znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 46/2013-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť J. J., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   účinný prostriedok   nápravy   pred   národným   orgánom   zaručeného   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici z 20. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 60/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. J. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 60/2011-185 z 20. decembra 2011 vo výroku, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010, p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   15   Co   60/2011-185 z 20. decembra   2011   vo   výroku   o zrušení   rozsudku   Okresného   súdu   Banská   Bystrica č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010 a vrátení veci Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   J.   trovy   konania v sume   269,58   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a päťdesiatosem   centov)   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. J. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012 doručená sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ako   aj   práva na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy práv a slobôd zaručeného čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktoré boli porušené   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 60/2011 a jeho uznesením č. k. 15 Co 60/2011-185 z 20. decembra 2011.

1.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   24.   júna   2009   domáhal proti Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   Župné námestie 13, Bratislava (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 318 973 € so 6 % úrokom z omeškania   od 11. mája   2009   do   zaplatenia,   a to   z   titulu   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným   trestným   stíhaním,   rozhodnutím   o väzbe a rozhodnutím   o treste.   Uplatnenú náhradu   škody   sťažovateľ   rozdelil   na   stratu   na   zárobku   za   obdobie   od   1.   marca   1999 do 31. júla 2008, na náhradu nákladov obhajoby v predmetnom trestnom konaní, na náhradu „za morálnu ujmu za psychické a fyzické utrpenie a strádanie počas trestného stíhania“ a na náhradu „za poškodenie povesti a sťaženie spoločenského uplatnenia v spoločenskom, občianskom a pracovnom postavení“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 80/2009-106 z 10. februára 2010 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 214 680 € so 6 % ročným úrokom z omeškania od 11. mája 2009 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy 3 828 € s príslušenstvom konanie zastavil (v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby) a vo zvyšku žalobu zamietol.

Uplatnenú   stratu   na   zárobku   okresný   súd   posúdil   ako   ušlý   zisk,   pričom „mal za preukázané,   že žalobca nebyť vznesenia obvinenia a následnej väzby a výkonu trestu mohol byť zamestnaný s príjmom na úrovni aspoň vo výške platnej minimálnej mzdy... Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace, v ktorých nebol zamestnaný ušlý zisk vo výške v tom ktorom   mesiaci   platnej   minimálnej   mzdy...,   súd   sa   s takýmto   určením   ušlého   zisku stotožňuje   a preto   žalobe   v tejto   časti   vyhovel.“.   Okresný   súd   aplikujúc   čl.   5   ods.   5 dohovoru priznal sťažovateľovi náhradu nemateriálnej ujmy v sume 200 000 €, lebo „došlo k narušeniu   jeho   dobrej   povesti   a občianskej   cti   a opovrhnutiu   zo   strany   jeho   okolia, narušeniu kontaktov a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo... k narušeniu ich vzájomných vzťahov.“.

Náhradu nákladov obhajoby v trestnom konaní okresný súd priznal len v sume 163 €, ktorá   predstavovala   sťažovateľom   uplatnenú   časť   nákladov   na   obhajobu   JUDr.   L. Uplatnenú   časť   náhrady   nákladov   v   sume   473   €   za   obhajobu   JUDr. Ľ.   okresný   súd nepriznal,   lebo „nemal   preukázané,   že   právna   zástupkyňa   obhajovala   žalobcu ako obžalovaného v trestnom konaní...“.

Na   základe   odvolania   žalovanej   i odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom č. k. 12 Co 132/2010-127 z 20. júna 2010 (na písomnom vyhotovení rozhodnutia je zjavne nesprávny dátum „20. 06. 2009“) zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   214   680   €   s príslušenstvom,   ako   aj   v zamietavom   výroku a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   zdôraznil,   že   sťažovateľ   sa   domáhal „jednak   odškodnenia   z dôvodu trestného   stíhania...,   ako aj z dôvodu   väzby   a výkonu   trestu...   a žiadal   odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ako aj priznania nárokov vyplývajúcich z práva na ochranu osobnosti...   z dôvodu   poškodenia   povesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia v spoločenskom, občianskom a pracovnom postavení (na čo prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia nereagoval). V tejto súvislosti však treba poznamenať, že ide o kumulované nároky, pretože vznikli z jednej príčiny a následok nastal vo sfére narušenia osobnostných práv, čo odôvodňuje stanoviť finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy, vyjadrenej v peniazoch.“. V nadväznosti na to krajský súd uviedol, že nesporné skutkové okolnosti zakladajúce   nárok   sťažovateľa   na   náhradu   škody   predstavujú „určite   závažný   zásah do osobnostných   práv   upravených a chránených   § 11   OZ.   Právo   na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo... V tomto jednotnom rámci... existujú jednotlivé dielčie   práva...   Výpočet   týchto   jednotlivých   práv   tak,   ako   sú   uvedené   v OZ   je   len demonštratívne.   Pre   účely   výkladu   §   13   ods.   2   OZ   je   nutné   zvážiť   závažnosť   takéhoto zásahu   a reagovať   na   to,   pri rozhodnutí   o tom,   akým   spôsobom   je   nevyhnutný   zásah do osobnostných   práv   odškodniť.   Výška   takto   priznanej   nemajetkovej   ujmy   musí   byť odôvodnená primeranosťou v obdobných prípadoch, čo v tomto prípade chýba. Odvolací súd preto poukazuje na rozhodnutia súdov Ing. Tóth proti Slovenskej republike, Kučera proti Slovenskej republike, Pavletič proti Slovenskej republike a iné, a to najmä z dôvodu zváženia, resp. ustálenia primeranosti odškodnenia žalobcu.“.

Krajský súd vytkol okresnému súdu   aj posúdenie sťažovateľom uplatnenej straty na zárobku, pretože „prvostupňový súd obdobie za ktoré uvedenú náhradu priznal, časovo ohraničil od 01. 03. 1999 do 31. 07. 2008 bez toho, aby na takýto postup boli splnené zákonné   predpoklady.   Nie   je   možné   totiž   takúto   náhradu   škody   priznať   za   obdobie, keď žalobca jednak nebol vo väzbe..., ani za obdobie keď bol zamestnaný...“.

Vo   vzťahu   k priznanému   úroku   z omeškania   krajský   súd   ustálil,   že „v   prípade keď poškodený sa domáha náhrady škody prostredníctvom žaloby, dňom požiadania je deň nasledujúci po podaní žaloby“. Zdôraznil, že „bude potrebné rozlíšiť medzi nemajetkovou ujmou   a majetkovou   ujmou,   pritom   okresný   súd   zváži,   či   pri   majetkovej   ujme   úroky z omeškania prichádzajú do úvahy, ak áno, je možné mu ich priznať v lehote troch dní od doručenia žaloby subjektu, ktorý má plniť, a pri nemajetkovej ujme len od doby, keď súd ustáli výšku priznanej nemajetkovej ujmy“.

Po vrátení veci okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 314 680 € so 6 % ročným úrokom z omeškania   od   11.   mája   2009   do   zaplatenia,   v časti   o zaplatenie   sumy   3 828   € s príslušenstvom konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol.

Okresný súd „diskrečne uvážil, že žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu za stratu na zárobku je dôvodný a zahŕňa v sebe ušlý zisk, ktorý by inak, ak žalobca by nebol trestne stíhaný,   nevznikol. Navrhovateľ do začatia trestného stíhania poberal minimálnu mzdu, po výkone   trestu   žil   v neistote   či   sa   mu   niekedy   podarí   nájsť   prácu,   nemohol   si   nájsť stabilnú prácu ani za minimálnu mzdu. Žalobcovi z tohto dôvodu nedošlo k rozmnoženiu majetkových   hodnôt,   dokonca   z dôvodu   trestného   stíhania,   väzby   a nepodmienečného odsúdenia sa mu tak znížil majetok. Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace od roku 1999 do roku 2008, v ktorých nebol zamestnaný, ušlý zisk vo výške minimálnej mzdy v celkovej sume 14 157 Eur, súd... sa s takýmto určením ušlého zisku stotožňuje a žalobe v tejto časti vyhovel.“.

Náhradu   nemajetkovej   ujmy   podľa   čl.   5   ods.   5   dohovoru   okresný   súd   priznal „za nezákonnú väzbu a vykonaný trest odňatia slobody“, pričom „vychádzal z rozhodnutia ESĽP   Davies   c.   Spojené   kráľovstvo,   sťažnosť   č.   42007/98   zo   16.   07.   2002,   z ktorého vyplýva, že citovú úzkosť kvôli svojej povahe nemožno preukazovať určitým dôkazom. Súd má za to, že už samotným porušením základných práv a slobôd vzniká nemajetková ujma.“. Podľa názoru okresného súdu „výpovede svedkov preukazujú, že došlo k narušeniu jeho dobrej povesti a občianskej cti a opovrhnutiu zo strany jeho okolia, narušeniu kontaktov a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo stratou dôvery blízkych osôb k osobe žalobcu k narušeniu ich vzájomných vzťahov. Súd vychádzal z týchto okolností   a z ust.   §   136   OSP,   podľa   ktorého   ak   možno   výšku   nárokov   zistiť   len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Potom súd mal za to, že požadovaných 200 000 Eur za morálnu ujmu za psychické a fyzické utrpenie a strádanie počas trestného stíhania... je primerané.“.

Súčasne okresný súd „za poškodenie povesti a sťaženie spoločenského uplatnenia v spoločenskom, občianskom a pracovnom postavení“ považoval za primerané odškodniť sťažovateľa   sumou   100   000   €,   a to   vzhľadom   na „osobitosti   a jedinečnosť   dôsledkov, ktoré vznikli   žalobcovi   v priebehu   a v súvislosti   s nezákonným   trestným   stíhaním.   Súd pri zvažovaní náhrady nemajetkovej ujmy sa oboznámil s podobnými prípadmi ako Paletič c.   SR,   sťažnosť   č.   39359/98   z 22.   06.   2004   alebo   Kučera   c.   SR,   sťažnosť   č.   48666/99 zo 17. 07.   2007...   Súd   komparáciou   zistil,   že   v týchto   prípadoch   trestné   stíhanie   bolo neporovnateľne   kratšie.   S ohľadom   na   špecifickosť   okolností   a dôsledkov   vyššie spomínaných   súd   uvážil,   že   suma   300   000   Eur   je   v danom   prípade   primeraným zadosťučinením.“.

K problému   ustálenia   časového   okamihu,   od   ktorého   sťažovateľovi   patria   úroky z omeškania,   okresný   súd   poukázal   na   českú   súdnu   judikatúru   (II.   ÚS   ČR   1612/09, rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   25   Cdo   2060/2001). Tá podľa okresného súdu vychádza zo záveru, že „štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do   6   mesiacov   odo   dňa,   keď   si   poškodený   riadne   uplatnil   nárok   podľa   §   9   a nasl. z. č. 58/1969.   Uplynutím   tejto   lehoty...   ocitá   sa   štát   ako   dlžník   zo zodpovednostného záväzkovo-právneho vzťahu v omeškaní...“.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľa   i žalovanej   krajský   súd   rozsudkom č. k. 15 Co 60/2011-185 z 20. decembra 2011 napadnutý prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti   žalovanej   zaplatiť   sumu   314 680   €   s príslušenstvom,   ako   aj v zamietavom výroku zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V zastavujúcom výroku krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil.

Krajský súd nepovažoval „za správne rozhodnutie okresného súdu, ktorým rozhodol o priznaní   straty   na   zárobku   za   obdobie   od   01.03.1999   do   31.07.2008.   Okresný   súd neuviedol   v dôvodoch   rozhodnutia,   prečo   priznal   žalobcovi   stratu   na   zárobku od 01.03.1999, keď v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol okresnému súdu, že nie je možné takúto náhradu škody priznať za obdobie, keď žalobca jednak nebol vo väzbe,... a ani za obdobie, keď bol zamestnaný. V tomto smere rozhodnutie okresného súdu...   nemožno   považovať   za   vecne   správne.   Odôvodnenie   rozsudku   v tejto   časti nezodpovedá   požiadavke   preskúmateľnosti   a presvedčivosti,   ako to vyžaduje   ustanovenie § 157   ods.   2   O. s. p...   Taktiež   rozhodnutie   o odškodnení   morálnej   ujmy   za   psychické a fyzické   utrpenie,   strádanie   od začiatku   trestného   stíhania   do   jeho   ukončenia   v sume 200.000   eur   a poškodenie   povesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v spoločenskom, občianskom,   pracovnom   postavení   v sume   100.000   eur   podľa   názoru   odvolacieho   súdu okresný súd náležite neodôvodnil.

Okresný   súd   tiež   pri   rozhodovaní   o priznaní   úrokov   z omeškania   nevychádzal z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   nie   sú   nateraz   splnené   zákonné   podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutej časti. Rozsudok okresného súdu vykazuje také vady konania, ktoré odvolací súd nemohol odstrániť.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   identifikuje   ústavne   relevantné vady napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tom, že:

«a/ nevidel príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním s väzbou a nemožnosťou sa zamestnať vo svojom povolaní – výkon bezpečnostnej služby – čo je absurdné, rovnako ako vedenie faktúry v účtovníctve, keď sa zaplatila,

b/ svojvoľne uzavrel, že mu okresný súd priznal stratu na zárobku aj za dobu, keď bol zamestnaný, pretože za r. 2001 mu bola priznaná iba za 7 mesiacov /5 mesiacov pracoval/ po 4.920 Sk minimálnej mzdy, za r. 2003 8 mesiacov /4 mesiace pracoval/ po 6.080 Sk minimálnej mzdy, v r. 2005 za 6 mesiacov /6m. pracoval/ po 6.900 Sk minimálnej mzdy, za rok 2006 mu súd nič nepriznal, v r. 2007 mu náhradu priznal iba za 3 mesiace /9m. pracoval/   po   8.100   Sk   minimálnej   mzdy   a za   rok   2008   za   7   mesiacov   po   8.100   Sk minimálnej mzdy; z toho vyplýva, že skutkový a právny záver krajského súdu je v priamom rozpore so skutočnosťou,

c/ hoci podľa § 120 ods. 3 OSP súd si osvojí skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov a podľa § 121 OSP netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe a vyplývajúce z platných právnych predpisov /iura novit curia/, na základe čoho okresný súd   mohol   vychádzať   „z výpočtu   žalobcu“,   týkajúceho   sa   nespornej   skutočnosti, kedy nepracoval   /medzi   účastníkmi   to   nebolo   sporné/   a výšky   minimálnej   mzdy podľa príslušných   právnych   predpisov...,   ale   krajský   súd   uzatvára,   že   okresný   súd „neuvádza ani minimálnu mzdu... čo ho viedlo k takému postupu“,

d/   arbitrárne   konštatoval,   že   okresný   súd   neodôvodnil   výšku   nemajetkovej   ujmy, hoci z rozsudku okresného súdu vyplýva opak /viď poukaz na rozhodnutia ESĽP, rozsudok NS SR ap./,

e/ svojvoľne vyložil ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák., keď v uznesení z 20.6.2010... uviedol, že „ak sa domáha náhrady škody žalobou, dňom požiadania je deň nasledujúci po podaní žaloby... úroky z omeškania priznať v lehote 3 dní od doručenia žaloby subjektu, ktorý   má   plniť...“   a v napadnutom   uznesení   len   skonštatoval,   že   „pri   priznaní   úrokov z omeškania   nevychádzal   z predchádzajúceho   rozhodnutia“,   hoci   okresný   súd   veľmi správne   poukázal   na   splatnosť   nároku   uplatneného   už   v žiadosti   podľa   §   10   zákona č. 58/1969 Zb. a nie až v žalobe, podopretého relevantnou judikatúrou, ktorú odvolací súd ignoroval.»

Ďalej sťažovateľ proti postupu krajského súdu namietal, že „ak mal za to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, bolo povinnosťou krajského súdu napadnuté rozhodnutie zmeniť   a sťažovateľovi   priznať   len   ten   nárok,   ktorý   mu   podľa   platného   práva   patril. Ignorovanie uvedenej zásady – a už druhýkrát – má za následok jednak porušenie čl. 13 Dohovoru, ale najmä čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda porušenie práva na fair   proces   v jeho   časovej   dimenzii,   lebo   doba,   o ktorú   sa   predlžuje   súdne   konanie po kasačnom   rozhodnutí,   je   dobou   zakladajúcou   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaním pričítateľné   na   vrub   odvolacieho   súdu,   a to   v tak   citlivej   kauze,   akou   je   odškodnenie nevinne väzneného, 10 rokov trestne stíhaného a nakoniec aj odsúdeného občana, ktorá trvá bezmála 13 rokov“.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 46/2013-10 z 22. januára 2013 prijal sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru i jeho   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   pred   národným   orgánom   zaručeného   čl. 13 dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   na ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti sťažnosť odmietol.

3.   Následne   ústavný   súd   14.   februára 2013   vyzval   krajský   súd   na   vyjadrenie   sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. Súčasne ústavný súd 14. februára 2013 vyžiadal od okresného súdu súdny spis sp. zn. 16 C 80/09, ktorý mu bol doručený 11. marca 2013.

4. Krajský súd doručil 7. marca 2013 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti.

Pokiaľ   ide   o vecnú   stránku   sťažnosti   v jej   prijatej   časti,   krajský   súd   najprv s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uviedol, že „o situáciu, kedy súd prvého stupňa   nesprávne   právne   vec   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne   ustanovenie   právneho predpisu, a preto nedostatočne zistil skutkový stav [§ 221 ods. 1 písm. h) OSP], môže ísť iba vtedy, keď sú splnené obe podmienky súčasne. V prípade akejkoľvek inej vady, než niektorej z tých, ktoré sú uvedené v taxatívnom výpočte § 221 OSP, odvolací súd nie je oprávnený prvostupňové   rozhodnutie   zrušiť   a vec   vrátiť   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie. Je potrebné však prihliadnuť aj na situácie, keď taxatívne vymedzené možnosti zrušenia rozhodnutia   súd nie sú aplikovateľné,   ale nie sú splnené ani podmienky na potvrdenie alebo zmenu rozhodnutia. Slovenská republika je právny štát... Ak odvolací súd má zákonnú možnosť zrušiť prvostupňový rozsudok, z princípov právneho štátu vyplýva možnosť zrušiť ho aj vtedy, ak sa súd prvého stupňa dopustil takého porušenia zákonnosti, ktoré spočívalo v porušení základných práv najmä procesného charakteru (čl. 46 až 48 ústavy) alebo zásad materiálneho   chápania   zákonnosti   v súdnom   konaní   (§   1),   hoci   konkrétne   porušenie nemožno   podradiť   pod   niektorú   z procesných   možností   upravených   v   §   221.   Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu však musí byť náležite odôvodnené aj so zreteľom na to, že bez zrušenia prvostupňového rozhodnutia a bez ďalšieho konania pred prvostupňovým súdom nemožno zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania...“.

K námietke   sťažovateľa   o tom,   že   odvolací   súd „nevidel   príčinnú   súvislosť medzi trestným   stíhaním   s väzbou   a nemožnosťou   sa   zamestnať   vo   svojom   povolaní...“, krajský súd uviedol, že v odôvodnení jeho napadnutého uznesenia nič také „nikde nie je konštatované“. Krajský súd zdôrazňuje, že z jeho uznesenia „nikde nevyplýva, že by bola zvažovaná nemožnosť sťažovateľa zamestnať sa vo svojom povolaní – výkon bezpečnostnej služby   v nadväznosti   na   príčinnú   súvislosť   s trestným   stíhaním   a väzbou.   V rozhodnutí krajského   súdu   sa   riešila   len   otázka   minimálnej   mzdy,   ktorú   sťažovateľ   poberal   počas obdobia   zamestnanosti.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   bol   zamestnaný   pred   začatím trestného   stíhania   za   minimálnu   mzdu,   v priebehu   trestného   stíhania   niekoľkokrát   bol zamestnaný rovnako na rôzne obdobia za minimálnu mzdu, nevyplýva z toho, že by mu bola obmedzená možnosť zamestnať sa za takúto mzdu. Výkon jeho povolania konkrétne – výkon bezpečnostnej služby – sa v rozhodnutí nerieši, preto nie je zrejmé prečo na túto okolnosť poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.“.

K názoru sťažovateľa o svojvôli krajského súdu v názore o rozsahu straty na zárobku počas trestného stíhania sťažovateľa krajský súd uvádza, že „riadne odôvodnil vo svojom rozhodnutí,   prečo   rozsudok   okresného   súdu   nezodpovedá   požiadavke   preskúmateľnosti a presvedčivosti,   keď   na   jednej   strane   vychádza   z minimálnej   mzdy   a druhej   strane v rozhodnutí   sa   ani   len   neuvádza   výška   minimálnej   mzdy,   od   ktorej   nárok   sťažovateľa vypočítal“.

K sťažnostnej   námietke   spočívajúcej   v presvedčení   sťažovateľa,   že   krajský   súd nerešpektoval § 120 ods. 3 OSP a § 121 OSP, keď kritizoval absenciu údajov o výškach minimálnej mzdy v rozhodnom období v prvostupňovom rozhodnutí, krajský súd uvádza, že síce «výpočet   minimálnej   mzdy   vyplýva   z príslušných   právnych   predpisov,   ale   to neznamená,   že   rozsudok   okresného   súdu   pokiaľ   vychádza   z výpočtu   s odkazom na minimálnu   mzdu   nemusí   uviesť,   v ktorom   období   aká   bola   výška   minimálnej   mzdy a v závislosti na to posudzovať nárok žalobcu. Každé rozhodnutie pokiaľ sa týka určitých výpočtov   musí   byť   preskúmateľné   aj   v tom   rozsahu,   ako   k týmto   výpočtom   došlo. Nepostačuje vziať do úvahy „výpočet žalobcu“ a brať do úvahy takýto výpočet za správny bez   toho,   aby   reálne   nebol   preskúmateľný,   či   je   aj   matematicky   správny.   Rozhodnutie ktoré neodráža priznanie nároku, spôsob určenia jeho výšky a výpočet, nemožno považovať za preskúmateľné.».

Na námietku sťažovateľa, že krajský súd „arbitrárne konštatoval, že okresný súd neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, hoci z rozsudku okresného súdu vyplýva opak /viď poukaz na rozhodnutia ESĽP, rozsudok NS SR a pod./“, krajský súd reagoval zdôraznením názoru, podľa ktorého «odôvodnenie rozhodnutia a jeho preskúmateľnosť je úzko spojená aj s právom   opačnej   strany   podrobiť   rozhodnutie   kritike   a možnosti   vzniesť   námietky v odvolaní.   Avšak   v zmysle   Občianskeho   súdneho   poriadku   riadne   odvolanie   je   možné podať len proti rozhodnutiu, z ktorého vyplývajú závery, voči ktorým možno argumentovať. Ak rozhodnutie   nemá   takéto   odôvodnenie,   účastník   v danom   prípade   žalovaný,   je v obtiažnom   postavení,   pretože   nemôže   namietať   správnosť   rozhodnutia   a postup   súdu, keďže nie je evidentný. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na ustanovení § 136 OSP, teda   na   úvahe   súdu   o výške   nároku.   Aj   keď   súd   rozhoduje   na   základe   svojej   úvahy, odôvodnenie   by   malo   obsahovať   uvedenie   skutočností,   z ktorých   súd   vychádzal.   Len porovnanie   s prípadmi   „Paletič   a Kučera“   nespĺňa   túto   požiadavku,   pretože   nie   je konkrétne.   Určenie   výšky   nárokov   neznamená   svojvoľné   určenie   voľnou   úvahou. Pokiaľ prvostupňový súd rozhodoval o odškodnení morálnej ujmy a povesti,   rozhodnutie odôvodnil len s poukazom na tvrdenia navrhovateľa, pričom konštatoval úplne v inej časti rozhodnutia,   že   vykonal   dôkaz   výsluchom   svedkov,   pričom   z odôvodnenia   len   vyplýva konštatovanie „svedok... uviedol..“. Pri rozhodovaní o výške nároku vychádzal z ust. § 136 O. s. p.,   keď   poukázal   na   rozhodnutie   ESĽP   Davies   c.   Spojené   kráľovstvo,   sťažnosť 42007/98   z 16.07.2002,   v zmysle   ktorého   citovú   úzkosť   kvôli   svojej   povahe   nemožno preukazovať určitým dôkazom. Vychádzal z obdobných prípadov Paletič c. SR a Kučera c. SR,   pričom   konštatoval,   že   trestné   stíhanie   v týchto   prípadoch   bolo   neporovnateľne kratšie. Z rozhodnutia, rozsudok ESĽP zo 17. júla 2007 vo veci Kučera c. SR síce vyplýva, že uplatňoval 954.489 Sk (31.683 Eur) ako náhradu nemajetkovej škody z dôvodu straty na zárobku, 8 miliónov Sk (265.551 Eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a 438.960 Sk za náklady a výdavky, ale ESĽP poukázal na to, že náhradu za stratu na zárobku už pánovi Kučerovi priznali vnútroštátne súdy. Priznal mu 6.000 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a 300 Eur ako náhradu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol. Pokiaľ ide o prípad Paletič c. SR,   taktiež   nie   je   zrejmé,   čo   okresný   súd   porovnával,   pretože   neuviedol   žiadny porovnávací údaj, aby ho uviedol na podporu svojich záverov.».

K poslednej   sťažnostnej   námietke   týkajúcej   sa   začiatku   omeškania   žalovanej ako dlžníka   v zodpovednostnom   právnom   vzťahu   krajský   súd   uviedol,   že   aj   keď odôvodnenie napadnutého uznesenia „nie je celkom presné, je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ   si   uplatňoval   nárok   na   náhradu   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb..., pričom tento zákon náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, Pokiaľ si sťažovateľ uplatnil nárok   na   náhradu   škody   v zmysle   tohto   zákona,   v tomto   rozsahu   je   možné   uvažovať o prípadnom úroku z omeškania od splatnosti nároku v zmysle § 10 citovaného zákona. Sťažovateľ sa však žalobou domáhal odškodnenia z dôvodu trestného stíhania vo výške 200.000 Eur podľa článku 5 ods.   5 dohovoru,   ako aj priznania nárokov vyplývajúcich z práv   na   ochranu   osobnosti   podľa   §   11   a nasl.   OZ   v sume   100.000   Eur   z dôvodu poškodenia   povesti   a sťaženie   uplatnenia   v spoločenskom,   občianskom   a pracovnom postavení. Nemajetkovej ujmy sa nedomáhal v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto v tomto rozsahu nie je možné uvažovať o úroku z omeškania z uplatneného nároku v rámci podanej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (navyše keď citovaný zákon nemajetkovú ujmu ani neupravuje), teda od splatnosti nároku v zmysle § 10 zákona č. 58/1969 Zb. Nakoľko okresný súd priznal navrhovateľovi sumu 314.680 Eur (náhrada škody ako aj nemajetková ujma spolu) s úrokom z omeškania, je potrebné rozlišovať medzi omeškaním s majetkovou ujmou a nárokom na nemajetkovú ujmu, či pri nej nárok na úroky z omeškania vôbec vzniká a od   kedy,   keďže   nemajetková   ujma   je   uplatnená   podľa   článku   5   ods.   5   dohovoru a podľa § 11 a nasl. OZ, a nie podľa zákona č. 58/1969 Zb.“.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   uzatvára,   že   okresný   súd „sa   dopustil   takého porušenia   zákonnosti,   ktoré   spočíva   v porušení   základných   práv   najmä   procesného charakteru ako aj zásad materiálneho chápania ochrany zákonnosti v súdnom konaní“, a tak „nezostalo odvolaciemu súdu nič iné, než rozhodnutie okresného súdu zrušiť, nakoľko jeho   rozhodnutie   nezodpovedalo   požiadavke   preskúmateľnosti   a presvedčivosti   súdneho rozhodnutia tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 157 ods. 2 OSP“. Krajský súd navrhuje ústavnému súdu vysloviť, že označené práva sťažovateľa porušené neboli.

5. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 7. marca 2013 na zaujatie stanoviska právnej   zástupkyni   sťažovateľa.   Požiadal   i o vyjadrenie   k otázke   upustenia   od   ústneho pojednávania o sťažnosti.

6. Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne doručil ústavnému súdu 25. marca 2013   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu.   Rekapituluje   v ňom   stručne   dôvody, ktoré okresný súd viedli k meritórnemu rozhodnutiu o jednotlivých čiastkových nárokoch uplatnených   sťažovateľom,   a uvádza,   že „krajský   súd   vo   vyjadrení   obhajuje   postup odvolacieho   senátu,   ale   spôsobom,   ktorý   mal   byť   uvedený   v napadnutom   zrušujúcom uznesení, a nie až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti, v ktorom si tiež prispôsobuje skutkové a právne okolnosti prípadu. To potvrdzuje opodstatnenosť našej sťažnosti..., ktorej žiadame vyhovieť,   lebo   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   malo   bezprostredný   vplyv na hmotnoprávne pomery účastníkov, ktoré ešte nie sú vyriešené od r. 1999, čím sa porušilo základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   ap.“.   Sťažovateľ   súhlasí   s upustením od ústneho pojednávania o jeho sťažnosti.

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. Ústavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu musel   najprv   zaoberať   rozsahom   svojej   meritórnej   prieskumnej   právomoci   vo   vzťahu k namietanému   uzneseniu   krajského   súdu.   Pravdaže,   právomoc   bola   už   predmetom posudzovania   zo   strany   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   tak, ako to prikazuje § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde,   predsa   však ani pri rozhodovaní vo veci samej nemôže ústavný súd odhliadnuť od skutočnosti, že napadnutým uznesením krajského súdu nebolo konanie vo veci sťažovateľovej žaloby pred všeobecnými súdmi právoplatne ukončené.

Ústavný súd už mnohokrát judikoval, že pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam   a   slobodám   vo   vzťahu   k   právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci (napr. I. ÚS 214/09).   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva názor,   podľa   ktorého   ak   jeho   rozhodovacia   prax   v minulosti   spravidla   nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní rozsudky prvostupňových súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nie   je   „konečným“   rozhodnutím   vo   veci   a   sťažovateľ   má   v   každom   prípade   možnosť domáhať   sa   na   ústavnom   súde   ochrany   základných   práv   a   slobôd   podaním   ústavnej sťažnosti   proti   konečnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktoré   vzíde   z   konania nasledujúceho   po   zrušujúcom   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   na   tomto   svojom   názore zotrváva,   avšak   v   záujme   poskytnutia   účinnej   ochrany   základným   právam   účastníkov občianskeho súdneho konania nie je možné na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými   odlišného   prístupu   sú   najmä   prípady   takých   rozhodnutí   odvolacieho   súdu, v ktorých   tento   porušil   základné   právo   sťažovateľa   ústavnoprocesného   charakteru, a to z toho   dôvodu,   že   v takom   prípade   odmietnutím   preskúmania   ústavnosti   postupu odvolacieho   súdu   a napravenia   jeho pochybenia tohto   druhu   by   bol   účastník   vystavený v konaní   nasledujúcom   postupu   súdu   prvého   stupňa   viazaného   právnym   názorom odvolacieho   súdu   vysloveným   v   konaní,   ktoré   bolo   poznačené   porušením ústavnoprocesných   práv   jeho   účastníka.   Nebola   by   účinnou   ochrana   poskytovaná základným   právam   a   slobodám   fyzických   a   právnických   osôb   ústavným   súdom,   ak   by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny   názor   vyslovený   odvolacím   súdom   v   jeho   rozhodnutí   postihnutom   vadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.

Formulovaný   a postupne   sa   stabilizujúci   názor   (napr.   aj   vo   veciach   sp.   zn. II. ÚS 285/2010,   II.   ÚS   387/2010,   III.   ÚS   508/2011)   si   pri   rozhodovaní   o predloženej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený krajským súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovej civilnej   žalobe   záväzné   požiadavky   vedúce   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.

Okrem   toho   však   i samotné   napadnuté   uznesenie   (teda   odhliadnuc   od   jeho procesného vplyvu na ďalší priebeh konania daného záväznosťou vysloveného právneho názoru) je spôsobilé byť predmetom   prieskumu   zo strany ústavného   súdu,   pretože niet pochýb, že i uznesenie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne nekončí,   musí   spĺňať   požiadavky   plynúce   z viacerých   čiastkových   aspektov   základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie odvolacieho súdu,   ktorým   sa   prvostupňové   rozhodnutie   zrušuje   a vec   sa   vracia   súdu   prvého   stupňa na ďalšie konanie, musí napríklad dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká naň z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru plynie, jeho enunciát musí mať potrebný právny   základ   v ustanoveniach   procesného   práva,   ako   aj   náležitú   oporu   v odôvodnení, a podobne. Nerešpektovanie príkladmo menovaných požiadaviek by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov vo veci samej už nebolo napraviteľné.

2.   Sťažnostné   námietky   prednesené   v odôvodnení   sťažnosti   prevažne   smerujú k nesprávnemu právnemu hodnoteniu veci zo strany krajského súdu. Sťažovateľ v časti IV bode 3 odôvodnenia svojej sťažnosti namieta, že krajský súd „nevidel príčinnú súvislosť medzi   trestným   stíhaním   s väzbou   a nemožnosťou   sa   zamestnať   vo   svojom   povolaní“ [v sťažnosti označené ako písm. a)], „svojvoľne uzavrel, že mu okresný súd priznal stratu na zárobku aj za dobu, keď bol zamestnaný“ [v sťažnosti označené ako písm. b)], kritizuje tiež, že krajský súd nedostatočne rešpektoval zásadu „iura novit curia“, keď vyžadoval od okresného súdu, aby v odôvodnení svojho rozsudku presne špecifikoval minimálnu mzdu v rozhodnom   období   [v sťažnosti   označené   ako   písm.   c)], „arbitrárne   konštatoval, že okresný súd neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy“ [v sťažnosti označené ako písm. d)] a „svojvoľne vyložil ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák.“ [v sťažnosti označené ako písm. e)].

2.1 Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o námietky uvedené v bodoch označených ako   písm.   a),   b)   a e),   dotýkajú   sa   bez akýchkoľvek   pochybností   právneho   hodnotenia vo veci zisteného skutkového stavu. Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania pred všeobecnými súdmi (meritórny rozsudok je právoplatne zrušený a vec je vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie) neprichádza pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1 ústavy   zasahovanie   do nesúladu   panujúceho   medzi   okresným   súdom   a krajským   súdom v otázke právneho hodnotenia ustálených skutkových okolností prostredníctvom ústavno-súdneho prieskumu do úvahy.

Krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil pre okresný súd záväzný právny názor (§ 226 OSP). Aj v prípade, ak by po právoplatnom ukončení konania pred všeobecnými súdmi vo veci samej ústavný súd pri meritórnom prerokovaní neskôr podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dospel k záveru, že niektorý z právnych názorov formulovaných v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   a rešpektovaných   v ďalších   fázach   konania okresným   súdom   a neskôr   pri   rozhodovaní   o odvolaní   aj   krajským   súdom   nespĺňa požiadavky   plynúce pre   sťažovateľa   zo základných   práv a slobôd podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy, nevylučuje to kladné rozhodnutie o takej neskôr podanej sťažnosti.

Ústavný súd totiž nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho   zrušujúcom   uznesení,   ktorým   sa   vec   vracia   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu. Súčasne,   ak   by   sa   obrana   všeobecných   súdov   v konaní   o neskôr   podanej   sťažnosti sťažovateľa   odvíjala   od   poukazu   na   povinnosť   prvostupňového   súdu   rešpektovať vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu odvolacieho, nebráni to ústavnému súdu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa. Pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný   právny   názor   môže   (napríklad   aj   pod   vplyvom   záväzného   právneho   názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna   judikatúra,   podľa   ktorej   odvolací   súd   nepostupuje   v rozpore   s procesnými predpismi,   ak   svoj   predchádzajúci   vo   veci   vyslovený   právny   názor   zmení   a potvrdí také rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   tento   jeho   skorší   právny   názor nerešpektoval (rozsudok   Najvyššieho súdu Českej   republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného právneho   názoru   môže   byť   okrem   iného   ovplyvnenie   praxe   nižších   súdov   judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.

Z uvedených   dôvodov   ústavnému   súdu   jeho   postavenie   ochrancu   ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného súdnictva neumožňuje skúmať námietky sťažovateľa formulované v sťažnosti v bodoch označených ako písm. a), b, a e) v štádiu po vrátení veci krajským súdom okresnému súdu na ďalšie konanie. Tieto námietky sa totiž koncentrujú výlučne   na   problém   právneho   posúdenia   dosiaľ   právoplatne   nerozhodnutej   veci prerokovávanej   pred okresným   súdom   a krajským   súdom,   pričom systém   odvolania   ako opravného   prostriedku   v civilnom   sporovom   konaní   nekladie   ústavnému   súdu   žiadne prekážky   pre meritórny   prieskum   predmetných   námietok   po   právoplatnom   ukončení konania o sťažovateľovej žalobe v rámci konania o neskôr podanej sťažnosti.

2.2 V bodoch označených ako písm. c) a d) sťažovateľ formuluje námietky, ktoré sa svojou   podstatou   orientujú   na   problém   posúdenia   dostatočnosti   odôvodnenia prvostupňového rozsudku. Kým sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd svoj meritórny rozsudok odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 OSP, krajský súd zastáva opačný názor.

V predostretých námietkach nachádzajú podľa názoru ústavného súdu spoločného menovateľa dva zorné uhly pohľadu. Ide o nepopierateľné oprávnenie odvolacieho súdu zhodnotiť dostatočnosť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, s ktorým však súčasne koreluje   povinnosť   odvolacieho   súdu   vysvetliť   svoje   prípadné   výhrady   ku   kvalite odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Myšlienková línia uvažovania ústavného súdu takto ústi do požiadavky, aby v potrebnej kvalite bola odôvodnená aj kritika odvolacieho súdu na adresu kvality odôvodnenia súdu prvého stupňa. V podstate ide o lapidárnu úlohu, aby   aj   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   prvostupňové   meritórne rozhodnutie   zrušuje   a vec   sa   vracia   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   spĺňalo požiadavky   plynúce   na jeho kvalitu   z čl.   46   ods.   1   ústavy   či   z čl.   6   ods.   1   dohovoru. Odôvodnenosť vyslovenej požiadavky podčiarkuje okrem iného i samotná zásada viazanosti prvostupňového súdu právnym názorom súdu odvolacieho. Ak je totiž súd prvého stupňa povinný rešpektovať v ďalšom konaní právny názor odvolacieho súdu   o nedostatočnosti svojho   skoršieho   meritórneho   rozhodnutia,   potom   je   odôvodnené   od   odvolacieho   súdu očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnych inštrukcií o potrebe nedostatočné odôvodnenie na prvom stupni doplniť, vysvetliť či bližšie konkretizovať.

I stabilizovaná judikatúra súdov zastáva názor, podľa ktorého ak má byť súd prvého stupňa   skutočne   viazaný   právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   musí   odvolací   súd v odôvodnení   svojho   zrušujúceho   uznesenia   zreteľne   uviesť,   z akého   právneho   názoru vychádzal.   Z právneho   názoru   odvolacieho   súdu   musí   byť   súdu   prvého   stupňa   zrejmé, v čom   spočíva   naplnenie   zrušovacích   dôvodov...,   hlavne   v čom   spočívajú   nedostatky dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov alebo prečo bolo právne posúdenie veci   chybné.   Súd   prvého   stupňa   je   viazaný   len   takým   právnym   názorom,   ktorý   bol skutočným   základom   zrušovacieho   uznesenia   odvolacieho   súdu   (rozsudok   Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. 30 Cdo 4616/2009).

Uvedené právne názory plne zodpovedajú všeobecnejšie formulovanej požiadavke vytrvalo presadzovanej ústavným súdom, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel   svoje   skutkové   zistenia, akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil   a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

V bode označenom ako písm. c) v časti IV bode 3 odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ kritizuje názor krajského súdu, podľa ktorého „okresný súd prevzal výpočet žalobcu, ktorý vyčíslil stratu na zárobku od roku 1999 do roku 2008, v ktorom období nebol zamestnaný a vznikol mu tak ušlý zisk, pričom v dôvodoch rozhodnutia neuvádza ani výšku minimálnej mzdy, neuvádza, na základe akých dôkazov, prečo uznal uplatnený nárok za dôvodný, čo ho viedlo k takému postupu“.

Okresný   súd   k predmetnej   otázke   na podklade   vykonaného dokazovania   (listinné dôkazy,   výpovede   svedkov)   uviedol,   že ak sa   sťažovateľ „v   priebehu svojho trestného stíhania nemohol zamestnať a dosahovať tak aspoň minimálnu mzdu, bolo to v dôsledku vznesenia   obvinenia,   väzby   a vykonaného   trestu,   pričom   je   potrebné   dodať,   že   pomer príčinných súvislostí medzi týmito skutočnosťami a tým, že žalobca nepracoval nemožno stanoviť.   Súd   diskrečne   uvážil,   že   žalobcom   uplatňovaný   nárok   na   náhradu   za   stratu na zárobku je dôvodný a zahŕňa v sebe ušlý zisk, ktorý by inak, ak žalobca by nebol trestne stíhaný,   nevznikol. Navrhovateľ do začatia trestného stíhania poberal minimálnu mzdu, po výkone   trestu   žil   v neistote   či   sa   mu   niekedy   podarí   nájsť   prácu,   nemohol   si   nájsť stabilnú prácu ani za minimálnu mzdu. Žalobcovi z tohto dôvodu nedošlo k rozmnoženiu majetkových   hodnôt,   dokonca   z dôvodu   trestného   stíhania,   väzby   a nepodmienečného odsúdenia sa mu tak znížil majetok. Ak teda žalobca vyčíslil za mesiace od roku 1999 do roku 2008, v ktorých nebol zamestnaný, ušlý zisk vo výške minimálnej mzdy v celkovej sume 14 157 Eur, súd... sa s takýmto určením ušlého zisku stotožňuje a žalobe v tejto časti vyhovel.“.

Podľa názoru ústavného súdu kritika citovaných dôvodov predostretých okresným súdom   nie je krajským súdom   dostatočne odôvodnená. Ústavný súd v žiadnom   prípade neupiera   krajskému   súdu   právo   vyhodnotiť   ako   nedostatočné   odôvodnenie,   ktoré   sa účastníkovi   konania   môže   javiť   ako   postačujúce.   No   ak   okresný   súd   hoci   stručne, ale dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, že skutkové okolnosti kauzy neumožňujú exaktne stanoviť mieru kauzality medzi faktom trestného stíhania sťažovateľa (mimo období väzby a výkonu trestu odňatia slobody) a jeho neschopnosťou zamestnať sa, a preto bolo potrebné rozhodnúť na podklade diskrécie, potom odvolací súd má plné právo označiť takýto dôvod za   nedostatočný,   no súčasne   musí   s potrebnou   mierou   konkrétnosti   uviesť   druhovo vymedzené   argumenty,   ktoré   má   okresný   súd   pri   opätovnom   koncipovaní   odôvodnenia svojho   meritórneho   rozhodnutia   doplniť.   Pri   citovanej   podobe   odôvodnenia   rozsudku okresného súdu určite neobstojí kritika krajského súdu založená iba na všeobecne ladenom konštatovaní, že okresný súd mal uviesť „na základe akých dôkazov, prečo uznal uplatnený nárok za dôvodný, čo ho viedlo k takému postupu“. Takto formulovaný záväzný právny názor je pre okresný súd objektívne len ťažko rešpektovateľný a ani sťažovateľ ako účastník konania   z neho   nemôže   zistiť   konkrétne   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   rozsudok okresného súdu zrušiť.

Pokiaľ   ide   o   námietku   v bode   označenom   ako   písm.   d) v časti   IV   bode   3 odôvodnenia sťažnosti týkajúcu sa kvality odôvodnenia prvostupňového rozsudku v otázke priznanej   nemajetkovej   ujmy,   okresný   súd   k pôvodným   dôvodom   doplnil   odkazy na judikatúru   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“;   s.   6   rozsudku) a súčasne zdôraznil, že „výpovede svedkov preukazujú, že došlo k narušeniu jeho dobrej povesti   a občianskej   cti   a opovrhnutiu   zo   strany   jeho   okolia,   narušeniu   kontaktov a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo stratou dôvery blízkych osôb k osobe žalobcu k narušeniu ich vzájomných vzťahov. Súd vychádzal z týchto okolností   a z ust.   §   136   OSP,   podľa   ktorého   ak   možno   výšku   nárokov   zistiť   len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Potom súd mal za to, že požadovaných 200 000 Eur za morálnu ujmu za psychické a fyzické utrpenie   a strádanie   počas   trestného   stíhania...   je   primerané.   Za poškodenie   povesti a sťaženie spoločenského uplatnenia... je podľa úvahy súdu primeraným odškodnením suma 100 000 Eur... súd pri určovaní výšky odškodnenia pri vzniku nemajetkovej ujmy zvažoval osobitosti   a jedinečnosť   dôsledkov,   ktoré vznikli   žalobcovi   v priebehu   a v súvislosti s nezákonným   trestným   stíhaním.   Súd   pri zvažovaní   náhrady   nemajetkovej   ujmy   sa oboznámil s podobnými prípadmi ako Paletič c. SR, sťažnosť č. 39359/98 z 22. 06. 2004 alebo Kučera c. SR, sťažnosť č. 48666/99 zo 17. 07. 2007... Súd komparáciou zistil, že v týchto prípadoch trestné stíhanie bolo neporovnateľne kratšie. S ohľadom na špecifickosť okolností a dôsledkov vyššie spomínaných súd uvážil, že suma 300 000 Eur je v danom prípade primeraným zadosťučinením“.

Ak   takto   formulované   dôvody   krajský   súd   podrobil   kritike   odôvodnenej   iba konštatovaním,   že „rozhodnutie   o odškodnení   morálnej   ujmy   za   psychické   a fyzické utrpenie, strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume 200.000 eur a poškodenie   povesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v spoločenskom,   občianskom, pracovnom   postavení   v sume   100.000   eur...   okresný   súd   náležite   neodôvodnil“,   potom ústavnému   súdu   neostáva   iné,   než   vysloviť   nedostatočnosť   odôvodnenia   napadnutého uznesenia   krajského   súdu   v tejto   časti.   Krajský   súd   vôbec   nekonkretizoval,   v čom   je odôvodnenie okresného súdu nenáležité, a tým ani nepodal sťažovateľovi ako účastníkovi konania potrebné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré meritórny rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.   Opätovne   pritom   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   vôbec nespochybňuje   právo   krajského   súdu   vyhodnotiť   aj   citované   dôvody   okresného   súdu ako nepostačujúce, takýto záver však je povinný i krajský súd patrične zdôvodniť.

Ústavný súd vo väzbe na odôvodnenie rozsudku okresného súdu v otázke priznanej nemajetkovej   ujmy   pravdaže   neopomína   výhrady   krajského   súdu   vyjadrené   v prvom zrušujúcom   uznesení   č.   k.   12   Co   132/2010-127   z 20.   júna   2010.   V ňom   krajský   súd okresnému   súdu   vytkol   predovšetkým   absenciu   odôvodnenia   primeranosti   priznanej nemajetkovej ujmy a zdôraznil potrebu ustálenia jej sumy na podklade komparácie s inými obdobnými   prípadmi   (hlavne   v judikatúre   ESĽP).   Okresný   súd   však   túto   požiadavku krajského súdu zjavne rešpektoval, keď v poradí druhom meritórnom rozsudku, ako už bolo citované, vo vyžadovanom ohľade svoje odôvodnenie doplnil. Ak ani doplnenie okresného súdu podľa názoru krajského súdu nepostačovalo, potom bolo povinnosťou krajského súdu v napadnutom   zrušujúcom   uznesení   uviesť,   aké   ďalšie   argumenty   má   okresný   súd pri opätovnom rozhodovaní do odôvodnenia svojho rozsudku pojať a náležite ich vysvetliť. Strohé konštatovanie krajského súdu, že okresný súd svoje rozhodnutie v predmetnej časti „náležite neodôvodnil“, je však v tomto smere úplne nepostačujúce.

Je   paradoxné   (a   na   to   poukázal   i sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu krajského súdu),   že krajský   súd   vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému súdu   7.   marca   2013   svoju   obranu   založil   v podstate   na   dopĺňaní   dôvodov, pre ktoré podľa jeho názoru nebol zrušený rozsudok okresného súdu v časti odôvodnenia priznanej   nemajetkovej   ujmy   postačujúci.   Ústavný   súd   sa   v tomto   ohľade   stotožňuje s názorom sťažovateľa, že „krajský súd vo vyjadrení obhajuje postup odvolacieho senátu, ale spôsobom,   ktorý   mal   byť   uvedený   v napadnutom   zrušujúcom   uznesení,   a nie až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti...“.

Súhrnne tak ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 60/2011-185 z 20. decembra 2011 nespĺňa požiadavky plynúce   na   kvalitu   odôvodnenia   rozhodnutí   všeobecných   súdov   zo   základného   práva na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedená kritika ústavného súdu sa   týka   časti   odôvodnenia,   v ktorej   krajský   súd   vytýka   okresnému   súdu   nedostatočné odôvodnenie   meritórneho   rozsudku   v otázke   ustálenia   požadovaného   ušlého   zisku spočívajúceho   v strate   na   zárobku   počas   trestného   stíhania   sťažovateľa,   ako   aj   časti, v ktorej krajský   súd   konštatoval   nedostatočné   odôvodnenie   meritórneho   rozsudku pri priznávaní nemajetkovej ujmy sťažovateľovi. V relácii na zistenú kvalitu odôvodnenia meritórneho rozsudku okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým uznesením zrušil, ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   krajský   súd   založil   svoje   výhrady voči odôvodneniu   prvostupňového   rozhodnutia,   nie   sú   dostatočne   konkrétne a sťažovateľovi ako účastníkovi konania nedávajú odpoveď na otázku, prečo bolo zo strany krajského súdu potrebné rozhodnúť opätovným zrušením meritórneho rozsudku a vrátením veci na ďalšie konanie.

Aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento zrušuje preskúmavané rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej,   musí   v odôvodnení   spĺňať požiadavky   kvality   dané základným právom účastníka konania na súdnu ochranu i jeho právom na spravodlivé súdne konanie.   Odvolaciemu   súdu   nemožno   uprieť   právo   na   vlastnú   predstavu   o podobe odôvodnenia   rozhodnutia   v merite,   avšak   miera   potrebnej   konkrétnosti   odôvodnenia zrušujúceho   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nie   je   determinovaná   len   konkrétnosťou odvolacích   dôvodov,   ale   aj   konkrétnosťou   kritizovaného   odôvodnenia   zrušovaného prvostupňového   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Inými   slovami,   zistenej   konkrétnosti a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku musí zodpovedať náležitá konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento pristúpi k zrušeniu rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej.   V opačnom   prípade   totiž   odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia nedáva účastníkovi konania dostatočnú odpoveď na otázku priamo súvisiacu s poskytovanou súdnou ochranou, a to je otázka, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie, a tým oddialil nastolenie   právnej   istoty   o riešení   sporu   tvoriaceho   predmet   konania   pred   všeobecnými súdmi.

Keďže   krajský   súd   v napadnutom   zrušujúcom   uznesení   z uvedených   dôvodov formulované požiadavky nerešpektoval, bolo potrebné vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   predniesol   i námietku,   ktorá   sa   týka   procesnej stránky spôsobu rozhodnutia zvoleného krajským súdom. Sťažovateľ zdôrazňuje apelačný charakter   odvolania   ako   riadneho   opravného   prostriedku   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý „umožňuje preskúmať rozhodnutie okresného súdu po stránke skutkovej i právnej   a meritórne   rozhodnúť.   Preto   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   odvolacím súdom   by   malo   byť   len   výnimočným   rozhodnutím;   ak   mal   za   to,   že   okresný   súd   vec nesprávne   právne   posúdil,   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   napadnuté   rozhodnutie zmeniť...“.

Ústavný súd nespochybňuje, že voľba spôsobu rozhodnutia o odvolaní nemôže byť vecou voľnej úvahy odvolacieho súdu, čo vyžaduje koncept právnej regulácie zakotvený v § 219 – § 221 OSP, ktorý prostredníctvom už judikovanej požiadavky na súlad postupu všeobecného súdu s ustanoveniami procesného práva otvára cestu aj do sféry základného práva   na   súdnu   ochranu. Ak   totiž   všeobecný   súd   koná   v rozpore   s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie (napr. II. ÚS 122/05).

Krajský súd svoje napadnuté uznesenie založil na dôvode podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP.   Ústavný   súd   už   vo   vzťahu   k predmetnému   ustanoveniu   uviedol,   že dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa tohto ustanovenia je kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou   podmienkou   je   nesprávne   právne   posúdenie   veci   spočívajúce   iba   v tom,   že   súd prvého   stupňa   nepoužil   správnu   právnu   normu.   Druhou   podmienkou   je   nedostatočné zistenie skutkového stavu (II. ÚS 387/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v posudzovanom   prípade   už   konštatovaná nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu neumožňuje dospieť k jednoznačnému, a tým aj zodpovednému záveru o tom, či krajský súd mal rešpektujúc základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   postupovať   podľa   §   220   OSP   (zmeniť prvostupňový rozsudok) alebo podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Práve nedostatočnosť odôvodnenia   odvolacieho   rozhodnutia   je   príčinou,   ktorá   bráni   ústavnému   súdu   overiť, či s ohľadom   na   právne   názory   krajského   súdu   boli   splnené   podmienky   na   zmenu prvostupňového   rozhodnutia   okresného   súdu   vo   veci   samej,   alebo   či   boli   splnené   dve kumulatívne   podmienky   na zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia   podľa   §   221   ods.   1 písm. h) OSP.

Až   po   náležitom   odôvodnení   odvolacieho   rozhodnutia   krajského   súdu, z ktorého budú   bez   akýchkoľvek   pochybností   identifikovateľné   dostatočne   konkrétne dôvody, pre ktoré je podľa názoru krajského súdu meritórne rozhodnutie okresného súdu nedostatočne odôvodnené, bude možné ustáliť aplikovateľnosť § 220 OSP alebo § 221 ods. 1   písm.   h)   OSP.   Predmetnú   námietku   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   považuje za predčasnú.

Ústavný súd si na podklade formulovaných záverov uvedomuje aj riziko ďalšieho predĺženia konania o sťažovateľovej žalobe o náhradu škody, ktoré v konečnom dôsledku môže   viesť   k podaniu   ďalšej   sťažnosti,   je   však   povinný   rešpektovať   svoju   ústavne zakotvenú   oddelenosť   od   sústavy   všeobecného   súdnictva,   ktorá   je   bytostne   spätá s princípom   sebaobmedzenia   a zdržanlivosti   (m.   m.   I.   ÚS   76/2011,   PL.   ÚS   95/2011, III. ÚS 508/2011) ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci.

4.   Sťažovateľ   v sťažnostnom   petite   navrhol   ústavnému   súdu   taktiež   vyslovenie porušenia   jeho   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   práv   zaručených   čl. 13   dohovoru, pričom tento návrh bližšie neodôvodnil.

Ústavný súd je toho názoru, že v okolnostiach prerokovávanej veci nemožno návrhu sťažovateľa   v predmetnej   časti   vyhovieť.   Už   vo   veci   Airey   proti   Írsku   (rozsudok z 9. októbra   1979   o sťažnosti   č.   6289/73,   bod   35)   ESĽP   naznačil,   že   v závislosti od posudzovaného prípadu možno vnímať požiadavky plynúce z čl. 13 dohovoru ako menej striktné   v porovnaní   s požiadavkami   danými   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, požiadavky dané právom zaručeným čl. 13 dohovoru   môžu   byť   absorbované   aplikačným   rozsahom   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Teda ak právo   zaručené   dohovorom   a uplatnené   jednotlivcom   pred   súdom   predstavuje „občianske“ právo uznané vnútroštátnym právom, potom ochranu poskytovanú čl. 6 ods. 1 treba   považovať   za   efektívnu   (napríklad   rozsudok   ESĽP   o sťažnostiach   č.   7151/75 a č. 7152/75 z 23. septembra 1982 vo veci Sporrong a Lönnroth proti Švédsku, bod 88). Za takýchto   okolností   záruky   poskytnuté   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňajúce   celú   šírku súdneho konania sú prísnejšie a prekrývajú požiadavky podľa čl. 13 dohovoru (rozsudok ESĽP o sťažnosti č. 26737/95 z 19. decembra 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre proti Španielsku, bod 41).

Právo   na   náhradu   škody   spadá   pod   aplikačný   rozsah   pojmu   „občianske   právo“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a je uznané vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky. Potom je bez právneho významu preskúmavať napadnuté uznesenie krajského súdu   zo   zorného   uhla menej   prísnych   požiadaviek   čl.   13   dohovoru   (obdobne   rozsudok ESĽP o sťažnosti č. 30210/96 z 26. októbra 2000 vo veci Kudła proti Poľsku, bod 146), a to vzhľadom na to, že predmetné uznesenie krajského súdu bolo podrobené testu súladu s čl. 6 ods.   1   dohovoru   a na   podklade   zisteného   nesúladu   s požiadavkami   plynúcimi   z práva na spravodlivé súdne konanie bolo aj zrušené. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na   súdnu   ochranu   aj   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   bolo   namieste   využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ však ide o rozsah vlastnej zrušovacej právomoci, ústavný súd neprehliadol, že napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   obsahuje   vo   výrokovej   časti   dva   enunciáty. Sťažovateľove námietky (aj keď sa to v petite sťažnosti neprejavilo) atakovali iba prvý výrok   uznesenia   krajského   súdu.   Druhým   výrokom   totiž   krajský   súd   zrušil rozsudok okresného   súdu „v   časti   o zaplatenie   3.828   eur   so   6   %   úrokom   z omeškania od 11.05.2009 do zaplatenia“, a to s ohľadom na skutočnosť, že okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010, ktorý bol v poradí druhým rozsudkom vo veci samej, už druhýkrát zastavil konanie v konkretizovanej časti, a teda rozhodol druhýkrát o tej istej   veci   (prvýkrát   o tejto   časti   konania   okresný   súd   rozhodol   samostatným   výrokom rozsudku   č. k. 16   C   80/2009-106   z 10.   februára   2010,   ktorý   nebol   dotknutý   prvým zrušujúcim uznesením   krajského súdu, a tak nadobudol právoplatnosť). V tomto výroku napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo v konaní o sťažnosti sťažovateľa nijako sporné a ani ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré   by   ho   akokoľvek   ústavne   spochybňovali.   Ústavný   súd   preto   svoju   právomoc podľa čl. 127   ods.   2   ústavy   vztiahol   len   na   výrok   napadnutého   odvolacieho   uznesenia, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu „vo výroku, ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 314.680 eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 11.05.2009 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh žalobcu zamietol“. Súčasne bolo potrebné, aby ústavný súd krajskému súdu vrátil vec podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pri opätovnom rozhodovaní o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu vo veci samej za podmienky, že nedôjde k zmene jeho postoja k dôvodnosti odvolacích námietok, bude úlohou krajského súdu formulovať dostatočne konkrétne a detailné výhrady ku kvalite odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozhodnutia, a to v otázke posúdenia dôvodnosti sťažovateľom uplatneného nároku v časti týkajúcej sa ušlého zisku spočívajúceho v strate na zárobku, ako aj v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním sťažovateľa. Krajský súd bude pritom povinný brať dôsledne na zreteľ existujúcu podobu odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku   tak,   aby   jeho   prípadné   výhrady   k tomuto odôvodneniu   dávali   okresnému   súdu   dostatočne   konkrétne   inštrukcie   pre   ďalší   postup pri prerokovávaní sťažovateľovej kauzy. Súčasne bude krajský súd povinný dôsledne dbať na to,   aby   z odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   o podaných   odvolaniach   zreteľne   vyplývali dôvody subsumovateľné bez akýchkoľvek pochybností pod niektorú z procesnoprávnych noriem (§ 219 – § 221 OSP) zakotvujúcich spôsoby rozhodnutia odvolacieho súdu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnil v sume 10 000 €.

Sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil tvrdením, že „už vyše 3 rokov neúspešne bojuje za   odškodnenie   najzávažnejšieho   zásahu   do   svojich   základných   práv   a slobôd   orgánmi verejnej moci od r. 1999...“.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08). V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že priznanie finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy   iba   vtedy,   ak   vyslovením   porušenia   práva   a   prípadnými   ďalšími   výrokmi (napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave protiprávneho stavu (II. ÚS 117/2011).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie účinne poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval   ich   porušenie,   zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a vrátil   mu   vec na ďalšie   konanie   s formulovaním   záväzného   právneho   názoru.   Ústavný   súd   vo   väzbe na sťažovateľovo zdôvodnenie neopomenul ani fakt, že konanie o jeho „odškodnení“ nie je právoplatne ukončené, a pre krajský súd záväzný právny názor vyslovený v tomto náleze sa v podstate meritom sťažovateľovej veci (jej právnym posúdením) nezaoberá.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   návrhu   sťažovateľa   na   priznanie   finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   a podanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu), pričom požaduje aj zvýšenie náhrady trov konania o daň z pridanej hodnoty. Súhrnne teda požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489,05 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby poskytnutej   jeho   právnou   zástupkyňou,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 25. marca 2013 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,16 € a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,63 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k prevzatiu   a príprave   zastúpenia sťažovateľa,   ako   aj   k podaniu   sťažnosti   predstavuje   254,32   €.   K tomu   bolo   potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,63 €, čo predstavuje 15,26 €. Ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (bod 3 výroku tohto   nálezu),   pričom   krajský   súd   je   povinný   zaplatiť   ju   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Priznanú   náhradu   trov   konania   ústavný   súd   nezvýšil   o uplatnenú   daň   z pridanej hodnoty,   pretože   sťažovateľ   ani   jeho   právna   zástupkyňa   hodnoverným   dokladom nepreukázali, že v čase poskytovania relevantných právnych služieb bola právna zástupkyňa sťažovateľa platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. septembra 2013