znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 46/05-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť V. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   Okresným súdom Košice II v konaní sp. zn. 29 C 34/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29 C 34/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 29 C 34/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   nahradiť V. H. trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. J. Č. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti V. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2005   doručená   sťažnosť   V.   H.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 29 C 34/97.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 46/05-13 zo 16. februára 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 29. marca 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. marca 2005 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   navrhovateľ   m.   K.   (ďalej   len „navrhovateľ“) sa žalobou doručenou okresnému súdu 11. februára 1997 domáhal proti odporcom v 1. a 2. rade určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným v katastri nehnuteľností   katastrálneho   územia   K.,   ako   aj   stavbám   na   týchto   nehnuteľnostiach. Navrhovateľ   zároveň   žiadal,   aby   okresný   súd   vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   by odporcom v 1. a 2. rade zakázal nakladať s uvedenými nehnuteľnosťami do právoplatného rozhodnutia o vlastníctve predmetných nehnuteľností.

Navrhovateľ podaním doručeným okresnému súdu 30. júna 1997 rozšíril pôvodný žalobný návrh o ďalších pasívne legitimovaných účastníkov – odporcov v 3., 4. a 5. rade a okresný   súd   uznesením   z 10.   júla   1998   pripustil   pristúpenie   uvedených   odporcov   do konania.

Navrhovateľ   podaním   z   29.   septembra   1998   rozšíril   žalobu   o   ďalších   pasívne legitimovaných   účastníkov   konania   –   odporcov   v 6.   až   53.   rade,   pričom   okresný   súd uznesením   č.   k.   29   C   34/97-77   z   8.   februára   1999   pripustil   pristúpenie   do   konania uvedených   odporcov   v 6. až 53.   rade.   Sťažovateľka ako odporkyňa v 25.   rade   sa   stala účastníčkou konania vo februári 1999, keď predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Okresný súd na pojednávaní 8. marca 1999 rozsudkom žalobu zamietol a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol uznesením z 13. júla 1999. Navrhovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením č. k. 13 Co 364/99-197 z 19. februára 2001, v ktorom rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd vykonal ďalší procesný úkon v danej veci až 11 mesiacov po vrátení spisu z krajského súdu, keď vyzval navrhovateľa, aby upresnil svoj návrh. Upresnený návrh však okresný súd zaslal odporcom až po uplynutí takmer 3 mesiacov po jeho doručení okresnému súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že okresný súd bol následne opäť nečinný takmer 7 mesiacov. Termín pojednávania bol nariadený na 9. apríl 2003, bol však zrušený z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   a   odvtedy   okresný   súd   nevykonal v predmetnej veci žiadny úkon.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podal   predsedovi   okresného   súdu   7.   januára   2005 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   ustanovenia   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 12. januára 2005 priznal prieťahy v konaní s poukázaním na svoje vyjadrenia zo 14. septembra 2004, 26. októbra 2004 a 17. decembra 2004 týkajúce sa predmetného konania.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný   súd vyslovil   porušenie   jej   základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   sp.   zn. 29 C 34/97 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 40 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 16. marca 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 1. apríla 2005 s prílohami uviedol prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci a poukázal na to, že vzhľadom na chronológiu úkonov vykonaných v danej veci je nutné pripustiť, že v tomto konaní k určitým prieťahom došlo.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom stanovisku   zároveň   uviedol,   že   posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponecháva na zváženie ústavnému súdu, zastáva však názor, že prieťahy by bolo možné považovať za zbytočné len v tom prípade, „... ak by na tunajšom   súde   boli   vytvorené   také   podmienky,   ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu, rozhodnutí   ústavného   súdu   napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   199/04,   II.   ÚS   8/05,   IV.   ÚS   300/04 a IV. ÚS 37/05, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 29 C 34/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Navrhovateľ   doručil   11.   februára   1997   okresnému   súdu   návrh   na   určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   vedeným   v katastri   nehnuteľností   katastrálneho územia   K.,   ako   aj   stavbám   na   týchto   nehnuteľnostiach   voči   odporcom   v 1.   a 2.   rade a vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   bolo   zakázané   nakladať   s uvedenými nehnuteľnosťami do právoplatného rozhodnutia súdu.

Okresný súd vydal 12. februára 1997 pokyn na doručenie návrhu odporcom v 1. a 2. rade,   aby   sa   k nemu   vyjadrili   v lehote   3   dní.   Na   pojednávaní   27.   februára   1997   bola vypočutá   odporkyňa   v 2.   rade   a okresný   súd   uznesením   č.   k.   29   C   34/97-37   návrh   na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Navrhovateľ doručil okresnému súdu 26. marca 1997 písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Okresný súd nariadil 8. apríla 1997 termín pojednávania na 9. jún 1997.

Na pojednávaní 9. júna 1997 navrhovateľ rozšíril svoj návrh proti odporcom v 3. až 5.   rade   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito.   Navrhovateľ   doručil okresnému súdu 30. júna 1997 rozšírenie návrhu prednesené na pojednávaní 9. júna 1997.Okresný súd vydal 13. marca 1998 pokyn na doručenie prípisu navrhovateľovi, aby v lehote 7 dní oznámil súdu požadované skutočnosti. Navrhovateľ doručil okresnému súdu odpoveď na uvedený prípis v stanovenej lehote. Okresný súd uznesením č. k. 29 C 34/97-51 z 10. júla 1998 pripustil vstup odporcov v 3. až 5. rade do predmetného konania.

Okresný súd nariadil 5. augusta 1998 termín pojednávania na 5. november 1998. Navrhovateľ doručil   okresnému súdu   5. augusta 1998 písomnosti   týkajúce sa   predmetu konania.   Odporca   v 5.   rade   doručil   okresnému   súdu   3.   septembra   1998   vyjadrenie k predmetu konania. Okresný súd prípisom z 28. septembra 1998 požiadal navrhovateľa o zaslanie písomností týkajúcich sa predmetu konania. Navrhovateľ podaním doručeným okresnému súdu 29. septembra 1998 rozšíril svoj návrh voči odporcom v 6. až 53. rade a 14. októbra 1998 doručil svoje stanovisko k vyjadreniu odporcu v 5. rade.

Na pojednávaní 5. novembra 1998 okresný súd uznesením pripustil rozšírenie návrhu navrhovateľa a pojednávanie bolo uznesením odročené na 18. marec 1999. Navrhovateľ doručil okresnému súdu 10. novembra 1998 podanie týkajúce sa predmetu konania. Právny zástupca odporcov v 3. a 4. rade doručil okresnému súdu 11. novembra 1998 vyjadrenie k predmetu   konania.   Navrhovateľ   doručil   okresnému   súdu   9.   februára   1999   čiastočné späťvzatie návrhu.

Okresný   súd   zmenil   8.   februára   1999   termín   pojednávania   na   8.   marec   1999 a uznesením č. k. 29 C 34/97-77 pripustil rozšírenie okruhu účastníkov konania o odporcov v 6.   až   53.   rade.   Okresný   súd   vydal   12.   februára   1999   pokyn   na   doručenie   prípisu účastníkom konania. Navrhovateľ doručil okresnému súdu 15. februára 1999 vyjadrenie týkajúce sa predmetu konania. Právny zástupca odporcov v 3. a 4. rade doručil okresnému súdu 18. februára 1999 vyjadrenie k predmetu konania. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 24. februára 1999 nahliadol v uvedený deň do posudzovaného spisu právny zástupca odporkyne v 28. rade.

Odporca v 1. rade doručil okresnému súdu 26. februára 1999 vyjadrenie k predmetu konania. Odporkyne v 21. až 23. rade doručili okresnému súdu 4. marca 1999 vyjadrenie k predmetu   konania.   Na   pojednávaní   8.   marca   1999   boli   vypočutí   účastníci   konania a okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 34/97-124 návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľ doručil okresnému súdu 28. apríla 1999 odvolanie proti predmetnému rozsudku. Okresný súd vydal 13. mája 1999 pokyn na doručenie odvolania odporcom v 1. až 53. rade, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili.

Odporkyňa   v 10.   rade   doručila   okresnému   súdu   28.   mája   1999   vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa, právny zástupca odporcov v 3. a 4. rade doručil svoje vyjadrenie 3.   júna   1999.   Navrhovateľ   doručil   okresnému   súdu   14.   júna   1999   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia voči odporcom   v 3. a 4. rade. Okresný súd vydal 23. júna 1999 pokyn   na   doručenie   predmetného   návrhu   označeným   odporcom   a 9.   júla   1999   nariadil termín pojednávania na 13. júl 1999. Na pojednávaní 13. júla 1999 okresný súd uznesením č. k. 29 C 34/97-163 návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Odporca   v 1.   rade   doručil   okresnému   súdu   28.   júna 1999   vyjadrenie   k predmetu konania,   na   ktoré   okresný   súd   reagoval   prípisom   z 12.   júla   1999.   Navrhovateľ   doručil okresnému súdu 3. augusta 1999 odvolanie voči uzneseniu č. k. 29 C 34/97-163 z 13. júla 1999. Okresný súd vydal 7. septembra 1999 pokyn na doručenie predmetného uznesenia dotknutým účastníkom konania, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 7 dní.

Krajskému súdu ako odvolaciemu súdu bol posudzovaný spis doručený 18. októbra 1999. Navrhovateľ doručil krajskému súdu 22. mája 2000 čiastočné späťvzatie návrhu proti odporcom v 1. a 5. rade (č. l. 175 spisu). Krajský súd prípisom z 1. novembra 1999 vrátil posudzovaný spis okresnému súdu z dôvodu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom voči zákonnej sudkyni. Zákonná sudkyňa vo vyjadrení z 8. novembra 1999 uviedla, že sa necíti   byť   zaujatá   v predmetnej   veci.   Krajskému   súdu   bol   predmetný   spis   opätovne doručený 10. novembra 1999.

Krajský súd nariadil 12. apríla 2000 termín pojednávania na 30. máj 2000 a 18. apríla 2000 vydal pokyn na doručenie predvolania na pojednávanie ďalším účastníkom konania. Odporkyne v 21. až 23. rade doručili krajskému súdu 29. mája 2000 ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní nariadenom na 30. máj 2000, navrhovateľ tak urobil vo vyjadrení doručenom 29. mája 2000.

Na pojednávaní 30. mája 2000 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito. Krajský súd prípisom z 12. júna 2000 požiadal právneho zástupcu odporcu v 5. rade o vyjadrenie. Odporkyňa v 52. rade doručila krajskému súdu 8. novembra   2000   vyjadrenie   k   predmetu   konania.   Krajský   súd   uznesením   č.   k. 13 Co 364/99-197 z 19. februára 2001 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetný spis bol okresnému súdu vrátený 4. mája 2001.

Právny zástupca odporcov v 3. a 4. rade doručil okresnému súdu 17. septembra 2001 žiadosť   o   nariadenie   termínu   pojednávania.   Odporca   v 3.   rade   doručil   okresnému   súdu 20. februára 2002 žiadosť o nariadenie termínu pojednávania. Okresný súd vydal 4. marca 2002 pokyn na doručenie výzvy navrhovateľovi, aby v lehote 15 dní upresnil petit svojho návrhu. Vyjadrenie navrhovateľa bolo okresnému súdu doručené 10. mája 2002.

Právny zástupca odporcu v 3. rade doručil predsedovi okresného súdu 17. júla 2002 sťažnosť   na   prieťahy   v uvedenom   konaní.   Exekútorský   úrad   JUDr.   J.   B.   v K.   doručil okresnému   súdu   15.   mája 2002   zásielku,   ktorá   mu   bola omylom   doručená   a otvorená. Okresný súd vydal 30. júla 2002 pokyn na doručenie prípisu účastníkom konania. Podľa úradného záznamu okresného súdu č. k. 29 C 34/97-255 z 5. augusta 2002 boli z archívu okresného súdu vyžiadané spisy týkajúce sa dedičského konania po odporcovi v 14. rade. Okresný súd prípisom z 1. augusta 2002 požiadal odporcu v 3. rade, aby sa vyjadril v lehote 15   dní   ku   skutočnostiam   týkajúcim   sa   predmetu   posudzovaného   konania.   Okresný   súd prípismi z 5. augusta 2002 vyzval Register obyvateľov Slovenskej republiky na zistenie pobytu viacerých odporcov v predmetnom konaní. Odporca v 3. rade doručil okresnému súdu 9. augusta 2002 odpoveď na prípis okresného súdu. Odpovede Registra obyvateľov Slovenskej republiky týkajúce sa pobytu odporcov v predmetnom konaní boli okresnému súdu   doručené   16.   augusta   2002.   Vyjadrenia   odporcov   v konaní   boli   okresnému   súdu doručované v termíne od 20. augusta 2002 do 11. septembra 2002 (č. l. 274, 275, 276, 281, 283, 284, 285 spisu).

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 11.   decembra   2002   bola   zákonná sudkyňa práceneschopná v období od 5. septembra 2002 do 31. októbra 2002 a z obsahu spisu   sp.   zn.   23   D   983/00   bolo   zistené,   že   sa   prejednávalo   dedičstvo   po   odporcovi v 30. rade. Zároveň okresný súd nariadil v uvedený deň termín pojednávania na 9. apríl 2003 a vydal pokyn na doručenie prípisov účastníkom konania v predmetnej veci.

Na pojednávaní 9. apríla 2003 bolo oznámené, že pojednávanie sa odročuje z dôvodu práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne.   Odporkyňa   v   28.   rade   doručila   okresnému   súdu 22. októbra 2003 vyjadrenie týkajúce sa predmetu posudzovaného konania. Právny zástupca odporkyne   v 28.   rade   doručil   okresnému   súdu   2.   apríla   2004   žiadosť   o vyhotovenie fotokópií písomností týkajúcich sa predmetu konania.

Právny   zástupca   odporkyne   v 28.   rade   doručil   okresnému   súdu   28.   apríla   2004 sťažnosť na prieťahy v posudzovanom konaní a 25. mája 2004 žiadosť o nariadenie termínu pojednávania. Právny zástupca odporkyne v 35. rade doručil okresnému súdu 27. augusta 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní.

Okresný súd vydal 20. októbra 2004 pokyn na zaslanie prípisu týkajúceho sa zistenia pobytu   niektorých   odporcov   v predmetnom   konaní.   Odpoveď   na   uvedený   prípis   bola okresnému súdu doručená 4. októbra 2004. Ústavný súd vrátil okresnému súdu uvedený spis prípisom zo 16. decembra 2004. Právny zástupca odporcu v 24. rade doručil okresnému súdu 7. januára 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd vydal 26. januára 2005 pokyn   na   doručenie   prípisu   kvôli   zisteniu   okruhu   dedičov   niektorých   odporcov v posudzovanom konaní. Okresný súd vydal 28. januára 2005 pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným záznamom (č. l. 340) posudzovaný spis končí.

Ústavný súd prípisom   z 21. januára 2005 vyžiadal predmetný spis od okresného súdu. Posudzovaný spis bol okresnému súdu vrátený prípisom ústavného súdu zo 17. marca 2005.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   II.   ÚS   32/02,   III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.   Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   stránke   k   štandardnej   agende všeobecných   súdov,   pretože   ide   o občianskoprávny   spor,   ktorý   patrí   do   rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno zaradiť aj s poukázaním na stanovisko predsedu okresného súdu k „skutkovo náročným“ v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva najmä vo vzťahu k identifikácii predmetu konania, ako aj určeniu okruhu účastníkov konania vzhľadom na ich počet a úmrtie niektorých odporcov, čo mohlo   objektívne   nepriaznivo   ovplyvniť   dĺžku   posudzovaného   konania.   Skutková náročnosť danej veci však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku   konania.   Ústavný   súd   zároveň   nepripisuje   predĺženie   konania   v súvislosti s procesnými   úkonmi   navrhovateľa   (napr.   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia, rozšírenie, doplnenie a upresnenie návrhu) na ťarchu okresného súdu.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľky, ktorou by prispela k prieťahom v konaní. Sťažovateľka podala prostredníctvom právneho zástupcu 7. januára 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dala najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný   súd   navyše   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   hodnotil   predmetné konanie   z   hľadiska   zbytočných   prieťahov,   posudzoval   v okolnostiach   tohto   prípadu   len obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   keď   neboli   v   určitých   obdobiach   vykonané žiadne úkony, pričom činnosť okresného súdu hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania, t. j. od februára 1999.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 4. mája 2001 do 4. marca 2002 (10   mesiacov)   a   od   9.   apríla   2003   do   21.   októbra   2004   (18   mesiacov)   ako   obdobia, v ktorých došlo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke 28 mesiacov.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení s pripojenými prílohami doručenými ústavnému súdu 1. apríla 2005 uviedol prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci a poukázal na to, že vzhľadom na chronológiu úkonov vykonaných v danej veci je nutné pripustiť, že v tomto konaní k určitým prieťahom došlo.

Predseda okresného súdu sa v stanovisku zároveň vyjadril, že posúdenie zbytočnosti vzniknutých   prieťahov   ponecháva   na   zváženie   ústavnému   súdu,   zastáva   však   názor,   že prieťahy by bolo možné považovať za zbytočné len v tom prípade, „... ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho   úsilia,   ktoré   od   nich   možno   požadovať,   konať   a rozhodovať   vo   všetkých pridelených veciach plynulo“.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej   veci   (napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   II.   ÚS   40/97).   Podľa   právneho   názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v uvedených obdobiach,   tak   ako   mu   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľka   svojím správaním   neprispela   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd v okolnostiach   tejto   veci   považuje   sumu   20   000   Sk   pre   sťažovateľku   za   primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, a preto žiadosti sťažovateľky, ktorá požadovala   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk,   vo   zvyšnej   časti nevyhovel.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2005