znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 457/2015-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a 3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokoluč. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušeniačl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduTrenčín sp. zn. 1 Nt 109/2014 a jeho uznesením z 19. decembra 2014 a postupom Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 20/2015 a jeho uznesením zo 17. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

2. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľačl.   6   ods.   1   a 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“),   práva   na   odvolanie   v trestných   veciach   podľa   čl.   2   ods.   1   Protokolu   č.   7k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   7“)a namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Okresného súduTrenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 109/2014 a jeho uznesením z 19. decembra2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 20/2015 a jeho uznesením zo 17. marca 2015 (ďalej aj„uznesenie krajského súdu“).

Z obsiahlej sťažnosti (66 rukou písaných strán) vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 T 8/2011 zo 4. marca 2011 v spojení s rozsudkom krajského súduč. k. 23 To 31/2011-414 z 12. mája 2011 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 a 2 písm. c) a § 139 ods. 1písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 145 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a 3 a§ 39 ods. 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vovýmere   14   rokov.   V napadnutom   konaní   sťažovateľ   žiadal   o obnovu   konania   vedenéhookresným   súdom   pod   sp.   zn.   2   T   8/2011,   avšak   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Nt109/2014 z 19. decembra 2014 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 394 ods.1 Trestného poriadku jeho návrh zamietol. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajskýsúd uznesením č. k. 23 Tos 20/2015-69 zo 17. marca 2015 zamietol ako nedôvodnú.

Napriek   nedostatku   kvalifikovaného   právneho   zastúpenia   sťažovateľa,   ktorý   saodráža v nekonzistentnosti sťažnosti a jej ďalších formálnych nedostatkoch, možno z jejobsahu   vyvodiť   sťažovateľovu   nespokojnosť   nielen   s výsledkom   napadnutého   konaniao obnove konania, ale tiež s výsledkom predchádzajúceho trestného konania, v ktorom bolsťažovateľ   odsúdený   za   pokus   obzvlášť   závažného   zločinu   vraždy.   V sťažnosti   najmäopakovane namieta predčasnosť vydania napadnutých uznesení, nevykonanie navrhnutýchdôkazov,   neúplnosť   skutkových   zistení,   na   podklade   ktorých   súd   rozhodol,   nesprávnehodnotenie   okolností významných pre   ustálenie právnej   kvalifikácie   činu, za ktorý bolodsúdený, nesprávne hodnotenie výsledkov znaleckého dokazovania (poukazujúc hlavnena svoju   nepríčetnosť   v čase   spáchania   trestného   činu),   neplnenie   povinností   obhajcovustanovených   v pôvodnom   trestnom   konaní   aj   v konaní   o návrhu   na   obnovu   konania,porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní v konaní, a napokon aj nezákonnézloženie   senátu   krajského   súdu   rozhodujúceho   o jeho   návrhu   na   obnovu   konania.Na podporu   svojej   argumentácie   cituje   sťažovateľ   z viacerých   zjednocujúcich   stanovísk,resp. rozhodnutí najvyšších súdov používaných v rozhodovacej praxi súdov v trestnýchveciach, a poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu.

Na základe uvedeného potom sťažovateľ svojím konečným návrhom žiada ústavnýsúd   vysloviť,   že   postupom   krajského   súdu   a jeho   uznesením   č.   k.   23   Tos   20/2015-69zo 17. marca 2015 bolo porušené jeho základné právo „zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 144 ods. 1   ústavy SR na nestranný a nezaujatý súd, garantované... Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd... v čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3... čl. 2 ods.   1   Protokolu   č.   7“ a že   postupom   okresného   súdu   a jeho   uznesenímsp. zn. 1 Nt 109/2014   z 19.   decembra   2014   bolo   porušené   právo   zaručené   čl.   6   ods.   3písm. c) a d) dohovoru a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy. Nadväzne na uvedené žiada uznesenieokresného súdu a uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveňnavrhuje rozhodnúť o úhrade trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Napokon   v sťažnosti   a v jej   doplnení   doručenom   súčasne   so   sťažnosťou   tiežsťažovateľ   opakovane   žiada   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavnýmsúdom (pripojac k návrhu aj „bianko“ splnomocnenie), ktorý by „skutočnosti a dôvody môjho   podania   právne   relevantne   a najmä   kvalifikovanejšie   –   odborne   uviedol,   aby... nedošlo k jej tzv. odloženiu pre niektorý nedostatok podania“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnostipredbežne prerokuje   na   neverejnom zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Pripredbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané   niekým   zjavne   neoprávneným,   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   napredbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1   K dôvodom   nevyhovenia   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súdustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak takáosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanienároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcuv konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchtopredpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcu ustanoviť Centrum právnej pomocina základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnejnúdzi v znení neskorších predpisov (čo však nie je sťažovateľov prípad).

Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádzavo výkone   trestu   odňatia   slobody)   by   mohli   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaníodôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho právana   ochranu   ústavnosti,   keďže   preskúmaním   obsahu   sťažnosti   (napriek   nedostatkom   jejzákonom predpísaných náležitostí), ako aj uznesenia krajského súdu a uznesenia okresnéhosúdu zistil dostatok dôvodov na jej odmietnutie – sčasti pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie a sčasti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie bod2.2.1   a 2.2.2   odôvodnenia   tohto   uznesenia).   Vzhľadom   na to,   že   najmenej   jedenz predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred   ústavným súdom   splnenýnebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1výrokovej časti uznesenia).

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Z dôvodu   absencie   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   a jeho   žiadosti   o ustanovenieprávneho zástupcu ústavný súd neprihliadal na formálne nedostatky sťažnosti, ale zameral sana   preskúmanie   jej   celkového   obsahu   (aj   keď   zbytočne   obšírnemu,   resp.   opakovaneobsahujúcemu tie isté námietky a tvrdenia). V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberalnajmä otázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základnýchpráv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnýmisúdmi mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie –v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

2.2.1   Pokiaľ   ide   o ústavný   prieskum   uznesenia   okresného   súdu,   ústavný   súdpoukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého jepravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavnýmsúdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresnýmsúdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnomprostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   je   teda   podstatné,   že existoval   „iný   súd“,   na   ktorýpoukazuje   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a to   krajský   súd   ako   súd   sťažnostný (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.

2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný ústavný prieskum uznesenia krajskéhosúdu,   ústavný   súd   dospel   k záveru   o jeho   ústavnej   udržateľnosti   a nedostatku   dôvodovna zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 20/2015-69 zo 17. marca 2015zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorý podľa § 399 ods. 2 Trestnéhoporiadku   zamietol   sťažovateľov   návrh   na   obnovu   konania,   pretože   nezistil   podmienkyna povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V relevantnej častiodôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol, že „obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je v Trestnom poriadku (§ 394 a nasl.) koncipovaná tak, aby bolo možné napraviť aj právoplatný rozsudok (odsudzujúci, ale aj oslobodzujúci) v dôsledku toho, že vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste. Obnova konania z dôvodov podľa § 394 ods. 1 Tr. por. sa teda týka nedostatkov skutkových zistení.

Nadriadený súd sa preto vytýkanými chybami, týkajúcimi sa správnosti procesného postupu súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní ani vytýkanými chybami týkajúcimi sa správnosti použitej právnej kvalifikácie, nezaoberal. V konaní o návrhu o povolenie obnovy konania nie   je súd   oprávnený   preskúmavať   tieto   otázky,   pretože   na   to   nemá   zákonný podklad. Eventuálne procesné pochybenia a pochybenia v uplatnenej právnej kvalifikácii môžu pri splnení podmienok uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. byť predmetom iného mimoriadneho opravného konania – dovolania.

V konaní o povolení obnovy konania nie je možné preskúmavať ani postup súdov v pôvodnom   konaní,   týkajúci   sa   vysporiadania   sa   zákonným   spôsobom   s   vykonanými dôkazmi. Nemôže súd skúmať ani správnosť vysporiadania sa pôvodne konajúcich súdov s rozpormi vo výpovediach svedkov, resp. v iných dôkazoch.

Taktiež k návrhu odsúdeného na výsluch svedkov, ktorí neboli vypočutí na hlavnom pojednávaní, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, a ⬛⬛⬛⬛, senát nadriadeného súdu uvádza, že ide o opakovanie návrhu odsúdeného už z pôvodného konania pred súdom (zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 28. 01. 2011 č. l. 358), kde pri predbežnom prejednaní obžaloby bol návrh na výsluch týchto svedkov pôvodne konajúcim súdom zamietnutý, a to aj vrátane navrhovanej rekonštrukcie, resp. vyšetrovacieho pokusu. Aj z tohto pohľadu nemožno hovoriť o tom, že ide o dôkazy súdu skôr neznáme. Odsúdeným uvádzaná okolnosť,   že   títo   svedkovia   mali   prísť   následne na   miesto   činu,   nie je   takou významnou okolnosťou, ktorá by mohla spochybniť výpovede priamych svedkýň o priebehu protiprávneho konania odsúdeného.“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu,má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohtopráva,včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sav   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy   majúcej   základ   v   platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon(IV. ÚS 77/02), ako aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platneja účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanieje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nezasahujedo obsahu sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom. Krajský súdtotiž   potom,   ako   v odôvodnení   svojho   uznesenia   vyložil,   že   v súvislosti   s   návrhomna obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa môže všeobecný súd zaoberaťlen   nedostatkami   v skutkových   zisteniach,   posúdil   relevantnú   námietku   sťažovateľao potrebe   doplnenia   skutkového   stavu   v pôvodnom   konaní,   pričom   ju   vyhodnotil   akonedostatočnú, keďže vykonanie týchto dôkazov sťažovateľ navrhoval už v pôvodnom konanía ich   vykonanie   bolo   v skoršom   konaní   príslušným   procesným   spôsobom   zamietnuté.Takýto výklad relevantných otázok v danom prípade nezasahuje podľa názoru ústavnéhosúdu do obsahu označených práv ústavne nekonformným spôsobom.

Z obsahu sťažnosti, ako aj pripojených rozhodnutí okresného súdu a krajského súduvyplýva, že dôvodom podania tejto sťažnosti, a rovnako tak aj návrhu na obnovu konaniabola v skutočnosti nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom pôvodného trestného konania, akoaj s právnou kvalifikáciou skutku, za ktorý bol odsúdený. Ústavný súd však pri svojejrozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymnázorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jehoprávny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

K uvedenému   ústavný   súd   taktiež   uvádza,   že   jeho   úlohou   nie   je   preskúmavaťargumentáciu, ktorú mohli sťažovatelia predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďženie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   a nemôže   nahrádzať   úlohuvšeobecných   súdov,   pretože   na   posúdenie   takýchto   námietok   nemá   danú   právomoc(III. ÚS 135/03,   III.   ÚS   201/04,   IV.   ÚS   266/08).   Nadväzne   na   to   poznamenáva,   žena preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinených a vyhodnoteníďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy. Úlohou ústavného súdu akonezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) teda nie je konať ako súdtretej alebo štvrtej inštancie, ale iba preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého uzneseniakrajského súdu.

V tomto kontexte sa javí ako podstatná najmä sťažovateľova námietka o nezákonnomzložení senátu krajského súdu rozhodujúceho o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresnéhosúdu,   ktorým   bol   sťažovateľov   návrh   na   obnovu   konania   zamietnutý.   O odvolaní   protirozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 8/ 2011 zo 4. marca 2011 a o sťažnosti proti uzneseniuokresného súdu sp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014 totiž rozhodol ten istý senátkrajského súdu v zložení predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr. FrantiškaKováča a JUDr. Ondreja Gáborika.

Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktorésa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senátsúdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že z prerokovania o návrhu na obnovu konania jevylúčený len sudca alebo senát, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. Uvedené zákonnévylúčenie   sudcov   sa   však   netýka   zloženia   senátu   súdu   druhého   stupňa   rozhodujúcehoo sťažnosti proti   uzneseniu   o návrhu   na   obnovu   konania.   Pokiaľ   teda   v sťažovateľovejveci rozhodoval   ten   istý   senátu   krajského   súdu   o odvolaní   proti   rozsudku   okresnéhosúdu sp. zn. 2 T 8/ 2011 zo 4. marca 2011, ako aj o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdusp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014, nemohlo bez ďalšieho dôjsť k porušeniu právana prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, keďže vec prerokúval súd obsadenýv súlade   so   zákonom   upravujúcim   podrobnosti   o konaní   súdov   v trestných   veciach.V zmysle zmocnenia daného ústavou (čl. 46 ods. 4 ústavy) boli totiž podrobnosti o súdneja inej právnej ochrane zverené zákonu, pričom v danej veci je týmto zákonom Trestnýporiadok.

Sťažnosť teda napriek svojej rozsiahlosti neobsahuje také skutočnosti, ktoré by bolispôsobilé viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajskéhosúdu, ktorým bola vo veci návrhu na obnovu konania zamietnutá sťažnosť proti uzneseniuokresného   súdu.   Ústavný   súd   nemohol   vysloviť   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na neho nadväzujúcich práv zaručených čl. 47 ods. 2 a 3a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3dohovoru a práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7, keďžeuznesením krajského súdu nebolo zasiahnuté do ich obsahu. Krajský súd rozhodoval v danejveci   striktne   rešpektujúc   relevantnú   zákonnú   úpravu   a skutočnosť,   že   konaniepred všeobecnými   súdmi   neskončilo   podľa   predstáv   sťažovateľa,   nemôže   byť   právnymzákladom vyslovenia porušenia označených práv.

Napokon uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 141 ods. 1a čl. 144 ods. 1 ústavy, keďže tieto práva nezaručujú konkrétne základné právo, ale súustanoveniami   upravujúcimi   ústavné   princípy   súdnej   moci.   A tak   nielenže   v sťažnostiabsentujú konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli o ich porušení svedčiť, ale je potrebnépoukázať na to, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súdvždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlaveústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práva základných slobôd. Keďže namietané porušenie označených základných práv sťažovateľazistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1ústavy.

Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na dopadajúcu judikatúru ústavného súduv obdobných veciach (m. m. III. ÚS 79/2012, III. ÚS 541/2012) považoval ústavný súdsťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   krajského   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú,na základe čoho ju bolo potrebné aj vo zvyšnej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde, tak ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015