SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 457/2015-42
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokoluč. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušeniačl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduTrenčín sp. zn. 1 Nt 109/2014 a jeho uznesením z 19. decembra 2014 a postupom Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 20/2015 a jeho uznesením zo 17. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.
2. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“)a namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Okresného súduTrenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 109/2014 a jeho uznesením z 19. decembra2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 20/2015 a jeho uznesením zo 17. marca 2015 (ďalej aj„uznesenie krajského súdu“).
Z obsiahlej sťažnosti (66 rukou písaných strán) vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 T 8/2011 zo 4. marca 2011 v spojení s rozsudkom krajského súduč. k. 23 To 31/2011-414 z 12. mája 2011 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 a 2 písm. c) a § 139 ods. 1písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 145 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a 3 a§ 39 ods. 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vovýmere 14 rokov. V napadnutom konaní sťažovateľ žiadal o obnovu konania vedenéhookresným súdom pod sp. zn. 2 T 8/2011, avšak okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt109/2014 z 19. decembra 2014 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 394 ods.1 Trestného poriadku jeho návrh zamietol. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajskýsúd uznesením č. k. 23 Tos 20/2015-69 zo 17. marca 2015 zamietol ako nedôvodnú.
Napriek nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, ktorý saodráža v nekonzistentnosti sťažnosti a jej ďalších formálnych nedostatkoch, možno z jejobsahu vyvodiť sťažovateľovu nespokojnosť nielen s výsledkom napadnutého konaniao obnove konania, ale tiež s výsledkom predchádzajúceho trestného konania, v ktorom bolsťažovateľ odsúdený za pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy. V sťažnosti najmäopakovane namieta predčasnosť vydania napadnutých uznesení, nevykonanie navrhnutýchdôkazov, neúplnosť skutkových zistení, na podklade ktorých súd rozhodol, nesprávnehodnotenie okolností významných pre ustálenie právnej kvalifikácie činu, za ktorý bolodsúdený, nesprávne hodnotenie výsledkov znaleckého dokazovania (poukazujúc hlavnena svoju nepríčetnosť v čase spáchania trestného činu), neplnenie povinností obhajcovustanovených v pôvodnom trestnom konaní aj v konaní o návrhu na obnovu konania,porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní v konaní, a napokon aj nezákonnézloženie senátu krajského súdu rozhodujúceho o jeho návrhu na obnovu konania.Na podporu svojej argumentácie cituje sťažovateľ z viacerých zjednocujúcich stanovísk,resp. rozhodnutí najvyšších súdov používaných v rozhodovacej praxi súdov v trestnýchveciach, a poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu.
Na základe uvedeného potom sťažovateľ svojím konečným návrhom žiada ústavnýsúd vysloviť, že postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 23 Tos 20/2015-69zo 17. marca 2015 bolo porušené jeho základné právo „zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 144 ods. 1 ústavy SR na nestranný a nezaujatý súd, garantované... Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd... v čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3... čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7“ a že postupom okresného súdu a jeho uznesenímsp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014 bolo porušené právo zaručené čl. 6 ods. 3písm. c) a d) dohovoru a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy. Nadväzne na uvedené žiada uznesenieokresného súdu a uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveňnavrhuje rozhodnúť o úhrade trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Napokon v sťažnosti a v jej doplnení doručenom súčasne so sťažnosťou tiežsťažovateľ opakovane žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavnýmsúdom (pripojac k návrhu aj „bianko“ splnomocnenie), ktorý by „skutočnosti a dôvody môjho podania právne relevantne a najmä kvalifikovanejšie – odborne uviedol, aby... nedošlo k jej tzv. odloženiu pre niektorý nedostatok podania“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnostipredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pripredbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd napredbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súdustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak takáosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanienároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcuv konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchtopredpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcu ustanoviť Centrum právnej pomocina základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnejnúdzi v znení neskorších predpisov (čo však nie je sťažovateľov prípad).
Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádzavo výkone trestu odňatia slobody) by mohli ustanovenie právneho zástupcu v konaníodôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho právana ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu sťažnosti (napriek nedostatkom jejzákonom predpísaných náležitostí), ako aj uznesenia krajského súdu a uznesenia okresnéhosúdu zistil dostatok dôvodov na jej odmietnutie – sčasti pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie a sčasti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie bod2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že najmenej jedenz predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnenýnebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1výrokovej časti uznesenia).
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti
Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenieprávneho zástupcu ústavný súd neprihliadal na formálne nedostatky sťažnosti, ale zameral sana preskúmanie jej celkového obsahu (aj keď zbytočne obšírnemu, resp. opakovaneobsahujúcemu tie isté námietky a tvrdenia). V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberalnajmä otázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základnýchpráv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnýmisúdmi mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie –v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.
2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súdpoukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého jepravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavnýmsúdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresnýmsúdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnomprostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorýpoukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.
2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný ústavný prieskum uznesenia krajskéhosúdu, ústavný súd dospel k záveru o jeho ústavnej udržateľnosti a nedostatku dôvodovna zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 20/2015-69 zo 17. marca 2015zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorý podľa § 399 ods. 2 Trestnéhoporiadku zamietol sťažovateľov návrh na obnovu konania, pretože nezistil podmienkyna povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V relevantnej častiodôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol, že „obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je v Trestnom poriadku (§ 394 a nasl.) koncipovaná tak, aby bolo možné napraviť aj právoplatný rozsudok (odsudzujúci, ale aj oslobodzujúci) v dôsledku toho, že vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste. Obnova konania z dôvodov podľa § 394 ods. 1 Tr. por. sa teda týka nedostatkov skutkových zistení.
Nadriadený súd sa preto vytýkanými chybami, týkajúcimi sa správnosti procesného postupu súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní ani vytýkanými chybami týkajúcimi sa správnosti použitej právnej kvalifikácie, nezaoberal. V konaní o návrhu o povolenie obnovy konania nie je súd oprávnený preskúmavať tieto otázky, pretože na to nemá zákonný podklad. Eventuálne procesné pochybenia a pochybenia v uplatnenej právnej kvalifikácii môžu pri splnení podmienok uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. byť predmetom iného mimoriadneho opravného konania – dovolania.
V konaní o povolení obnovy konania nie je možné preskúmavať ani postup súdov v pôvodnom konaní, týkajúci sa vysporiadania sa zákonným spôsobom s vykonanými dôkazmi. Nemôže súd skúmať ani správnosť vysporiadania sa pôvodne konajúcich súdov s rozpormi vo výpovediach svedkov, resp. v iných dôkazoch.
Taktiež k návrhu odsúdeného na výsluch svedkov, ktorí neboli vypočutí na hlavnom pojednávaní, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, a ⬛⬛⬛⬛, senát nadriadeného súdu uvádza, že ide o opakovanie návrhu odsúdeného už z pôvodného konania pred súdom (zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 28. 01. 2011 č. l. 358), kde pri predbežnom prejednaní obžaloby bol návrh na výsluch týchto svedkov pôvodne konajúcim súdom zamietnutý, a to aj vrátane navrhovanej rekonštrukcie, resp. vyšetrovacieho pokusu. Aj z tohto pohľadu nemožno hovoriť o tom, že ide o dôkazy súdu skôr neznáme. Odsúdeným uvádzaná okolnosť, že títo svedkovia mali prísť následne na miesto činu, nie je takou významnou okolnosťou, ktorá by mohla spochybniť výpovede priamych svedkýň o priebehu protiprávneho konania odsúdeného.“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu,má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohtopráva,včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02), ako aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platneja účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanieje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nezasahujedo obsahu sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom. Krajský súdtotiž potom, ako v odôvodnení svojho uznesenia vyložil, že v súvislosti s návrhomna obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa môže všeobecný súd zaoberaťlen nedostatkami v skutkových zisteniach, posúdil relevantnú námietku sťažovateľao potrebe doplnenia skutkového stavu v pôvodnom konaní, pričom ju vyhodnotil akonedostatočnú, keďže vykonanie týchto dôkazov sťažovateľ navrhoval už v pôvodnom konanía ich vykonanie bolo v skoršom konaní príslušným procesným spôsobom zamietnuté.Takýto výklad relevantných otázok v danom prípade nezasahuje podľa názoru ústavnéhosúdu do obsahu označených práv ústavne nekonformným spôsobom.
Z obsahu sťažnosti, ako aj pripojených rozhodnutí okresného súdu a krajského súduvyplýva, že dôvodom podania tejto sťažnosti, a rovnako tak aj návrhu na obnovu konaniabola v skutočnosti nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom pôvodného trestného konania, akoaj s právnou kvalifikáciou skutku, za ktorý bol odsúdený. Ústavný súd však pri svojejrozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymnázorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jehoprávny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
K uvedenému ústavný súd taktiež uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavaťargumentáciu, ktorú mohli sťažovatelia predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďženie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohuvšeobecných súdov, pretože na posúdenie takýchto námietok nemá danú právomoc(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Nadväzne na to poznamenáva, žena preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinených a vyhodnoteníďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy. Úlohou ústavného súdu akonezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) teda nie je konať ako súdtretej alebo štvrtej inštancie, ale iba preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého uzneseniakrajského súdu.
V tomto kontexte sa javí ako podstatná najmä sťažovateľova námietka o nezákonnomzložení senátu krajského súdu rozhodujúceho o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresnéhosúdu, ktorým bol sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietnutý. O odvolaní protirozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 8/ 2011 zo 4. marca 2011 a o sťažnosti proti uzneseniuokresného súdu sp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014 totiž rozhodol ten istý senátkrajského súdu v zložení predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr. FrantiškaKováča a JUDr. Ondreja Gáborika.
Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktorésa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senátsúdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že z prerokovania o návrhu na obnovu konania jevylúčený len sudca alebo senát, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. Uvedené zákonnévylúčenie sudcov sa však netýka zloženia senátu súdu druhého stupňa rozhodujúcehoo sťažnosti proti uzneseniu o návrhu na obnovu konania. Pokiaľ teda v sťažovateľovejveci rozhodoval ten istý senátu krajského súdu o odvolaní proti rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 2 T 8/ 2011 zo 4. marca 2011, ako aj o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdusp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014, nemohlo bez ďalšieho dôjsť k porušeniu právana prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, keďže vec prerokúval súd obsadenýv súlade so zákonom upravujúcim podrobnosti o konaní súdov v trestných veciach.V zmysle zmocnenia daného ústavou (čl. 46 ods. 4 ústavy) boli totiž podrobnosti o súdneja inej právnej ochrane zverené zákonu, pričom v danej veci je týmto zákonom Trestnýporiadok.
Sťažnosť teda napriek svojej rozsiahlosti neobsahuje také skutočnosti, ktoré by bolispôsobilé viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajskéhosúdu, ktorým bola vo veci návrhu na obnovu konania zamietnutá sťažnosť proti uzneseniuokresného súdu. Ústavný súd nemohol vysloviť porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na neho nadväzujúcich práv zaručených čl. 47 ods. 2 a 3a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3dohovoru a práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7, keďžeuznesením krajského súdu nebolo zasiahnuté do ich obsahu. Krajský súd rozhodoval v danejveci striktne rešpektujúc relevantnú zákonnú úpravu a skutočnosť, že konaniepred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, nemôže byť právnymzákladom vyslovenia porušenia označených práv.
Napokon uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 141 ods. 1a čl. 144 ods. 1 ústavy, keďže tieto práva nezaručujú konkrétne základné právo, ale súustanoveniami upravujúcimi ústavné princípy súdnej moci. A tak nielenže v sťažnostiabsentujú konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli o ich porušení svedčiť, ale je potrebnépoukázať na to, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súdvždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlaveústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práva základných slobôd. Keďže namietané porušenie označených základných práv sťažovateľazistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1ústavy.
Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na dopadajúcu judikatúru ústavného súduv obdobných veciach (m. m. III. ÚS 79/2012, III. ÚS 541/2012) považoval ústavný súdsťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu za zjavne neopodstatnenú,na základe čoho ju bolo potrebné aj vo zvyšnej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde, tak ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015