znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 46/2012-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   a JUDr. K.   M.   P.,   Ž.,   zastúpených   advokátkou JUDr. M.   H.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo veci namietaného porušenia   ich   základného práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 27. septembra 2010 v konaní sp. zn. 1 Nc 45/2010 a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. T. P. a JUDr. K. M. P. domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ich právo na prejednanie veci nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom   zaručené   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 27. septembra 2010 v konaní sp. zn. 1 Nc 45/2010 a jeho postupom v tomto konaní p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2011 doručená sťažnosť JUDr. T. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a JUDr. K. M. P., Ž. (ďalej spolu len „sťažovateľky“), pre namietané porušenie základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra 2010 v konaní sp. zn. 1 Nc 45/2010 a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“)   je   pod   sp.   zn.   14   C   161/2003   vedené   konanie   o ochranu   osobnosti,   ktorého účastníčkami   na   strane   navrhovateľa   sú   sťažovateľky.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu z 26. júla   2005   bolo   podané   odvolanie,   o   ktorom   však   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len „krajský   súd“)   nemohol   rozhodnúť,   pretože   všetci   sudcovia   tohto   súdu   (s   výnimkou sudkyne   JUDr. V.   P.)   oznámili   svoju   zaujatosť   vo   veci.   Na   základe   toho   najvyšší   súd uznesením z 26. júla 2005 v konaní sp. zn. 4 Nc 29/2005 rozhodol o vylúčení zaujatých sudcov   krajského   súdu „z   prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   tomto   súde pod sp. zn. 23 Co 221/05“ a vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave.

Po   rozhodnutí   Krajského   súdu   v Bratislave   bola   vec   vrátená   okresnému   súdu, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 161/2003-533 z 18. novembra 2008. Rozsudok znovu napadli odvolaním účastníci konania. Odvolaciemu konaniu bola na krajskom súde pridelená   sp.   zn.   9   Co   33/2010,   9   Co   34/2010.   Najvyššiemu   súdu   bol   opätovne   spis predložený „ako nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu v tejto veci“. Najvyšší súd „po preskúmaní obsahu spisového materiálu dospel... k záveru, že na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov konania   podaných   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Martin   z 18.   novembra   2008, č. k. 14C 161/2003-533   je   funkčne   príslušný   Krajský   súd   v Bratislave,   nie   Krajský   súd v Žiline.   Nie   je   preto   daný   dôvod,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodoval o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline, ale je potrebné spis postúpiť Krajskému súdu v Bratislave ako súdu funkčne príslušnému na rozhodnutie o uvedených odvolaniach.“.

Najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, že zásada perpetuatio fori vyplývajúca z §   11   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) „sa vzťahuje nielen na prípady zákonnej miestnej príslušnosti, ale platí tiež na prípady, keď bola príslušnosť určená inak, t. j. vzťahuje sa aj na delegáciu podľa § 12 O. s. p. /súdnym rozhodnutím o prikázaní veci založenú príslušnosť/. V tomto smere   ani   v minulosti   právna   teória   nemala   žiadne   pochybnosti...   Nerešpektovať   túto zásadu by znamenalo porušiť právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).“

Tým, že Najvyšší súd... v právnej veci vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 14C 161/2003 uznesením z 26. júla 2005, sp. zn. 4 Nc 29/2005 sudcov Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci vylúčil a (nadväzujúcim výrokom) rozhodol podľa § 12 ods.   1 O. s. p.   tak, že prikázal vec – rozhodovanie v odvolacom konaní – Krajskému súdu   v Bratislave,   založil s konečnou   platnosťou   príslušnosť   Krajského   súdu v Bratislave   na   takéto rozhodovanie v uvedenej   veci (rozhodol   tým o jeho   –   funkčnej   – príslušnosti). Takto založená funkčná príslušnosť... sa nevyčerpala (neskončila) uznesením uvedeného súdu ako odvolacieho z 28. apríla 2006, sp. zn. 6 Co 306/05, ale vzťahuje sa aj na všetky ďalšie (budúce) odvolania v tejto právnej veci...“.

Na základe uvedených dôvodov najvyšší súd rozhodol tak, že „spis Okresného súdu Martin sp. zn. 14C 161/2003 sa postupuje na rozhodnutie o odvolaniach Krajskému súdu v Bratislave“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľky   namietajú   proti   právnemu názoru najvyššieho súdu argumentáciou, podľa ktorej z § 12 ods. 1 OSP „vôbec nevyplýva, že každým takýmto rozhodnutím sa natrvalo prelamuje ústavná zásada určenia príslušnosti súdu zákonom. Za každých, individuálne možných okolností, musí mať zákonom určená príslušnosť súdu prednosť pred príslušnosťou určenou autoritatívnym rozhodnutím súdu.“. Navyše, právny záver najvyššieho súdu o založení príslušnosti Krajského súdu v Bratislave na   rozhodovania   o všetkých   odvolaniach,   ktoré   budú   podané   v konaní   okresného   súdu sp. zn.   14   C   161/2003,   nemá   oporu   v   záväznom   výroku   uznesenia   najvyššieho   súdu z 26. júla 2005 sp. zn. 4 Nc 29/2005. V ňom sa totiž uvádza, že tam menovaní sudcovia krajského súdu sú vylúčení „z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23 Co 221/05“ a „podľa ďalšieho výroku vec (rozumej vec Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23Co/231/05) sa prikazuje na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave. Teda sudcovia Krajského súdu v Žiline neboli vylúčení vo veci Okresného súdu Martin sp. zn. 14C 161/03 ako nesprávne tvrdí odporca a žiadne iné odvolania v tejto veci (OS Martin) neboli týmto rozhodnutím NS SR prikázaním na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave.“.

Sťažovateľky v tejto súvislosti tvrdia, že „vec pre odvolací súd nie je súdny spis súdu prvého stupňa, ale odvolanie proti prvostupňovému rozsudku a konanie o ňom“, a tak „vecou, ktorá bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave uznesením   NS   SR   sp.   zn.   4Nc   29/2005   z 26.   júla   2005   bolo   odvolanie   proti   uzneseniu Okresnému   súdu   Martin   sp.   zn.   14C   161/03   zo   07.03.2005   vedená   na   Krajskom   súde v Žiline pod sp. zn. 23Co 221/05 a žiadna iná vec. Uznesením NS SR sp. zn. 4Nc 29/2005 z 26. júla 2005 preto nemohla byť založená pro futuro absolútna príslušnosť Krajského súdu   v Bratislave   na   rozhodnutie   o prípadných   ďalších   odvolaniach   vo   veci   Okresného súdu Martin sp. zn. 14C 161/03.

Ak   by   mal   NS   SR   v úmysle   založiť   autoritatívnym   rozhodnutím   príslušnosť odvolacieho súdu odlišnú od príslušnosti určenej zákonom aj do budúcnosti, nepochybne by to   vyjadril   vo   výroku   svojho   rozhodnutia,   tak   ako   to   spravil   napr.   v uznesení   NS   SR sp. zn. 5Nc 25/2009, 5 Ndc 35/2009 zo 14. októbra 2009. Svoj úmysel a dôsledky svojho rozhodnutia   v tomto   prípade   NS   SR   jasne   vyjadril   tak   vo   výrokovej   časti   ako i v odôvodnení.“.

Najvyšší súd tak podľa sťažovateliek „bezdôvodným nerozhodnutím o námietkach zaujatosti... a arbitrárnymi dôvodmi sťažnosťou napadnutého rozhodnutia porušil základné práva   sťažovateliek   priznaného   článkom   46   ods.   1   Ústavy   SR,   čl.   36   Listiny   a čl.   6 Dohovoru.“.

Druhá námietka sťažovateliek vyplýva z ich názoru, že „bola porušená zákonom stanovená   podmienka   systému   náhodnému   výberu [podľa   §   51   ods.   1   a 2   zákona č. 757/2004 Z.   z.   o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   platnom a účinnom v čase vykonania kritizovaných zmien rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej len „zákon o súdoch“), pozn. ústavného súdu] predpokladajúca výber aspoň z dvoch senátov, a preto nebola dodržaná garancia práva na nestranný a nezávislý súd“.

Poukazujú   na   opatrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   Spr   101/2010-10, Spr 1321/2009, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010. Ním bolo rozhodovanie vo všetkých veciach vylúčenia sudcov krajských súdov podľa § 14 a § 16   OSP   zverené   výlučne   senátu   najvyššieho   súdu   „1   C“.   Pritom   pred   nadobudnutím účinnosti uvedeného opatrenia (1. júl 2010) rozhodovali o vylúčeniach sudcov krajských súdov v civilných veciach aj ostatné senáty občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

Následne 30. septembra 2010 bolo vydané ďalšie opatrenie predsedu najvyššieho súdu č. Spr 101/2010-17, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010   v znení   neskorších   zmien   a doplnení.   Ním   sa   s účinnosťou   od   1.   októbra   2010 rozhodovanie   vo   veciach   vylúčenia   sudcov   krajských   súdov   zverilo   senátu   „1   C“   len v jednej polovici nápadu, a tak rozhodovať v uvedených veciach opätovne mohli aj ostatné senáty občianskoprávneho kolégia.

Sťažovateľky   uvádzajú,   že „spis   bol   predložený   Krajským   súdom   v Žiline   dňa 14.09.2010   a odporca   rozhodol   27.09.2010,   teda   všetko   v období,   keď   spisy   vo   veci vylúčenia   sudcov   krajských   súdov   neboli   prideľované   náhodným   výberom.“.   Niet   teda „pochybností o tom, že v období od 01.07.2010 do 30.09.2010 neexistoval náhodný výber senátu vo veciach rozhodovania o vylúčení sudcov krajského súdu.

Popísaným   spôsobom   prideľovania   veci   pre   rozhodovanie   o vylúčení   sudcov krajského súdu bolo porušené právo sťažovateliek na prejednanie ich záležitosti nestranným a nezávislým súdom.“.

Sťažovateľky   8.   februára   2011   doručili   ústavnému   súdu   návrh   na   odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože „v prípade, ak nebude odložená   vykonateľnosť   sťažovateľkami   napadnutého   rozhodnutia   odporcu   hrozí, že ak Krajský súd v Bratislave bude konať v predmetnej veci sťažovateliek a konanie ukončí právoplatným   rozhodnutím.   Stalo   by   sa   tak   v rozpore   s ústavou   priznaným   právom na nestranný a nezávislý súd sťažovateliek a založil by sa dôvod na podanie ďalšej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 46/2012-17 z 31. januára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateliek na ďalšie konanie. Súčasne návrhu sťažovateliek na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyhovel.

Ústavný súd 9. februára 2012 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a k možnosti upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda najvyššieho súdu v odpovedi č. k. KP 4/2012-8 doručenej ústavnému súdu 12. marca 2012 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K námietke sťažovateliek   o absencii   náhodného   výberu   pri   prideľovaní   vecí   jednotlivým   senátom podľa § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch predseda najvyššieho súdu poukázal na fakt, že § 51 zákona o súdoch „obsahuje okrem odsekov 1 a 2, ktoré sťažovateľky citujú, ešte ďalších osem.   V treťom   odseku   zákon   o súdoch   upravuje   celý   rad   výnimiek,   kedy   sa   spôsob pridelenia veci náhodným výberom nepoužije a veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom   určeným   v rozvrhu   práce   tak,   aby   bola   vylúčená   možnosť   ovplyvňovania pridelenia vecí... Výnimky sa teda týkajú zabezpečovacích prostriedkov pre účely trestného konania, prostriedkov na dočasnú úpravu pomerov účastníkov v civilnom procese a tretiu skupinu   výnimiek   predstavujú   bližšie   nešpecifikované   prípady   ustanovené   osobitným predpisom. Všetky výnimky majú spoločné znaky, a to osobitný charakter predmetu konania a potreba pohotového a urýchleného rozhodnutia. Zákonodarca treťou skupinou výnimiek výslovne ponechal možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu, aby operatívne, v prípade potreby, pridelil určité veci odchylným spôsobom ako náhodným výberom. Rozhodovanie   vo   veciach   vylúčenia   sudcov   krajských   súdov   nepochybne   patrí medzi tretiu   skupinu   výnimiek.   Podmienky   a postup   pre   rozhodovanie   o vylúčení   sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci upravuje § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Pre rozhodnutie je stanovená zákonná lehota desať dní od predloženia veci. O vylúčení sudcu   rozhoduje   nadriadený   súd   v senáte.   Nadriadeným   súdom   je   súd   určený   v zmysle organizačných   vzťahov   vo   vnútri   súdnej   sústavy.   Rozhodnutie   nadriadeného   súdu   je rozhodnutím   v mimo inštančnom postupe tzn.,   že je jediným rozhodnutím,   bez možnosti opravného   konania,   teda   nie   v rámci   inštančných   vzťahov;   na   tieto   zásadné   rozdiely napokon veľmi jasne upozornil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo 14. januára 2004 sp. zn. III. ÚS 164/03.

Sústredením   agendy   vylúčenia   sudcov   krajských   súdov   do   senátu   1C   sa   riešil operatívne stav, ktorý bol v občianskoprávnom kolégiu. Kolégium bolo značne personálne poddimenzované, blížilo sa obdobie letných dovoleniek, kedy si celé senáty čerpali riadnu dovolenku na zotavenie (ako to upravuje § 46 a nasl. zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch), takže hrozilo, že zákonná lehota desať dní pre rozhodnutia podľa § 16 O. s. p. nebude dodržiavaná.   Bolo   preto   potrebné   operatívne   prikročiť   k riešeniu   situácie   postupom podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch a prijať zmenu rozvrhu práce..., pričom pri rozhodovaní bolo zohľadnené, že senát 1C mal jeden z najlepších stavov nevybavených vecí v kolégiu čo do počtu nerozhodnutých vecí. Uvedené opatrenie bolo vydané v súlade s ustanovením § 51   ods.   3   zákona   o súdoch,   rešpektujúc   normatívne   kautely   pojmu   zákonného   sudcu, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 51 zákona o súdoch.

Vec,   ktorá   je   predmetom   sťažnosti   bola   z uvedených   dôvodov   bez   akýchkoľvek pochybností   pridelená   senátu   v súlade   s Rozvrhom   práce   na   rok   2010,   teda   zákonným sudcom, a preto právo sťažovateliek na zákaz odňatia zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR porušené nebolo.“.

K sťažnostnej námietke týkajúcej sa uplatňovania zásady trvania príslušnosti súdu aj v prípadoch   tzv. nutnej delegácie podľa   § 12 ods. 1 OSP predseda najvyššieho súdu s poukazom   na ustálenú judikatúru ústavného súdu uviedol, že „namietané rozhodnutie najvyššieho   súdu   nie   je   možné   považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené, resp. také,   ktoré   by   popieralo   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu,   keďže   najvyšší   súd   sa zaoberal všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami prejednávanej veci, tieto okolnosti podrobne popísal vo svojom uznesení z 27. septembra 2010 sp. zn. 1 Nc 45/2010 a unesenie riadne odôvodnil. Podstatnou sa javí aj tá skutočnosť, že právne závery tohto uznesenia sú súladné   s názormi   sudcov   občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   pretože   práve   toto   rozhodnutie   bolo   prijaté   ako   rozhodnutie   zásadné   a bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2011 po poradovým číslom 38.“. Súčasne predseda najvyššieho súdu odkázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípadoch namietania zloženia súdu.

Ústavný súd zaslal 14. marca 2012 vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu právnej zástupkyni   sťažovateliek   s možnosťou   zaujať   stanovisko   i s dopytom   na   ich   postoj k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateliek doručila ústavnému súdu 10. apríla 2012 oznámenie o súhlase   sťažovateliek   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci   a   vyčíslenie   trov právneho   zastúpenia.   Zároveň,   pokiaľ   ide   o meritórnu   stránku   veci,   sťažovateľky prostredníctvom právnej zástupkyne odkázali na svoje podanie doručené ústavnému súdu 27.   februára   2012   označené   ako „Čiastočné   späťvzatie   sťažnosti   zo   07.   01.   2011“, ktorým sťažnosť   v časti, „v   ktorej   namietame   porušenie   princípu   náhodného   výberu sudcu...“, vzali späť.

Keďže   najvyšší   súd   i sťažovateľky   vyjadrili   súhlas   s upustením   od ústneho pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného súdneho spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 445/2010 ústavný súd zistil tieto relevantné skutkové okolnosti:

- po   podaní   odvolania   účastníkov   na   strane   navrhovateľa   i odporcu proti prvostupňovému rozsudku č. k. 14 C 161/2003-533 z 18. novembra 2008 okresný súd 20. apríla 2009 predložil spis s opravným prostriedkom krajskému súdu   na rozhodnutie o odvolaniach,

- predseda senátu krajského súdu 21. mája 2009 vrátil súdny spis okresnému súdu „ako   nedôvodne   predložený“,   pretože „na   č.   l.   288   spisu   bol   Krajský   súd   v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený z konania. Vec bola prikázaná Krajskému súdu Bratislava“,

- okresný   súd   doručil   29.   mája   2009   súdny   spis   s opravnými   prostriedkami Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov konania,

- sťažovateľky doručili Krajskému súdu v Bratislave 24. júla 2009 podanie označené ako „Námietka miestnej príslušnosti“, v ktorom zdôraznili, že „žiaden sudca Krajského súdu   v Žiline   nebol   vylúčený   procesne   predpísaným   spôsobom   z prejednávania a rozhodovania vo veciach vedených na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 9 Co/129/09 a 9 Co/130/09“, a preto žiadali o predloženie veci na rozhodnutie o odvolaniach krajskému súdu,

-   svoju   žiadosť   sťažovateľky   zopakovali   podaním   doručeným   Krajskému   súdu v Bratislave 6. novembra 2009,

-   okresný   súd   doručil   Krajskému   súdu   v Bratislave   8.   decembra   2009   námietku zaujatosti   odporcov   voči   sudcom   krajského   súdu   a ich   návrh, „aby   sa   vec   prejednala na Krajskom   súde   v Bratislave   z dôvodu   vhodnosti,   teda   na   súde,   ktorý   by   bol   miestne príslušným v prípade použitia § 84 O. s. p.“,

-   Krajský   súd   v Bratislave   doručil   21.   decembra   2009   spis   najvyššiemu   súdu „na rozhodnutie podľa § 105 ods. 3 O. s. p. o námietke navrhovateľov s postúpením veci Krajskému   súdu   v Bratislave.   Odporcovia   1/   a 2/   následne   vzniesli   námietku   zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Žiline“,

- najvyšší   súd   vrátil   30.   decembra   2009   spis   Krajskému   súdu   v Bratislave „ako omylom predložený... na rozhodnutie podľa § 105 ods. 3 O. s. p.“, pretože „sudcovia Krajského   súdu   v Žiline   boli   uznesením   Najvyššieho   súdu...   z 26.   júla   2005,   sp.   zn. 4 Nc 29/2005,   vylúčení   z prejednávania   rozhodovania   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod sp. zn. 23 Co 221/2005... z toho je zrejmé, že o námietke zaujatosti sudcov Krajského súdu v Žiline bolo rozhodnuté iba v tejto veci“, preto „je potrebné vec predložiť Krajskému súdu v Žiline, aby sa sudcovia vyjadrili k svojej zaujatosti na rozhodovanie o odvolaní vo veci samej.   Až po   ich   vyjadrení   je   možné   vec   predložiť   Najvyššiemu   súdu...   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti“,

- Krajský súd v Bratislave doručil 20. januára 2010 spis okresnému súdu pre účely predloženia   krajskému   súdu   v zmysle   názoru   najvyššieho   súdu;   okresný   súd   následne 29. januára 2010 doručil spis krajskému súdu,

-   v priebehu   februára   2010   všetci   sudcovia   krajského   súdu   okrem   JUDr.   M.   J. vyjadrili svoju zaujatosť v predmetnej veci,

- predseda senátu krajského súdu doručil 12. apríla 2010 najvyššiemu súdu súdny spis „v zmysle § 16 O. s. p... na rozhodnutie o vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci“,

-   sťažovateľka   v 1.   rade   22.   apríla   2010   doručila   najvyššiemu   súdu „stanovisko k námietke zaujatosti a k vyjadreniu sudcov Krajského súdu v Žiline“, v ktorom navrhla, „aby nadriadený súd nevylúčil z prejednania a rozhodovania vo veci vedenej na Krajskom súde v Žiline sp. zn. 9Co/33/2010 sudcov občianskoprávneho kolégia“,

- najvyšší súd vrátil 4. mája 2010 predložený spis krajskému súdu ako nesprávne predložený, pretože „z vyjadrení sudcov krajského súdu... nie sú jednoznačné okolnosti, pre ktoré   by   mali   byť   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vylúčení..,   tieto   nie   sú dostatočne   konkretizované“,   a tak   najvyšší   súd „nemôže   vo   veci   rozhodnúť...   Sudcovia tohto súdu sa podrobne vyjadria ku vzťahu k veci, k účastníkom alebo ku ich zástupcom, ktorý by mal zakladať dôvody pre ich vylúčenie, spolu s uvedením konkrétneho skutkového vysvetlenia.“,

- predseda senátu krajského súdu predložil 30. júla 2010, a potom aj 20. augusta 2010 spis okresného súdu predsedovi krajského súdu „v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 O. s. p.“,

- predseda   krajského   súdu   doručil   17.   septembra   2010   predmetný   súdny   spis najvyššiemu súdu „na rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov tunajšieho krajského súdu“,

- najvyšší súd uznesením z 27. septembra 2010 sp. zn. 1 Nc 45/2010 rozhodol tak, že „spis   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   14C   161/2003   sa   postupuje   na   rozhodnutie o odvolaniach Krajskému súdu v Bratislave“.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. Ústavným súd sa pred vlastným meritórnym prieskumom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu musel vysporiadať s podaním sťažovateliek doručeným mu 27. februára 2012,   ktoré   bolo   označené   ako „Čiastočné   späťvzatie   sťažnosti   zo   07.   01.   2011“. Sťažovateľky ním vyjadrili vôľu vziať späť sťažnosť v časti, „v ktorej namietame porušenie princípu náhodného výberu sudcu...“.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd poukazuje na zvláštnosť konania pred ústavným súdom, ktorá vylučuje možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzený v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   6/02,   I.   ÚS   157/02).   V tejto   súvislosti   nemožno prehliadnuť, že sťažovateľky svojím podaním nezmenili petit sťažnosti, ale iba jej dôvody, ktorými   však   ústavný   súd   pri   meritórnom   prerokúvaní   sťažnosti   nie   je   viazaný.   Preto vzhľadom na to, že v uznesení č. k. III. ÚS 46/2012-17 z 31. januára 2012 prijal sťažnosť sťažovateliek na ďalšie konanie v rozsahu navrhovaného vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, pri meritórnom prerokovávaní predloženej sťažnosti neprihliadal už ústavný súd na podanie sťažovateliek doručené ústavnému súdu 27. februára 2012.

2.   Sťažovateľky   v sťažnosti   namietali   dve   základné   a podľa   ich   názoru   ústavne relevantné vady, ktoré so sebou prináša napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Prvá vada bola spôsobená samotným výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, keď tento nerozhodol o podaných námietkach zaujatosti, a v nadväznosti na to ani o prikázaní veci, ale iba   postúpil   vec   Krajskému   súdu   v Bratislave.   Druhá   vada   sa   týkala   prideľovania   vecí na najvyššom   súde   v období,   keď   i námietky   zaujatosti   vznesené   vo   veci   sťažovateliek napadli na najvyšší súd. Inými slovami, druhá námietka sa týka senátu najvyššieho súdu „1 C“, ktorému nápad v registri „Nc“ nebol prideľovaný náhodným výberom.

Z hľadiska   časového   i vecného   obe   namietané   vady   súvisia,   avšak   z pohľadu ústavno-súdneho   prieskumu   ich   možno   kvalifikovať   ako   celkom   samostatné   a od   seba nezávislé tvrdené pochybenia.

3. Prvá sťažnostná námietka sa zakladala na názore sťažovateliek, podľa ktorého rozhodnutím o tzv. nutnej delegácii podľa § 12 ods. 1 OSP sa zakladá miestna príslušnosť odvolacieho   súdu   len   na   rozhodnutie   o konkrétnom   odvolaní,   a ak   v tom   istom   konaní po neskôr   znovu   podanom   odvolaní   je   miestna   príslušnosť   odvolacieho   súdu   opätovne spochybnená,   je   potrebné podľa   §   12   ods.   1   OSP   opakovane rozhodnúť,   pretože „vec pre odvolací súd nie je súdny spis súdu prvého stupňa, ale odvolanie proti prvostupňovému rozsudku a konanie o ňom“. Na druhej strane, najvyšší súd je toho názoru, že „zásada o trvaní   /nemennosti/   súdnej   príslušnosti   už   raz   určenej   sa   vzťahuje   nielen   na   prípady zákonnej miestnej príslušnosti, ale platí tiež na prípady, keď bola príslušnosť určená inak, t. j. vzťahuje sa aj na delegáciu podľa § 12 O. s. p. /súdnym rozhodnutím o prikázaní veci založenú príslušnosť/“.

Postoj   najvyššieho   súdu   v predmetnej   veci   možno   hodnotiť   ako   dôsledné zachovávanie   zásady   trvania   (nemennosti)   už   raz   založenej   miestnej   príslušnosti, a to bez ohľadu na to, či bola založená zákonom, alebo rozhodnutím nadriadeného súdu. Sťažovateľky   zas   uprednostňujú   zákonom   určenú   miestnu   príslušnosť   pred   miestnou príslušnosťou založenou rozhodnutím súdu.

3.1 Aj keď sťažovateľky v sťažnostnom petite záväznom pre ústavný súd nenavrhli vysloviť porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, popísaný charakter ich argumentácie naznačuje výraznú spätosť základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na nestranný súd zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v ich prípade.   Napokon,   ústavný   súd   stabilne   vychádza   z názoru,   že   čl.   46   ods.   1   ústavy   je primárnou   ústavnou   bázou   na   zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj   „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom sa možno domáhať jeho   rešpektovania   (I.   ÚS   22/03,   IV.   ÚS   159/07).   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní možného porušenia základného práva na nestranný súd využil aj svoju judikatúru týkajúcu sa základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

3.2   Ustálená   judikatúra   ústavného   súdu   konštatuje,   že   prvoradou   podmienkou pre správne ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 283/09). Možno teda uzavrieť, že delegácia podľa § 12 OSP ako dovolený spôsob zmeny miestnej príslušnosti v konkrétnej veci priamo súvisí s pojmom zákonného sudcu, a tým i s pojmom nestranného súdu.

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   nadriadenosť   súdu   vyjadruje   jeho   postavenie v organizačných   vzťahoch,   a   nie   v   procesných   vzťahoch.   Preto   pri   rozhodovaní nadriadeného   súdu   o   vhodnosti   delegácie   nemožno   jeho   postavenie   chápať   rovnako ako v procesných vzťahoch. Nemožno preto uvažovať o odvolacom alebo dovolacom súde ako o nadriadených súdoch, ale iba o krajskom súde alebo najvyššom súde ako o článkoch súdnej   sústavy   (III.   ÚS   164/03).   Formulovaný   názor   sa   bez   akýchkoľvek   pochybností vzťahuje aj na prípady tzv. nutnej delegácie.

Nutnú   delegáciu   podľa   §   12   OSP   možno   chápať   ako   zákonom   dovolený   zásah nadriadeného článku súdnej sústavy do procesných vzťahov, v rámci ktorých sa rozhoduje o veci tvoriacej predmet konania na príslušnom súde, ktorý nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia   sú   vylúčení.   Zásahom   do   procesných   vzťahov   je   nutná   delegácia   preto, lebo jedným zo subjektov procesných vzťahov vznikajúcich v občianskom súdnom konaní je i súd prejednávajúci a rozhodujúci konkrétnu vec. Nutná delegácia tak znamená zásah do ďalšieho procesného osudu sporu tvoriaceho predmet konania, v ktorom však nadriadený článok súdnej sústavy v okamihu rozhodnutia o delegácii nemá žiadne právomoci, pokiaľ ide   o meritórne   rozhodovanie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   preto   takéto   zásahy, ktoré bezprostredne ovplyvňujú zákonom určenú súdnu príslušnosť, ale nepriamo i základné právo účastníkov konania na zákonného sudcu a ich základné právo na nestranný súd, musí aplikačná prax minimalizovať.

Ústavný súd sa tak stotožňuje s názorom najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení jeho   napadnutého   uznesenia,   podľa   ktorého   opakovaným   rozhodovaním   o námietkach zaujatosti „by sa poprela... zásada o trvaní... miestnej príslušnosti..., a tým zároveň by sa poprelo aj právo na zákonného sudcu“.

Argumentu   sťažovateliek   o odlišnosti   predmetu   konania   v prípade   dvoch   rôznych a časovo   po   sebe   podaných   odvolaní   v prebiehajúcom   rozhodovacom   procese   civilného súdu   nemožno   prisvedčiť.   Občianske   súdne   konanie   predstavuje   jeden   celok   trvajúci od jeho začatia až do právoplatného ukončenia, a to bez ohľadu na počet opakujúcich sa odvolacích fáz, ktoré sa v ňom vyskytnú. Keďže ide o jeden celok, z meritórneho hľadiska to   znamená,   že   má   iba   jeden   predmet,   iba   jednu   „vec“   (v   prípade   sťažovateliek   spor o ochranu ich osobnosti). Existencia dvoch inštancií v tomto svetle neznamená, že v prvom stupni je predmet konania odlišný od fázy druhostupňovej. Dvojinštančnosť je výsledkom požiadavky plynúcej zo základného práva na súdnu ochranu v snahe odstrániť prípadné skutkové alebo právne vady meritórneho rozhodnutia súdu, ktorý rozhodne v prvej inštancii. V podmienkach konania, v ktorom vystupujú sťažovateľky ako navrhovateľky, to znamená, že   tak   v skoršej   (sp.   zn.   23   Co   221/05),   ako   aj   v neskoršej   (sp.   zn.   9   Co   33/2010, 9 Co 34/2010)   odvolacej   fáze   konania   bol   jeho   predmet   (vec)   stále   ten   istý,   a to   spor o ochranu osobnosti.

Preto ak najvyšší súd považoval svoje uznesenie o nutnej delegácii z 26. júla 2005 v konaní sp. zn. 4 Nc 29/2005 za vzťahujúce sa aj na prípadné ďalšie odvolania podané v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 161/2003, správne nerozhodoval o ďalšej   nutnej   delegácii,   ale   výrok   svojho   uznesenia   z 27.   septembra   2010   sp.   zn. 1 Nc 45/2010 zameral len na postúpenie (nie prikázanie) veci Krajskému súdu v Bratislave. Skutočnosť, že v uznesení z 26. júla 2005 najvyšší súd svoj vylučujúci výrok formuloval tak, že sudcovia krajského súdu sú vylúčení „z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23 Co 221/05“, je na podklade už uvedených dôvodov ústavného súdu potrebné hodnotiť iba ako formálny nedostatok.

Ústavný súd vyhodnotil prvú sťažnostnú námietku ako nedôvodnú.

4. V druhom rade sťažovateľky namietali porušenie svojich označených základných práv na podklade dvoch zmien rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010, ktoré časovo ohraničovali   rozhodovanie   najvyššieho   súdu   o námietke   zaujatosti   podanej   odporcami i o námietke sťažovateliek podľa § 105 ods. 3 OSP. V rozhodnom období (od 1. júla 2010 do 30. septembra 2010) totiž bolo rozhodovanie vo všetkých veciach vylúčenia sudcov krajských súdov podľa § 14 a § 16 OSP zverené výlučne senátu najvyššieho súdu „1 C“. Takto   podľa   sťažovateliek   niet „pochybností   o tom,   že   v období   od 01.07.2010 do 30.09.2010   neexistoval   náhodný   výber   senátu   vo   veciach   rozhodovania   o vylúčení sudcov   krajského   súdu..   Popísaným   spôsobom   prideľovania   veci   pre rozhodovanie o vylúčení sudcov krajského súdu bolo porušené právo sťažovateliek na prejednanie ich záležitosti nestranným a nezávislým súdom.“.

Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu je rozhodovanie o námietkach zaujatosti sudcov   špecifickým   typom   rozhodovania,   pre   ktorý   je   typická „potreba   pohotového a urýchleného rozhodnutia“. Rozhodovanie o námietkach zaujatosti preto spadá pod pojem „ďalších prípadov ustanovených osobitným zákonom“ podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch, čím „zákonodarca... výslovne ponechal možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu,   aby   operatívne,   v prípade   potreby,   pridelil   určité   veci   odchylným   spôsobom   ako náhodným   výberom“.   Navyše,   predseda   najvyššieho   súdu   poukázal   na   fakt,   že   sporná zmena rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 sa sústredila na dovolenkové obdobie, „kedy si celé senáty čerpali riadnu dovolenku na zotavenie (ako to upravuje § 46 a nasl. zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch),   takže   hrozilo,   že   zákonná   lehota   desať   dní pre rozhodnutia podľa § 16 O. s. p. nebude dodržiavaná“.

4.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru v rovine práva na súd zriadený zákonom ústavný súd konštatuje, že je potrebné prisvedčiť argumentácii predsedu najvyššieho súdu opierajúcej sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).   Podľa   nej   právo   na rozhodnutie   o zložení   súdu   nie   je   občianskym   právom v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ide   o procesné   právo,   ktoré   nevyžaduje   rozhodnutie o občianskych právach (rozhodnutie z 11. decembra 2003 o sťažnosti č. 58751/00 vo veci Schreiber a Boetsch c. Francúzsko). Neskôr ESĽP výslovne uviedol, že konanie, v ktorom bola   uplatnená   námietka   zaujatosti,   sa   netýka   oprávnenosti   trestného   obvinenia alebo občianskych práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie z 19. mája 2009 o sťažnosti č. 37111/04 vo veci Mianowicz c. Nemecko, rozhodnutie z 20. októbra 2009 o sťažnosti č. 26362/02 vo veci Ovcharenko c. Ukrajina).

Ústavný súd preto   dospel   k záveru, že medzi právom   na nestranný súd zriadený zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a uznesením   najvyššieho   súdu   niet   príčinnej súvislosti, ktorá by odôvodňovala ďalšie ústavno-súdne testovanie uznesenia najvyššieho súdu   z pohľadu   konformity   s požiadavkami   vyplývajúcimi   z čl.   6   ods.   1   dohovoru, ktorý teda týmto uznesením porušený nebol.

Ústavný súd už viackrát vo vzťahu s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a tak v obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV. ÚS 195/07).   To   by   mohlo   na   prvý pohľad takisto viesť k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi uznesením najvyššieho súdu z 27. septembra 2010 a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 36 ods. 1 listiny.

Ústavný súd však nemôže opomenúť, že kým aplikačný rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru na   úrovni   občianskych   práv   a záväzkov   je   vyčerpaný   konaniami,   ktorých   výsledok   je rozhodujúci („déterminante“, „decisive“) pre práva povinnosti súkromnej povahy (rozsudok ESĽP   zo   16.   júla   1971   o sťažnosti   č.   2614/65   vo   veci   Ringeisen   c.   Rakúsko,   §   94), právomoc   slovenských   súdov   v občianskom   súdnom   konaní   sa   podľa   §   7   ods.   1   OSP nevzťahuje   iba   na   prejednávanie   a rozhodovanie   sporov,   ale   aj   iných   právnych   vecí, ktoré vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány, a dokonca podľa § 7 ods. 3 OSP aj na prejednávanie iných vecí, ak to ustanovuje zákon.

Niet pochýb, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v rovine súdnej ochrany vzťahuje   na   všetky   „veci“,   ktoré   podľa   zákona   spadajú   do   právomoci   súdov.   Záber základného práva na súdnu ochranu vo všetkých jeho podobách, teda aj v podobe práva na nestranný súd sa tak musí vzťahovať i na „veci“ nemajúce rozhodujúci význam pre práva a povinnosti   súkromnej   povahy.   K takým   „veciam“   bezpochyby   patrí   aj posudzovanie a rozhodovanie   nadriadeného   súdu   o   námietkach   zaujatosti   sudcov   súdu   podriadeného. Opačný záver by materiálne znamenal ústavne neprijateľný záver, že v konaní o námietke zaujatosti   sudcu   nie   je   potrebné   rešpektovať požiadavku   zákonného sudcu   a zákonného obsadenia súdu a že teda o námietke zaujatosti v konečnom dôsledku nemusí rozhodovať nestranný súd.

4.2 Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02). Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie   v senáte (III. ÚS 46/04).   Účel   základného práva priznaného podľa   čl.   48 ods.   1 ústavy sa   splní, keď o práve občana rozhoduje sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide   o   sudcu,   ktorý   je   oprávnený   konať   a   rozhodovať   určitý   druh   súdnej   agendy (II. ÚS 15/96).

Nerozlučná   spätosť   základného   práva   na   nestranný   súd   (čl.   46   ods.   1   ústavy) a základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   vyplýva   aj   z toho,   že   zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa   vopred   známych   pravidiel,   ktoré sú   obsahom   rozvrhov   práce   upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na   naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Ani   splnenie   všetkých   formálnych   podmienok   uvedených   v citovaných rozhodnutiach   ústavného   súdu   však   nemusí   v konkrétnom   prípade   na   rešpektovanie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy (a tým aj základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 36 ods. 1 listiny) postačovať. Ústavný súd to naznačil vo veci sp. zn. III. ÚS 212/2011, keď uviedol, že zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu. V nadväznosti na to ústavný súd v označenej veci zaujal názor, že zákon o súdoch   nepočíta so zmenou rozvrhu práce súdu z iných dôvodov ako tých, ktoré sú   uvedené   v zákone,   a že   ústavnej   zásade   neodňateľnosti   zákonného   sudcu vyplývajúcej   zo   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy nezodpovedá   prípad,   ak   zákonní   sudcovia   senátu,   ktorému   bola   vec   pridelená   na prejednanie   a rozhodnutie,   boli   zmenení   bez   splnenia   zákonných   predpokladov   na vykonanie   takýchto   zmien   neskoršie   vydaným   rozvrhom   práce   ako   riadiacim   aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami).

4.3 V tu posudzovanej veci nejde o prípad zmeny rozvrhu práce, ktorá by sa týkala vecí   už   pridelených   senátu   najvyššieho   súdu.   Zmyslom   úvah   ústavného   súdu prezentovaných vo veci sp. zn. III. ÚS 212/2011 však bolo vylúčiť svojvoľný a účelový výber sudcov prostredníctvom zmien rozvrhu práce. Zákon o súdoch v § 51 ods. 1 takto formulovanú   snahu   pomáha   napĺňať   aj   prostredníctvom   prideľovania   vecí   určených podľa predmetu   konania   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov a programových   prostriedkov   schválených   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky.   Zároveň   však   zákon   o súdoch   reguluje   aj   výnimky   z požiadavky   náhodného prideľovania vecí. Vo všeobecnosti možno uzavrieť, že zmena rozvrhu práce eliminujúca náhodné   prideľovanie   vecí   určených   podľa   predmetu   konania   a súčasne   nespadajúca pod žiadnu z výnimiek zakotvených zákonom môže mať dopad na základné právo účastníka konania nebyť odňatý zákonnému sudcovi a aj na jeho základné právo na nestranný súd.

Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená   vtedy,   ak   sa   má   vec   prideliť   jednému   z   aspoň   dvoch   senátov,   samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom a   ide   o   potrebu   pridelenia   veci   na   rozhodnutie   bez   zbytočného   odkladu   v   prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku,   o   príkaze   na odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačných   činností,   o   príkaze na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom, veci   sa   prideľujú   v   súlade   s   rozvrhom   práce   spôsobom   určeným   v   rozvrhu   práce   tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s rozdelením   okruhu   vecí   podľa   §   51   ods.   3   zákona o súdoch predsedom najvyššieho súdu do troch skupín na báze ich obsahovej príbuznosti (zabezpečovacie   prostriedky   v trestnom   konaní,   dočasná   úprava   právnych   pomerov v občianskom súdnom konaní a ďalšie bližšie nešpecifikované prípady podľa osobitných predpisov).   Rovnako   treba   súhlasiť   s tým,   že   posudzovaný   prípad   nespadá   do   žiadnej z prvých dvoch skupín. Chápanie tretej skupiny výnimiek tak, ako ho prezentoval predseda najvyššieho súdu („zákonodarca... výslovne ponechal... predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby, pridelil určité veci odchylným spôsobom, ako náhodným výberom“), je však prinajmenšom svojrázne. Zákon o súdoch totiž výslovne hovorí o „ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom“, teda nie predsedom súdu, a okrem toho, aj v takýchto prípadoch sa veci prideľujú spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť   ovplyvňovania   pridelenia   vecí.   Predseda   najvyššieho   súdu   ako   orgán   riadenia najvyššieho   súdu   však   zmenou   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na rok   2010 č. Spr 101/2010-10, Spr 1321/2009 z 30. júna 2010 priamo určil sudcov (členov uvedeného senátu), ktorí budú v ďalšom období rozhodovať celú agendu registra „Nc“. O vylúčení ovplyvňovania pridelenia vecí registra „Nc“ tak, ako to aj v prípade zákonných výnimiek požaduje § 51 ods. 3 zákona o súdoch, možno v danom prípade len ťažko hovoriť.

4.4 Ústavný súd však už vo svojom náleze vo veci sp. zn. III. ÚS 390/2010 zreteľne naznačil, že jeho úlohou v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy primárne nie je ústavno-súdny prieskum opatrení predsedov súdov, ktorými dochádza k zmenám v rozvrhoch práce. Je ním iba   ústavne   významná   miera   dopadu   takýchto   zmien   na   základné   práva   a slobody účastníkov   súdnych   konaní,   pretože   výlučnou   kompetenciou   ústavného   súdu   v konaní o tzv. individuálnych   ústavných   sťažnostiach   je   ochrana   základných   práv   alebo   slobôd fyzických   osôb   a právnických   osôb   alebo   ich   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.

V ďalšom kroku tak bolo potrebné zamerať pozornosť na zistenie, či sťažovateľkami kritizovaná   zmena   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na rok   2010   mala   ústavne neakceptovateľný   dopad   na   ich   základné   právo   na   nestranný   súd   a na   ich   právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

V už   spomínanom   náleze   vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   390/2010   ústavný   súd pri preskúmavaní   tam   namietanej   zmeny   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   zaujal   postoj, podľa ktorého až po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne definovať, či konanie najvyššieho   súdu   bolo   zaťažené   vadou   významnou   z hľadiska   základného   práva podľa čl. 48   ods.   1   ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny,   pretože   až   vtedy   sa   stáva nespochybniteľným   a definitívnym   zodpovedanie   otázky,   či   meritórne   rozhodnutie ovplyvňujúce   hmotno-právne   postavenie   jeho   účastníkov   bolo   výsledkom   konania a rozhodovania   sudcu   (alebo   sudcov   ako   členov   senátu)   ustanoveného   pre   rozhodnutie prípadným   nezákonným   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   o zmene   rozvrhu   práce, a v akej miere sa prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal. Tento postoj potom ústavný súd potvrdil vo veci sp. zn. III. ÚS 212/2011, keď vyslovil, že rozhodnutím najvyššieho súdu schváleným v senáte, ktorého zloženie sa už po pridelení veci nezákonnou zmenou rozvrhu práce vykonanou menilo, došlo k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy i čl. 38 ods. 1 listiny.

Použijúc načrtnutý model chápania podstaty vzťahu medzi zmenami rozvrhu práce najvyššieho súdu a základnými právami účastníkov konania na tu prerokovávaný prípad by sa na prvý pohľad mohol javiť ako akceptovateľný záver, že senát „1 C“ najvyššieho súdu, ktorému bol súdny spis z krajského súdu postúpený bez uplatnenia požiadavky náhodného pridelenia,   o námietkach   zaujatosti   rozhodol,   a teda   kritizovaná   zmena   rozvrhu   práce najvyššieho súdu na rok 2010 mala dopad na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. septembra 2010, čím by azda malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, a tým aj ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zásadný,   a z hľadiska   výsledku   ústavno-súdneho   prieskumu   i relevantný   rozdiel medzi   prípadom   preskúmavaným   v konaní   sp.   zn.   III.   ÚS   212/2011   a tu   prerokúvanou sťažnosťou však tkvie v predmete konania a rozhodovania pred najvyšším súdom. Kým vo veci   sp.   zn.   III.   ÚS   212/2011   najvyšší   súd   meritórne   rozhodoval   o mimoriadnom dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   v prípade   sťažovateliek   išlo o posudzovanie predloženej námietky zaujatosti i zaujatosti vyslovenej samotnými sudcami krajského súdu.

Už pri posudzovaní prvej sťažnostnej námietky ústavný súd uviedol, že „vecou“, o ktorej   sa   v prípade   sťažovateliek   rozhodovalo,   bol   spor   o ochranu   osobnosti,   a to   tak na prvom stupni, ako aj v druhej inštancii. Rozhodovanie o námietke zaujatosti najvyšším súdom   teda   v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   rozhodovanie   o merite   kauzy sťažovateliek. Najvyšší súd nemal právomoc žiadnym spôsobom zaujímať právne záväzný postoj k prípadnému porušeniu ich práva na ochranu osobnosti. Jeho výlučnou úlohou bolo posúdiť námietku zaujatosti.

Navyše,   ústavný   súd   si   po   dôkladnom   preskúmaní   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu   dovoľuje   konštatovať,   že   hoci   sťažnosťou   napadnutý   procesný   úkon najvyššieho súdu má všetky formálne i obsahové náležitosti súdneho rozhodnutia, v hĺbke svojej podstaty ho za pravé rozhodnutie považovať nemožno. Viackrát bolo opakované, že výrok uznesenia znie: „Spis Okresného súdu Martin sp. zn. 14C 161/2003 sa postupuje na rozhodnutie o odvolaniach Krajskému súdu v Bratislave.“ Najvyšší súd teda neprikázal vec Krajskému súdu v Bratislave tak, ako mu to umožňuje § 12 OSP, ba nijak nerozhodol ani o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu. Podoba výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu potom zodpovedá jeho odôvodneniu, podľa ktorého miestna príslušnosť Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho ustálená v skoršom delegačnom uznesení z 26. júla 2005 sa uplatní aj na ďalšie prípadné odvolania. Preto logicky nebolo možné očakávať záväzné vysporiadanie sa s námietkami zaujatosti sudcov krajského súdu.Najvyšší   súd   uznesením   rozhodol   o postúpení   veci,   čo   sa   v občianskom   súdnom konaní vo väčšine prípadov ani nerealizuje formalizovaným rozhodnutím, ale jednoduchým administratívnym odoslaním konkrétneho súdneho spisu so sprievodným listom (napríklad § 104a, § 105 OSP). V materiálnej perspektíve treba podľa názoru ústavného súdu hodnotiť aj   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   skôr   ako   procesný   postup   najvyššieho   súdu, než ako   rozhodnutie.   Formálne   vydanie   rozhodnutia   najvyšším   súdom   je   pochopiteľné z dôvodov nejasností, ktoré medzi jednotlivými článkami vo vnútri súdnej sústavy (okresný súd,   krajský   súd,   Krajský   súd   v Bratislave   i najvyšší   súd)   zjavne   vznikli   v procese ustaľovania súdu   príslušného o odvolaniach   účastníkov konania rozhodnúť (pochybnosti dokazuje chronológia popísaná v bode II tejto časti odôvodnenia). Svojou povahou je však uznesenie   najvyššieho   súdu   o postúpení   spisu   atypickým   (nie   však   nedovoleným) procesným   úkonom,   pretože   nevyvolalo   novú   procesno-právnu   situáciu   v konaní, ktorého predmetom je spor o ochranu osobnosti.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   dospeje   k záveru   o existencii   procesnej   vady   v namietanom   postupe alebo v rozhodnutí,   musí   následne   skúmať   intenzitu   zásahu   vyvolaného   takýmto pochybením   do   základných   práv   sťažovateľa   (napr.   III.   ÚS   239/08,   III.   ÚS   296/2011). V rovine základného práva na nestranný súd i základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi sa myšlienka intenzity zásahu do týchto základných práv prejavuje aj v ustálenom názore, podľa ktorého právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods.   1   listiny   je   potrebné   vykladať a   uplatňovať aj   v   kontexte   ďalších   aspektov   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru. Najmä je potrebné dbať o to, aby aj v týchto prípadoch bol postup   všeobecného   súdu   v   súlade   so   základným   právom   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (čl.   38   ods.   2   listiny), resp. v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 225/03).

Vo   veci   sťažovateliek   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   intenzita   zásahu   do   ich základného práva na nestranný súd vyvolaného zmenou rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 z 30. júna 2010 výrazne determinovaná už analyzovanou materiálnou podstatou napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Ním   najvyšší   súd   nerozhodoval   o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu ani neprikazoval nanovo vec inému miestne príslušnému odvolaciemu súdu podľa § 12 OSP, iba postúpil spis prvostupňového súdu na rozhodnutie o odvolaniach   už   skôr   právoplatne   ustálenému   miestne   príslušnému   odvolaciemu   súdu. Rešpektoval pritom aj potrebu urýchleného rozhodnutia o odvolaniach účastníkov konania o ochrane osobnosti odvolacím súdom, keď do 10 dní od nápadu spisu rozhodol o jeho postúpení   Krajskému   súdu   v Bratislave.   Okrem   toho,   najvyšší   súd   svojím   napadnutým uznesením   nijako   neznemožnil   sťažovateľkám   pro   futuro   využiť   v ich   kauze   právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základného práva na nestranný súd poskytuje (predovšetkým námietky zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave).

Za   daných   okolností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napriek   pochybnostiam o legalite zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 z 30. júna 2010 vykonanej s účinnosťou od 1. júla 2010 intenzita dopadu tejto zmeny na základné právo sťažovateliek na nestranný súd   zaručené čl.   46   ods.   1 ústavy i čl. 36   ods. 1 listiny   nedosiahla mieru odôvodňujúcu konštatovať porušenie týchto ich základných práv. Preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012