znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 458/2015-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a spoločnosti

, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody podľa čl. 46ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdpostupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jehorozsudkom   č.   k.   25   C   39/2011-125   z 31.   marca   2014   a postupom   Krajského   súduv Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   857/2014   a jeho   rozsudkomč. k. 2 Co 857/2014-169 z 18. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, a spoločnosti

(ďalejaj „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“, „sťažovateľ v 3. rade“ alebo spolu ďalejaj „sťažovatelia“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhraduškody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jeho rozsudkomč. k. 25 C 39/2011-125 z 31. marca 2014 (ďalej aj „okresný súd“, „napadnutý postup“a „napadnutý   rozsudok“)   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenompod sp. zn. 2 Co 857/2014 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 857/2014-169 z 18. februára 2015(ďalej aj „krajský súd“, „napadnutý postup“ a „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkomzamietol návrh sťažovateľa v 1. rade, ktorým sa proti Slovenskej republike – Ministerstvuspravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z.o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej moci   a   o   zmene   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody v sume 7 500 000 € s príslušenstvom,ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupomokresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   30/2001.   Na   základe   odvolaniasťažovateľa v 1. rade krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňapotvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ v 1. rade 26. mája 2015dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom všakdosiaľ nebolo rozhodnuté, čím „narastá škoda a pretrváva neistota vo veci“.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   opätovne   poukazujú   na   nedostatky   v   konaní   vedenomokresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   C   30/2001   týkajúce   sa   najmä   absencie   jeho   vecnejpríslušnosti riešiť hospodársky spor, nesprávneho posúdenia aktívnej legitimácie účastníkov,nesprávneho   doručovania   poštových   zásielok   účastníkom   a   s   ním   spojenými   ďalšímiprocesnými pochybeniami okresného súdu. Sťažovatelia považujú rozsudok okresného súdusp. zn. 15 C 30/2001 z 24. mája 2005 za nulitný a retroaktívny, ktorý mal okresný súd ex officio zrušiť, a tým zabrániť vzniku škody sťažovateľom. Keďže ani v konaní o náhraduškody okresný súd a krajský súd uvedené nedostatky nenapravili, napadnutými rozsudkamipopreli, že by vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 30/2001 išlo „o nezákonný rozsudok alebo nesprávny úradný postup“. Odmietnutie nesprávneho úradného postupu jepodľa názoru sťažovateľov „logicky absolútne arbitrárne“, a preto je aj odôvodnenie nimivydaných   rozsudkov   nepreskúmateľné   a nezmyselné.   Z   uvedeného   je   nesporné,   že„porušovatelia   údajnými   podmienkami   vo   veci   sp.   zn.   25   C/39/2011   v   rozpore   so špeciálnym zákonom odňali účastníkovi právo na súdnu ochranu v konaní o náhrade škody. Odôvodnenia ich rozsudkov sú paradoxom, z ktorého vôbec nie je zrejmé, na základe akých relevantných dôkazov, právnych skutočností alebo aplikácie práva odmietli žalobný návrh v veci náhrady škody sp. zn. 25 C/39/2011 a odvolanie sp. zn. 2 Co/857/2014.“.

Sťažovatelia preto v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutýmpostupom a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právona   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základné   právo   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na náhradu škodypodľa čl. 46 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua aby im priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 000 €, ako aj náhradu trov právnehozastúpenia.

Sťažnosť   v   mene   sťažovateľov   podpísal   sťažovateľ   v   1.   rade,   pričom   v   petiteu všetkých uviedol adresu: „ ⬛⬛⬛⬛.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľovzaručených čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jeho rozsudkomč. k. 25 C 39/2011-125 z 31. marca 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 2 Co 857/2014 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 857/2014-169 z 18. februára 2015.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnymúradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   v 1.   rade   napadnutým postupom   a napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a napadnutým   postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   hranice   právomoci   ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

1. Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bolv prvom   rade   povolaný   krajský   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc   predchádzaprávomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňav tejto   veci,   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   pre   namietané   porušenie   základného   právasťažovateľa   v 1.   rade   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   právana náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatokprávomoci   na   jej   prerokovanie   (IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III. ÚS 290/06,III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

2.   Sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   námietky   porušenia   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom   krajského   súdu   je   neprípustná.   Ako   totiž   z   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,sťažovateľ v 1. rade proti napadnutému (právoplatnému) rozsudku odvolacieho súdu podaldovolanie najvyššiemu súdu, o ktorom tento dosiaľ nerozhodol.

Ústavný   súd   už   v   minulosti   zaujal   názor   (III.   ÚS   109/2010,   III.   ÚS   114/2010,III. ÚS 199/2010,   III.   ÚS   7/2014,   II.   ÚS   148/2015   a   iné),   že   v   prípade   podaniamimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnémusúdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Súbežné podaniedovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiaritysíce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   do   rozhodnutia   najvyššieho   súduo dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľaktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo inéprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinneposkytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel práva na spravodlivý súdny proceskonštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   budesťažovateľovi   v   1.   rade   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovanáza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu(pozri   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   11.   2002   vo   veci   Zvolskýa Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54).A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdomo dovolaní bude mať k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohtorozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto častimeritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súduodmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.

3. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľomzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstráneniestavu   právnej   neistoty.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   právu   len   vtedy,ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva eštemohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnostiústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva,ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   konanie   o   takejtosťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súdposkytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudsképráva   vo   veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnostič. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Keďže   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (1.   júla   2015)   k   zbytočnýmprieťahom, a teda ani k namietanému porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade vyplývajúcemu zčl. 48 ods. 2 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru, zo strany okresného súdu a krajskéhosúdu   v   napadnutých   konaniach   reálne   nedochádzalo,   pretože   tieto   boli   právoplatneukončené, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   v 2.   rade   a sťažovateľa v 3. rade   napadnutým   postupom   a napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu a napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   aleboprávnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahomsa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôdnerozhoduje iný súd.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníci konania sú sťažovateľ a orgánverejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade ústavný súdpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že sťažnosť nemôže podať fyzickáosoba alebo právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv alebo slobôdiných osôb, avšak nie svojich (I. ÚS 56/98). Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia nenamietajúporušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   ústavný   súd   už   pri predbežnomprerokovaní   odmieta   ako   podané   osobami   zjavne   neoprávnenými   (III. ÚS 41/00,I. ÚS 43/98,   II.   ÚS   128/95).   O návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou   možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniuzákladného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z inýchdôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným preto možno považovať návrh,pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľv 2. rade   ani sťažovateľ   v 3.   rade   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.25 C 39/2011   a v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2   Co   857/2014   dosiaľnemajú   postavenie   účastníka   konania,   a teda   nie   sú   osobami   oprávnenými   na podaniesťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (podobne   napr.   II.   ÚS   113/02, II.   ÚS   205/04,III. ÚS 162/09,   II. ÚS 564/2011,   IV. ÚS 5/2012,   I.   ÚS   589/2014,   III.   ÚS   303/2014,IV. ÚS 271/2014 a iné). Keďže sťažnosť ústavnému súdu podali právnické osoby, ktorénie sú aktívne legitimované na jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosťpodanú neoprávnenými osobami, a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   návrhochsťažovateľov uvedených v sťažnosti nerozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015