znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 458/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 2   Co   187/2010-56 z 15. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2011   doručená   sťažnosť   Ľ.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 187/2010-56 z 15. júna 2011.

Sťažovateľka   uviedla,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   389/2009   jej   bola   ako   odporkyni uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi dlžnú sumu 81,82 € s príslušenstvom z dôvodu, že „je nájomkyňou družstevného bytu /1/ a podľa vyúčtovania nákladov za užívanie služieb s tým spojených za obdobie do 31. 12. 2008 dlhuje navrhovateľovi z uvedeného nedoplatku / 2/ čiastku 81,82 EUR“.

Sťažovateľka   považovala   predmetnú   pohľadávku   navrhovateľa   voči   nej   za neopodstatnenú   a neoprávnenú. Napadla   relevantnosť „predložených   dôkazov,   ktoré nezakladajú   právny   nárok   na   vymáhanie   predmetnej   pohľadávky   vzhľadom   na   Zák. č. 42/1992   o úprave   majetkových   pomerov,   v náväznosti   na   ustanovenie   Obchodného zákonníka (§ 765, § 1), Občianskeho zákonníka (§ 685 a násl.), aj samotné STANOV S. čl. 33“. Domnievala sa, že s navrhovateľom ako vlastníkom bytu nemá uzatvorenú nájomnú zmluvu, a preto nie je povinná mu platiť nájomné a platby s tým súvisiace.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 187/2010 z 15. júna 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   tvrdila: „Vyúčtovanie   nákladov   za   plnenie   poskytované s užívaním a prevádzkou bytu, ktorý navrhovateľ predložil ako právny základ na odvodenie dlžnej čiastky voči odporkyni je irelevantný. Tak ako je uvedené v ňom, vyúčtovanie je vyhotovené v súlade so Zmluvou o výkone správy, ktorú v zmysle zákona uzatvára vlastník so   správcom   objektu.   Od   nej   sa   odvíjajú   vzájomné   záväzky,   práva   a povinnosti   medzi vlastníkom a správcom (§ 8a Zák. 182/1993 o vlastníctve bytov). Uvedené vyúčtovanie sa preto netýka záväzkov nájomcu.“

Sťažovateľka súčasne vyslovila tento názor: „Vyjadrenie odvolacieho súdu, nájomný vzťah   sa   pred   tnasformáciou   nazýval   právo   osobného   užívania   bytu   je   zavádzajúce, nepravdivé. Je účelové a má poslúžiť k obhajobe tvrdenia, že nebolo potrebné po zmenách uzavrieť   nájomnú   zmluvu...   Navrhovateľ   nepredložil   dôkaz   na   vymáhanie   svojej pohľadávky,   ktorý   by   bol   v súlade   so   zákonom.   Preto   mu   nemožno   prisúdiť   úspech v konaní.“

Podľa názoru sťažovateľky ju krajský súd svojím rozhodnutím zaviazal k povinnosti, ktorú jej zákon neukladá.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského (odvolacieho) súdu č. k. 2 Co 187/2010-56 z 15. júna 2011 bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané uznesenie zrušil a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 700 €.

Sťažovateľka   zároveň   žiadala   o ustanovenie   advokáta   v konaní   pred   ústavným súdom, čo odôvodnila tým, že ňou oslovení advokáti odmietli prevziať právne zastúpenie z dôvodu zaneprázdnenosti a náročnosti tejto právnej veci.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu tvrdiac, že v predmetnom súdnom spore nebol preukázaný právny titul, na základe ktorého by si navrhovateľ mohol od nej v súlade so zákonom uplatňovať pohľadávku, ktorá mala vzniknúť z neplnenia jej povinnosti – riadneho platenia nájmu a služieb spojených s nájmom bytu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu   č.   k.   16   C   389/2009-40   z 12.   mája   2010   jej   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi sumu 81,82 € s príslušenstvom. V danom prípade bolo navrhovateľom S., ktoré sa ako vlastník a prenajímateľ bytu, ktorý užívala sťažovateľka, domáhalo zaplatenia dlžnej sumy z dôvodu, že sťažovateľka riadne a včas neplatila nájomné a služby spojené s nájmom   bytu.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   predmetný   byt   bol sťažovateľke ako členke družstva pridelený ešte v roku 1988 rozhodnutím navrhovateľa v spojení s dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu, pričom jej právo osobného užívania sa novelou Občianskeho zákonníka (od 1. januára 1992) zmenilo na nájom bytu. Na základe toho bola sťažovateľka povinná platiť nájomné a poplatky spojené s nájmom bytu. Keďže sťažovateľka si túto povinnosť neplnila, vznikol jej nedoplatok časti vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a služieb za rok 2008.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   sťažovateľka   odvolala.   V odvolaní   tvrdila,   že nájomný   vzťah   k predmetnému   bytu   jej   nevznikol,   pretože   s navrhovateľom   nikdy neuzatvorila nájomnú zmluvu, a skutočnosť, že niekde býva, ešte nezakladá nájomný vzťah podľa § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa jej názoru bez uzatvorenia nájomnej zmluvy nemal navrhovateľ právny nárok na vymáhanie uvedenej pohľadávky.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 187/2010 z 15. júna 2011 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného konštatoval:„Podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestnosti a miestnosti neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa, mení dnom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.

Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s obranou   odporkyne   spochybňujúcej   právny   základ uplatneného   nároku   z   dôvodu   neexistencie   nájomné   vzťahu   medzi   navrhovateľom a odporkyňou, keďže z obsahu spisu vyplýva, že nájomný vzťah (v tom čase nazývaný právo osobného   užívania   bytu)   medzi   účastníkmi   konania   vznikol   na   základe   rozhodnutia predstavenstva S. uznesením č. 78-8/V/1988 zo dňa 31. 5. 1988 o pridelení družstevného bytu odporkyni, ako členke družstva. Zápisnicou o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 28. 7. 1988 bol odporkyni odovzdaný do osobného užívania byt č. 41 v B. Uvedené právo osobného užívania družstevného bytu odporkyne trvalo aj ku dňu 1. 1. 1992, kedy sa v zmysle ust. § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako správne skonštatoval aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, zmenilo na nájomný vzťah, pričom tato zmena nastala zo zákona a nevyžadovala si vykonanie žiadneho ďalšieho úkonu, napr. v podobe uzavretia novej nájomnej zmluvy k bytu.

Vyššie   citované   zákonné   ustanovenie   zaisťovalo   všetkým   dovtedajším   užívateľom bytu transformáciu osobného užívania bytu na nájom za podmienky, že toto právo vzniklo a trvalo ku dňu jeho účinnosti (k 1. 1. 1992). Uvedenú otázku riešil Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3 Cdo 46/97. Ust. § 871 bolo do Občianskeho zákonníka pojaté na   základe   zákona   č.   509/1991   Zb.;   uvedené   ustanovenie   je   právnym   predpisom transformačnej povahy. Z dôvodovej správy k zákonu č. 509/1991 Zb. (novela Občianskeho zákonníka)   vyplýva,   že   priamo   zo   zákona   dôjde   k zmene   (práva)   osobného   užívania   na chránený   nájom.   Účelom   tohto   ustanovenia   bolo   zaistiť   ochranu   všetkých   dovtedajších užívateľov bytov a vytvoriť pre dovtedajšie užívacie vzťahy stav dostatočnej právnej istoty. Podľa právnych predpisov platných pred vydaním zákona č. 509/1991 Zb. existoval striktný (kogentný) prideľovací systém, ktorý sa týkal prakticky všetkých bytov. Na to, aby občanovi vôbec mohlo vzniknúť pravo užívania bytu, muselo najprv existovať rozhodnutie o pridelení bytu,   na   ktoré   nadväzovala   dohoda   o   odovzdaní   a   prevzatí   bytu,   ktorou   sa   proces konštituovania práva užívať byt zavŕšil. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že ku vzniku práva odporkyne užívať predmetný byt došlo uvedeným spôsobom - na základe rozhodnutia predstavenstva družstva o pridelení bytu a uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu. V konaní   nebolo   preukázané,   že   by   takto   konštituované   právo   osobného   užívania   bytu odporkyni ku dňu 1. 1. 1992 zaniklo; v zmysle ust. § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zo zákona) sa tak transformovalo na právo nájmu bytu, ktorého obsahom je okrem iného aj povinnosť   nájomcu   uhrádzať   nájomné   a   poplatky   za   služby   spojené   s   užívaním   bytu. Námietka   odporkyne   v   odvolaní,   že   nakoľko   medzi   ňou   a   navrhovateľom   k   uzavretiu nájomnej zmluvy nedošlo, povinnosť platiť nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom bytu jej nevznikla, bola preto nielen neopodstatnená ale je najmä právne irelevantná.“

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I. ÚS 20/03,   IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   z hľadiska   dodržania   zásad   spravodlivého   procesu   dospel k záveru,   že   namietané   rozhodnutie   je   potrebné   pokladať   za   dostatočne   a zrozumiteľne odôvodnené bez akýchkoľvek prejavov svojvôle.

Krajský   súd   v namietanom   rozsudku   dôkladným   spôsobom   vysvetlil   svoje myšlienkové   pochody   a predstavil   právne   závery   vychádzajúce   z relevantnej   právnej úpravy. Odvolací súd sa stotožnil s argumentmi súdu prvého stupňa o existencii právneho dôvodu, na základe ktorého bol navrhovateľ ako vlastník a prenajímateľ bytu užívaného sťažovateľkou   oprávnený   od   nej   požadovať   zaplatenie   dlžnej   sumy,   ktorá   vznikla v dôsledku nedoplatkov na nájomnom a službami s tým spojenými. Krajský súd sa v tejto súvislosti odvolal na ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 1. januára 1992. Podľa citovaného zákonného ustanovenia sa právo osobného užívania bytu, ktoré v danom prípade prináležalo aj sťažovateľke a ktoré trvalo ku dňu nadobudnutia účinnosti novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 509/1991 Zb. ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník), zmenilo ex lege na nájom. To znamená, že nájomný vzťah medzi sťažovateľkou   a navrhovateľom   v tomto   prípade   vznikol   k   1.   januáru   1992.   Uvedené ustanovenie   malo   transformačnú   povahu   a priamo   zo   zákona   zmenilo   právnu   formu „užívania bytu“. Tým podľa názoru krajského súdu, o relevancii ktorého nemá pochybnosti ani ústavný súd, bol daný dôvod na to, aby navrhovateľ požadoval od sťažovateľky finančné plnenia spojené s nájmom bytu. Z uvedeného dôvodu krajský súd vyhodnotil argumenty sťažovateľky   o tom,   že   vzhľadom   na   to,   že   medzi   ňou   a navrhovateľom   nedošlo k uzatvoreniu   nájomnej   zmluvy,   jej   nevznikla   povinnosť   platiť   nájomné,   ako   právne irelevantné.

Reálne   uplatnenie   a garantovanie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (I. ÚS 140/09).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a ani vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa sťažovateľ   nestotožňuje,   nemožno považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   IV.   ÚS   189/07, I. ÚS 143/09).

Preskúmaním   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   187/2010-56   z 15.   júna   2011 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré je   vzhľadom   na   už   uvedené   potrebné   považovať   za   ústavne   konformné,   nenaplnil očakávania   sťažovateľky,   nemožno   zamieňať   s   nutnosťou   vysloviť   porušenie   práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím   na prezentovanú   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu, s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ako aj s poukazom na prezentované právne názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011