znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 46/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. J., B, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 110/2008 zo 17. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2008 doručená   a 12.   decembra   2008   doplnená   sťažnosť   Ing.   M.   M.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. J., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 110/2008 zo 17. júla 2008.

Sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   31.   júla   2007   domáhal   preskúmania   zákonnosti   a následne   zrušenia   rozhodnutia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 1179/2007-2000 z 26. júna 2007, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozhodnutiu o skončení dočasného vyslania na vykonávanie štátnej služby do cudziny č. 1348/2005-004 z 8. júna 2005 vedúcim služobného úradu ministerstva. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 200/2007 žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Krajský   súd   skúmal   otázku,   či   zákon   č.   312/2001   Z.   z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   štátnej   službe“)   vymedzuje   zákonné   dôvody,   splnenie   ktorých sa vyžaduje a ktoré sú rozhodujúce pre skončenie dočasného vyslania, a či služobný úrad mal v tomto   prípade   zohľadniť   služobný   predpis   č.   5/2004,   na   ktorý   sa   sťažovateľ odvolával.   Krajský   súd   interpretáciou   §   35a   zákona   o štátnej   službe   dospel   k   záveru, že zákon   neukladá   vedúcemu   služobného   úradu   povinnosť   uvádzať   pri   rozhodovaní o skončení dočasného vyslania v odôvodnení svojho rozhodnutia dôvody. Tiež konštatoval, že „... zákon o štátnej službe po jeho novele, ktorá bola vykonaná zákonom č. 231/2006, umožňuje   vydanie   služobného   predpisu   iba   v tom   prípade,   kedy   to   sám   predpokladá, že týmto služobným predpisom by mali byť určené nejaké ďalšie podrobnosti vykonávania štátnej   služby.   Ako   však   vyplýva   z ust.   §   35a   zákona   o štátnej   službe,   toto   ustanovenie to neumožňuje“. Vychádzal pritom zo znenia § 11 ods. 2 zákona o štátnej službe, ktorý po novele   zákonom   č.   231/2006   Z.   z.   umožňuje   vydať   služobný   predpis   len   v rozsahu ustanovenom   zákonom.   Rozhodnutie   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 110/2008 zo 17. júla 2008 tak, že potvrdil   rozsudok   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   v konaní,   ktoré   predchádzalo   jeho rozhodnutiu, sa podľa sťažovateľa odmietol zaoberať jeho námietkou týkajúcou sa platnosti a účinnosti   služobného   predpisu   č.   5/2004,   čím   porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu a na spravodlivý a nestranný proces. Najvyšší súd ďalej podľa sťažovateľa porušil jeho práva aj tým, že sa „uchýlil k svojvoľnému výkladu § 35a zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej   službe   a   uznal   argumentáciu   Ministerstva   a   Krajského   súdu   v   Bratislave za pravdivú, keď konštatuje, že § 35a zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe je upravený špeciálne a z toho dôvodu nie je v jeho rozhodnutí potrebné odôvodnenie v zmysle § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní aj napriek poukázaniu navrhovateľa na znenie § 125   ods. 2   a   §   27   ods.   1   písm.   l)   zákona   č.   312/2001   Z.   z.   o štátnej   službe.“ Najvyšší súd neuznal   argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorého   sa   v konaní   správneho orgánu mal aplikovať Správny poriadok, a rozhodnutie ministerstva o skončení dočasného vyslania   č.   1035/2007-2000   z   30.   apríla   2007,   ako   aj   rozhodnutie   o   odvolaní   proti rozhodnutiu o skončení dočasného vyslania č. 1179/2007-2000 z 26. júna 2007 mali byť v zmysle ním citovaných ustanovení Správneho poriadku riadne odôvodnené.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 110/2008 zo dňa 17. 07. 2008 v právnej veci žalobcu: Ing. M. M... proti žalovanému: Ministerstvo hospodárstva SR... a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy súdneho konania.“

Ústavnému súd bolo 12. decembra 2008 doručené doplnenie sťažnosti, v ktorom sťažovateľ   zopakoval   dôvody,   prečo   bolo   podľa   neho   rozsudkom   najvyššieho   súdu porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý a nestranný proces. Prvým dôvodom bolo zamietnutie jeho odvolania proti rozsudku krajského súdu bez toho, aby sa najvyšší súd zaoberal jeho námietkou týkajúcou sa platnosti a účinnosti služobného predpisu,   ktorý   podrobne   stanovoval   podmienky   a skutkové   dôvody,   za   ktorých je ministerstvo   oprávnené   rozhodnúť   o skončení   dočasného   vyslania.   Druhým   dôvodom bola   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   neuznal   argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej sa na konanie   vo   veciach   štátnozamestnaneckého   pomeru   vzťahujú   všeobecné   predpisy o správnom konaní, a teda že odôvodnenie rozhodnutia malo byť nevyhnutnou náležitosťou ním   napadnutých   rozhodnutí správneho orgánu.   Sťažovateľ   preto   tvrdí,   že najvyšší   súd svojím konaním „... porušil základné právo na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko dôležité, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy zo strany súdov jeho zužujúci výklad. Ten je totiž v rozpore s princípom právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR, ktorý spočíva v tom, že príslušné štátne orgány budú konať   a rozhodovať   podľa   platných   právnych   predpisov,   že   ich   budú   správne   vykladať a aplikovať.   Je   nevyhnutné,   aby   sa   interpretácia   zákonov   viedla   v duchu   ústavnosti a aby obsah zákonnej normy zodpovedal obsahu ústavnoprávnych princípov.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   8   Sžo110/2008   zo   dňa   17.   07.   2008, došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 110/2008 zo dňa 17. 07. 2008 v právnej veci žalobcu: Ing. M. M... proti   žalovanému:   Ministerstvo   hospodárstva   SR...   a vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy súdneho konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v jeho nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý podľa jeho názoru interpretoval a aplikoval právne predpisy spôsobom, ktorý odporoval obsahu ústavnoprávnych princípov a duchu ústavnosti.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti   rozhodnutí orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosti   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať,   či   v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku o námietke sťažovateľa uviedol:«Podľa §§ 46 a 47 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní rozhodnutie musí   byť   v súlade   so   zákonmi   a ostatnými   právnymi   predpismi,   musí   ho   vydať   orgán na to príslušný,   musí   vychádzať   zo   spoľahlivo   zisteného   stavu   veci   a musí   obsahovať predpísané náležitosti...

S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na preskúmavané rozhodnutia sa vzťahuje správny poriadok...

Preskúmané rozhodnutia správnych orgánov nepochybne boli vydané na podklade zásad   správneho   konania,   na   ktoré   odkazuje   už   citované   zákonné   ustanovenie   zákona o štátnej   službe.   Rozhodnutia   boli   vydané   na   to   kompetentným   orgánom   v rozsahu a dôvodoch zákonného splnomocnenia vymedzených § 35a zákona o štátnej službe a § 47 správneho poriadku. Je potrebné prisvedčiť právnemu názoru žalovaného a krajského súdu, že   rozhodnutie   o dočasnom   vyslaní   štátneho   zamestnanca   do   cudziny   (vrátane   jeho skončenia)   je   upravené   špeciálne   v   §   35a   zákona   č.   312/2001   Z.   z.   v platnom   znení. Uvedené zákonné ustanovenie ani pre rozhodnutie o dočasnom vyslaní ani pri skončení dočasného   vyslania   nevyžaduje   uvedenie   dôvodov,   pre   ktoré   takéto   rozhodnutie   bolo vydané. Pokiaľ by zákonodarca vyžadoval uviesť takéto dôvody, uviedol by to v zákonnom ustanovení, tak ako to učinil napr. pri odvolaní predstaveného podľa § 31 alebo skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 zákona o štátnej službe.

Správne   orgány,   i súdy   musia   dôsledne   aplikovať   jeden   zo   základných   princípov právneho štátu, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Napadnuté rozhodnutie žalovaného   žalobou   ako   i   prvostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu   bolo   vydané v súlade   a v medziach   zákona,   preto   odvolací   súd   nezistil   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo potrebné tieto zrušiť.

Za týchto okolností potom nie je dôležité, pre posúdenie tohto prípadu, či uvádzaná smernica   v čase   rozhodovania   správnych   orgánov   bola   v platnosti   a účinnosti.   Preto sa odvolací súd nezaoberal námietkou žalobcu ohľadne platnosti a účinnosti služobného predpisu č. 5/2004.»

Ústavný   súd   sa   zaoberal   otázkou,   či   sa   najvyšší   súd   rozhodujúc   o odvolaní sťažovateľa   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   s jeho   argumentmi   uvedenými v odvolaní a či vykonal ústavne súladný výklad príslušných ustanovení zákona o štátnej službe.

Interpretácia zákona, ktorú najvyšší súd v danom prípade zvolil, nepopiera zásadným spôsobom znenie a účel právnych noriem aplikovateľných v danej veci. Rešpektuje pritom charakter a účel inštitútu dočasného vyslania na vykonávanie štátnej služby do cudziny. Najvyšší   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   napadnutý   rozsudok krajského súdu potvrdil a ktoré ho viedli k takému výkladu § 35a zákona o štátnej službe, v zmysle   ktorého   služobný   úrad   nie   je   povinný   uviesť   dôvody   svojho   rozhodnutia o skončení   dočasného   vyslania   na   výkon   štátnej   služby   do   cudziny.   Rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľa   neodchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení   a nepoprel   ich   účel   a význam. Ako vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Ústavný   súd   k sťažnosti   ešte   dodáva,   že   služobný   predpis   je   vnútroorganizačná norma,   a preto   nie   je   právnym   predpisom.   Musí   však   byť   vždy   v súlade   so   znením všeobecne záväzného právneho predpisu. Zmena právneho predpisu musí byť zohľadnená v obsahu dotknutých noriem služobného predpisu. Interná norma nemôže upravovať vzťahy nad rámec právneho predpisu. V prípade, že služobný predpis, príp. jeho časť nie je v súlade s právnym   predpisom,   nemôže   zaväzovať   adresátov   vnútroorganizačnej   normy. V posudzovanom   prípade   treba   ešte   dodať,   že   ak   zo   všeobecne   záväzného   právneho predpisu nevyplýva povinnosť uviesť v rozhodnutí o skončení dočasného vyslania na výkon štátnej   služby   v cudzine   dôvody   jeho   skončenia,   táto   povinnosť   nemôže   byť stanovená internou normou.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu považuje za súladné s ústavou a so zákonom. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Keďže ďalšie návrhy sťažovateľa, ako je zrušenie napadnutého rozsudku a priznanie náhrady trov konania sa viažu na úspech v konaní, bolo bez ďalšieho právneho významu o nich rozhodovať.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   hodnotí   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009