znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 459/2015-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2015 v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť   mesta   Tvrdošín, zastúpeného   advokátkou JUDr. Veronikou Leppovou, Medvedzie 45/19, Tvrdošín, vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/183/2015-119 z 19. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo mesta Tvrdošín na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   5   Co/183/2015-119 z 19. mája 2015 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline   č. k. 5 Co/183/2015-119 z 19. mája 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v Žiline j e   p o v i n n ý   mestu   Tvrdošín   uhradiť   trovy   konania v sume 288,05 € (slovom dvestoosemdesiatosem eur a päť centov) na účet JUDr. Veroniky Leppovej,   Medvedzie   45/19,   Tvrdošín, do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 459/2015-11   z 22.   septembra   2015   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   mesta Tvrdošín (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/183/2015-119 z 19. mája 2015 (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“).   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v procesnom   postavení   odporcu   je s obchodnou spoločnosťou TVRDEX, s. r. o. (ďalej aj „navrhovateľ“), účastníkom konania o určenie vecného bremena práva prechodu a prejazdu vedeného pred Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C/22/2015. Okresný súd uznesením z 2. februára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľovi uložil povinnosť do právoplatného skončenia označeného konania strpieť prechod a prejazd motorových vozidiel zo   strany   navrhovateľa,   zamestnancov   navrhovateľa,   tretích   osôb   prichádzajúcich   do priemyselnej   budovy   navrhovateľa   v   súvislosti   s jeho   podnikateľskou   činnosťou   cez v uznesení špecifikovaný pozemok, a to v rozsahu v súčasnosti existujúcej prístupovej cesty vedúcej cez areál Technických služieb mesta Tvrdošín. V odvolacom konaní iniciovanom sťažovateľom krajský súd uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením potvrdil. Sťažovateľ tvrdí, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd obmedzil len na konštatovanie splnenia podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia a právny názor, že pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu ustálenú vo vzťahu k obsahu základného práva na súdnu ochranu namieta, že krajský súd sa v napadnutom uznesení vôbec nezmienil o dôvodoch neakceptovania sťažovateľom predložených dôkazov o tom, že pri kúpe susediacich pozemkov právnym predchodcom navrhovateľa bol v kúpnej zmluve so sťažovateľom dohodnutý len prejazd zásobovacích vozidiel, vzhľadom na čo si mal navrhovateľ riešiť prístup k svojim nehnuteľnostiam samostatne. Rovnako namieta, že krajský   súd   sa   o dôvode   neakceptovania   jeho   námietok,   ktoré   boli   naozaj   odôvodnené a týkali   sa   predovšetkým   ochrany   života,   zdravia   a   majetku   veľkej   hodnoty,   vôbec nezmienil. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje sťažovateľ za „nepresvedčivé, arbitrárne   a nezaručujúce   požiadavku   ústavnosti   súdneho   rozhodnutia   a...   vo   svojej podstate   nevyvracia   a   nespochybňuje   argumenty   sťažovateľa   vznesené   v   odvolaní   voči rozhodnutiu okresného súdu a navodzuje charakter svojvôle pri rozhodovaní...

V tomto smere poukazujeme, že argumenty sťažovateľa smerovali voči tomu, že nie sú splnené   podmienky   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   zmysle   ustanovenia   §   74 O. s. p. a to najmä, že nie je nevyhnutné autoritatívne zasahovať do vzťahu účastníkov a obmedzovať vlastnícke právo sťažovateľa, nakoľko prístup k nehnuteľnosti je zabezpečený iným spôsobom... a sťažovateľ v súčasnosti nebráni zásobovaniu prostredníctvom väčších nákladných áut navrhovateľovi, pričom pracovníci a zákazníci môžu využívať parkovisko sťažovateľa vzdialené cca 70 metrov a v neposlednom rade, že už pri kúpe nehnuteľností si bol   navrhovateľ   vedomý,   že   cesta   cez   dvor   TS   bude   len   dočasná   a   má   si   zabezpečiť prístup.“. Sťažovateľ napokon namieta aj skutočnosť, že nebolo oboznámený s vyjadrením navrhovateľa k jeho odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu ani mu nebola doručovaná žaloba.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal o prijatej časti sťažnosti rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR“ napadnutým uznesením, toto uznesenie zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná „náhradu trov právneho zastúpenia v sume 288,05 €“.

II.

Krajský súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril stanoviskom sp. zn. Spr 434/2015 z 19.   októbra   2015,   v ktorom   poukázal   na   pripojené   vyjadrenie   predsedníčky   senátu krajského súdu JUDr. Dagmar Cabadajovej (ďalej len „predsedníčka senátu“), ktoré „je možné považovať aj za vyjadrenie Krajského súdu v Žiline“, keďže predsedovi krajského súdu nie je z jeho pozície možné „posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí tunajšieho   súdu,   vrátane   posúdenia   náležitostí   ich   odôvodnenia“. Predsedníčka   senátu vo svojom vyjadrení   k sťažnosti poukázala na obsah napadnutého uznesenia,   ktorým   sa krajský   súd   stotožnil   s odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu,   podľa   ktorého „navrhovateľ osvedčil okolnosti svedčiace pravdepodobnosti nároku a naliehavosť, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana formou predbežného opatrenia. Osvedčil existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. nakoľko je mu bránené vo vstupe k jeho nehnuteľnosti, ku ktorej iná prístupová cesta neexistuje. Hrozí mu majetková škoda, pretože jeho podnikateľská činnosť je obmedzená tým, že nie je zabezpečené zásobovanie, resp. odvoz hotových výrobkov navrhovateľa a hrozia mu tak sankcie zo strany obchodných partnerov a strata zákaziek. Z týchto dôvodov je tu nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a v neposlednom rade sú ohrození aj zamestnanci navrhovateľa, ktorí kvôli konaniu odporcu,   resp.   Technických   služieb   mesta   Tvrdošín,   si   nemôžu   plniť   svoje   povinnosti z pracovno-právnych zmlúv a ich pracovno-právne vzťahy sú tak ohrozené. Odporca spolu s vedľajším účastníkom svojím konaním zasahujú do výkonu vlastníckeho dlhodobo využíva prístupovú   cestu,   ktorá   vedie   cez   pozemok   odporcu,   bol   navrhovateľom   preukázaný doložením   zmluvy   o   príspevku   na   strážnu   službu   v   areáli   Technických   služieb   mesta Tvrdošín zo dňa 22.9.2014, podpísanú medzi navrhovateľom a Technickými službami mesta Tvrdošín,   ale   aj   tým,   že   v   týchto   priestoroch   navrhovateľ   dlhodobo   vykonáva   svoju podnikateľskú činnosť, nakoľko iná prístupová cesta k jeho nehnuteľnosti neexistuje. Senát Krajského súdu v Žiline pri rozhodovaní v predmetnej veci aplikoval ust. § 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku a ust. § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Má za to, že pri rozhodovaní neporušil platné právne predpisy a právo účastníkov konania zaručené Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.V replike na vyjadrenie krajského súdu z 2. novembra 2015 sťažovateľ zopakoval výhrady   k napadnutému   uzneseniu,   najmä   že   krajský   súd   sa   nevyjadril   ani   k   jednému z dôvodov, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní, a že navrhovateľovi v skutočnosti nehrozí žiadna majetková škoda, pretože má postavenú vlastnú prístupovú cestu a pred areálom vedľajšieho účastníka stojí parkovisko určené na parkovanie osobných vozidiel.

Ústavný   súd podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v danej veci upustil od ústneho pojednávania, keďže krajský súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 434/2015 z 19.   októbra   2015   a   sťažovateľ   podaním   z 2.   novembra   2015   s upustením   od   ústneho pojednávania   výslovne   súhlasili,   pričom   po   oboznámení   sa   s obsahom sťažnosti, s vyjadrením   krajského   súdu,   pripojeným   vyjadrením   predsedníčky   senátu, stanoviskom   sťažovateľa   k vyjadreniu   krajského   súdu,   ako   aj   s   obsahom   napadnutého uznesenia a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10 C/22/2015 dospel k názoru, že od tohto ústneho pojednávania ďalšie objasnenie veci nemožno očakávať.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že rozhodnutie   všeobecného   súdu   môže   preskúmavať   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).

Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa preto spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV. ÚS 82/09).   Ústavný   súd posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení   zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (III. ÚS 169/2010).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ v podstatnom namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia z dôvodu, že neodpovedá na právnu argumentáciu, ktorú predložil v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, a je tak prejavom svojvôle. Rovnako namieta, že pred rozhodnutím krajského súdu nebol   oboznámený   s vyjadrením   navrhovateľa   k sťažovateľovmu   odvolaniu,   v dôsledku čoho nemal príležitosť k nemu zaujať vlastné stanovisko.

Ústavný súd z napadnutého uznesenia zistil, že krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Po zhrnutí odôvodnenia uznesenia okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľa, ako aj obsahu vyjadrenia navrhovateľa a Technických služieb mesta Tvrdošín, ktoré sú vedľajším účastníkom konania na strane sťažovateľa (ďalej len „vedľajší účastník“), k odvolaniu   sťažovateľa   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   uviedol,   že „boli   splnené zákonné   podmienky   prípustnosť   á   opodstatnenosti   nároku   potrebné   pre   nariadenie predbežného opatrenia, uvedené v platnom znení Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre nariadenie   predbežného   opatrenia   spočívajúceho   v   uložení   povinnosti   strpieť do právoplatného skončenia konania sp. zn. 10C/22/2015 prechod a prejazd motorových vozidiel zo strany navrhovateľa, zamestnancov navrhovateľa, tretích osôb, prichádzajúcich do priemyselnej budovy navrhovateľa tak ako je to konštatované v písomnom vyhotovení uznesenia prvého stupňa.

Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   pri   nariaďovaní   predbežného   opatrenia   prevláda požiadavka   rýchlosti   nad   požiadavkou   úplnosti   skutkových   zistení,   a   to   z   dôvodu,   že nariadenia predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter. Z toho dôvodu nie je síce   potrebné   zisťovať   všetky   tie   skutočnosti,   ktoré   má   mať   súd   zistené   pred   vydaním konečného rozhodnutia vo veci samej, ale musia byť osvedčené okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou najmä naliehavosťou i riešeniami. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností   odôvodňujúcich   nariadenie   predbežného   opatrenia   sa   posudzuje   tak   podľa obsahu   návrhu,   pripojených   listín   a   skutkových   okolností   z   nich   vyplývajúcich   ako   aj z dôvodnosti návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako   vecne správne s tým,   že sa   plne stotožnil   s odôvodnením   napadnutého uznesenia, v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie.“.

Zo zapožičaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľovo odvolanie proti uzneseniu okresného súdu obsahovalo rozsiahlu argumentáciu odmietajúcu potrebu namietanej dočasnej úpravy práv a povinností medzi účastníkmi konania a spochybňujúcu tvrdenia   navrhovateľa   o nemožnosti   iného   prístupu   k pozemkom   vo vlastníctve navrhovateľa,   ako   je   prístup   cez   pozemok,   ktorého   sa   obsah   nariadeného   predbežného opatrenia   týka.   V označenom   odvolaní   sťažovateľ   zároveň   vysvetľuje   ním   zavedené obmedzenia využitia pozemku, ktorý mu vlastnícky patrí, odôvodňujúc ich obsahom kúpnej zmluvy, z ktorej má v danej veci vyplývať vecné bremeno, určenie ktorého je predmetom návrhu   vo   veci   samej.   Na   podporu   tejto   argumentácie   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní poukazuje na obsah čl. IV zmluvy o príspevku na strážnu službu z 22. septembra 2014 uzavretej medzi navrhovateľom predbežného opatrenia a vedľajším účastníkom konania a jej   nesprávnu   interpretáciu   okresným   súdom.   Na   osvedčenie   skutočností   tvrdených v odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľ   pripojil   početné   listinné   dôkazy v rozsahu 52 strán.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), a pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho   celkovú   presvedčivosť,   teda,   inými   slovami,   na   to,   aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.   Všeobecný   súd   musí   súčasne vychádzať   z toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Ústavný   súd   si   je   vedomý,   že   v konaní   o nariadenie   predbežného   opatrenia všeobecný   súd   rozhoduje   spravidla   bez   vyjadrenia   ostatných   účastníkov   k návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia,   a tento   návrh   im   doručuje   až   spolu   s uznesením, ktorým   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené   (§   75   ods.   7   OSP).   Pri   rozhodovaní v odvolacom konaní však už krajský súd má k dispozícii stanovisko aj účastníka konania, ktorý   podal   odvolanie   (pri   nariadení   predbežného   opatrenia   je   to   spravidla   protistrana v konaní), pričom zásady riadneho a spravodlivého procesu vyžadujú, aby na vznesené námietky a týmto účastníkom osvedčené okolnosti vzťahujúce sa na vec zaujal odôvodnené stanovisko.

Po preskúmaní   napadnutého   uznesenia   a   obsahu   odvolania   sťažovateľa   a k nemu pripojených listinných dôkazov ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa so sťažovateľom uplatnenými   námietkami   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   nevysporiadal   a svoje rozhodnutie   riadne   neodôvodnil.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajšie   konanie a rozhodovanie   krajského   súdu   bolo   jednostranné,   pretože   konajúci   krajský   súd nevyhodnotil   podstatné   listinné   dôkazy,   ktorými   sťažovateľ   osvedčoval   svoje   tvrdenia o existencii   inej   prístupovej   cesty   k nehnuteľnosti   ani   obsah   zmluvných   dojednaní upravujúcich   práva   a povinnosti   medzi   účastníkmi   konania   týkajúcich   sa   využívania pozemkov v sťažovateľovom vlastníctve navrhovateľom, uzavretých v čase bezprostredne predchádzajúcom   podaniu   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Krajský   súd neodôvodnil ani vplyv sťažovateľom vznesených námietok na okolnosti, ktoré osvedčovali podmienky dôvodnosti nároku, ktorému bola predbežným opatrením poskytnutá predbežná ochrana.

Ústavnému   súdu   sa   záver   krajského   súdu   o naliehavej   potrebe   dočasnej   úpravy pomerov účastníkov konania, ako aj záver o tom, že dôvodnosť nároku navrhovateľky je v konaní osvedčená, vzhľadom na už uvedené dôvody javí ako zjavne neodôvodnený, a tak arbitrárny a nesúladný s označeným právom na súdnu ochranu. Povinnosťou krajského súdu ako   odvolacieho   súdu   bolo,   aby   na   všetky   podstatné   námietky   sťažovateľa   uvedené v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu dal jednoznačnú odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu však takéto závery podľa názoru ústavného súdu neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, čím reálne zasiahlo do základného práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavne   neprípustnou   intenzitou odôvodňujúcou   zásah   ústavného   súdu.   Ani   požiadavka   rýchlosti   konania   o návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   nemôže   ospravedlniť   vydanie   neodôvodneného rozhodnutia, ktoré neodpovedá na riadne uplatnené odvolacie námietky účastníka konania.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd svojím uznesením č. k. 5 Co 183/2015-119 z 19. mája 2015 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo vyslovil v 1. bode výrokovej časti tohto nálezu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd v nadväznosti na to napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 183/2015-119 zo 14. októbra 2014 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   bude   odstrániť   vytýkané nedostatky   a rešpektovať   relevantné   ústavné   princípy,   teda   v danom   prípade   vyhodnotiť relevantné námietky sťažovateľa, napraviť procesné pochybenia spočívajúce v obídení práva sťažovateľa vyjadriť sa k doplnenej argumentácii navrhovateľa obsiahnutej vo vyjadrení k odvolaniu sťažovateľa a v konfrontácii so všetkými námietkami proti uzneseniu okresného súdu odôvodniť svoje nové rozhodnutie vo veci spôsobom rešpektujúcim obsah základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a z neho vyvodených princípov spravodlivého súdneho konania.

V.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 288,05 €, a to   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia,   podanie   ústavnej sťažnosti).   Následne   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   aj   za   vyjadrenie k stanovisku krajského súdu k sťažnosti v sume 148,22 €.

Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015, kedy boli úkony vykonané, bola v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) určená na sumu 139,83 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,39 €.

Ústavný   súd   vzhliadol   za   dôvodné   sťažovateľovi   priznať   úhradu   trov   právneho zastúpenia za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015 (príprava a prevzatie   zastúpenia,   podanie   ústavnej   sťažnosti),   keďže   v   replike   sťažovateľa z 2. novembra   2015   na   vyjadrenie   krajského   súdu   síce   sťažovateľ   skutočnosti   uvedené vo vyjadrení krajského súdu rozporoval, neuviedol však žiadne zásadne nové argumenty pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Preto porušovateľa základného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia v ním pôvodne vyúčtovanej sume 288,05 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 139,83 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 8,39 €, tak ako to vyplýva z 3. bodu výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015