znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 457/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   W.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou O. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdny prieskum rozhodnutí orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave č. k. 3 S/372/2010-65 z 22. novembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžf/16/2012-89 z 28. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky 12. júla 2013 a poštou 15. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdny prieskum   rozhodnutí   orgánu   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S/372/2010-65 z 22. novembra 2011   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Sžf/16/2012-89 z 28. marca 2013 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Rozhodnutím   Daňového   úradu   B.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   bol   na   základe predchádzajúcej   daňovej   kontroly   vydaný   dodatočný   platobný   výmer,   ktorým   bol sťažovateľke   znížený   nadmerný   odpočet   dane   z   pridanej   hodnoty   o 84   244,34   € a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (v čase vydania rozhodnutia vystupujúce ešte pod názvom Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ďalej len „finančné riaditeľstvo“)   bol   tento   dodatočný   platobný   výmer   na   základe   odvolania   sťažovateľky potvrdený.   V   dôsledku   žaloby   sťažovateľky   podanej   proti   rozhodnutiu   finančného riaditeľstva   bol   prípad   sťažovateľky   preskúmaný   krajským   súdom,   ktorý   rozsudkom č. k. 3 S/372/2010-65 z 22. novembra 2011 žalobu sťažovateľky zamietol. Nadväzne na to najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Sžf/16/2012-89 z 28. marca 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že všetky dotknuté orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní len z výsluchu svedka M. K., bývalého konateľa spoločnosti H., spol. s r. o., ktorý mal byť vykonaný bez prítomnosti sťažovateľky Daňovým úradom B. na základe dožiadania daňového úradu. Uvedený svedok vo svojej výpovedi poprel „dodanie tovaru sťažovateľovi, vystavenie faktúr, prijatie úhrady, technické možnosti a vôbec obchodovanie s   týmto   typom   tovaru“.   Sťažovateľka   mala   potom   v   konaní   pred   daňovým   úradom preukázať,   že „na   faktúrach   je   podpis   svedka   K.   a   pečiatka   H.“,   že   bola   vykonaná „bezhotovostná úhrada jednej z faktúr“, že „hodnovernosť výpovede svedka K. je narušená podvodom   v   podobnej   veci“ a tiež   že   v   danej   veci   môže   vypovedať   iný „hodnoverný svedok, ktorý je spôsobilý priebeh obchodnej operácie potvrdiť“.

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu   bolo porušené jej „právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“,   konkrétne   právo „na   rozhodnutie   súdu   legálnym   spôsobom   a   v   zákonom predpokladanej kvalite (v súlade s nálezmi I. ÚS 26/94 a II. ÚS 64/06)“, taktiež právo „na účinný   opravný   prostriedok   (v   súlade   s   rozhodnutím   ESĽP   A-212/1991   vo   veci Helmers)“ a tiež   princíp „právnej   istoty   a   legitímnych   očakávaní   (m  .m.   nálezy IV. ÚS 241/04, III. ÚS 192/06)“.

Sťažovateľka   uvádza,   že   finančné   riaditeľstvo   sa   v   rozhodnutí   o   odvolaní   vôbec nevysporiadalo s ňou uvádzanými dôkazmi a týmto porušením zákonnosti sa krajský súd vôbec nezaoberal. Najvyšší súd mal pochybiť zase v tom, že namiesto daňového úradu a finančného riaditeľstva posúdil pre daný prípad podstatné skutočnosti, čím malo podľa sťažovateľky   dôjsť   k   prebratiu   odbornej   spôsobilosti   a   právomoci   správnych   orgánov. Vo výsledku   potom   ani   najvyšší   súd „neodstránil   zrejmú   nezákonnosť   postupu   FRSR a neposkytol tak sťažovateľovi súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, keď jeho argument spochybňujúci legitimitu rozhodnutia správneho orgánu nebol legálnym spôsobom riešený t. j.   súdna   ochrana   nemala   zákonom   (ústavou)   predpokladanú   kvalitu   a   ani   opravný prostriedok   tak   postupom   porušovateľa   nedosiahol   zákonom   (ústavou)   predpokladané účinky...

Sťažovateľ legitímne očakával, že súdy poznajú právo (iura novit curia) a budú sa pri rozhodovaní riadiť právnymi závermi na základe skorších rozhodnutí o analogickým právnych   otázkach   a   pre   prípad,   že   považujú   za   potrebné   sa   od   nich   odchýliť, argumentačne sa s týmito skoršími právnymi závermi vyrovnajú, aby bolo v záujme právnej istoty možné aj do budúcnosti predvídať ďalší spôsob ich rozhodovania (m. m. nálezy III. ÚS 192/06 a I. ÚS 28/09).

Procesné   pochybenie   správneho   orgánu   vo   forme   nedostatočného   zistenia skutkového stavu je podľa konštantnej rozhodovacej praxe porušovateľa vždy dôvodom, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie podobne ako v citovanej veci.“.

Sťažovateľka   súčasne   poukazuje   na   predchádzajúcu   rozhodovaciu   činnosť najvyššieho   súdu   v   daňových   veciach   (sp.   zn.   5   Sžf   198/00,   sp.   zn.   3   Sžf   1/2011, sp. zn. 2 Sžf   12/2011   a sp.   zn.   M-Sž   doV   1/00),   z   ktorej   má   vyplývať   zhodný   záver o zrušení rozhodnutia daňového orgánu pre ňou opísané procesné pochybenia. Najvyšší súd mal pre účely prieskumu zákonnosti len v medziach žaloby posúdiť, či skutkový stav bol zistený náležite a úplne, avšak od tohto všeobecného pravidla sa podstatným spôsobom odchýlil, čím mal zmariť legitímne očakávania sťažovateľky, a narušiť tak jej právnu istotu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. 3 S/372/2010-65 zo dňa 22. 11. 2011 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 5 Sžf/16/2012-89 zo dňa 28. 03. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sžf/16/2012-89 zo dňa 28. 03. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 3 S/372/2010-65 zo dňa 22. 11. 2011 a vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia   v   sume   331,15   EUR,   ktorú   je   porušovateľ   povinný   vyplatiť...   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd poznamenáva, že aj keď sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv najvyšší súd, v petite tejto sťažnosti žiada vysloviť porušenie označených   práv   aj   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   krajského   súdu.   Vzhľadom   na   viazanosť petitom sťažnosti vyplývajúcu z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa preto ústavný súd zaoberal ako rozsudkom krajského súdu, tak aj rozsudkom najvyššieho súdu.

2.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   predstavuje   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   rozsudku   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok krajského   súdu,   ako   aj   sťažovateľkou   namietaný   postup,   ktorý   vydaniu   rozhodnutia predchádzal,   bol   teda   predmetom   súdneho   prieskumu   realizovaného   najvyšším   súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy spočíva v tom, že ten, kto bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia (m. m. II. ÚS 353/2011). Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodoval orgán verejnej správy, a to ako lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy. Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o   preskúmanie zákonnosti správnych rozhodnutí v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je úlohou všeobecného súdu zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom   súdneho   preskúmavania,   je   vzhľadom   na   jeho   obsah   spôsobilé   týkať   sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu   uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky   rozhodnutia   predloženého   mu   na   súdne   preskúmavanie,   ale   aj   to,   či   sa   toto rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd účastníka   konania.   Postup   súdu,   v   ktorom   zanedbal   niektorý   z   týchto   prvkov,   zakladá porušenie základného   práva podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   (III.   ÚS   43/03,   II.   ÚS   236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).

Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako čl. 46 ústavy zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť prítomný   na pojednávaní, právo na odôvodnenie   súdneho rozhodnutia   a iné   požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je aj právo   účastníka   konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Judikatúra   ESĽP   nevyžaduje,   aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku najskôr poukázal na ustálené princípy   správneho   súdnictva,   ako   aj   zásady   daňového   konania   vyplývajúce   zo   zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), z ktorých pripomenul „zásadu zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so   všeobecne   závažnými právnymi   predpismi“,   zásadu   súčinnosti,   podľa   ktorej „správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi“, ďalej zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej „správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo“, ako aj zásadu rovnosti, v zmysle ktorej „všetky   daňové   subjekty   majú   v   daňovom   konaní   rovnaké   práva   a   povinnosti, vo svojej   podstate   vychádza   z   ústavnej   zásady   rovnosti   účastníkov“.   Nadväzne   na   to najvyšší súd poukázal na účel daňového konania, ktorým „je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi   predpismi.   Keďže   ide   o   fiskálne   záujmy   štátu,   zákon   o   správe   daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností   rozhodujúcich   pre   správne   určenie   dane   alebo   vznik   daňovej   povinnosti daňového subjektu.“

Po uvedení na prípad dopadajúcich ustanovení zákona o správe daní (§ 29 ods. 1, § 29 ods. 2, § 29 ods. 4, § 29 ods. 8) a ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) v znení platnom v rozhodnom v čase (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1) najvyšší súd konštatoval:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky... mal obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepredložila relevantný dôkaz o tom, že skutočne došlo k reálnemu dodaniu tovaru (detských vlhčených utierok, vlhčených utierok. kobercov, utierok na odlakovanie nechtov a iné) zo strany dodávateľa obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o. fakturovaného faktúrami č. 13/08/03/01-02, 15/08/08/01-02, 19/08/08/01, 25080/80, 19/08/08/03,25081/08, 1508/08, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (spoločnosti H., spol. s r. o. nevznikla daňová povinnosť, pretože nedodala fakturovaný tovar) a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za   dodaný   tovar).   Uskutočnenie   zdaniteľného   plnenia   je   základnou   podmienkou   pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom   na   nej   uvedeným,   potom   len   formálna   existencia   faktúry,   ako   aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet ich nesplnenie   nie   je   možné   odpustiť   (keďže   to   zákon   neustanovuje)   ani   pri   vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca   požaduje   (pre   ľahkú   zneužiteľnosť),   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Najvyšší   súd   sa   preto   stotožnil   s   názorom   krajského   súdu   ako   aj   žalovaného, že žalobkyňa   v   konaní   nepreukázala,   že   vecné   plnenia   fakturované   vyššie   označenými faktúrami boli dodané spoločnosťou H., spol. s r. o. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní okrem   vyššie   označených   faktúr   nepredložila   žiadne   iné   relevantné   dôkazy   o tvrdených skutočnostiach, že predmetný fakturovaný tovar skutočne prevzala od spoločnosti H., spol. s r. o. Dodávku predmetného tovaru jednoznačne poprel vtedajší konateľ dodávateľa M. K., ktorý uviedol, že dodávka tovaru tak, ako bola fakturovaná vyššie označenými faktúrami sa zo strany spoločnosti H., spol. s r. o., sa neuskutočnila, keďže spoločnosť s predmetným sortimentom   nikdy   neobchodovala   a   na   uvedené   množstvo   tovaru   nemala   skladové priestory.   Menovaný   poprel   aj   vyslanie   predmetných   faktúr   a   tiež   poprel   prevzatie finančných prostriedkov za predmetnú dodávku tovaru zo strany spoločnosti H., spol. s r. o. Skutočnosť, že predmetný tovar, resp. jeho časť žalobkyňa následne odpredala odberateľovi spoločnosti O., D., Ukrajina, žalobkyňa taktiež nepreukázala bez akýchkoľvek pochybností. Dovoz tohto tovaru na územie Ukrajiny totiž spochybnila Ukrajinská colná správa, keď uviedla, že za obdobie od 1. januára 2008 do 17. júna 2009 neeviduje žiadne operácie s účasťou spoločnosti W., s. r. o. a O. D. a uvedená ukrajinská spoločnosť nie je evidovaná ani v databáze ukrajinskej colnej správy ako subjekt zahranično-obchodnej činnosti.... colný úrad,   v pôsobnosti ktorého sa   nachádza Colný   úrad V,   neeviduje   žiadne dovozy tovaru   pre   príjemcu   O.   D..   Taktiež   skutočné   sídlo   ukrajinskej   spoločnosti   O.   D. nezodpovedá   údajom   na   JCD   0587100802226.   Aj   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky žalobkyňa nepreukázala vývoz predmetného tovaru na Ukrajinu a to ani napriek stanovisku Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, a to z dôvodu, že vývoz tovaru   pre   musí   byť   preukázaný   bez   akýchkoľvek   pochybnosti,   pričom   stanoviskom ukrajinskej strany bol vývoz predmetného tovaru spochybnený.

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, týkajúcu sa skutočnosti, že bývalý konateľ M. K. bol uznaný za vinného zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, čím „zrejme“ spochybňuje vieryhodnosť jeho výpovede, podľa názoru najvyššieho súdu. ide o námietku právne irelevantnú, pretože žalobkyňa ani inými dôkazmi nepreukázala,   že   k   dodaniu   predmetného   fakturovaného   tovaru   zo   strany   dodávateľa spoločnosti H., spol. s r. o. skutočne došlo.

Čo sa týka námietky nevykonania výsluchu svedka M. K., podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa v priebehu celého daňového konania ako dôkaz svedeckú výpoveď tohto svedka   nenavrhovala.   Až   k   vyjadreniu   k   protokolu   z   kontroly   na   zistenie   oprávnenosti nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   č.   604/321/91699/2010/Siš   z   10.   júna   2010 žalobkyňa priložila faxovú kópiu čestného vyhlásenia M. K. z 29. júna 2010, z ktorého vyplýva, že tento bol v období august 2008 prítomný spolu s p. K. na jednaniach s p. S., kde dohodli podmienky dodávok hygienických produktov pre spoločnosť W. od spoločnosti H., spol.   s r.   o.   a že bol prítomný pri realizovaní   dodávok   a pri odovzdávaní   hotovosti   a dokladov   o   zaplatení.   Toto   čestné   vyhlásenie   aj   podľa   názoru   najvyššieho   súdu nepreukazuje   konkrétne   dodávky   predmetných   fakturovaných   tovarov   a   nie   je   preto spôsobilé priniesť vo veci priaznivejšie rozhodnutie. Nebol preto ani dôvod vykonať dôkaz výsluchom tohto svedka.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa neuznania čiastočnej platby v sume 525.000,- Sk na účet spoločnosti H., spol. s r. o., aj podľa názoru najvyššieho súdu ani tento výpis z účtu nepreukazuje, že k dodaniu predmetného fakturovaného tovaru skutočne došlo. Predmetný výpis preukazuje iba úhradu vyššie uvedenej sumy na účet spoločnosti H., spol. s. r. o. a to dňa 3. 9. 2008, nepreukazuje však, že ide o platbu za niektorú z predmetných faktúr, keďže výška sumy nezodpovedá ani jednej z predmetných faktúr. Napokon pre splnenie podmienok na odpočet DPH v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH nie je úhrada faktúry, ale skutočné uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda reálne dodanie tovaru.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli vykonané spoločnosťou   H.,   spol.   s   r.   o.   ako   dodávateľom.   Žalobkyňa   v   konaní   okrem   vyššie označených faktúr nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach. Dokazovanie v   daňovom   konaní   nie   je   založené   výlučne   na   uplatňovaní   zásady   vyhľadávacej,   ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednavacej,   ktorá   akcentuje   dôkaznú   povinnosť   daňového   subjektu   týkajúcu   sa   jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť   svoje   tvrdenia   dokázať.   Ak   však   správca   dane   pri   preverovaní   písomných podkladov,   hoci   aj   v   rámci   daňovej   kontroly,   preukázateľne   spochybní   vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie   jeho   pôvodných   dôkazov   správcom   dane.   Procesná   pasivita   žalobkyne v daňovom konaní má tak za následok, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní (II. ÚS 1/2012 z 6. marca 2012).

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci   a   preto   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.»

Podstatou   sťažnostných   námietok   je   nesúhlas   sťažovateľky   s   právnym   záverom všeobecných súdov, že v jej daňovej veci bol náležite (t. j. dostatočne) zistený skutkový stav, z ktorého daňové orgány vychádzali, ako aj nesúhlas s tým, ako sa tieto súdy vyrovnali s   porušením   zákonnosti   ňou   napadnutých   správnych   rozhodnutí   a   postupov,   ktoré   ich vydaniu   predchádzali.   Tým   malo   dôjsť   k   porušeniu   princípov   právnej   istoty   a   ochrany legitímnych očakávaní.

Ústavný   súd   v   medziach   svojej   právomoci   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžf/16/2012 z 28. marca 2013 je ústavne udržateľný a sťažovateľkou formulované námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania. Ako už totiž bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie je skúmať úplnosť zisteného skutkového stavu ani naprávať prípadné skutkové omyly v parciálnych otázkach, ktorých sa mohli   všeobecné   súdy   a   správne   orgány,   ktoré   vydali   nimi   preskúmavané rozhodnutia, dopustiť. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred všeobecným súdom by bol možný len v prípade, ak by nimi vyvodené závery boli arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Podľa § 244 ods. 1 zákona č.   99/1963 Z.   z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   sa   s   námietkou   porušenia   zákonnosti v napadnutých   rozhodnutiach   daňových   orgánov   nevysporiadal,   ale   namiesto   nich posudzoval dôkazy, ústavný súd pripomína, že prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov   spočíva   v   preskúmaní,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne   predpisy   a v   súlade so   zákonom   rozhodli.   Aj   keď   je potrebné vziať do   úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. IV. ÚS 237/2012), neznamená to, že skutkový stav zistený správnym orgánom z vykonaného dokazovania správny   súd   nemôže   právne   vyhodnocovať   dopĺňajúc pritom   argumentáciu   na   podporu správnosti záverov preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. V tomto kontexte sa žiada pripomenúť, že ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripustil aj možnosť správneho súdu vykonať dokazovanie obmedzené na dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, keďže správne súdnictvo je založené na prieskume zákonnosti už identifikovaného   skutkového   a   právneho   stavu   (napr.   II.   ÚS   379/09).   Preto   ak v okolnostiach prípadu najvyšší súd na podporu vecnej správnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva   a napádaného rozsudku   krajského   súdu   doplnil   ďalšie   dôvody,   vychádzajúc pritom   zo   skutkového   stavu   vyplývajúceho   z   administratívneho   spisu   vedeného v sťažovateľkinej   veci   konal   v   súlade   so   zákonom   zverenou   právomocou   realizovať na základe   žalôb   podaných   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   OSP   prieskum   zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V súvislosti s námietkou o porušení princípu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní, ktoré sťažovateľka odvodzuje z toho, že najvyšší súd sa mal odchýliť od svojej predchádzajúcej praxe, v zmysle ktorej obdobné procesné pochybenia daňových orgánov viedli   k   zrušeniu   rozhodnutí   týchto   orgánov,   ústavný   súd   uvádza,   že   ani   prípadná rozdielnosť   judikatúry   najvyššieho   súdu   ešte   neznamená,   že   najvyšší   súd   rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   [napr.   z   rozsudku   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty   je   ale   dôležité,   aby   najvyššia   súdna   inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne III. ÚS 348/2011).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu   k určitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno   v   takomto   postupe   automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).

Ústavnému súdu z tých častí právnych viet, ktoré sťažovateľka citovala z rozhodnutí najvyššieho súdu, pritom nevyplýva, že by právne závery najvyššieho súdu v predloženom prípade popierali ich podstatu a zmysel. Aj keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky v danom prípade uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd pripomína, že obsahom označeného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a rovnako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Z   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva, že   právne závery   o nedostatku   žalobných dôvodov   na   zrušenie   napádaného   rozhodnutia   finančného   riaditeľstva   bolo   dostatočne odôvodnené, pričom najvyšší súd venoval náležitú pozornosť aj odpovediam na námietky sťažovateľky, ktoré v konečnom dôsledku neboli spôsobilé vyvrátiť záver o neuskutočnení zdaniteľného   plnenia,   z   ktorého   malo   byť vyvodené   právo   na   nadmerný   odpočet   dane z pridanej   hodnoty.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky zjavných právnych ani skutkových omylov, a preto označené rozhodnutie ústavný súd   nevyhodnocuje   ako   arbitrárne.   Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď   sa   vnútorná intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným   smerom   ako   právny   názor najvyššieho   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľka   nesúhlasí,   ale rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Ústavný   súd   tak   dospel   k   záveru   o   nedôvodnosti   sťažnostných   námietok sťažovateľky,   pretože   tieto   nepreukázali   ústavne   relevantnú   súvislosť   základného   práva sťažovateľky na súdny prieskum rozhodnutí orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a odvolacieho rozsudku   najvyššieho   súdu.   Daňové   orgány   v   sťažovateľkinej   kauze totiž   interpretovali na prípad dopadajúce ustanovenia zákona o správe daní a zákona o dani z pridanej hodnoty ústavne konformným spôsobom, a preto v konaní o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti OSP konajúce súdy svojimi rozsudkami poskytli jej základnému právu na prieskum zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva ochranu v požadovanej kvalite. Vychádzajúc z už uvedeného, ako aj s prihliadnutím na to, že sťažovateľka v podstate ani neargumentovala porušením záruk spravodlivého procesu, nemohlo za žiadnych okolností dôjsť   ani   k   porušeniu   práva   sťažovateľky   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013