znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 46/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť S. M. A., toho času v Ústave na výkon väzby v N., pre namietané porušenie jeho práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. a) a v čl. 12   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 1 Ntr 4/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   S.   M.   A.   o d   m   i e t   a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2002 doručená sťažnosť S. M. A., toho času v Ústave na výkon väzby v N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. a) a v čl. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 1 Ntr 4/02.

Na sťažovateľa bol Krajinským súdom pre trestné veci V. vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz pod č. GZ 224 Ur 39/02 g pre podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov na území R. r. s tým, že vzhľadom na jeho osobu existuje nebezpečenstvo úteku, marenia trestného stíhania, ako aj opätovného páchania trestnej činnosti.

Na základe návrhu Krajského prokurátora v N. podaného 8. novembra 2002 rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 Ntr 4/02 z 8. novembra 2002 o vzatí sťažovateľa do predbežnej väzby podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti   namietal porušenie   zákona v konaní o vydanie   do cudziny, pretože podľa   jeho názoru   neboli v jeho prípade   splnené zákonom   ustanovené podmienky vydania jeho osoby štátnym orgánom R. r.

Sťažovateľ uviedol, že v posledných dvanástich rokoch nevstúpil na územie R. r., nemohol   sa   tam   teda   dopustiť   žiadneho   trestného   činu.   Zatýkací   rozkaz   orgánov   R.   r. neobsahoval   zákonom   ustanovené   náležitosti   a tieto   orgány   neposkytli   ani   dostatočné dôkazy o tom, že sa mal dopustiť trestných činov, pre ktoré sa o vydanie žiada.

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a v § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd preto listom z 18. decembra 2002 vyzval sťažovateľa na jej doplnenie. Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   doplnil   podaním   z 10.   januára   2002,   v ktorom   okrem   iného uviedol, že malo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. a) a čl.   12   dohovoru,   pretože   doposiaľ   nebol   vyzvaný   ani   predvolaný   orgánmi   činnými v trestnom konaní, aby podal vysvetlenie ohľadne trestného stíhania jeho osoby štátnymi orgánmi   R.   r.   Nebol   taktiež   podrobne   oboznámený   s povahou   a dôvodmi   obvinení vznesených   proti   nemu   štátnymi   orgánmi   R.   r.   a právo   sťažovateľa   zaručené   v čl.   12 dohovoru malo byť porušené tým, že v dôsledku vydávacieho konania, v súvislosti s ktorým bol vzatý do väzby, bolo sťažovateľovi znemožnené uzavrieť manželstvo s jeho priateľkou - štátnou   občiankou   SR.   Krajský   súd   neakceptoval   námietky   sťažovateľa   o tom,   že   jeho vydanie   je   neprípustné   vzhľadom   na   existenciu   zákonom   ustanovených   dôvodov   podľa § 394 Trestného poriadku.

Na základe uvedených skutočností   sťažovateľ žiadal ústavný súd,   aby „zamedzil môjmu   nezákonnému   vydaniu   do   cudziny   a umožnil   tak   s prepustením   spolu   dlhšie naplánovaný a zákonný občiansky sobáš s občiankou SR“.

Sťažovateľ   v prílohe   svojej   sťažnosti   predložil   ústavnému   súdu   viacero   listín týkajúcich sa uvedenej veci, ako aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd zabránil jeho vydaniu na trestné stíhanie štátnym orgánom R. r., pričom namieta porušenie viacerých práv podľa dohovoru.

Z obsahu sťažovateľovej sťažnosti, ako aj z listín vzťahujúcich sa na predmetnú vec, ktoré k sťažnosti pripojil, vyplýva, že 22. decembra 2002 podal sťažovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Ntr 4/02 zo 16. decembra 2002 vo veci jeho vydania na trestné stíhanie do cudziny, v ktorej namietal neprípustnosť   svojho   vydania   do   cudziny   a žiadal   o prepustenie   z vydávacej   väzby   na slobodu.

Podľa   §   399   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   je   to   potrebné   na   zamedzenie   úteku vyžiadanej osoby, predseda senátu krajského súdu ju vezme do vydávacej väzby. Urobí tak na návrh prokurátora vykonávajúceho predbežné vyšetrovanie. Ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním alebo ak bolo rozhodnuté, že vydanie do cudziny je prípustné, vezme krajský súd túto osobu do vydávacej väzby, ak tak už neurobil predseda senátu podľa odseku 1 (§ 399 ods. 2 Trestného poriadku).

Podľa § 401 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe podľa § 398, § 399 ods. 1 a § 400 je prípustná sťažnosť, ktorá nemá odkladný účinok.

Podľa   §   402   ods.   1   Trestného   poriadku   po   skončení   predbežného   vyšetrovania rozhodne súd na návrh prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny a predloží vec ministerstvu spravodlivosti. Na konanie podľa odseku 1 je príslušný krajský súd,   ktorý   rozhodoval   o   predbežnej   alebo   vydávacej   väzbe;   ak   sa   o predbežnej   alebo vydávacej väzbe nekonalo, príslušný je krajský súd, v ktorého obvode vyžiadaná osoba býva (§ 402 ods. 1 Trestného poriadku).

Podľa § 402 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bola vyslovená prípustnosť vydania, je prípustná sťažnosť prokurátora a vyžiadanej osoby len pre niektorý z dôvodov neprípustnosti vydania podľa § 394; sťažnosť má odkladný účinok. O sťažnosti rozhoduje na neverejnom zasadnutí najvyšší súd, ktorý rozhodne, či vydanie je prípustné alebo neprípustné. Ustanovenie § 399 ods. 2 sa použije primerane (§ 402 ods. 4 Trestného poriadku).

Z vyššie uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ disponuje účinnými a dostupnými prostriedkami ochrany svojich základných práv a slobôd, porušenie ktorých namieta pred ústavným súdom, pričom rozhodovanie o uvedených prostriedkoch patrí do právomoci všeobecných súdov (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).

V   sťažnosti   z 22.   decembra   2002   adresovanej   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky sťažovateľ napáda rozhodnutie krajského súdu z dôvodov obdobných ako v jeho sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, na základe ktorých namieta neprípustnosť svojho vydania   do   cudziny   v zmysle   §   394   písm.   i)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   sa   teda paralelne domáha ochrany svojich práv pred všeobecnými súdmi, ako aj na ústavnom súde.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   poskytuje   ústavnú ochranu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb len za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   považoval   ústavný   súd   žiadosť   sťažovateľa o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   v uvedenej   veci   za bezpredmetnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003