znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 459/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., zastúpenej advokátom JUDr. Karolom Prochotským, Lesná 367, Podolinec,   ktorou   namieta porušenie svojich   bližšie nešpecifikovaných práv postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/158/2005   a jeho uznesením z 19. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014 doručená sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv [v argumentácii sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)] postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 158/2005 a jeho uznesením z 19. mája 2014.

Predmetom konania okresného súdu, v ktorom sťažovateľka vystupuje v postavení navrhovateľky a obchodná spoločnosť... ako odporkyňa, je návrh na vyslovenie neplatnosti kúpnej   zmluvy   a dohody   o urovnaní   sporných   nárokov   a o určenie   vlastníckych   práv. V prvej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že s napadnutým konaním, pôvodne začatým v roku   2005   boli   spojené   ďalšie   dva   konania   začaté   v roku   2006.   Súd   mal   v konaní vykonávať   dokazovanie,   o merite   veci   však   nerozhodol.   V podstatnej   časti   sťažnosti sťažovateľka opisuje okolnosti, za akých sa mala podrobiť znaleckému skúmaniu znalcami z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia Psychiatrie v napadnutom občianskoprávnom konaní, ako aj v inom trestnom konaní vedenom pre trestný čin ohovárania. Predovšetkým vzhľadom na časový odstup od podania žalôb považuje za absurdnú požiadavku „súdu, aby sa vyjadril, či sťažovateľka bola spôsobilá v uvedených rokoch podať žalobné návrhy“, pričom   zdôrazňuje „účelovosť   postupov   súdu,   pretože   súd   nepostupuje   nezávisle a nestranne,   prepája vec   cez rôzne iné   nesúvisiace konania,   napriek tomu,   že má   dosť dôkazov pre rozhodnutie... Po niekoľkých rokoch dokazovania sa snaží účelovým konaním cez   psychiatriu   dosiahnuť,   ako   sa   zbaviť   prípadu   -   teda   vyslovením   nespôsobilosti   na právne   úkony,   pre   ktorý   dôvod   by   žalobu   zlikvidoval.   Ďalšou   absurditou   je   účelová požiadavka, aby sa znalec vyjadril, či je navrhovateľka v spore schopná pochopiť význam súdneho konania, pričom sa súd odvoláva na závery znalcov v posudku, ktorý bol vykonaný k   trestnému   stíhaniu   sťažovateľky...“. Následne   sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd vyzvala   niekoľkokrát,   aby „konal   v merite   veci   –   napriek   tomu   sa   súd   orientuje len na kroky súvisiace s psychiatrickými vyšetreniami“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   označenej „Porušené   základné   právo   alebo   sloboda“ sťažovateľka   uvádza,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru okresný súd porušil „vydaním uznesenia 4 C/158/2014 z 19. 5. 2014, ako aj nevydaním rozhodnutia v merite veci v primeranej lehote“. Súčasne poukazuje na nemožnosť odvolať sa proti označenému uzneseniu   a nemožnosť   akejkoľvek   inej   obrany   pred   zneužívaním   nariadenia „núteného vyšetrovania na psychiatrii“, a napokon aj na neúčinnosť podania námietok proti znalcovi a ich „prepojenie na objednávateľov záverov v posudkoch...

Súd má možnosť argumentovať tým, že je nútený vydávať uznesenia o povinnosti podrobiť sa ďalším vyšetreniam, pretože posudky znalcov sa rôznia - je to len dôkaz toho, že ide   o   účelové   konštrukcie,   ktoré   sú   v   rozpore   so   skutočným   zdravotným   stavom probanda/občana.

Tým   sa   vytvára   stále   ďalší   zákonne   ošetrený   priestor   na   nekonečné   šikanovanie nepohodlných jedincov cestou psychiatrických vyšetrení.“.

Návrhom na rozhodnutie vo veci samej sa sťažovateľka svojou sťažnosťou domáha vydania takéhoto rozhodnutia:

„Okresný súd Žilina porušil v konaní pod sp. zn. 4C 158/2005 právo sťažovateľky tým, že po niekoľkoročnom konaní a dokazovaní vo veci pred súdom v merite žalobného návrhu bez ohľadu na fakty nevyniesol v primeranej lehote rozsudok na základe zistených skutočností.

Okresný súd Žilina porušil právo sťažovateľky vydaním uznesenia o jej povinnosti podrobiť sa ďalšiemu psychiatrickému vyšetrovaniu u ďalšieho znalca, ktorý má odpovedať na súdom položené otázky hypotetického charakteru, pretože spätne s odstupom ôsmych rokov nie je možné na tieto otázky odpovedať.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie OS Žilina 4C 158/2014. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Žilina vo veci 4 C 158/2005 riadne konať o žalobnom návrhu - o predmete.

Ústavný súd SR priznáva T. Š. nemajetkovú ujmu vo výške 20 000,- eur... ktoré je OS Žilina povinný uhradiť po právoplatnosti rozhodnutia do rúk sťažovateľky...

T. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,- eur... ktorú je Okresný súd... povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Karola Prochotského...“

Napokon v závere sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje výšku žiadaného finančného zadosťučinenia, a to s poukazom na opakujúce sa dlhodobé stresové situácie a napätie, svoje postavenie starobnej dôchodkyne, zdravotný stav a na doteraz vynaložené náklady na súdne konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného   zásahu,   ktorým   sa   základné   práva   alebo   slobody   porušili,   a tiež   označenie   toho, proti komu návrh smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považuje   za   závažný   obsahový   nedostatok   petitu brániaci   meritórnemu   preskúmaniu   sťažnosti   absenciu   označenia   práv   (slobôd) sťažovateľky,   ktoré   mali   byť   konaním   okresného   súdu   porušené.   Sťažovateľka   síce v sťažnosti na dvakrát uvádza, že okresný súd v jej prípade porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v petite sťažnosti však chýba explicitné označenie práva sťažovateľky, ktoré   malo   byť   v konaní   okresného   súdu   porušené.   Zmätočnosť   a neurčitosť   sťažnosti pritom zvýrazňuje návrh prvého výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha, keď pri absencii označenia konkrétneho základného práva sa sťažovateľka domáha vyslovenia takéhoto porušenia z dôvodu, že okresný súd „nevyniesol v primeranej lehote rozsudok na základe   zistených   skutočností“. Uvedené   naznačuje   predovšetkým   nespokojnosť sťažovateľky   s dĺžkou   jej   súdneho   konania,   ochranu   pred   takýmto   zásahom   však účastníkom   poskytuje   prioritne   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa   ktorej je primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (pozri   napríklad   uznesenia   ústavného   súdu   o   prijatí sp. zn. III. ÚS 223/03 z 15. októbra 2003 a sp. zn. III. ÚS 165/2005 z 9. júna 2005).

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   sťažnosť   sa   vyznačuje zmätočnosťou svojho obsahu vyúsťujúcou do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej   ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické, kompaktné   a   dostatočne   určité   odôvodnenie   návrhu   vo   vzťahu   k   právam,   vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka v petite domáha. Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľky takáto   kvalita   zjavne   chýba,   pretože   sťažovateľka   v podaní   síce   formálne   uvádza   časť, predmetom ktorej má byť odôvodnenie porušenia práv a slobôd (v argumentácii sťažnosti sťažovateľka   uvádza   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivé   súdne konanie),   v skutočnosti   v nej   však   absentujú   relevantné   dôvody   osvedčujúce   porušenie týchto práv.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne   a neurčito,   vytvára   priestor   pre   dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní   pred   ústavným   súdom zásadne   neakceptuje   (m.   m.   III.   ÚS   26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný   súd   preto   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky považoval   opísané   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   za   dostatočný   dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť   v   predloženej   podobe   nespĺňala náležitosti,   ktoré pre uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   ustanovuje   ústava   a   zákon   o   ústavnom   súde, ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   už   pri   jej predbežnom prerokovaní, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014