znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 46/04-136

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   Č.,   P.,   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci pred zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   sp.   zn.   8   C   1059/91   (pôvodne sp. zn. 5 C 1220/87), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci pred zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 8 C 1059/91 (pôvodne pod sp. zn. 5 C 1220/87) v období po 17. marci 1993   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Poprad   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 8 C 1059/91 (pôvodne sp. zn. 5 C 1220/87) konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   90 000   Sk (slovom   deväťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Poprad p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   uhradiť   trovy právneho zastúpenia J. B. 20 680 Sk (slovom dvadsaťtisícšesťstoosemdesiat slovenských korún) advokátke JUDr. I. Č., P.

5.   Okresný   súd   Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť   Kancelárii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   20   680   Sk   (slovom dvadsaťtisícšesťstoosemdesiat   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2003 doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. Č., P., doplnená podaniami právnej zástupkyne doručenými ústavnému súdu 3. septembra 2004, 24. septembra 2004 a 2. októbra 2004, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie veci   pred zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Poprad (ďalej aj „okresný   súd“)   v konaní   sp.   zn.   8   C   1059/91   (pôvodne   sp.   zn.   5   C   1220/87),   ako   aj porušenie   ďalších   základných   práv   vo   viacerých   konaniach   vedených   pred   Okresným súdom Prešov, Okresným súdom Spišská Nová Ves a Okresným súdom Stará Ľubovňa.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   46/04-28   z 12.   februára   2004   ustanovil sťažovateľke za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. I. Č., P., a uznesením č. k. III. ÚS 46/04-95 z 11. januára 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v časti, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   a 2   ústavy   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 8 C 1059/91 (pôvodne sp. zn. 5 C 1220/87) v období po 17. marci 1993, pričom vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 9. februára 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo vyjadrení   doručenom   ústavnému súdu 28. februára 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že okresnému súdu doručila v roku 1987 návrh, v ktorom žiadala, aby súd vyslovil, že vyznačenie neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľky v práci od 27. júla 1987 do 31. júla 1987 nie je platné, a zaviazal odporcu Chemosvit, n. p., Svit uhradiť jej náhradu za dovolenku v sume 597 Kčs krátenú z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti v práci, ako aj náhradu prémií v sume 544 Kčs. Vec bola na súde vedená pod sp. zn. 5 C 1220/87.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 1220/87-49 zo 17. júna 1988 v spojení s opravným uznesením č. k. 5 C 1220/87-55 z 18. augusta 1988 rozhodol, že udelenie neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľky v práci za dni od 27. júla 1987 do 30. júla 1987 (ako je uvedené v   sťažnosti   sťažovateľky   upravenej   právnou   zástupkyňou   a doručenej   ústavnému   súdu 3. septembra 2004, č. l. 40 spisu sp. zn. III. ÚS 46/04), je neplatné. Okresný súd zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke náhradu mzdy za dovolenku v sume 597 Kčs a sumu 163 Kčs za nevyplatené prémie aj s príslušenstvom, pričom zároveň zaviazal odporcu uhradiť trovy konania v sume 134,40 Kčs. Okresný súd návrh sťažovateľky vo zvyšnej časti zamietol.

Obaja účastníci   konania podali proti   predmetnému   rozsudku   odvolanie,   o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 13 Co 350/88-83 z 25. januára 1989 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a zaviazal odporcu nahradiť sťažovateľke trovy konania v určenej sume.

Na základe sťažnosti pre porušenie zákona Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Cz 11/91 z 27. júna 1991 rozhodol, že rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 1220/87-49 zo 17. júna 1988 v spojení s opravným uznesením č.   k.   5   C   1220/87-55   z   18.   augusta   1988   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 13 Co 350/88-83 z 25. januára 1989, pokiaľ nimi bola zamietnutá žaloba o vyplatenie prémií, bol porušený zákon. Uvedené rozsudky boli najvyšším súdom zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.

Predmetná vec je v súčasnosti vedená pod sp. zn. 8 C 1059/91 a dosiaľ nebola podľa tvrdenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   rozhodnutá.   Sťažovateľka   žiadala   podaním zo 14. marca 1994 vylúčiť sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania všetkých vecí,   v ktorých   je   účastníčkou   konania,   pričom   o námietke   zaujatosti   nebolo   dosiaľ rozhodnuté.

Okresný   súd   prípisom   z   28.   marca   2001   vyzval   mesto   Poprad   ako   opatrovníka sťažovateľky, aby sa   vyjadrilo,   či trvá   na námietke zaujatosti vznesenej   sťažovateľkou. Mesto Poprad vo vyjadrení z 23. apríla 2001 uviedlo, že na námietke zaujatosti trvá.S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v konaní   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci pred zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom   v konaní sp.   zn.   8 C 1059/91 (pôvodne sp.   zn.   5   C 1220/87) a prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľka   žiada   priznať   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 4. februára 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 21. februára 2005 uviedol prehľad   úkonov   vykonaných   v predmetnej   veci   a vyjadril   sa,   že   vec   nie   je   po   právnej stránke zložitá, ale zdĺhavosť konania bola zapríčinená skutočnosťou, že „... navrhovateľka stratila   procesnú   spôsobilosť   samostatne   konať   pred   súdom,   nemala   ustanoveného opatrovníka   a procesný   súd   napriek   opakovaným   žiadostiam   sa   dozvedel   o jeho právoplatnom ustanovení od procesného súdu, ktorý o tom rozhodoval, až 16. 2. 2004“.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení ďalej uviedol, že k predĺženiu predmetného konania prispela aj skutočnosť, že zákonná sudkyňa v čase od 1. januára 2004 do 1. januára 2005 vykonávala stáž na Krajskom súde v Prešove.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   pôvodne   vedeného   pod sp. zn. 5 C 1220/87 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Rozhodcovská   komisia   základnej   organizácie   Revolučného   odborového   hnutia (ROH) odporcu doručila okresnému súdu 13. októbra 1987 postúpenie sporu o vyslovenie neplatnosti   neospravedlnenej   neprítomnosti   v   práci,   v ktorom   je   sťažovateľka navrhovateľkou   (č.   l. 1 spisu).   Okresný súd vydal 23. októbra 1987 pokyn na zaslanie prípisu   sťažovateľke,   aby   v lehote   7   dní   doručila   súdu   ďalšie   rovnopisy   návrhu   na vyslovenie   neplatnosti   neospravedlnenej   neprítomnosti   v   práci.   Sťažovateľka   doručila okresnému súdu požadované rovnopisy 5. novembra 1987.

Okresný   súd   vydal   6.   januára   1988   pokyn   na   zaslanie   výzvy   odporcovi,   aby   sa vyjadril k návrhu sťažovateľky v lehote 5 dní. Odporca doručil svoje stanovisko okresnému súdu   27.   januára   1988.   Okresný   súd   nariadil   2.   februára   1988   termín   pojednávania   na 22. február 1988 a zároveň vyzval účastníkov konania na predloženie písomností týkajúcich sa   predmetu   konania.   Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   požadované   písomnosti 10. februára 1988 a odporca 16. februára 1988.

Na pojednávaní 22. februára 1988 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo   uznesením   odročené   na   14.   marec   1988   za   účelom   ďalšieho   dokazovania. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 25. februára 1988 návrh na doplnenie dokazovania v predmetnom   konaní.   Odporca   doručil   okresnému   súdu   26.   februára   1988   písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Poverený právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu 9. marca 1988 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 14. marca 1988.

Pojednávanie 14. marca 1988 bolo uznesením odročené na 31. marec 1988 z dôvodu žiadosti sťažovateľky o odročenie pojednávania pre neprítomnosť jej právneho zástupcu. Na pojednávaní 31. marca 1988 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na 21. apríl 1988. Odporca doručil okresnému súdu 6. apríla 1988 písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu   6.   apríla   1988   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na   pojednávaní   21.   apríla   1988. Na pojednávaní 21. apríla 1988 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito.

Okresný súd nariadil 7. júna 1988 termín pojednávania na 17. jún 1988 a prípisom požiadal sťažovateľku a odporcu o predloženie písomností týkajúcich sa predmetu konania. Na   pojednávaní   17.   júna   1988   bolo   ukončené   dokazovanie   vo   veci   a   rozsudkom č. k. 5 C 1220/87-49   okresný   súd   rozhodol   o neplatnosti   udelenia   neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľky v práci, zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke náhradu mzdy za dovolenku a nevyplatené prémie s príslušenstvom a trovy konania, pričom vo zvyšnej časti okresný súd návrh sťažovateľky zamietol.

Okresný   súd   vydal   8.   júla   1988   pokyn   na   doručenie   predmetného   rozsudku účastníkom   konania. Odporca   doručil   okresnému   súdu   9.   augusta   1988   odvolanie   proti predmetnému   rozsudku.   Okresný   súd   opravným   uznesením   č.   k.   5   C   1220/87-55 z 18. augusta 1988 opravil výrok rozsudku zo 17. júna 1988 v zmysle ustanovenia § 164 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 17. augusta 1988 odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   17.   júna   1988.   Sťažovateľka   doručila okresnému súdu 9. septembra 1988 odvolanie proti opravnému uzneseniu okresného súdu z 18. augusta 1988 a vyjadrenie k odvolaniu podanému odporcom.

Okresný súd vydal 15. septembra 1988 pokyn na vypracovanie predkladacej správy za   účelom   predloženia   spisu   Krajskému   súdu   v Košiciach,   aby   rozhodol   o odvolaniach podaných účastníkmi konania. Predmetný spis bol doručený Krajskému súdu v Košiciach 7. októbra   1988.   Krajský   súd   v Košiciach   nariadil   9.   januára 1989   termín   pojednávania na 25. január 1989.

Na   pojednávaní   25.   januára   1989   vypovedali   účastníci   konania   a Krajský   súd v Košiciach rozsudkom č. k. 13 Co 350/88-83 z 25. januára 1989 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke trovy konania. Predmetný spis bol okresnému súdu   vrátený 9.   marca   1989.   Okresný   súd   vydal   13.   marca 1989 pokyn na doručenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach účastníkom konania. Uvedeným úkonom (č.   l.   86   spisu)   spis   sp.   zn.   5   C   1220/87   končí.   V spise   je priložená   žiadosť   Okresnej prokuratúry Poprad doručená okresnému súdu 30. marca 1989 o zapožičanie predmetného spisu pre účely trestného konania bez uvedenia č. l. spisu.

Ústavný   súd   ďalej   podrobným   preštudovaním   nadväzujúceho   spisu   sp.   zn. 8 C 1059/91 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cz 11/91 z 27. júna 1991 (č. l. 1 spisu) bolo rozhodnuté, že rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 1220/87-49 zo 17. júna 1988 v spojení s opravným uznesením č. k. 5 C 1220/87-55 z 18. augusta 1988 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 13 Co 350/88-83 z 25. januára 1989 bol porušený zákon, rozsudky boli v uvedenej časti zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie prejednanie.

Okresná   prokuratúra   Poprad   prípisom   z   2.   júna   1989   vrátila   predmetný   spis okresnému súdu (č. l. 6 spisu). Okresný súd prípisom z 2. júna 1989 zaslal posudzovaný spis   Krajskej   prokuratúre   v Košiciach.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   socialistickej republiky   listom   zo   6.   novembra   1989   vrátila   spis   okresnému   súdu   a   prípisom   č.   k. IV/2 Pz 1014/89-15 z 20. decembra 1989 požiadala o zaslanie uvedeného spisu. Predmetný spis bol okresnému súdu vrátený 19. januára 1990.

Okresný súd prípisom z 23. septembra 1991 vydal pokyn na doručenie rozsudku najvyššieho   súdu   účastníkom   konania   a vyžiadanie   písomností   týkajúcich   sa   predmetu konania v určenej lehote. Okresný súd prípisom zo 14. októbra 1991 opätovne požiadal odporcu o zaslanie písomností týkajúcich sa predmetu konania v určenej lehote. Odporca doručil okresnému súdu požadované písomnosti 25. októbra 1991.

Podľa úradného záznamu okresného súdu z 8. novembra 1991 bolo zistené, že na tom istom   okresnom   súde   bolo   začaté   konanie   o pozbavení   spôsobilosti   na   právne   úkony týkajúce sa sťažovateľky, a to pod sp. zn. Nc 1669/91, ktoré bolo v danom období v štádiu znaleckého   dokazovania.   Z uvedeného   dôvodu   bol   predmetný   spis   uložený   na   lehotu v trvaní 30 dní. Nasledovným úradným záznamom okresného súdu bez uvedenia dátumu bol   posudzovaný   spis   uložený   na   lehotu   do   31.   decembra   1991   z dôvodu,   že   konanie o pozbavení spôsobilosti na právne úkony nebolo v tom čase skončené.

Okresný súd vydal 2. januára 1992 pokyn kancelárii okresného súdu na sledovanie skončenia veci sp. zn. Nc 1669/91, jej pripojenie k predmetnému spisu po skončení konania a nasledovné predloženie spisu zákonnému sudcovi. Podľa úradného záznamu okresného súdu   z 12.   októbra 1992   uznesenie   o   ustanovení   opatrovníka sťažovateľke pre   konanie sp. zn. Nc 1669/91 nadobudlo právoplatnosť 14. augusta 1992.

Okresný súd podľa úradného záznamu z 13. novembra 1992 zistil, že konanie sp. zn. Nc 1669/91 zatiaľ nie je skončené, spis bol daný na lehotu 3 mesiace s tým, že bude priebežne   sledované   skončenie   konania   sp.   zn.   Nc   1669/91,   a bol   vydaný   pokyn   na pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 418/90. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 14. marca 1994 žiadosť o vylúčenie sudcov okresného súdu zo všetkých konaní, ktoré sa jej týkajú, z dôvodu zaujatosti voči jej osobe (bez uvedenia č. l. spisu).

Okresný   súd   prípisom   z   2.   marca   1999   vyžiadal   spis   týkajúci   sa   obmedzenia spôsobilosti   na právne úkony   sťažovateľky   sp.   zn. P 81/95 od   Okresného   súdu   Prešov a 15. apríla 1999 vydal pokyn na zaslanie urgencie týkajúcej sa predloženia požadovaného spisu.

Okresný súd prípisom z 8. februára 2001 vyžiadal spis sp. zn. P 81/95 týkajúci sa obmedzenia   spôsobilosti   na   právne   úkony   sťažovateľky   od   Okresného   súdu   Prešov. Okresný súd Prešov vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 21. februára 2001 uviedol, že spis nie je možné zaslať, pretože bol predložený Krajskej prokuratúre v Prešove ku konaniu sp. zn. Kc 4009/00.

Okresný súd prípisom z 28. marca 2001 požiadal opatrovníka sťažovateľky - mesto Poprad   (ďalej   aj   „opatrovník“),   aby   sa   v lehote   7   dní   vyjadril,   či   trvá   na   námietke predpojatosti okresného súdu, ktorú vzniesla sťažovateľka 14. marca 1994 v čase, keď už bola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony. Okresný súd prípisom z 26. apríla 2001 urgoval   odpoveď   opatrovníka.   Opatrovník   v oznámení   doručenom   okresnému   súdu 30. apríla 2001 uviedol, že trvá na námietke predpojatosti okresného súdu, ktorú vzniesla sťažovateľka, a žiada o vylúčenie sudcov okresného súdu z prejednávania danej veci.Okresný súd prípisom z 30. októbra 2003 požiadal Okresný súd Prešov o predloženie spisu sp. zn. P 81/95 a 15. decembra 2003 vydal pokyn na zaslanie urgencie týkajúcej sa predloženia spisu v požadovanej lehote. Opatrením predsedu okresného súdu z 23. januára 2004 bol predmetný spis pridelený novej zákonnej sudkyni z dôvodu odchodu pôvodnej zákonnej sudkyne na stáž v trvaní 6 mesiacov. Okresný súd Prešov vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 16. februára 2004 oznámil, že požadovaný spis sp. zn. P 81/95 nemôže zaslať,   pretože   je potrebný   pre vypracovanie rozhodnutia   vo   veci   sp.   zn.   24 P   416/02. Požadované spisy sp. zn. P 81/95 a 24 P 416/02 boli okresnému súdu doručené 6. júla 2004.

Opatrením predsedu okresného súdu z 1. júla 2004 bol posudzovaný spis ponechaný v senáte novej zákonnej sudkyne z dôvodu predĺženia odbornej stáže pôvodnej zákonnej sudkyne o 6 mesiacov. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 30. augusta 2004 do predmetného spisu nahliadla právna zástupkyňa sťažovateľky. Okresný súd Prešov prípisom z 15. októbra 2004 požiadal o vrátenie spisov sp. zn. P 81/95 a 24 P 416/02. Okresný súd vydal 18. októbra 2004 pokyn na vrátenie spisov Okresnému súdu Prešov. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 18. novembra 2004 bol posudzovaný spis predložený predsedovi okresného súdu a 4. januára 2005 bol vrátený na ďalšie prejednanie do senátu pôvodnej zákonnej sudkyne.

Okresný súd vydal 17. februára 2005 pokyn na zabezpečenie vyjadrenia všetkých sudcov   okresného   súdu   k námietke   predpojatosti   vznesenej   sťažovateľkou   a následné predloženie   spisu   Krajskému   súdu   v Prešove.   Uvedeným   záznamom   posudzovaný   spis končí (č. l. 63 spisu sp. zn. 8 C 1059/91).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K   namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

V zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Pre súd, ktorý koná o návrhu   občana   domáhajúceho   sa   svojho   práva   podľa   čl.   46   ústavy,   je   záväzné   aj ustanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom, ktoré okresný súd porušil podľa jej názoru tým, že dosiaľ nerozhodol o vznesenej námietke zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   predmetným   článkom ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý   proces,   ktorého   základným   predpokladom   uplatnenia   je   nezávislosť a nestrannosť   súdu,   pričom   ochrana   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   neznamená,   že   súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 71/97).

Nástrojom   na zabezpečenie nestrannosti sudcu   v konaní je aj námietka   zaujatosti sudcu podľa ustanovení § 12 až 16 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle uvedených ustanovení   len   čo   sa   sudca   dozvie   o skutočnostiach,   pre   ktoré   je   vylúčený,   oznámi   to neodkladne   predsedovi   súdu,   pričom   v konaní   môže   urobiť   len   také   úkony,   ktoré nepripúšťajú odklad.

Ústavný   súd   z   prehľadu   posudzovaného   spisu   nezistil   porušenie   namietané sťažovateľkou,   pretože   okresný   súd   nevykonal   po   vznesení   námietky   zaujatosti   sudcov okresného   súdu   sťažovateľkou   úkony   súdu   vo   veci   samej.   Okresný   súd   žiadal   len o predloženie spisu sp. zn. P 81/95 od Okresného súdu Prešov a vyzval opatrovníka, aby sa v určenej lehote vyjadril, či trvá na námietke zaujatosti sudcov vznesenej sťažovateľkou, pretože sťažovateľka bola už v čase podania námietky zaujatosti rozsudkom okresného súdu č. k. Nc 166/91-119 zo 14. apríla 1993 obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, ale tento rozsudok nadobudol právoplatnosť až 26. júla 1994.

Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces je nezávislosť a nestrannosť súdu. Uvedené právo je zabezpečené ustanoveniami čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí   a pri   rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“.

V zmysle   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   súčasťou   nezávislosti   súdu   je aj výkon súdnej moci osobami (sudcami), ktoré nie sú podriadené iným zložkám štátnej moci. Ak o práve osoby rozhodol súd nepodriadený iným zložkám štátnej moci a na súde konal sudca, ktorý tiež nebol podriadený iným zložkám štátnej moci, právo na prerokovanie veci nezávislým súdom nebolo porušené (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 71/97).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená neutrálny a nezaujatý postup súdu voči účastníkom   konania.   Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má súd právomoc o takomto práve rozhodnúť (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 71/97).

Ústavný súd z prehľadu posudzovaného spisu zistil, že okresný súd vo výzve na predloženie   spisu   z 2.   marca   1999   adresovanej   Okresnému   súdu   Prešov   uviedol,   že posudzované konanie „... je prerušené v dôsledku procesnej nespôsobilosti J. B.“, pričom v spise nebolo vložené uznesenie o prerušení posudzovaného konania.

Ústavný súd výzvou z 15. marca 2005 požiadal predsedu okresného súdu o zaslanie uznesenia   o prerušení   konania   podľa   ustanovenia   §   109   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho súdneho poriadku alebo potvrdenia skutočnosti, že predmetné uznesenie nebolo vydané. Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z   21.   marca   2005   uviedol,   že „...   uznesenie o prerušení konania vo veci 8 C 1059/91 podľa § 109 ods. 1 písm. a) OSP nebolo písomne vyhotovené“.

V zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. a), § 167, § 169 ods. 3 a § 202 ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   obligatórne   preruší   konanie,   ak   účastník   stratil spôsobilosť konať pred súdom a nie je zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie. O prerušení rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Okresný   súd   konanie   prerušil,   ale   uznesenie   o prerušení   konania   nebolo   podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu z 21. marca 2005 vyhotovené písomne, čím nemohlo byť doručené účastníkom konania a v dôsledku tejto skutočnosti účastníci nemali možnosť podať   opravný   prostriedok   proti   tomuto   uzneseniu.   Ústavný   súd   v uvedenom   postupe okresného súdu   zistil   porušenie   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, pretože okresný   súd neposkytol sťažovateľke ako účastníčke konania možnosť uplatniť opravný prostriedok tam, kde naň mala podľa ustanovení zákona (t. j. Občianskeho súdneho poriadku) právo.

V konkrétnych okolnostiach uvedenej veci okresný súd tým, že neprejednal námietku zaujatosti vznesenú sťažovateľkou podaním doručeným súdu 14. marca 1994, hoci rozsudok o obmedzení spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony č. k. Nc 1669/91-119 zo 14. apríla 1993 nadobudol právoplatnosť až 26. júla 1994 (teda v čase vznesenia námietky zaujatosti sťažovateľka ešte nebola právoplatne obmedzená v spôsobilosti na právne úkony), došlo nekonaním   okresného   súdu   k denegatio   iustitiae   (odmietnutiu   spravodlivosti)   tým,   že okresný súd sa námietkou sťažovateľky vôbec nezaoberal v čase, keď bol povinný v súlade s platným právom v danej veci konať, a zároveň uvedeným postupom sťažovateľka nemala možnosť obrany proti uvedenej nečinnosti okresného súdu podaním opravného prostriedku proti uzneseniu o prerušení konania.

K   namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

V zmysle   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať jeho   zákonnému   sudcovi, pričom   príslušnosť   súdu   ustanoví   zákon.   Právo   na   prerokovanie   veci   pred   zákonným sudcom sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 90/97).

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť porušené podľa   jej   tvrdenia   tým,   že   okresný   súd   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nerozhodol o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu, ktorú doručila okresnému súdu 14. marca 1994.

Účelom práva priznaného čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu práv občana sudcom ako predstaviteľom tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu   práva   v rámci   súdnej   moci   poskytol   sudca   zo   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 87/01).

Pri   skúmaní podstatných   náležitostí   pojmu   „zákonný   sudca“   je potrebné   brať do úvahy nielen zákonnú úpravu, najmä zákon o súdoch a sudcoch, ale predovšetkým súvisiace ustanovenia ústavy (rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 16/00).

V zmysle uvedených skutočností zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je sudca, ktorý bol určený na prejednanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež sudca, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle   §   14   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   alebo   pre   ďalšie   dôvody... (rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

V zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) nikoho nemožno odňať jeho zákonnému   sudcovi.   Zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   vykonáva   funkciu   sudcu   na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2005 okrem výslovne uvedených článkov, ktoré nadobúdajú účinnosť v inom termíne, zrušil vo svojom čl. I ustanovení § 102 bode 1 uvedený zákon o súdoch a sudcoch. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol   určený   v súlade   so   zákonom   a s rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce.

V zmysle ustanovení § 12 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi   súdu, pričom v konaní môže urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

V nadväznosti na citované ustanovenia ústavy a zákonov ústavný súd z prehľadu spisu   zistil,   že   okresný   súd   po   doručení   námietky   zaujatosti   sudcov   okresného   súdu 14. marca   1994   (ktorá   bola   vznesená   v období,   keď   sťažovateľka   bola   obmedzená v spôsobilosti   na   právne   úkony   podľa   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   Nc   1669/91-119 zo 14. apríla 1993, avšak uvedený rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť) nevykonal úkony vo veci samej, ale sústredil sa na vyžiadanie spisu sp. zn. P 81/95 od Okresného súdu Prešov.

Ďalším úkonom okresného súdu bola výzva opatrovníkovi sťažovateľky z 28. marca 2001 a urgencia z 26. apríla 2001, aby v určenej lehote oznámil, či trvá ako opatrovník sťažovateľky na námietke zaujatosti sudcov okresného súdu, „... ktorú vzniesla žalobkyňa 14. marca 1994 v čase, keď už bola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony...“

Opatrovník   (ustanovený   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   P   81/95-246 zo 6. mája 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 1998) vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 30. apríla 2001 uviedol, že trvá na námietke zaujatosti, ktorú vzniesla sťažovateľka. Okresný súd pokynom zo 17. februára 2005 začal zabezpečovať vyjadrenia sudcov   okresného   súdu   vo   veci   sťažovateľkou   podanej   námietky   zaujatosti   sudcov okresného súdu.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd napriek tomu, že okresný súd po vznesení   námietky   zaujatosti   sťažovateľkou   nevykonal   úkony   vo   veci   samej,   zistil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože okresný súd mohol plynule konať vo veci námietky zaujatosti hneď po jej doručení 14. marca 1994, pretože   rozsudok   o obmedzení   spôsobilosti   na   právne   úkony   sťažovateľky   nebol   v čase vznesenia námietky zaujatosti právoplatný. Rozhodovanie o námietke zaujatosti s časovým odstupom takmer jedenástich rokov znamená ústavne nesúladný postup okresného súdu v tejto veci, preto s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu bolo potrebné uvedené konanie okresného súdu hodnotiť ako porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Dlhodobým   nerozhodnutím   o námietke   zaujatosti   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy aj preto, lebo práve sudcovia,   ktorých   zaujatosť   bola   namietaná,   nepredložili   vec   na   rozhodnutie   krajskému súdu, čím zabránili, aby o nej bolo rozhodnuté a aby sa sťažovateľkinou vecou v primeranej dobe zaoberali zákonní sudcovia.

K   namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   uvádza,   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 59/03), pričom uvedený účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (rozhodnutie sp. zn. I.   ÚS   76/03,   II.   ÚS   157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (rozhodnutie III. ÚS 127/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že po   právnej   stránke   predmet   posudzovanej   veci   –   návrh   na   vyslovenie   neplatnosti neospravedlnenej   neprítomnosti   v práci   ako pracovnoprávny spor   - patrí   do   štandardnej rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva   s   rozsiahlou   judikatúrou   v   tejto   oblasti. Predseda okresného súdu navyše vo svojom stanovisku z 21. februára 2005 uviedol, že posudzovaná vec po právnej stránke „... nie je zložitá“.

Skutkovú   stránku   predmetnej   veci   ústavný   súd   hodnotí   ako   štandardnú   napriek protikladným stanoviskám účastníkov konania, pretože ide   o bežnú okolnosť pri   riešení pracovnoprávnych sporov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil z posudzovaného spisu žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k prieťahom v danom konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Zákonnou   prekážkou   v posudzovanom   konaní   bola   skutočnosť,   že   konanie   bolo obligatórne   prerušené   podľa   ustanovenia   §   109   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho poriadku v dôsledku prebiehajúceho konania sp. zn. Nc 1669/91 o obmedzení spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky a bolo potrebné ustanoviť sťažovateľke opatrovníka, aby ju v konaní zastupoval. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné uznesenie o prerušení konania nebolo vyhotovené v písomnej forme, ústavný súd uvedenú okolnosť pripísal na ťarchu okresného   súdu   a uvedené   obdobie   od   17.   marca   1993   (dátum   vzniku   ústavného   súdu) do 14.   apríla   1998   posúdil   ako   obdobie,   v ktorom   vznikli   zbytočné   prieťahy,   pretože nevyhotovením písomnej formy uznesenia nenastali účinky, ktoré platné právo s obligatórne prerušeným konaním spája.

Okresný   súd   Prešov   uznesením   č.   k.   P   81/95-246   zo   6.   mája   1997   ustanovil sťažovateľke   mesto   Poprad   za   opatrovníka   po   tom,   čo   viaceré   fyzické   osoby   odmietli vykonávať funkciu opatrovníka v zmysle ustanovenia § 27 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   14.   apríla   1998,   pričom   od   uvedeného dátumu   bolo   potrebné   v konaní   pokračovať   obzvlášť   plynule   so   zreteľom   na   to,   že posudzované konanie je reštančnou vecou, ktorá napadla ešte v roku 1987.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil obdobia od 17. marca 1993   do   14.   apríla   1998   (60,5   mesiacov),   od   14.   apríla 1998   do   2.   marca   1999   (10,5 mesiacov), od 25. apríla 1999 do 7. februára 2001 (22 mesiacov), od 30. apríla 2001 do 30. októbra 2003 (30 mesiacov) a od 16. februára 2004 do 17. februára 2005 (12 mesiacov) ako   zbytočné   prieťahy v konaní okresného   súdu.   Zároveň   ústavný súd   prihliadol   aj na skutočnosť, že otázku námietky predpojatosti sudcov okresného súdu bolo možné začať riešiť už v roku 1994 po jej vznesení sťažovateľkou, pretože v tom čase síce okresný súd už rozhodol o obmedzení spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony, ale uvedené rozhodnutie ešte   nenadobudlo   právoplatnosť.   Napriek   tomu   okresný   súd   začal   konať   o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu až vo februári 2005. V okolnostiach tejto veci bolo ďalej potrebné požiadať Okresný súd Prešov o vyhotovenie opisu spisu sp. zn. P 81/95, aby bolo možné plynule pokračovať v posudzovanom konaní.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 21. februára 2005 uviedol prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že vec nie je po právnej stránke zložitá, ale zdĺhavosť konania bola zapríčinená skutočnosťou, že „... navrhovateľka stratila procesnú spôsobilosť samostatne konať pred súdom, nemala ustanoveného opatrovníka a procesný súd   napriek   opakovaným   žiadostiam   sa   dozvedel   o jeho   právoplatnom   ustanovení   od procesného súdu, ktorý o tom rozhodoval, až 16. februára 2004“.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom spočívajúcim v nečinnosti okresného súdu v celkovej dĺžke 135 mesiacov.

Ústavný   súd   hodnotil   s prihliadnutím   na   svoju   právomoc   predmetné   konanie z hľadiska   zbytočných   prieťahov   v období po   jeho vzniku, t.   j. po   17.   marci   1993,   ale zároveň vzal do úvahy celkovú dĺžku konania od roku 1987, t. j. vyše 17 rokov, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľná dĺžka. Pri hodnotení celkovej dĺžky konania ústavný súd neprihliadol aj na zákonnú prekážku v konaní – konanie o obmedzení spôsobilosti na právne   úkony   týkajúce   sa   sťažovateľky,   pretože   uvedené   prerušenie   konania   nebolo vykonané ústavne súladným spôsobom.

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zároveň   ústavný   súd   k posudzovanej   veci   ako   celku   poznamenáva,   že   dlhodobé nerozhodnutie   okresného   súdu   o námietke   zaujatosti   sťažovateľky   obsiahlo   v danom prípade úroveň súčasného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, odmietnutia spravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky najmä v okolnosti, keď po uplynutí obdobia takmer 17,5 rokov od podania jej návrhu   na   vyslovenie   neplatnosti   neospravedlnenej   neprítomnosti   v   práci   a priznanie súvisiacich   mzdových   nárokov   nebolo   v predmetnej   veci   rozhodnuté,   pričom   uvedená situácia vyvoláva u sťažovateľky oprávnene pocit trvalej neistoty.

Predmet konania najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cz 11/91 vylučuje, aby sťažovateľka znášala jeho dlhodobé neskončenie rozumne ako zvlášť ťaživú ujmu. Zároveň ústavný súd prihliadol aj na mieru porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 90 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľky   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo zvyšnej časti nevyhovel a priznanú sumu považoval za primeranú aj s prihliadnutím na dĺžku   zbytočných   prieťahov   v posudzovanom   konaní   a intenzitu   zásahu   do   základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom, ako aj celkovú dĺžku predmetného konania.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   v odôvodnených   prípadoch   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   označené   základné   práva sťažovateľky boli porušené, a teda mala vo veci úspech.

Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi za úkony   právnych   služieb   vykonané   pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tejto   vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci   - prevzatie   a   prípravu   veci   a   podanie   vo   veci   samej   4   534   Sk   za   každý   úkon   v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002   Z.   z.   v spojení   s ustanovením   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 136 Sk, teda spolu 272 Sk.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vyčíslila   trovy   právneho   zastúpenia   za   každé namietané konanie (spolu 10) v sťažnosti sťažovateľky ako 2 úkony právnej služby, pričom v prípade čiastočného späťvzatia sťažnosti týkajúceho sa konaní sp. zn. P 81/95 (Okresný súd Prešov), sp. zn. 15 C 692/91 (Okresný súd Poprad), sp. zn. 14 C 153/94 (Okresný súd Prešov), sp. zn. 15 C 76/95 (Okresný súd Prešov) a sp. zn. 4 C 33/04 (Okresný súd Stará Ľubovňa)   požadovala   odmenu   aj   za   tretí   úkon   právnej   služby   -   čiastočné   späťvzatie sťažnosti.

V prípade časti sťažnosti sťažovateľky týkajúcej sa konania sp. zn. 4 C 33/04 pred Okresným   súdom   Stará   Ľubovňa   ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľky náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti so štúdiom predmetného spisu na Okresnom súde Stará Ľubovňa, a to náhradu za stratu času podľa ustanovenia § 20 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. v sume 2 268 Sk, ktorú požadovala právna zástupkyňa sťažovateľky.

Ústavný súd zároveň prihliadol na náročnosť vypracovania sťažnosti sťažovateľky najmä z časového hľadiska, a to podľa ustanovenia § 17 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a základnú sadzbu tarifnej odmeny zvýšil na dvojnásobok základnej sadzby.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 20 680 Sk (t. j. 18 136 Sk + 272 Sk + 2 268 Sk), ktorú Kancelária ústavného súdu uhradí právnej zástupkyni sťažovateľky.   Okresný   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky Kancelárii   ústavného   súdu,   a   to   v   súlade   so   zásadou   primeranosti   a zodpovednosti   za výsledok v konaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005