znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 458/2010-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti JUDr. M. J., P., zastúpenej JUDr. K. H., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 136/2005 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 264/08-26 z 19. februára 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 136/2005 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 264/08-26 z 19. februára 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. M. J.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. M. J. v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   458/2010-11 zo 7. decembra   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   M.   J.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 136/2005 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 264/08-26 z 19. februára 2009.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   v konaní   o zaplatenie   mzdových   nárokov v sume 5 650,40 € s príslušenstvom a náhradu trov konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 136/2005 naďalej dochádza k prieťahom. Hoci návrh podala ešte 10. mája 2005, okresný súd v merite veci dosiaľ právoplatne nerozhodol, naopak, správa sa voči nej obštrukčne,   keďže   zbytočne   nariaďuje   pojednávania,   koná   bez   prípravy,   neefektívne, vyzýva   ju   na   odstránenie   neexistujúcich   nedostatkov   podania,   resp.   hrozí   jej   bez objektívnych dôvodov poriadkovou pokutou. Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 136/2005 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,54 €.

Z obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   18   C   136/2005   vyplýva,   že   po   vydaní uvedeného nálezu ústavného súdu boli vo veci vykonané tieto úkony:

Dňa 26. februára 2009 okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 136/2005-217 rozhodol, že Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len   „žalovaná“),   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľke   (žalobkyni)   sumu   663,88   € s príslušenstvom; vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanej náhradu trov konania nepriznal.Dňa 31. marca 2009 sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý, ako aj v časti náhrady trov konania.

Dňa 14. apríla 2009 žalovaná podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu.Dňa   22.   mája   2009   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania   na   vyjadrenie k odvolaniam.

Dňa 28. mája 2009 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky.Dňa   22.   júla   2009   bola   vec   predložená   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“), ktorý uznesením č. k. 6 Co 250/09-259 z 30. septembra 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, a v časti trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie; odvolanie žalovanej odmietol.Dňa 6. októbra 2009 bola vec predložená okresnému súdu.Dňa 7. októbra 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 3. december 2009.Dňa 6. novembra 2009 sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní a požiadala, aby súd vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Dňa 25. novembra 2009 žalovaná podala dovolanie proti uzneseniu krajského súdu.Pojednávanie   zvolané   na   3.   december   2009   bolo   pre   neprítomnosť   účastníkov konania odročené na 11. február 2010.

Dňa   18.   januára   2010   sťažovateľka   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní z dôvodu plánovanej a vopred objednanej kontroly u zubného lekára a požiadala o určenie nového termínu pojednávania, ktoré následne okresný súd určil na 16. marec 2010.Na   pojednávaní   konanom   16.   marca   2010,   ktorého   sa   zúčastnili   obaja   účastníci konania, okresný súd vypočul svedka a pojednávanie odročil na 8. apríl 2010.

Dňa   19.   marca   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky k svedectvu svedka, ktoré bolo následne zaslané žalovanej.

Pojednávanie zvolané na 8. apríl 2010 bolo odročené na 25. máj 2010, účastníci konania neboli prítomní.

Dňa 8. apríla 2010 okresný súd vyzval sťažovateľku na doplnenie podania.Dňa   16.   apríla   2010   okresný   súd   vyzval   Okresný   súd   Trenčín   a Okresný   súd Prievidza na oznámenie stavu nevybavených vecí jednotlivými sudcami v agende „C“.Dňa 3. mája 2010 boli okresnému súdu doručené odpovede dožiadaných súdov.Dňa 3. mája 2010 bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľky. Dňa 10. mája 2010 okresný súd uznesením č. k. 18 C 136/2005-348 prerušil konanie do rozhodnutia ústavného súdu vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 35/2007. Z tohto dôvodu bol zrušený aj termín pojednávania určený na 25. máj 2010.

Dňa 27. mája 2010 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania.

Dňa 28. júna 2010 okresný súd uznesením č. k. 18 C 136/2005-354 zrušil uznesenie o prerušení konania.

Dňa 23.   augusta   2010   okresný   súd uznesením   č.   k.   18 C 136/2005-357 prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) do zaujatia stanoviska ústavného súdu a návrh postúpil ústavnému súdu.

Dňa 17. septembra 2010 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania.

Dňa 13. októbra 2010 bola vec predložená krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 4 Co 399/2010-365 z 30. septembra 2011 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil aj tým, že okresným súdom tvrdené porušenie ústavnej povinnosti... žiadnym spôsobom nebolo vysvetlené a že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3801/2011 z 30. novembra 2011 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla, že „súd nepostupoval podľa uznesenia č. k. 18 C 136/2005-357 zo dňa 23. augusta 2010, ktorým súd   prerušil   konanie,   a nepostúpil   vec   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   nakoľko uznesenie nenadobudlo právoplatnosť. Uznesenie bolo odvolacím súdom zrušené, vo veci sa bude ďalej konať.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C   136/2005   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   IV. ÚS   264/08-26 z 19. februára 2009.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v konaní   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Ústavný súd sa podrobnejšie hodnotením veci podľa týchto troch kritérií už zaoberal a nálezom č. k. IV. ÚS 264/08-26 z 19. februára 2009 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 136/2005 a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd konštatuje, že trvanie napadnutého konania vzhľadom na jeho predmet, t. j. viac ako 6 rokov, je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané a ako celok ho možno   považovať   za   nezlučiteľné   s imperatívom   ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy (podobne   napr.   IV.   ÚS   260/04,   III.   ÚS   262/07,   II.   ÚS   3/09,   III.   ÚS   254/09).   Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   je   profesnou   povinnosťou zákonného   sudcu   zákon   nielen   poznať,   ale   ho   aj   správne   aplikovať.   V danom   prípade okresný súd preukázal hrubú neznalosť procesného postupu vo veci, čo z jeho strany mohlo viesť aj k odmietnutiu spravodlivosti sťažovateľke.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný súd   dospel   k   záveru, že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 136/2005 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 264/08-26 z 19. februára 2009 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy v danej veci konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom č. k. IV. ÚS 264/08-26 z 19. februára 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného   zadosťučinenia,   pri   určení   ktorého   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 18 C 136/2005 ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   si   v   sťažnosti   uplatnila   trovy   konania   v sume 305,54 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 303,31 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2010) v hodnote po 120,23 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,21 € plus 19 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011