znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 46/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 45 C 290/2008-23 z 1. júna 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 269/09-30 z 30. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D- B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný opravný prostriedok   podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 45 C 290/2008-23 z 1. júna 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 269/09-30 z 30. októbra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd a krajský súd porušili jeho označené základné práva a slobody, „keď rozsudkami súdov boli ochránení podvodníci pokúšajúci sa o úverový podvod (už 6 x Ing. M. K. – správca bytového domu). Spravodlivé   konanie   bolo   zmarené   a   naopak   súdy   ochránili   kriminálnikov   (úverových podvodníkov)   pred   súdnym   konaním   a   aj   trestným   konaním,   pretože   nepodali   trestné oznámenie   –   majú   záujem   trestný   čin   úverového   podvodu   umožniť   dokonať.   Teraz   sa vnucuje otázka prečo? takto riskujú? dostanú dobrý bakšiš?

I.A. Konanie opäť skrachovalo (ako predtým 5x) na súdnych poplatkoch. Žaloba podaná dňa 19. 12. 2008 o neplatnosť hlasovania, pretože schôdze vlastníkov bytov sa zúčastnilo iba 15 osôb, ale podvodníci Ing. M. K. a spol. podopisovali do prezenčnej listiny podpisy   falšovaním,   alebo   osôb   na   schôdzi   neprítomných,   čo   zákon   č.   182/1993   Zb. o bytoch a nebytových priestoroch nepovoľuje, nepripúšťa ani súhlas so splnomocnením, keď sa hlasuje o bankový úver.

I.B. Sudcom nevadí, že ide o pokus spáchať trestný čin a tak sa dostať k bankovému úveru pre osoby, ktoré by úver nesplácali.

I.C.   Priložená kópia   fotodokumentácie prítomných (je   možné preukázať z údajov digitálneho fotoaparátu, že je zo dňa 15. 12. 2008 v čase schôdze) sťažovateľ nemá peniaze na originály. Z fotozáberu je vidno, že na schôdzi nie je 27 osôb, ale 15.

I.D. Meritom vo veci pre sudkyňu N. bolo výpalníctvo peňazí – poplatkov, sudkyňa vie, že sťažovateľ nemá peniaze a tak to využila na zastavenie konania vo veci samej, čím porušovala základné práva sťažovateľa. Napokon to nevykonala po prvýkrát.“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„II.A. Okresný súd Bratislava II porušil základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru; Krajský súd Bratislava porušil základne práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn.: 4Co/269/09-30 zo dňa 30. 10. 2009 a prikazuje vec vrátiť na konanie vo veci samej, prvostupňovému,   pričom   vylučuje   z   konania   sudkyňu   JUDr.   Ľ.   N.   pre   neschopnosť dodržiavať zákony, Ústavu Slovenskej republiky a medzinárodné dohovory.

II.C.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podáva   týmto   podnet   na   trestné   stíhanie sudkyne JUDr. Ľ. N. a senátu JUDr. V. K. pre zneužívanie právomoci verejného činiteľa – keď napomáhali spolupáchateľstvom naplniť trestný čin úverového podvodu Ing. M. K. a spol. II.D. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní a Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť D. B. sumu 20.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.E. Vzhľadom na preukázané prepojenie Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu Bratislava a marenie početných dôvodných žalôb tykajúcich sa D. B. (aj v tých, kde je odporca)   umožňovanie   rozhodovať   z   falzifikátov   upozorňuje   Ústavný   súd   Slovenskej republiky – Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava, že satisfakcie pre D. B. budú zakaždým zdvojnásobené od poslednej ústavnej sťažnosti.

II.F. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II konať vo   veciach   podobných   ako   je   45   C/290/2008   a   to:   17   C/103/2007,   20   C/260/2007, 10 C/80/2008, 13 C/100/2009, v ktorých odporca pácha protizákonnosti ako sú: dopĺňanie podpisov do prezenčnej listiny dodatočne, dopisovanie falšovaných podpisov a všetky veci vybaviť v lehote 3 mesiace, od dňa doručenie Nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru rozhodnutiami všeobecných súdov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

1.   Pokiaľ   ide   o   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 45 C 290/2008-23 z 1. júna 2009, ústavný súd uvádza, že ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv v súvislosti s uznesením okresného súdu č. k. 45 C 290/2008-23 z 1. júna 2009, ktorým bolo zastavené konanie (z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku), podľa platnej právnej úpravy občianskeho súdneho konania domáhal podaním odvolania doručeného okresnému súdu 29. júna 2009. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Co 269/09-30 z 30. októbra 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Právomoc všeobecných súdov poskytnúť v tomto smere ochranu sťažovateľovmu právu   na spravodlivé   súdne   konanie na základe   opravných   prostriedkov,   ktorá   vyplýva priamo z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 201 a nasl.), vylučuje (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnosti smerujúcej   priamo   proti   procesnému   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu prvého stupňa.

Ústavný súd v danom prípade považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd.   V   rozsahu   svojho preskúmavacieho   oprávnenia   sa   odvolací   súd   musí   vyrovnať   s   rovnakými   skutkovými a právnymi argumentmi uvedenými v odvolaní, ako uvádza sťažovateľ v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 269/09-30 z 30. októbra 2009, ktorým rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľa tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01)   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   (a   aj   okresného   súdu)   vyplýva,   že hodnotenie   skutkového   a   právneho   stavu   nevykazuje   žiadne   odchýlky   od   pravidiel logického   uvažovania,   ktoré   by   vyústilo   do   nezrozumiteľného   alebo   nejasného   záveru o jeho   zisteniach.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   prvostupňového   súdu (zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku)   a   jeho   rozhodnutie   ako   vecne správne potvrdil.

Ústavný   súd   vychádzajúc z   obsahu námietok   sťažovateľa,   ako   aj   z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Rozhodnutie krajského súdu je potrebné kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Sťažovateľova   nespokojnosť s obsahom tohto rozhodnutia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv zaručených čl. 13 a čl. 14 dohovoru, nepreukázal však, akým spôsobom sa mal krajský súd dopustiť porušenia označených práv, a žiadne také okolnosti nevyplývajú ani z jeho doterajšieho postupu, resp. rozhodnutia.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto v časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   Ústavný   súd   taktiež   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   obsahuje   hrubo   urážlivé výroky, dehonestujúce a neopodstatnené obvinenia adresované nielen sudcom všeobecných súdov, ale aj účastníkom konania (t. j. odporcom) pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   predmetnému   správaniu   sťažovateľa   poukazuje   na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   vyslovil,   že   „V   zásade   smie   byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená   na   nepravdivých   faktoch,   a   rovnako   ak   používa   útočný,   resp.   hrubo   urážlivý jazyk.“ (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ svojimi výrokmi obsiahnutými v sťažnosti prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo urážal nielen sudcov všeobecných súdov, ale aj účastníkov konania, a to v rozpore s princípom zachovávania úcty k právam iných, ktorý má byť v rámci občianskoprávneho konania v súlade s § 1 a § 2 Občianskeho súdneho poriadku rešpektovaný všetkými účastníkmi konania a z ktorého vyplýva i požiadavka, aby účastníci konania   rešpektovali   ľudskú   dôstojnosť,   občiansku   česť   i   osobnosť   ďalších   účastníkov konania,   ale   i   samotného   vo   veci   konajúceho   súdu   tak   vo   svojich   písomných,   ako i verbálnych prejavoch.

Správanie   sťažovateľa,   ktorého   cieľom   je   uškodiť   reputácii   druhého   účastníka konania, ako i samotného rozhodujúceho súdu, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   už   viackrát   uviedol,   že   súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania podaného ústavnému súdu je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní (napr. III. ÚS 52/06, III. ÚS 49/07).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa inými požiadavkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2010