znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 46/08-62

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť P. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. R. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   vo   veci sp. zn. 3 C 303/2001 (v súčasnosti sp. zn. 4 C 6/2008) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   vo   veci   sp.   zn.   3   C   303/2001   (v súčasnosti sp. zn. 4 C 6/2008) p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bánovce   nad   Bebravou p r i k a z u j e   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 6/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. J. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bánovce nad Bebravou p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   P.   J.   v   sume   6   732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských   korún)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   Mgr.   R.   Š.,   Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy právneho   zastúpenia   v sume   6   732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských korún)   na účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. J. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2007 doručená sťažnosť P. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   33   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) a Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 303/2001.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil 21. mája 2001 okresnému súdu návrh na vydanie   platobného   rozkazu,   pričom   30.   mája   2001 „v   spojitosti   s informatívnym výsluchom,   podal   upravený   návrh“.   V priebehu   konania ešte   v roku   2001 Najvyšší   súd Slovenskej republiky vzhľadom na vznik sporu o príslušnosť na konanie v predmetnej veci rozhodol, že miestne príslušným na toto konanie je okresný súd.

Ďalej sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd ustanovil 9. decembra   2003   sťažovateľovi   právneho   zástupcu,   od   ktorého   sťažovateľ „očakával takpovediac výrazný posun vo veci. Avšak a taktiež márne“.

Z odôvodnenia posudzovanej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ adresoval konajúcemu   súdu   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní,   pričom   v odpovediach   na   uvedené sťažnosti   (február   a máj   2007)   podpredseda   súdu   zdôrazňoval,   že   konajúci   sudca   bude upozornený na povinnosť vo veci konať plynule a bez zbytočných prieťahov.

Na   základe   žiadosti   sťažovateľa   mu   ústavný   súd   ustanovil   uznesením   č.   k. III. ÚS 46/08-16 zo 7. februára 2008 právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ustanovený   právny   zástupca   doručil   ústavnému   súdu   9.   apríla   2008   doplnenie podanej   sťažnosti,   z ktorého   ústavný súd   zistil,   že v predmetnom   konaní sa   sťažovateľ domáha voči odporcom JUDr. J. H., súdnemu exekútorovi, a voči Slovenskej republike zaplatenia   sumy,   ktorá   bola   podľa   neho   protiprávne   v rámci   exekúcie   zrazená   z jeho príjmov.   Právny   zástupca   zároveň   poukázal   na   skutočnosť,   že   vo   veci   pôvodne   konal okresný   súd,   po   jeho   zrušení   bola   vec   prejednávaná   Okresným   súdom   Trenčín a po obnovení sídla a činnosti okresného súdu je vec opätovne prejednávaná na tomto súde.

Po oboznámení sa s obsahom vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 46/08-40 z 1. júla 2008 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, a to v rozsahu tvrdeného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   adresoval   17.   júla   2008   predsedníčke   okresného   súdu   výzvu na vyjadrenie   sa   k vecnej   stránke   predmetnej   sťažnosti   a na   oznámenie,   či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. augusta 2008 predsedníčka okresného súdu oznámila, že po znovuobnovení okresného súdu bola predmetnému konaniu pridelená sp.   zn.   4   C   6/2008,   a   navrhla, „aby   ústavný   súd   rozhodol   podľa   vlastného   uváženia“, pričom prezentovala názor, „že rozhodnutiu vo veci v primeranej lehote bránila najmä tá skutočnosť,   že navrhovateľ   v konaní   svoj   návrh   neustále   doplňoval,   či   už   v súvislosti s predmetom   konania,   okruhom   účastníkov   a ich   zástupcov,   vo   vzťahu   k viacerým ustanoveným   zástupcom   sťažovateľa,   alebo   v súvislosti   s predbežnými   opatreniami, ktorých vydania sa po začatí tohto konania sťažovateľ domáhal, čo malo za následok, že sa súdy museli v prvom rade právoplatne vysporiadať s týmito procesnými návrhmi a až potom konať   o predmete   konania“.   V   závere   svojho   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   zaslal   21.   augusta   2008   vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k tomuto vyjadreniu stanovisko.

Právny zástupca sťažovateľa doručil 18. septembra 2008 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu,   v ktorom   zdôraznil,   že „sedemročná   doba trvania súdneho sporu, ktorý nemožno považovať za zložitý, je aj s ohľadom na procesné úkony sťažovateľa na ktoré sa okresný súd odvoláva veľmi dlhou. Je preto možné s istotou hovoriť   o porušení   sťažovateľových   ústavných   práv   opísaných   v sťažnosti.“.   Neustále zmeny   návrhu   na   začatie   predmetného   konania   právny   zástupca   sťažovateľa   zdôvodnil práve dĺžkou trvajúceho sporu, keď „v dôsledku plynutia času sa... menila výška predmetu konania   a táto   skutočnosť   sťažovateľa   donútila   k zmenám   a ďalším   procesným   úkonom, ku ktorým by zrejme za obvyklých okolností nepristúpil“. Právny zástupca ústavnému súdu oznámil,   že   spolu   so sťažovateľom   netrvajú   na   ústnom   pojednávaní   vo   veci.   V prílohe stanoviska   doručil   právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   i písomné   stanovisko samotného sťažovateľa z 10. septembra 2008, v ktorom tento v podstate zopakoval tvrdenia uvedené v stanovisku svojho právneho zástupcu, pričom poukázal predovšetkým na dĺžku rozhodovania   okresného   súdu   o predbežnom   opatrení   v predmetnom   konaní.   Zároveň sťažovateľ   zvýraznil   svoj   zlý   zdravotný   stav   a sociálnu   situáciu.   Prílohy   k svojmu stanovisku z 10. septembra 2008 doručil sťažovateľ ústavnému súdu 17. septembra 2008.

Napokon ústavnému súdu 23. septembra 2008 bolo od sťažovateľa doručené ďalšie podanie označené ako «Stanovisko k listu číslo Spr 636/2008 z 11. 08. 2008 „Vyjadrenie k sťažnosti“ – t. j. oprava podania z 10. 09. a 16. 09. 2008», v ktorom však zdôraznil, že ním „na svojich   podaniach   z 10.   a 16.   09.   2008   (urobených   v lehote)   nič   nemením, nepridávam, ani neuberám“. V tomto podaní sťažovateľ zrekapituloval chronológiu úkonov zdravotnej starostlivosti poskytnutých mu v období od 1. septembra 2008 do 22. septembra 2008. Taktiež poukázal na ním tvrdenú nezákonnosť v priebehu exekučného konania, ktorá má zakladať jeho nárok na náhradu škody.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu   sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom posudzovaného konania   je   návrh   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáha   náhrady   škody   spôsobenej   postupom štátneho   orgánu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takýto   typ   konania   nevykazuje   vysoký stupeň   právnej   zložitosti,   hoci   náročnosť   zisťovania   skutkového   stavu   môže   závisieť od vývoja dôkaznej situácie.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa,   resp. jeho právnych   zástupcov   čiastočne   prispelo   k celkovej   dĺžke   konania.   Sťažovateľ   viackrát adresoval okresnému súdu návrhy na vydanie predbežného opatrenia (sedemkrát) a taktiež viackrát   (sedemkrát)   modifikoval   svoj   žalobný   návrh.   Okrem   toho   doručil   sťažovateľ okresnému   súdu   väčší   počet   nekvalifikovaných   podaní,   ktorými   sa   však   okresný   súd rešpektujúc   zásadu   neformálnosti   občianskeho   súdneho   konania   musel   zaoberať, čo znamenalo časté   výzvy   sťažovateľovi,   resp.   jeho právnym zástupcom   na odstránenie nedostatkov týchto podaní alebo na objasnenie ich vzťahu k predmetu konania.

Sťažovateľ takisto často adresoval okresnému súdu i žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu   a o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   čo   pri   využívaní   oprávnenia   podávať opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   a takýchto   podaniach   taktiež prispelo k predĺženiu predmetného konania.

Realizácia uvedených procesných úkonov je nepochybne právom účastníka konania, ak si však vyžaduje adekvátnu reakciu zo strany konajúceho súdu, nemožno tomuto súdu pripočítať spomalenie priebehu konania z dôvodu potrieb takýchto reakcií.

Pri   posudzovaní   tretieho   kritéria   relevantného   na   skúmanie   prípadného   výskytu zbytočných   prieťahov   v konaní   sa   ústavný   súd   sústredil   v prvom   rade   na   zisťovanie, či sa v predmetnom konaní vyskytli obdobia nečinnosti.

Obdobím   súvislej   nečinnosti,   ktoré   ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu   zistil,   bolo obdobie od 23. decembra 2004, keď sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   do   18.   júna   2007, keď konajúci   súd   predložil   súdny   spis   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   na   rozhodnutie o podanom odvolaní (takmer dva a pol roka).

V postupe okresného súdu ústavný súd zistil aj kratšie obdobia nečinnosti, ktoré však v konečnom dôsledku mali vplyv na to, že konanie nie je právoplatne skončené ani po viac ako siedmich rokoch od jeho začatia.

Išlo o obdobie od 15. marca 2002, keď bol sťažovateľ vypočutý na okresnom súde, do   23.   septembra   2002, keď   okresný   súd nariadil   pojednávanie vo veci   (viac ako šesť mesiacov), ako aj o obdobie od uskutočnenia pojednávania 17. decembra 2002 do 19. júna 2003, keď okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia (šesť mesiacov).

Ústavný   súd   tak   zistil,   že   v predmetnom   konaní   došlo   k výskytu   zbytočných prieťahov v celkovej dĺžke tri a pol roka, čo v okolnostiach posudzovaného prípadu má za následok   porušenie   sťažovateľovho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   i jeho   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   (1. bod výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas   predmetného   konania,   a aj   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 700 000 Sk. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 40 000 Sk (3. bod výroku tohto nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   aplikovaného na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody, a to ani tá, ktorá v sťažovateľovom prípade predstavuje predmet sporu.

IV.

Keďže ústavný súd sťažovateľovi na základe jeho žiadosti a po splnení podmienok ustanovil   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk (4. bod výroku tohto nálezu).

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (5. bod výroku tohto nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže úkony ustanoveného právneho zástupcu boli vykonané v roku 2008. Úhradu ústavný súd   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie doplnenia sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov v sume 3 176 Sk za každý úkon právnej služby a 190 Sk režijný paušál za každý úkon právnej   služby.   Úhrada   trov   právneho   zastúpenia   tak   bola   priznaná   v celkovej   sume 6 732 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008