znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 46/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. K., S., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   z 28.   júla   2010   v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 80/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. októbra 2010   doručená   sťažnosť   B.   K.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pri vybavovaní   opakovaného podnetu z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 80/10.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 14. februára 2007 podala trestné oznámenie „vo veci trestného činu podvodu podľa ust. § 221 ods. 1, ods. 2 TZ (Trestný zákon, pozn.), ktorého sa mal dopustiť J. D. ako konateľ spoločnosti P., s. r. o. tým, že sťažovateľku uvádzal do omylu predstieraním vážneho úmyslu opätovne uzatvoriť nájomnú zmluvu na prenájom haly vo vlastníctve sťažovateľky na rok 2005“.

Uznesením ČVS: ORP-94/OdV-PB-2007 z 9. marca 2007 vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Považskej   Bystrici   trestné   oznámenie   odmietol.   Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť, na základe ktorej vyšetrovateľ uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia zrušil a vec postúpil Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Púchov, odboru skráteného vyšetrovania (ďalej len „okresné riaditeľstvo“). Poverený príslušník   Policajného   zboru   následne   uznesením   ČVS:   ORP-416/OSV-PU-2007 z 19. apríla 2007 začal trestné stíhanie pre trestný čin podvodu.

Uznesením ČVS: ORP-416/OSV-PU-2007 z 29. septembra 2007 bolo trestné stíhanie zastavené.   Uznesením   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) z 25. februára 2008 č. k. Pv 511/2007-11 bolo na základe sťažnosti sťažovateľky uznesenie o zastavení trestného stíhania zrušené.

Po   vykonaní   dokazovania,   ktorým   bolo   podľa   sťažovateľky „v   plnom   rozsahu preukázané, že J. D. halu užíval, sťažovateľke opakovane sľuboval uzatvorenie nájomnej zmluvy   a   úhradu   nájomného“, poverený   príslušník   Policajného   zboru   uznesením   ČVS: ORP-416/OSV-PU-2007 zo 6. novembra 2009 trestné stíhanie zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Uznesením č. k. Pv 511/2007-59 z 11. marca 2010 prokurátorka okresnej prokuratúry zamietla   sťažnosť   sťažovateľky   proti   uzneseniu   o zastavení   trestného   stíhania,   pričom poukázala na absenciu úmyslu na strane podozrivého a na nutnosť uplatnenia zásady ultima ratio.Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   podnet podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“).   Krajská   prokuratúra   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) listom č. k. 1KPt 168/2008-28 zo 17. júna 2010 podnet sťažovateľky odmietla ako nedôvodný s poukázaním na skutočnosť, že „je neprípustná prax, aby sa štandardné civilné   vzťahy   na úkor   jedného   z ich   účastníkov   riešili   prostriedkami   trestného   práva. Z uvedeného   dôvodu   mala   poškodená   v danom   prípade   možnosť   celú   vec   riešiť prostriedkami občianskeho práva.“.

Opakovaný   podnet,   ktorý   sťažovateľka   adresovala   generálnej   prokuratúre,   bol generálnou prokuratúrou odmietnutý listom sp. zn. IV/6 GPt 80/10 z 28. júla 2010, pričom prokurátorka   generálnej   prokuratúry   konštatovala,   že   si   v plnej   miere   osvojila   závery prezentované v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania ČVS: ORP-416/OSV-PU-2007 zo 6. novembra 2009. Taktiež konštatovala, že nezistila pochybenia v postupe okresnej prokuratúry a v jej uznesení sp. zn. Pv 511/2009 z 11. marca 2010, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania.

Podľa názoru sťažovateľky „poverený príslušník PZ zastavil trestné stíhanie podľa ust. § 215 ods. 1 písm. b) TP (Trestný poriadok, pozn.), t. j. z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. S takýmto dôvodom zastavenia trestného stíhania však nekorešpondovalo odôvodnenie   uznesenia,   v ktorom   poverený   príslušník   PZ   uviedol,   že   spáchanie   skutku nebolo preukázané. Zastavenie trestného stíhania v prípravnom konaní podľa ust. § 215 ods. 1 písm. b) TP prichádza do úvahy iba v prípade, ak sú skutkové okolnosti dostatočne a bez pochybností objasnené. Prakticky sa táto situácia prejaví tak, že konanie opísané v skutkovej vete sa   v rámci   vyšetrovania   potvrdí,   toto   však   nenapĺňa skutkovú   podstatu trestného činu = skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, nie je trestným činom. Diametrálne odlišná je však situácia, keď konanie opísané v skutkovej vete uznesenia síce napĺňa skutkovú podstatu trestného činu,   buď sa však nepodarilo bez pochybností preukázať,   že k nemu   došlo,   alebo   sa   dokonca   podarilo   preukázať,   že k nemu   nedošlo. V druhom uvedenom prípade sa zastaví trestné stíhanie podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) TP. V prvom   prípade,   na   ktorý   sa   aplikuje   zásada   in   dubio   pro   reo,   však   trestné   stíhanie v prípravnom   konaní   zastaviť   nemožno,   nakoľko   uvedenú   dôkaznú   situáciu   nemožno podradiť pod žiaden z dôvodov zastavenia trestného stíhania v zmysle ust. § 215 ods. 1 TP. Aplikovať zásadu in dubio pro reo totiž môže iba súd a to oslobodením spod obžaloby podľa ust. § 285 písm. a) alebo písm. c) TP.“.

Sťažovateľka   ďalej   poukázala   na   viaceré   rozporné   či   nepravdivé   tvrdenia prezentované v trestnom   konaní podozrivým,   na   základe   čoho   spochybňuje skutkové   aj právne   závery   okresnej   prokuratúry.   K zastaveniu   trestného   stíhania   podľa   názoru sťažovateľky „došlo z dôvodu pochybnosti o spáchaní skutku, aj keď formálne uviedol iný zákonný dôvod zastavenia trestného stíhania. Poverený príslušník tak ust. § 215 ods. 1 písm. b) TP aplikoval v príkrom rozpore s jeho účelom a zmyslom, čo zakladá porušenie práva sťažovateľky na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Námietky   vzniesla   sťažovateľka   tiež   proti   spôsobu,   akým   bola   okresnou prokuratúrou interpretovaná zásada ultima ratio. Podľa názoru sťažovateľky «Zásadu ultima ratio   vyjadril   Ústavný   súd   SR   v   náleze   zo   dňa   01.04.2009,   sp.   zn.   I.   ÚS   402/08-39 a následne sa táto zásada stala veľmi „populárnou" medzi orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré ju často využívajú v situáciách, keď majú záujem pomôcť páchateľovi, nevedia však nájsť žiaden zákonný dôvod na zastavenie trestného stíhania,   či odmietnutie veci. Predmetný   nález   ÚS   SR   (ústavný   súd,   pozn.)   je   tak   častou   obeťou   dezinterpretácie. Predmetom posudzovania ÚS SR totiž bol ústavne súladný výklad pojmu „vec všeobecného záujmu", ktorý tvorí súčasť skutkovej podstaty trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa ust. § 160a ods. 1 TZ účinného do 1.1.2006. Ide o pojem neurčitý, nedefinovaný, a ako taký teda poskytuje široké možnosti výkladu. ÚS SR tak svojim nálezom vymedzil jedno z kritérií, ktoré je potrebné pri výklade tohto pojmu vziať do úvahy. Skutková podstata trestného činu podvodu však neobsahuje žiadne neurčité pojmy, pri   výklade   ktorých   by   bolo   možné   zohľadňovať   zásadu   ultima   ratio.   Zákonodarca   sa rozhodol trestať získanie majetkového prospechu na základe vyvolania či zneužitia omylu poškodeného.   Takéto   konanie   zo   svojej   podstaty   vždy   zakladá   súkromnoprávny   vzťah (napríklad   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia),   prípadne   k   nemu   dôjde   v   rámci súkromnoprávneho vzťahu.

Pokiaľ by sme právny názor dozorujúcej prokurátorky aplikovali naozaj dôsledne, museli by sme skonštatovať, že prevažná väčšina skutkových podstát trestných činov sa prakticky nebude aplikovať, keďže v drvivej väčšine prípadov je možné dosiahnuť nápravu či ochranu súkromnoprávnymi prostriedkami.».

Prokurátorka   konštatovaním   aplikovateľnosti   zásady   ultima   ratio   ako   jedného z dôvodov   na   zastavenie   trestného   stíhania   v prípade   sťažovateľky „prekročila   zásadu trojdelenia štátnej moci, keď skutkovú podstatu, ktorá neobsahuje neurčité právne pojmy, svojím výkladom   zákona de   facto   zredukovala   iba na   časť   protiprávnych   konaní,   ktoré zákonodarca   zamýšľal   postihovať   prostriedkami   trestného   práva.   Prokurátorka   tak nerešpektovala viazanosť štátnych orgánov zákonom a de facto si prisvojila zákonodarnú úlohu,   keďže   jej   rozhodnutie   je   založené   na   suspendácii   účinnosti   právnej   normy na situácie, ktoré zákonodarca nezamýšľal z pôsobnosti právnej normy vyňať.

Dozorujúca prokurátorka tak príslušné právne normy aplikovala v príkrom rozpore s ich účelom a zmyslom, čo má za následok porušenie práva sťažovateľky na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Pokiaľ   sa   Generálna   prokuratúra   SR   s   rozhodnutím   dozorujúcej   prokurátorky stotožnila, aplikovala pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľky predmetné právne normy v rozpore s ich účelom a zmyslom, čím porušila právo sťažovateľa na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

V   závere   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnosti   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Základné   právo   sťažovateľky   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   SR   postupom   Generálnej   prokuratúry   SR   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu zo dňa 28.06.2010, sp. zn. IV/6 GPt 80/10 porušené bolo.

2.   Generálna prokuratúra SR je povinná opätovne vybaviť opakovaný podnet sťažovateľky zo dňa 28.06.2010, sp. zn. IV/6 GPt 80/10.

3.   Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jej opakovaného podnetu pod č. k. IV/6 GPt 80/10-9, ktorým sa domáhala preskúmania uznesenia okresnej prokuratúry č. k. Pv 511/2007-59 z 11. marca 2010, obsahom ktorého bolo zamietnutie jej sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania ČVS: ORP-416/OSV-PU-2007 zo 6. novembra 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol (IV. ÚS 55/09), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych   hmotných   práv oznamovateľa trestného činu.

Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby   na základe podaného trestného   oznámenia   alebo   na   podanie   obžaloby   voči   nej   na   súde   prokurátorom   nie   je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS   198/03).   Oznamovateľ   vo   všeobecnosti,   ale ani   oznamovateľ,   ktorý   tvrdí,   že   je poškodený trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať   iné   rozhodnutie   v   trestnom   konaní,   je   vo   výlučnej   právomoci   orgánov   činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá   súčasne   za následok   aj   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (napr. IV. ÚS 180/09).

Z obsahu listu generálnej prokuratúry č. k. IV/6 GPt 80/10-9 z 28. júla 2010, ktorý sťažovateľka   priložila   k svojej   sťažnosti,   vyplynulo,   že   generálna   prokuratúra   sa   vecou sťažovateľky   zaoberala,   jej   podnet   riešila   a   zaslala   jej   vyrozumenie   o   spôsobe   jeho vybavenia, čo ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný spôsob vybavenia podnetu. Podľa už citovanej stabilnej judikatúry ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to, aby jeho oznámenia, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené, a k tomu podľa obsahu sťažnosti a jej príloh došlo.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   opakovaný   podnet sťažovateľky   reagovať   primeraným   spôsobom.   Túto   povinnosť   generálna   prokuratúra splnila tým, že zaujala stanovisko k námietkam sťažovateľky, a to tak, že sa v plnej miere stotožnila s obsahom odôvodnenia uznesenia ČVS: ORP-416/OSV-Pv-2007 zo 6. novembra 2009,   ktoré   bolo   sťažovateľke   riadne   doručené   a s obsahom   ktorého   bola   oboznámená. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej základných práv.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2011