znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 458/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. V.,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013 faxom a 2. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť JUDr. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) č. 178 z 9. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým   uznesením   bol   sťažovateľ   odvolaný   z funkcie   predsedu   Úradu   pre Slovákov žijúcich   v zahraničí (ďalej   len „úrad“),   do   ktorej   bol vymenovaný uznesením vlády č. 89 z 9. februára 2011. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že počas výkonu funkcie sa považoval za zamestnanca v štátnej službe podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a napriek zákonnej garancii stability 5-ročného funkčného obdobia vláda, ktorá „vzišla z parlamentných volieb v roku 2012, túto zákonnú garanciu nerešpektovala a uznesením vlády SR č. 178 z 9. mája 2012 Sťažovateľa bez uvedenia dôvodu odvolala“.

V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu súvisiacu so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu zaručeným čl. 46 ods. 1   ústavy,   resp.   čl.   36   ods.   1   ústavy   a osobitne   na   nález   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012, v ktorom ústavný súd „vymedzil kritériá, ktoré musia   byť   splnené,   aby   bolo   možné   považovať   uznesenie   vlády   Slovenskej   republiky za zákonné   a   v   súlade   s   uvedeným   článkom   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   Listiny základných práv a slobôd“, pričom medzi tieto kritériá patrí „povinnosť príslušného orgánu verejnej správy, resp. verejnej moci... oboznámiť dotknutú osobu... s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie“, ako aj „povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobe... možnosť, aby sa vyjadril k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie“.

Sťažovateľ nadväzne na to uvádza, že o svojom odvolaní sa dozvedel 9. mája 2012 z uznesenia zverejneného na webovom sídle Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad   vlády“),   ako   aj   následne   doručeného   listu   predsedu   vlády   Slovenskej   republiky (ďalej len „predseda vlády“), ku ktorému mu síce „bolo pripojené namietané uznesenie vlády,   avšak   ani   list   ani   toto   uznesenie   vlády   neuvádzajú   žiadne   dôvody   odvolania Sťažovateľa z funkcie.

Napriek tomu, že krajanský zákon taxatívne nevymenúva dôvody, na základe ktorých môže   vláda   Slovenskej   republiky   predsedu   ÚSŽZ   odvolať   z   funkcie,   tak   §   4   ods.   3 krajanského   zákona   (zákonom   ustanovené   5-ročné   funkčné   obdobie),   ako   aj   ďalšie ustanovenia   tohto   zákona,   oprávňujú   Sťažovateľa   domnievať   sa,   a   zároveň   dôvodne očakávať, že funkcia predsedu ÚSŽZ patrí do tej istej skupiny, do ktorej patrí aj funkcia riaditeľa Sociálnej poisťovne, v zmysle právnych záverov Ústavného súdu SR v prípade Muňko vs. vláda Slovenskej republiky.

Sťažovateľ sa preto nazdáva, že procesný štandard spočívajúci v povinnosti vlády Slovenskej republiky oboznámiť Sťažovateľa s dôvodmi, pre ktoré bol odvolaný z funkcie, nebol   dodržaný   a   uznesenie   vlády   SR   č.   178   z   9.   mája   2012   nemožno   považovať   za rozhodnutie v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd...

Sťažovateľ... nemal možnosť sa vyjadriť k obsahu materiálu, na základe ktorého ho vláda Slovenskej republiky odvolala z funkcie, dokonca nebol o existencii tohto materiálu ani upovedomený.“.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že vo veci podal 10. júla 2012 žalobu podľa § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorou   sa   domáhal   prieskumu   zákonnosti   napadnutého uznesenia, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č.   k.   2   S/285/2012-34   z 24.   apríla   2013   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   tak, že konanie   zastavil   podľa   §   250d   ods.   3   OSP   so   záverom,   že   žaloba   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde bola zachovaná, keďže označené uznesenie krajského súdu o jeho žalobe mu bolo doručené 30.   mája 2013 a odvtedy   je „zrejmé,   že ochranu základnému právu Sťažovateľa   nemôže   poskytnúť   žiadny   iný   súd   ako   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky prostredníctvom   ústavnej sťažnosti   Sťažovateľa   podľa   čl.   127   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky“.

V doplnení   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   16.   septembra   2013   sťažovateľ rozlíšil verejné funkcie podľa toho, či právomoc voliť a odvolávať verejných funkcionárov je   obmedzená   zákonom   ustanovenými   podmienkami,   a pritom   poukázal   na   judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ako aj znenie konkrétnych právnych predpisov. Doplnil tiež opis konkrétnych okolností, za ktorých došlo k vydaniu ním napadnutého uznesenia vlády, a podrobnejšie sa zaoberal aj podmienkami dodržania lehoty na podanie sťažnosti poukazujúc na princíp subsidiarity a vychádzajúc z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž/12/2012 z 1. augusta 2012 o postúpení veci krajskému súdu,   ktorý   ho   mal   považovať   za „vecne   a miestne“ príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci. Doplnením   sťažnosti   sťažovateľ   súčasne   odstránil nedostatok   podania   spočívajúci v nepripojení splnomocnenia právnemu zástupcovi na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, ako aj nepripojení navrhovaných listinných dôkazov.

Sťažovateľ preto navrhuje ústavnému súdu vydať vo veci takéto rozhodnutie: „1. Základné právo JUDr. M. V. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 zrušuje a vec vracia vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   JUDr.   M.   V.   priznáva   úhradu   trov   konania,   ktoré   mu   j   e   vláda   Slovenskej republiky   povinná   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vláda   ako   vrcholný   orgán   výkonnej   moci   (čl.   108   ústavy)   sa   zúčastňuje prostredníctvom   výkonu   svojich   právomocí   na   celom   rade   rozhodovacích   procesov, výsledkom ktorých je vydanie aktov riadenia, resp. rozhodnutí, ktoré majú nielen interné, ale   aj   externé   účinky,   ku   ktorým   nepochybne   patria   aj   rozhodnutia   o vymenovaní a odvolávaní do zákonom ustanovených verejných funkcií. V prevažnej väčšine prípadov, pokiaľ nejde o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov (nariadení vlády), vláda svoje rozhodnutia, ktorými realizuje svoju ústavnú a zákonnú právomoc, realizuje formou uznesení. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia o vymenovaní a odvolávaní štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom [čl. 119 písm. m) ústavy] majú povahu individuálneho právneho aktu. Vláda však nemá špeciálne zákonom ustanovené procesné pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci a neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by explicitne formuloval náležitosti takéhoto rozhodnutia vlády (m. m. IV. ÚS 478/2011). Aj napriek absencii akýchkoľvek procesných pravidiel vzťahujúcich sa na postup vlády pri vydávaní jej uznesení, ako aj náležitosti takéhoto rozhodnutia, z postavenia vlády v sústave štátnych orgánov ako vrcholného orgánu verejnej moci (čl. 108 ústavy) vyplýva, že   vo   vzťahu   k uzneseniu   vlády   nemožno   uvažovať   o existencii   takého   opravného prostriedku   dostupného   sťažovateľovi,   ktorý   by   mohol   viesť   k odloženiu   účinnosti napadnutého   uznesenia.   Hoci   teda niet   procesných   pravidiel,   ktoré   by   upravovali podmienky   a časový   moment   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   vlády,   vo   vzťahu k charakteru   rozhodnutia majúceho   povahu   individuálneho   právneho   aktu,   o aký   išlo aj v predloženom   prípade,   ústavný   súd   v zhode   so   svojou   judikatúrou (m.   m. IV. ÚS 478/2011) zastáva názor, že v tých prípadoch, v ktorých vláda pri realizácii svojej právomoci rozhoduje o subjektívnych právach, musí byť rešpektovaný minimálny štandard procesných práv priamo vyvoditeľný z ústavy (predovšetkým z čl. 46 ods. 1 ústavy). Medzi ne patrí aj právo byť oboznámený s obsahom takéhoto uznesenia vlády.

Pokiaľ teda § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde pri rozhodnutiach napadnutých sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy vo všeobecnosti vyžaduje nadobudnutie právoplatnosti, v špecifickom   prípade   ústavného   prieskumu   uznesení   vlády   majúcich   povahu individuálnych   právnych   aktov,   ktorých   postup   vydania   ani   ich   právoplatnosť   nie   je upravená žiadnou ústavnou ani zákonnou normou, ústavný súd (analogicky ako v prípade sťažnosti proti opatreniu alebo inému zásahu) považuje za včas podanú tú sťažnosť, ktorá bola podaná v lehote 2 mesiacov odo dňa, v ktorom sa sťažovateľ mohol o uznesení vlády dozvedieť.

V danej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol napadnutým uznesením odvolaný z funkcie predsedu úradu dňom vydania uznesenia (t. j. 9. mája 2012) a nasledujúcim dňom (t. j. 10. mája 2012) bol do funkcie predsedu úradu vymenovaný I. F. Z obsahu napadnutého uznesenia nespochybniteľne vyplýva, že jeho záväzné účinky nastali dňom vydania, teda 9. mája   2012.   Sám   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   potvrdzuje,   že   o   obsahu   napadnutého uznesenia vlády sa dozvedel ešte 9. mája 2012 z webového sídla úradu vlády, na ktorom bolo toto uznesenie zverejnené. Ďalej v sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie mu bolo doručené   spolu   s   listom   predsedu   vlády „o niekoľko   týždňov   neskôr“.   Aj z uznesenia krajského   súdu   priloženého   k sťažnosti   vyplýva,   že   najneskôr   10.   júla   2012,   keď   sa sťažovateľ žalobou obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), už musel byť s napadnutým uznesením oboznámený.

Ústavný súd pripomína, že sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02,   III. ÚS 55/02,   III. ÚS 62/02,   III. ÚS 254/04).   Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Pri určovaní, odkedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu, ústavný súd zohľadnil svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej sa   pri   posudzovaní   otázky   dodržiavania   lehoty   na podanie   sťažnosti   musí   vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), podľa ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Z okolností prípadu je zrejmé, že sťažovateľ bol o obsahu napadnutého uznesenia oboznámený najneskôr listom predsedu vlády po vydaní tohto uznesenia, a ako je možné vyvodiť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu, stalo sa tak najneskôr do 10. júla 2012 (t. j. pred dňom, v ktorom podal žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého uznesenia najvyššiemu súdu). Sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu až 30. júla 2013, teda viac   ako   14   mesiacov   od   vydania   napadnutého   uznesenia   a viac   ako   12   mesiacov   od podania   žaloby   najvyššiemu   súdu.   Ústavný   súd   preto   bez   ďalšieho   považoval   za nespochybniteľné,   že   sťažnosť   proti   napadnutému   uzneseniu   nebola   ústavnému   súdu podaná   v dvojmesačnej   lehote,   ktorú   vyžaduje   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde v prípade sťažností podaných podľa čl. 127 ústavy.

V tejto   súvislosti   neobstojí   ani   názor   sťažovateľa,   že   uvedená   lehota   na   podanie sťažnosti   začala   plynúť   od   nadobudnutia   právoplatnosti   krajského   súdu,   ktorý   konanie o sťažovateľovej žalobe o preskúmanie napadnutého uznesenia zastavil (teda od 30. mája 2013). O zachovaní lehoty by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sťažovateľ petitom, svojej   sťažnosti   napádal   uznesenie   krajského   súdu,   a nie   napadnuté   uznesenie,   takúto sťažnosť by však bolo možné považovať za prípustnú až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov,   ktoré   mu   právne   predpisy   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd poskytovali. Tým, že sa sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu neodvolal, uspokojil sa s právnym záverom krajského súdu o nedostatku jeho právomoci preskúmavať zákonnosť napadnutého uznesenia, a tým aj uznal, že právna ochrana jeho základných práv mu mohla byť poskytnutá len v konaní pred ústavným súdom. Z platného práva nevyplýva, že by lehotu   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   bolo   možné   predĺžiť   využitím   právnych prostriedkov nápravy adresovaných tým štátnym orgánom, ktoré nemajú právomoc na ich prerokovanie.

Vzhľadom na to, že ústavnému súdu bola predmetná sťažnosť doručená po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, zmeškanie ktorej nie je možné odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013