znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 458/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. S.,   a obchodnej   spoločnosti...   zastúpených   advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. a obchodnej spoločnosti.... o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014 doručená   sťažnosť   J. S.   a obchodnej   spoločnosti...   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného   porušenie   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   v napadnutom   konaní   o zaplatenie   sumy   20   000   € s príslušenstvom   vedenom   proti „Slovenskej   republike   v   zastúpení   Ministerstva spravodlivosti   SR“, začatom   8.   februára   2011   vystupujú   v postavení   navrhovateľov. Okresný súd podľa ich názoru „nekonal efektívne a účinne, vo veci meritórne nerozhodol ani za viac ako 3 roky, hoc bol k tomu povinný, čoho dôkazom je aj priložené Uznesenie č. k. 8C 19/2011-123 zo dňa 26. 02. 2014, doručené sťažovateľovi 18. 03. 2014, ktorým okresný súd rozhodol o zmätočnom procesnom návrhu odporcu (teda štátu ) z 13. 05. 2011, teda aj v tejto časti konania bol pasívny v období od 13. 05. 2011 do 26. 02. 2014, teda viac ako 2   roky a   7 mesiacov,   čo z ústavnoprávneho   hľadiska ako aj   dľa   judikatúry ESĽP riešiacej   prieťahy   v   kompenzačných   veciach   nie   je   dovoleným   a   prípustným.   Konanie porušovateľa nie je perfektné, nie je bezvadné, je poznačené ad hoc úkonmi porušovateľa s výraznými časovými odstupmi.“.

Sťažovatelia v sťažnosti zároveň tvrdia, že konanie nie je po skutkovej ani právnej stránke   zložité,   na prieťahoch v konaní   sa   nepodieľajú   a vec   má   pre   nich   mimoriadny význam. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), napríklad   Komanický   proti   Slovenskej   republike,   Ištván   a Ištvánová   proti   Slovenskej republike a iné uvádzajú, že sú oprávnení podať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní priamo   ústavnému   súdu   bez   splnenia   povinnosti   poskytnúť   okresnému   súdu dostatočný priestor na vykonanie nápravy. S poukazom na judikatúru ESĽP ďalej uvádzajú, že   je   neprípustné,   aby „osoba   domáhajúca   sa   poskytnutia   primeraného   zadosťučinenia za neprimerané a nezákonné konanie orgánu štátu sa znovu v kompenzačnom konaní ocitla v   situácii,   ktorú   je   možným   vinou   Okresného   súdu   Bratislava   I...   kvalifikovať ako neprimeranú dĺžku konania“.

Sťažovatelia preto v petite svojej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011, prikáže okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 200 €, ako aj úhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 275,94   €,   na ktorých   zaplatenie   advokátke zaviaže okresný súd v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného   zásahu,   ktorým   sa   základné   práva   alebo   slobody   porušili,   a tiež   označenie   toho, proti komu návrh smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľov   sa   vyznačuje zmätočnosťou svojho obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej   ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické, kompaktné   a   dostatočne   určité   odôvodnenie   návrhu   vo   vzťahu   k   právam,   vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia v petite domáhajú. Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľov takáto kvalita zjavne chýba, pretože okrem uvedenia dĺžky rozhodovania okresného súdu o jednom z procesných návrhov odporcu sťažovatelia bližšie nekonkretizujú neefektívnosť napadnutého   konania,   ktorým   malo dôjsť   k   porušeniu   nimi   označených   práv.   Sťažnosť ani neobsahuje   opísanie   postupu   súdu   v napadnutom   konaní   spočívajúce   predovšetkým v uvedení takých základných skutočností charakterizujúcich konanie súdu, akými sú spôsob a obsah rozhodnutí súdu o procesných návrhoch účastníkov konania či termíny nariadených, prípadne vo veci vykonaných pojednávaní.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo pri uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred   ústavným   súdom   zásadne   neakceptuje (m.   m.   III.   ÚS   26/2012,   III.   ÚS   241/2013, III. ÚS 244/2014).

Ďalším nedostatkom sťažnosti je pripojenie splnomocnenia pre advokáta len J. S., nie však obchodnou spoločnosťou..., čo, pokiaľ ide o jedného zo sťažovateľov, vedie k záveru aj o nedostatku náležitosti sťažnosti vyžadovanej § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí, aké vyplývajú z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 32/2011, III. ÚS 26/2012).

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd tiež zohľadnil svoju konštantnú judikatúru, podľa   ktorej   možno   sťažnosť   odmietnuť   aj   ako   zjavne   neopodstatnenú   v   prípade, ak „celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), tiež ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa v čase podania sťažnosti   nepreukázali   takú   intenzitu   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), a rovnako aj v prípade, ak „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 204/09).

Z obsahu   sťažnosti   v zásade   vyplýva   len   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania (v rozsahu prevyšujúcom 3 roky) a táto pri absencii opisu ostatných okolností prípadu sama osebe   nesignalizuje   relevantné   porušenie   základného   práva bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a nadväzujúci   zásah   ústavného   súdu   v podobe   vyslovenia   porušenia   označených práv v napadnutom   konaní.   Vychádzajúc   z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (m. m. III. ÚS 288/2012, III. ÚS 279/2013) s prihliadnutím na judikatúru ESĽP možno dobu rozhodovania okresného súdu považovať za akceptovateľnú.

Vzhľadom   na   opísaný   nedostatok   náležitostí   sťažnosti,   ktoré   pre   uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, ako aj vzhľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   (predovšetkým   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   súdneho konania)   ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   bolo   namietané   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie   ich   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj signalizujúcej zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

Ústavný súd však pripomína, že v prípade dlhšieho obdobia nečinnosti všeobecného súdu, respektíve iného jeho konania (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, toto rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku neprípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde. Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014