znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 457/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., zastúpenej obchodnou spoločnosťou G., v mene ktorej koná konateľ a advokát A. G., pre namietané porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdmi   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 42/2013-100 z 28. februára 2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Z. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 3 Cob 42/2013-100 z 28. februára 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   3 Cob   42/2013-100 z 28. februára 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia obchodnej spoločnosti Z. v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet obchodnej spoločnosti G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   457/2014-13 z 24. júla   2014   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   v časti,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 42/2013-100 z 28. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom č. k. 20 Cb 73/2012-85 z 10. októbra 2012 uložil obchodnej spoločnosti D. (ďalej   len   „žalovaná“),   zaplatiť   sťažovateľke   (t. j. žalobkyni)   sumu   3 009,76   € s príslušenstvom a trovy konania v sume 180,50 € za zaplatený súdny poplatok na účet právneho zástupcu sťažovateľky, a zároveň rozhodol, že sťažovateľke „sa náhrada trov konania   za   trovy   právneho   zastúpenia   nepriznáva“,   čo odôvodnil   tým,   ich   priznanie nepovažoval za účelné, „nakoľko žalobca neoznámil súdu prvého stupňa na jeho výzvu, či má zriadené samostatné právne oddelenie, a v kladnom prípade koľkými zamestnancami disponuje, neuviedol dôvod a účelnosť v tom, prečo žalobca zastúpený osobou s právnickým vzdelaním v pozícii vedúceho právnych služieb žalobcu udeľuje plnú moc na zastupovanie druhej osobe s právnickým vzdelaním –advokátovi a bezdôvodne tak navyšuje trovy konania druhému   účastníkovi   konania.   Pri rozhodovaní   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia zohľadnil aj tú skutočnosť, že pripojil spis súdu prvého stupňa 20 Cb/71/2012, v ktorom na strane   žalobcu   vystupuje   totožný   subjekt   s   totožným   právnym   zástupcom,   pričom   už z vizuálneho   pohľadu   je   zrejmé,   že   ide   o obsahovo   rovnaké   návrhy   odlišujúce   sa   len číselnými   údajmi,   že   ide   o   jednoduché   formulárové   žaloby   nevyžadujúce   si   nevyhnutne právnické   vzdelanie,   ktorých   obsah   je prehľadne   spracovaný   v   prílohe   k   žalobcom vystavenej faktúre č... Súd prvého stupňa sa stotožnil aj s názorom vyjadreným v Náleze Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   II.   ÚS   78/03-29   zo   dňa   9.   9.   2004.   Vzhľadom na uvedené   konštatoval,   že nevidel   žiaden   rozumný   dôvod,   pre   ktorý   by   mal   právnemu zástupcovi žalobcu trovy priznať.“.

Proti   časti   tohto   rozsudku   týkajúcej   sa   náhrady   trov   právneho   zástupcu   podala sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom   okrem   iného   vyslovila   názor,   že „rozhodnutie   súdu prvého stupňa vo výroku týkajúcom sa trov právneho zastúpenia je nesprávne, nezákonné a neobsahuje   úplné   a   výstižné   zdôvodnenie,   keďže   prvostupňový   súd   sa   nevysporiadal so skutočnosťami   rozhodujúcimi   pre   vydanie   takéhoto   rozhodnutia“,   a že „postupom prvostupňového súdu sa nespravodlivo zvýhodnil žalovaný“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Cob   42/2013-100   z 28.   februára   2014   rozsudok okresného   súdu „v   napadnutej   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   právneho   zastúpenia“ ako vecne správny potvrdil.

Porušenie   označených   práv   sťažovateľka   odôvodňuje   tým,   že „v   procese interpretácie a aplikácie ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zo strany odvolacieho   súdu   bol   obsiahnutý   prvok   svojvôle,   ako   aj   nedostatočným   odôvodnením uznesenia   odvolacieho   súdu“,   ktorý   sa „absolútne   nevysporiadal   s jej   odvolacími námietkami“.   V prvostupňovom   konaní   si   sťažovateľka   uplatnila   náhradu   trov   konania pozostávajúcu „iba“ z dvoch úkonov právnej služby, a to prevzatia právneho zastúpenia a podania   žaloby.   So   zreteľom   na   obsah   označených   práv   sa   sťažovateľka   domnieva, že nepriznaním   účelne   vynaložených   trov   konania   došlo   k popretiu   jej   úspechu v predmetnom súdnom konaní, ako aj k nespravodlivému zvýhodneniu žalovanej. Výklad krajského súdu je v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadreným v uznesení sp. zn. 7 Cdo 93/2012 z 19. júla 2012, ale aj ústavného súdu, ktorý sa danou problematikou naposledy zaoberal vo veci vedenej pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   84/2014.   Sťažovateľka   je   presvedčená,   že „právne   zastúpenie   je ponechané na vôli účastníka konania... bez ohľadu na jeho vzdelanie, resp. vzdelanie osoby, ktorú   zamestnáva.   Zo žiadnych   ustanovení   Ústavy   SR   ani   z ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku nie je možné vyvodiť záver, že v prípade účastníkov konania, ktorí majú zamestnanca s právnickým vzdelaním, resp. sami majú právnické vzdelanie a napriek tomu si zvolia zástupcu z radov advokátov, náhrada trov konania im z tohto dôvodu nepatrí... Ak by sa prisvedčilo názoru odvolacieho súdu, potom by vznikla situácia, v ktorej by trovy každého   účastníka   s právnickým   vzdelaním,   či   účastníka   zamestnávajúceho   osobu s právnickým vzdelaním, ktorý si uplatňuje právo na súde..., neboli nahradené.“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3442/14 z 5. septembra   2014   vyjadril   predseda   krajského   súdu,   ktorý   vychádzajúc   z vyjadrenia referujúcej   sudkyne   JUDr.   Miroslavy   Janečkovej   z 27.   augusta   2014   uviedol,   že „sa pridržiava právneho názoru, ktorý senát 3 Cob vyjadril v napadnutom rozhodnutí, a to z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení. Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok účastníkovi, ktorý má v konaní úspech, súd prizná náhradu trov, avšak len takých, ktoré boli potrebné na účelné uplatnenie práva. V danej veci senát 3 Cob dospel k záveru, že trovy, náhrady ktorých sa žalobca domáhal, nemožno posúdiť ako účelné, a to z dôvodov, ktoré odvolací súd uviedol v odôvodení svojho rozhodnutia.“.

Predseda   okresného   súdu   v uvedenom   podaní   a právny   zástupca   sťažovateľa v podaní z 1. októbra 2014 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je námietka porušenia   základných   práv sťažovateľky   podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 3 Cob 42/2013-100   z 28.   februára   2014,   ktorým   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľke.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že porušenie označených práv krajským súdom vidí v arbitrárnosti   ním   vydaného   rozhodnutia,   ktoré   podľa   jej   názoru   popiera   zmysel zásady   úspechu   v konaní   vyjadrenej   v ustanovení   §   142   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia spočívajúcom v tom, že krajský súd sa absolútne nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, resp. argumentmi o tom, že právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 bol neskoršou judikatúrou tohto súdu, ako aj najvyššieho súdu prekonaný.

Z relevantnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že: „Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého   stupňa uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré nepovažuje za hospodárne opakovať, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil... Je nepochybne, že účastník konania má právo zvoliť si v súdnom konaní právneho zástupcu   -   advokáta   (§   25   O.   s.   p.),   účelnosť   takýchto   trov   je   však   potrebné   hodnotiť s poukazom na všetky okolnosti prípadu... Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením účelnosti trov žalobcu súvisiacich správnym zastúpením za situácie, keď disponuje právnym oddelením. Účelnosť zastúpenia advokátom hodnotil   odvolací   súd aj   s prihliadnutím   na   predmet konania,   keď   sa   žalobca   domáha zaplatenia ceny dodanej elektriny, predmetom konania teda nie je pre žalobcu neobvyklý veľmi špecifický nárok vyžadujúci znalosti z úzko špecializovanej oblasti práva. Nakoľko sa predmet   konania   týka   podnikateľskej   činnosti   žalobcu,   právne   posúdenie   návrhu, vyhotovenie   žaloby   a   zastupovanie   vo   veci   nevyžaduje   vedomosti   špecializovaného charakteru,   na   ktoré   by   právne   oddelenie   žalobcu   nebolo   profesionálne   dostatočne vybavené, ktoré by sa vymykalo z bežnej agendy. O tom svedčí aj obsah samotnej žaloby, pre   vyhotovenie   ktorej   nebolo   nevyhnutné   podrobiť   uplatňovaný   návrh   zložitej   právnej analýze,   ide   o   opakujúcu   sa   problematiku   s   tým,   že   sa   jednotlivé   žaloby   odlišujú   len v minimálnej miere. Za nedôvodné odvolací súd považoval aj námietky žalobcu týkajúce sa nutnosti zvýšenia počtu zamestnancov právneho oddelenia a s tým súvisiacim zvýšením nákladov, pretože podľa § 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z. advokát poskytuje právne služby za odmenu, takže aj so zastúpením advokátom sú spojené náklady. Odvolací súd na podporu správnosti svojho názoru poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004, v ktorom ústavný súd konštatoval, že súd rozhodnutím o nepriznaní úhrady trov právneho zastúpenia nezasiahol do   podstaty   a zmyslu   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky.   Taktiež   ústavný   súd   konštatoval,   že   nepriznaním   náhrady   trov právneho zastúpenia súd neporušil ani základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa či. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   konštatuje, že námietky   sťažovateľky   považuje   za   plne   opodstatnené   a že   závery   vyvodené   týmto súdom (ale ani okresným súdom) nie sú vo vzťahu k sťažovateľke správne a spravodlivé a nie sú v súlade ani s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho   celkovú   presvedčivosť,   teda,   inými   slovami,   na   to,   aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.   Všeobecný   súd   musí   súčasne vychádzať   z toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

V súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   konštatuje,   že   k problematike   nastolenej sťažovateľkou   sa   podrobne   vyjadril   už   vo   svojom   náleze   č.   k.   IV.   ÚS   84/2014-31 z 23. mája 2014, pričom v jeho odôvodnení uviedol:

„Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 vychádzal z toho, že ak   je   štát   na   ochranu   svojich   záujmov   vybavený   príslušnými   organizačnými   zložkami finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon svojich   práv   a povinností   v tejto   oblasti   prenášal   na   súkromný   subjekt,   napr.   advokáta. Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom spravidla nie je dôvod na uznanie týchto nákladov ako účelne vynaložených.

Tento   právny   názor   uplatnený   ústavným   súdom   v náleze   sp. zn.   II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 však nemožno bez ďalšieho aplikovať v napadnutom konaní, keďže sťažovateľka   sa   priznania   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   v okolnostiach danej veci domáhala v súlade s § 142 ods. 1 OSP ako subjekt súkromného práva, ktorý mal v merite veci plný úspech.

Ústavný súd ďalej dodáva, že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na   to,   aby   mohla   riadne   obhajovať   svoje   porušené   alebo   ohrozené   subjektívne   právo na príslušnom   súde.   Trovy   konania   vzniknuté   v súvislosti   so   zastúpením   účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp.   bránenie   práva   a súde.   Iba   v celkom   výnimočných   situáciách,   najmä   v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne.“

Aj   v okolnostiach   posudzovanej   veci   ústavný   súd   (opätovne)   dospel   k zisteniu, že výklad   ustanovenia   §   142   ods.   1   OSP   krajským   súdom   v napadnutom   rozhodnutí je arbitrárny   a ústavne   neudržateľný,   keďže   popiera   účel   náhrady   trov   konania,   ktorým je kompenzácia   výdavkov   účastníkovi   konania,   ktoré   musel   vynaložiť   v   dôsledku protiprávneho konania iného účastníka (t. j. protistrany) konania, na účelné uplatňovanie alebo   bránenie   svojho   práva,   a že   nebol   dôvod,   aby   sa   krajský   súd nezaoberal   právne významnými argumentmi, resp. námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní. Uvedené   zistenia   zakladajúce   arbitrárnosť   a zjavnú   neodôvodnenosť   napadnutého rozhodnutia krajského súdu preto viedli ústavný súd k záveru, že krajský súd porušil práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a v príčinnej súvislosti s nimi aj jej práva hmotnoprávneho charakteru zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako porušujúce označené práva   sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa   čl.   127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v druhom bode výroku tohto nálezu. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným   v tomto   náleze   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde)   povinný   opätovne preskúmať   námietky   sťažovateľky   uvedené   v jej   odvolaní   majúc pritom   na   zreteli   účel zákonnej úpravy ustanovenia § 142 ods. 1 OSP.

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v sťažnosti   vyčíslil   trovy   konania celkovou   sumou 340,90 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a spísanie   sťažnosti)   v sume   po 134   €   a z   dvoch režijných   paušálov   v sume po   8,04   € plus 20 % DPH.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vypočítaná   právnym   zástupcom sťažovateľky   zodpovedá   výpočtu   ústavného   súdu   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov,   rozhodol   o jej priznaní v sťažovateľkou   požadovanej   sume,   tak ako to je uvedené v treťom   bode výroku   tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 15. októbra 2014