomuto uzneseniu podal obhajca sťažovateľa sťažnosť, v ktorej okrem iného uviedol: „Pri   nerealizovaní reálneho výkonu práva na jeho osobnú   slobodu po vydaní príkazu na jeho prepustenie z väzby v inej trestnej veci... bola zabezpečovaná jeho účasť na výsluchu a neverejnom zasadnutí dňa 01. augusta 2013 formou predvedenia v zmysle § 120 ods. 3 Tr. por., hoci na to neboli splnené zákonné podmienky...“.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   tvrdil,   že „po   podaní   obžaloby   je   súd   oprávnený rozhodnúť o jeho vzatí do väzby iba na návrh prokurátora, a nie sám ex offo(..) a tiež to, že od 15. júna 2013 bol nezákonne vo väzbe v inej trestnej veci...“.

Vychádzajúc z rozsiahleho napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu (15 strán) v spojení s príslušnou časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (s. 5 až s. 21) a s poukazom na citované ustanovenia Trestného poriadku sa ústavný súd stotožňuje s jasnou a zrozumiteľnou argumentáciou najvyššieho súdu a zastáva názor, že   špecializovaný   trestný   súd   pri   predvedení   sťažovateľa   na   neverejné   zasadnutie postupoval   v   súlade   so   zákonom   (Trestným   poriadkom),   a   preto   nemohol   porušiť   v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Na podporu uvedeného záveru ústavný súd v zhode s najvyšším súdom konštatuje, že § 120 ods. 3 Trestného poriadku obsahuje len demonštratívny (nie taxatívny) výpočet dôvodov,   na   základe   ktorých   možno   obvineného   predviesť   bez   predchádzajúceho predvolania pre účely úspešného vykonania úkonu. Z už citovaného znenia § 120 ods. 3 Trestného poriadku možno vyvodiť len dve zákonné podmienky, ktoré musia byť na jeho uplatnenie splnené; musí ísť o obvineného a zároveň predvedenie je potrebné na úspešné vykonanie úkonu. Z príloh sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ je podozrivý z páchania dlhodobej závažnej trestnej činnosti v rámci zločineckej skupiny a je v procesnom postavení obžalovaného, na základe čoho možno formulovať záver, že na uplatnenie postupu podľa § 120 ods. 3 Trestného poriadku boli v preskúmavanej veci nevyhnutné zákonné podmienky splnené.

V posudzovanej veci špecializovaný trestný súd vychádzajúc zo svojich povinností vyplývajúcich   mu   z   Trestného   poriadku   a   nečakajúc   na   ďalšie   procesné   návrhy   prijal opatrenie – vydal rozkaz na predvedenie sťažovateľa v zmysle § 120 ods. 3 Trestného poriadku   a   nariadil   jeho   predvedenie   pre   účely   úspešného   vykonania   neverejného zasadnutia,   na   ktorom   mala   byť   preskúmaná   existencia   dôvodov   jeho   väzby (a tiež obžalovaného Š.) a malo byť o väzbe aj rozhodnuté.

Zásah do osobnej slobody sťažovateľa spočívajúci v jeho predvedení na neverejné zasadnutie   je nepochybne z   hľadiska   rešpektovania   zásady   primeranosti   a   zdržanlivosti zásahov do osobnej slobody potrebné považovať za najmiernejší prostriedok obmedzenia osobnej slobody (napr. v porovnaní so zatknutím či zadržaním). Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej síce Trestný poriadok neustanovuje maximálnu dĺžku obmedzenia osobnej slobody pri uplatnení predvedenia, ale «...   je   zrejmé,   že   musí   ísť   o   lehotu   kratšiu,   ako   by   tomu   bolo   v   prípade   zadržania obvineného, resp. jeho zatknutia...

V posudzovanom prípade bol aplikovaný postup podľa § 120 ods. 3 Tr. por., t. j. predvedenie   bez   predchádzajúceho   predvolania.   Ako   vyplýva   zo   znenia   uvedeného ustanovenia, jeho aplikovanie vyžaduje v podstate splnenie jedinej podmienky, a to potrebu úspešného vykonania úkonu trestného konania. Zákon uvádza aj konkrétne príklady, ide však len o exemplifikatívny výpočet („najmä“), a teda nie je vylúčená ani iná skutočnosť. Obvineného je možné predviesť bez predchádzajúceho predvolania, ak sú na to naliehavé dôvody procesnej povahy.».

Za   daných   okolností   ani   podľa   názoru   ústavného   súdu   nešlo   o   svojvoľný a neodôvodnený   postup   smerujúci   k   zbaveniu   osobnej   slobody   sťažovateľa,   keďže   išlo o postup, ktorý má oporu v § 253 ods. 1, § 2 ods. 6 a § 120 ods. 3 Trestného poriadku.

Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   napadnutých   uznesení špecializovaného   trestného   súdu   a   najvyššieho   súdu   a   s   ohľadom   na   dôvody,   ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z týchto rozhodnutí   vyplývala   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   preto   tento   postup   hodnotí   ako   zákonný a z stavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   považuje   námietku   sťažovateľa   za   zjavne neopodstatnenú, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K námietkam týkajúcim sa jednotlivých väzobných dôvodov

Ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľa k väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku citovaných na strane 5 a dôvodov vyplývajúcich z odôvodnení napadnutých uznesení konštatuje, že špecializovaný trestný súd (na s. 15 až s. 16) dostatočne odôvodnil existenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného   poriadku,   s   ktorými   sa   stotožnil   v   napadnutom   uznesení   aj   najvyšší   súd na s. 18 až s. 20), a ústavný súd nemá žiadny relevantný dôvod s prihliadnutím na povahu, rozsiahlosť,   závažnosť   a   dlhodobé   páchanie   trestnej   činnosti   kladenej   podľa   obžaloby sťažovateľovi za vinu do týchto rozhodnutí zasiahnuť.

Ústavný súd po preskúmaní listinných dôkazov konštatuje, že úvahy vyplývajúce z odôvodnenia   uznesení   špecializovaného   trestného   súdu   a   najvyššieho   súdu   nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za arbitrárne, prípadne za ústavne neudržateľné, preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená 31. júla 2013 o 14.45 h a špecializovaný trestný súd o jeho väzbe rozhodol na neverejnom   zasadnutí   1.   augusta   2013.   Na   sťažovateľa   však   nebol   vydaný   príkaz na zatknutie,   keďže   jeho   osobná   sloboda   bola   obmedzená   na   účely   zabezpečenia   jeho predvedenia postupom podľa § 120 ods. 3 a 4 Trestného poriadku. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti   tiež na (už citovanú) relevantnú časť   napadnutého uznesenia, v ktorej najvyšší   súd   uvádza: „Pri   použití   predmetného   inštitútu   nepochybne   dochádza k obmedzovaniu   osobnej   slobody   obvineného.   Hoci   maximálna   možná   dĺžka   takéhoto obmedzenia nie je v zákone explicitne stanovená, je zrejmé, že musí ísť o lehotu kratšiu, ako by tomu bolo v prípade zadržania obvineného, resp. jeho zatknutia na základe príkazu na zatknutie, ktorých aplikácia inak mimochodom v posudzovanej veci vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok neprichádzala do úvahy. Možno uviesť, že kým väzba predstavuje najzávažnejší   zásah   do   osobnej   slobody   obvineného,   predvedenie   je   z   tohto   pohľadu zásahom najmiernejším...

Inštitút predvedenia nebol zneužitý na iný, než zákonom stavený účel, pričom tiež lehotu pozbavenia osobnej slobody treba považovať s ohľadom na všetky vyššie zmienené skutočnosti za primeranú.“

Vychádzajúc z uvedeného považuje ústavný súd námietku sťažovateľa, podľa ktorej došlo v jeho prípade k prekročeniu lehôt ustanovených Trestným poriadkom, za zjavne neopodstatnenú, keďže o jeho väzbe bolo rozhodnuté do 24 hodín od obmedzenia jeho osobnej slobody.

Okrem toho najvyšší súd dal odpoveď aj na iné námietky sťažovateľa, keď poukázal aj   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Wenner   v.   Slovensko, 23. november   2010,   č.   14579/05): „V   praxi   dochádza   k   viacerým   takým   obdobným situáciám, keď je obvinený len formálne prepustený z väzby, aby bolo zároveň nariadené jeho   dodanie   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   (je   fakticky   iba   premiestnený,   resp. prevezený z ústavu na výkon väzby do ústavu na výkon trestu), resp. tiež opačne, keď je obvinený prepustený z výkonu trestu a automaticky nastupuje do výkonu väzby (prichádza do úvahy napr. v prípade postupu dovolacieho súdu podľa ust. § 380 ods. 2 Tr. por.). Takéto   obmedzovanie   osobnej   slobody   bez   prerušenia   nemožno   pritom   považovať   za nezákonné“,   a   aj   na   to, „že   všeobecný   súd   nemohol   sám,   bez   návrhu   prokurátora, rozhodnúť o jeho vzatí do väzby“, keď uviedol: «V prípravnom konaní je pánom sporu („DOMINUS   LITIS“)   prokurátor,   a   preto   sa   tu   stanovuje   ako   podmienka   na   vzatie obvineného do väzby podanie návrhu z jeho strany. Od podania obžaloby či návrhu na dohodu o vine a treste sa však už jeho postavenie mení, a stáva sa „len“ jednou zo strán konania, konkrétne stranou zastupujúcou štát, resp. podanú obžalobu (návrh).

V konaní pred súdom je pánom sporu súd (sudca - senát), ktorý je zo zákona povinný vykonávať všetky úkony potrebné k vydaniu rozhodnutia ako i jeho výkonu. V tejto súvislosti je okrem ust. § 2 ods. 6 Tr. por. a tam stanovenej zásady oficiality, potrebné poukázať predovšetkým na ust. § 238 ods. 2 Tr. por., v zmysle ktorého po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené   týmto   zákonom,   ktoré   sú   potrebné   na   skončenie   veci   a na   výkon   súdneho rozhodnutia. V predmetnom ustanovení je jasne vyjadrená zásada, že podaním obžaloby, resp. návrhu prechádzajú všetky kompetencie spojené s rozhodovaním a rozhodovanie na súd.   Ten   pri   príprave   prejednávania   veci   a   pri   jeho   prejednávaní   postupuje   z úradnej povinnosti   (ex   offo),   pričom   nemôže   a   nemusí   vyčkávať   na   návrhy   strán.   Otázkami súvisiacimi s ďalším konaním sa rozumie i rozhodovanie o väzbe.

Uvedený záver potom jednoznačne podporuje i ust. § 72 ods. 2 veta tretia Tr. por., ktoré rozoznáva dve rozdielne situácie: 1/ keď o väzbe koná a rozhoduje súd (v súdnom konaní);   2/   keď   o   väzbe   koná   a   rozhoduje   sudca   pre   prípravné   konanie   na   návrh prokurátora (v prípravnom konaní). K tomu viď i ust. § 72 ods. 4 Tr. por.».

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   sú   odpovede   na   tieto   námietky   jasné a zrozumiteľné   a ústavný súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by skutkové alebo právne závery bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Úvahy   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   uznesením   špecializovaného   trestného   súdu považuje ústavný súd za legitímne, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. K námietke porušenia práva na zákonného sudcu

Sťažovateľ   napokon   namieta,   že   špecializovaný   trestný   súd   nerozhodoval   o   jeho väzbe v zákonnom zložení, čím došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na zákonného sudcu.

Vo vzťahu k tejto námietke zistil, že predsedníčka senátu oboznámila sťažovateľa a jeho obhajcu s opatrením predsedu špecializovaného trestného súdu č. 14 z 31. júla 2013 o určení   sudcu   zo   senátu   1   T   na   rozhodovanie   o   väzbe   (pozri   zápisnicu   z   neverejného zasadnutia konaného 1. augusta 2013) a tiež na jeho námietky týkajúce sa nezákonného zloženia špecializovaného trestného súdu dal najvyšší súd jasnú odpoveď na s. 13, keď uviedol: „keďže   namiesto   chýbajúceho   člena   príslušného   senátu   (z   dôvodu   čerpania dovolenky) bol na spolurozhodovanie o väzbe obžalovaných opatrením predsedu súdu č. 14 z 31. júla 2013, č. Spr 280/2012, správne určený sudca zo zastupujúceho senátu 1T v zmysle Rozvrhu práce na rok 2013 (viď zväzok XXV, č. 1. 7949). Náhradný sudca v zmysle § 246 Tr. por. sa ustanovuje za iným účelom, a to len na hlavné pojednávanie, preto takýto spôsob nahradenia absentujúceho člena senátu 2 T neprichádzal do úvahy.“

Ústavný   súd   sa   taktiež   oboznámil   s   opatrením   č.   14   predsedu   špecializovaného trestného   súdu,   ako   aj   s   rozvrhom   práce   špecializovaného trestného   súdu   na   rok   2013 a v tejto súvislosti nezistil podobne ako v súvisiacej veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn.   IV.   ÚS   800/2013   (obžalovaný   Š.),   že   by   špecializovaný   trestný   súd   konal v nezákonnom   zložení,   a navyše,   táto   námietka   sťažovateľa   v   sťažnosti   nie   je   riadne odôvodnená (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), preto mohol ústavný súd jeho sťažnosť v   tejto   časti   odmietnuť   nielen   ako   zjavne   neopodstatnenú   (v   tejto   súvislosti   poukazuje na odôvodnenie   rozhodnutia   sp.   zn.   IV.   ÚS   800/2013   z 18.   decembra   2013),   ale   aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014