SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 458/2015-42
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a spoločnosti
, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody podľa čl. 46ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jehorozsudkom č. k. 25 C 39/2011-125 z 31. marca 2014 a postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 857/2014 a jeho rozsudkomč. k. 2 Co 857/2014-169 z 18. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, a spoločnosti
(ďalejaj „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“, „sťažovateľ v 3. rade“ alebo spolu ďalejaj „sťažovatelia“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhraduškody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jeho rozsudkomč. k. 25 C 39/2011-125 z 31. marca 2014 (ďalej aj „okresný súd“, „napadnutý postup“a „napadnutý rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 2 Co 857/2014 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 857/2014-169 z 18. februára 2015(ďalej aj „krajský súd“, „napadnutý postup“ a „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkomzamietol návrh sťažovateľa v 1. rade, ktorým sa proti Slovenskej republike – Ministerstvuspravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody v sume 7 500 000 € s príslušenstvom,ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2001. Na základe odvolaniasťažovateľa v 1. rade krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňapotvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ v 1. rade 26. mája 2015dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom všakdosiaľ nebolo rozhodnuté, čím „narastá škoda a pretrváva neistota vo veci“.
Sťažovatelia v sťažnosti opätovne poukazujú na nedostatky v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 15 C 30/2001 týkajúce sa najmä absencie jeho vecnejpríslušnosti riešiť hospodársky spor, nesprávneho posúdenia aktívnej legitimácie účastníkov,nesprávneho doručovania poštových zásielok účastníkom a s ním spojenými ďalšímiprocesnými pochybeniami okresného súdu. Sťažovatelia považujú rozsudok okresného súdusp. zn. 15 C 30/2001 z 24. mája 2005 za nulitný a retroaktívny, ktorý mal okresný súd ex officio zrušiť, a tým zabrániť vzniku škody sťažovateľom. Keďže ani v konaní o náhraduškody okresný súd a krajský súd uvedené nedostatky nenapravili, napadnutými rozsudkamipopreli, že by vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 30/2001 išlo „o nezákonný rozsudok alebo nesprávny úradný postup“. Odmietnutie nesprávneho úradného postupu jepodľa názoru sťažovateľov „logicky absolútne arbitrárne“, a preto je aj odôvodnenie nimivydaných rozsudkov nepreskúmateľné a nezmyselné. Z uvedeného je nesporné, že„porušovatelia údajnými podmienkami vo veci sp. zn. 25 C/39/2011 v rozpore so špeciálnym zákonom odňali účastníkovi právo na súdnu ochranu v konaní o náhrade škody. Odôvodnenia ich rozsudkov sú paradoxom, z ktorého vôbec nie je zrejmé, na základe akých relevantných dôkazov, právnych skutočností alebo aplikácie práva odmietli žalobný návrh v veci náhrady škody sp. zn. 25 C/39/2011 a odvolanie sp. zn. 2 Co/857/2014.“.
Sťažovatelia preto v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutýmpostupom a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právona súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na náhradu škodypodľa čl. 46 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua aby im priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 000 €, ako aj náhradu trov právnehozastúpenia.
Sťažnosť v mene sťažovateľov podpísal sťažovateľ v 1. rade, pričom v petiteu všetkých uviedol adresu: „ ⬛⬛⬛⬛.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľovzaručených čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jeho rozsudkomč. k. 25 C 39/2011-125 z 31. marca 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 2 Co 857/2014 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 857/2014-169 z 18. februára 2015.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnymúradným postupom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa v 1. rade napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
1. Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bolv prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádzaprávomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného právasťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného právana náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06,III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
2. Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu je neprípustná. Ako totiž z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,sťažovateľ v 1. rade proti napadnutému (právoplatnému) rozsudku odvolacieho súdu podaldovolanie najvyššiemu súdu, o ktorom tento dosiaľ nerozhodol.
Ústavný súd už v minulosti zaujal názor (III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010,III. ÚS 199/2010, III. ÚS 7/2014, II. ÚS 148/2015 a iné), že v prípade podaniamimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnémusúdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Súbežné podaniedovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiaritysíce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súduo dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľaktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo inéprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinneposkytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel práva na spravodlivý súdny proceskonštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní budesťažovateľovi v 1. rade lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovanáza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu(pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolskýa Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdomo dovolaní bude mať k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohtorozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto častimeritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súduodmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.
3. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľomzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstráneniestavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy,ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva eštemohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejtosťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súdposkytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudsképráva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnostič. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Keďže v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (1. júla 2015) k zbytočnýmprieťahom, a teda ani k namietanému porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade vyplývajúcemu zčl. 48 ods. 2 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru, zo strany okresného súdu a krajskéhosúdu v napadnutých konaniach reálne nedochádzalo, pretože tieto boli právoplatneukončené, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba aleboprávnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahomsa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôdnerozhoduje iný súd.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníci konania sú sťažovateľ a orgánverejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade ústavný súdpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že sťažnosť nemôže podať fyzickáosoba alebo právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv alebo slobôdiných osôb, avšak nie svojich (I. ÚS 56/98). Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia nenamietajúporušenie svojich základných práv alebo slobôd, ústavný súd už pri predbežnomprerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne neoprávnenými (III. ÚS 41/00,I. ÚS 43/98, II. ÚS 128/95). O návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniuzákladného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z inýchdôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným preto možno považovať návrh,pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľv 2. rade ani sťažovateľ v 3. rade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.25 C 39/2011 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 857/2014 dosiaľnemajú postavenie účastníka konania, a teda nie sú osobami oprávnenými na podaniesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (podobne napr. II. ÚS 113/02, II. ÚS 205/04,III. ÚS 162/09, II. ÚS 564/2011, IV. ÚS 5/2012, I. ÚS 589/2014, III. ÚS 303/2014,IV. ÚS 271/2014 a iné). Keďže sťažnosť ústavnému súdu podali právnické osoby, ktorénie sú aktívne legitimované na jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosťpodanú neoprávnenými osobami, a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľov uvedených v sťažnosti nerozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015