znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 457/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 65/2011 z 29. júla 2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tos 24/2011 z 8. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2011 doručená sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu   sp.   zn.   Tp   65/2011   z 29.   júla   2011   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tos 24/2011 z 8. augusta 2011.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 106/09 z 27. júla 2011 bol v tejto trestnej veci oslobodený spod obžaloby a zároveň bol rozhodnutím okresného súdu prepustený z väzby na slobodu. Po prepustení na slobodu bol však hneď zadržaný a následne vzatý do väzby. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa   tak stalo   na   základe   uznesenia   Špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   65/2011 z 29. júla 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 24/2011 z 8. augusta 2011. Na základe týchto rozhodnutí bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, a to v trestnej veci vedenej Prezídiom Policajného zboru   Úradom   boja   proti   organizovanej   kriminalite   B.   (ďalej   len   „úrad   boja   proti organizovanej kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-286/BOK-BA-2011.

Podľa názoru sťažovateľa jeho zadržanie, ku ktorému došlo 27. júla 2011, nebolo vykonané v súlade so zákonom, pretože „pri zadržaní... ani bezprostredne po ňom nebol obvinený žiadnym policajtom ani iným orgánom oboznámený o dôvodoch jeho zadržania“. Tým podľa vyjadrenia sťažovateľa došlo k porušeniu § 86 Trestného poriadku. Sťažovateľ zároveň   uviedol,   že   ani   potom,   ako   mu   bolo   uvedeného   dňa   okolo   17.00   h   oznámené uznesenie o vznesení obvinenia, mu neboli oznámené dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ dodal, že o týchto skutočnostiach sa dozvedel až pri svojom výsluchu na Špecializovanom trestnom súde, ale podľa jeho vyjadrenia ani ten neprihliadol na „nezákonnosť“ jeho zadržania. Sťažovateľ uviedol, že tieto námietky vzniesol nielen pri svojom výsluchu na súde prvého stupňa, ale aj v sťažnosti proti jeho rozhodnutiu, o ktorej rozhodol najvyšší súd. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa ani súd druhého stupňa nezaoberal „nezákonnosťou“ jeho zadržania. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieval, že tým došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne tvrdil: „Osoba sťažovateľa je už takmer 10 rokov kriminalizovaná   a jeho   osobná   sloboda   je   nepretržite   obmedzovaná   spôsobom,   ktorý   je v rozpore   nielen   s právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky,   ale   aj   v rozpore   s čl.   5 Dohovoru... Po ukončení jednej väzby je sťažovateľ bezodkladne vzatý do ďalšej väzby. Orgány činné v trestnom konaní účelovo a zámerne zneužívajú situáciu, účelne voči osobe sťažovateľa   fabrikujú   alebo   zneužívajú   obvinenia   a v prípade   prepustenia z predchádzajúcej väzby, načasujú celú vec tak, aby mohol byť opätovne vzatý do novej väzby.“

Sťažovateľ sa domnieva, že nie je v súlade so zákonom, aby po uplynutí 8 rokov od vznesenia obvinenia bol vzatý do väzby. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ argumentoval aj   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   podľa   ktorej závažnosť obvinenia nemôže sama osebe slúžiť na ospravedlnenie dlhej doby držania vo väzbe, pričom sa musí v danom prípade prihliadať na trvanie už kumulovanej väzby (Iljikov proti Bulharsku č. 33977/96 z 26. júla 2001) alebo podľa ktorej, ak je obvinený vo väzbe počas   dvoch   alebo   viacerých   samostatných   období,   tieto   je   potrebné   pre   posúdenie primeranosti trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru kumulovať (prípad Kemmache proti Francúzsku).   Okrem   toho   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   postupom   času   sa   začiatočné dôvody väzby stávajú menej a menej relevantné, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že je väzobne stíhaný už viac ako 9 rokov. Podľa názoru sťažovateľa uvedené skutočnosti sú dôkazom toho, že v jeho prípade došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.

Sťažovateľ súčasne vyslovil názor, že dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku tak, ako ich konkretizoval Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd, sú nedostatočné a v súčasnom štádiu väzobného stíhania irelevantné.

Sťažovateľ svoje námietky zhrnul do dvoch bodov:

1. Vo veci konajúce súdy vôbec nezohľadnili „jeho predchádzajúce viac ako 9 rokov trvajúce väzobné stíhania v iných jeho trestných veciach“.

2. Vo veci konajúce súdy sa vôbec nezaoberali nezákonnosťou jeho zadržania, ktoré väzbe predchádzalo.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   postupom   a uzneseniami Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 65/2011 z 29. júla 2011 a najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 24/2011 z 8. augusta 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   napadnuté   uznesenia   zrušil,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 65/2011 z 29. júla 2011, ktorým bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia Špecializovaného trestného súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti uzneseniu súdu prvého stupňa   rozhodujúceho   o väzbe   sťažovateľa,   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 24/2011 z 8. augusta 2011.

V súvislosti   s námietkami   týkajúcimi   sa   porušenia   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje na   to,   že   rešpektuje   prax   ESĽP,   podľa   ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o   osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (či čl. 46 ods. 1 ústavy) o práve na   spravodlivé   súdne   konanie.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol   ako zjavne neopodstatnenú   (obdobne napr.   III.   ÚS   155/09,   III.   ÚS   287/2010, III. ÚS 309/2011).

Vychádzajúc   z uvedeného   bolo   pre   ústavný   súd   rozhodujúce   preskúmať   postup a uznesenie najvyššieho súdu vo väzbe na obsah rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu z hľadiska dodržania záruk, aké na zákonnosť väzby kladú čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   27.   júla   2011   v čase o 15.20   h   bol   sťažovateľ   zadržaný   vyšetrovateľkou   úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite na základe uznesení o vznesení obvinenia pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 252 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného zákona a ďalšie trestné činy. Sťažovateľ bol zadržaný z dôvodov podľa § 71 ods. písm. a) a c) Trestného poriadku, pretože podľa vyšetrovateľky boli dané dôvody útekovej a preventívnej väzby. Po zadržaní sťažovateľa bol   vykonaný   jeho   výsluch,   ktorý   sa   uskutočnil   toho   istého   dňa   na   úrade   boja   proti organizovanej kriminalite v čase od 16.50 h.

Dňa   28.   júla   2011   podal   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   Špecializovanému trestnému   súdu   návrh   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby,   v ktorom   argumentoval   tým,   že sťažovateľovi boli vznesené obvinenia z viacero trestných činov, a to na základe uznesení vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KÚV-94/OVEK-2001 zo 14. decembra 2001, z 18. júna 2003 a 3.   júla   2003,   ako   aj   uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   OUV-273/30-BB-2002 z 8. júna 2002.

Z uznesenia   Špecializovaného   trestného   súdu   vyplýva,   že   prokurátor   špeciálnej prokuratúry odôvodnil návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tým, že ide o cudzinca, ktorý v relevantnom čase nemal na území Slovenskej republiky žiadny trvalý ani tolerovaný pobyt. Okrem toho prokurátor poukázal na mimoriadne závažnú trestnú činnosť sťažovateľa, z ktorej je obžalovaný a kde v prípade uznania viny mu hrozí vysoký trest. Dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku videl prokurátor špeciálnej prokuratúry v tom, že sťažovateľ nemá   na   území   Slovenskej   republiky   stály   príjem,   nevykonáva   žiadnu   podnikateľskú činnosť, pričom v tejto súvislosti vyslovil názor, že je daná dôvodná obava, že po prepustení na   slobodu   by   sťažovateľ   pre   účely   zadováženia   si   príjmu   pokračoval   v páchaní ekonomickej alebo násilnej trestnej činnosti. Prokurátor v tejto súvislosti poukázal aj na sťažovateľovo predchádzajúce odsúdenie za majetkovú trestnú činnosť.

O návrhu   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby rozhodol Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. Tp 65/2011 z 29. júla 2011 tak, že ho vzal do väzby s tým, že táto začala plynúť 27. júla 2011 od 15.20 h.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   Špecializovaný   trestný   súd konštatoval,   že   zadržanie   sťažovateľa   bolo   realizované   v súlade   so   zákonom,   keďže sťažovateľ bol v 48-hodinovej lehote od zadržania, ku ktorému došlo 27. júla 2011 v čase o 15.20 h, odovzdaný Špecializovanému trestnému súdu, ktorému bol návrh prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby predložený 28. júla 2011 o 16.50 h.

Z odôvodnenia uznesenia Špecializovaného trestného súdu ďalej vyplýva, že pred rozhodnutím   o väzbe   bol   sťažovateľ   vypočutý   sudcom   pre   prípravné   konanie.   V rámci svojho   výsluchu   sťažovateľ   namietal,   že   jeho   zadržanie   nebolo   vykonané   v súlade   so zákonom,   pretože   nebol   vyrozumený   o dôvodoch   zadržania.   Okrem   toho   sťažovateľ uviedol, že uňho nie je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože   vôbec   nechcel   ujsť,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu,   taktiež   namietal,   že v danom prípade nemôže byť dôvodom jeho väzby skutočnosť, že je súdený za inú trestnú činnosť a že mu hrozí vysoký trest. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že uňho nie je daný ani dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože argumenty, ktoré použil prokurátor v snahe poukázať na dôvodnú obavu, že na slobode by pokračoval v trestnej činnosti, sú podľa neho neaktuálne aj vzhľadom na to, že vo väzbe sa nachádza už 9 a pol roka.   Sťažovateľ   dodal,   že   podľa   jeho   názoru   ho   prenasledujú   policajti   na   základe vymyslených falošných dôkazov. K trestnej činnosti, ktorá sa mu v danom prípade kladie za vinu   a ktorú   mal   spáchať   s viacerými   osobami,   sťažovateľ   uviedol,   že   jedného   z nich nepozná   vôbec,   s ďalším   sa   stretol   len   párkrát,   s iným   sa   zoznámil   vo   výkone   väzby v priebehu roka 2002. Zároveň uviedol, že v priebehu rokov 1996, 1997 a 2000 nezakladal ani nezosnoval žiadne skupiny a že v prípade, ak by ho príslušný súd nevzal do väzby, bude sa nachádzať u konkrétnej osoby, ktorej meno a adresu uviedol.

V ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   sa   Špecializovaný   trestný   súd venoval   podstate   a účelu   väzby,   konštatoval,   že   u sťažovateľa   boli   naplnené   formálne a materiálne   predpoklady   väzby.   Pokiaľ   ide   o útekovú   väzbu,   k tej   súd   prvého   stupňa uviedol, že je daná dôvodná obava, že v prípade, ak by sťažovateľ bol prepustený z väzby na slobodu, mohol by ujsť alebo sa skrývať, pretože aj keď na území Slovenskej republiky má dlhodobý pobyt, podľa výpovedí svedkov sa v mieste tohto pobytu, pokiaľ ešte bol na slobode, už dlhší čas nezdržiaval. Podľa názoru prvostupňového súdu sťažovateľ nijako nepreukázal,   že   v prípade   prepustenia   na   slobodu   by   sa   zdržiaval   u konkrétnej   osoby. Okrem toho Špecializovaný trestný súd poukázal aj na vysoký trest, ktorý sťažovateľovi hrozí za spáchanie inej trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu. Dôvod preventívnej väzby videl súd prvého stupňa v tom, že ani postupné vznášanie obvinení, ku ktorým došlo v minulosti, sťažovateľovi nezabránilo v páchaní trestnej činnosti.

Proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Tost   24/2011   z 8.   augusta   2011   tak,   že   ju zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   napadnuté   rozhodnutie   považuje   za nepreskúmateľné,   poukázal   na   to,   že   v jeho   prípade   došlo   k nezákonnému   zadržaniu, pretože   nebol   informovaný   o dôvodoch   svojho   zadržania   a zároveň   spochybňoval dôvodnosť svojho trestného stíhania. Okrem toho argumentoval aj neprimeranou dĺžkou väzobného   stíhania,   ktoré   podľa   jeho   udania   trvá   už   viac   ako   9   rokov,   pričom   v tejto súvislosti   odkázal   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   závažnosť   obvinenia   nemôže   byť dôvodom na dlhé trvanie väzby, a taktiež poukázal na to, že niektoré skutkové okolnosti môžu byť v začiatočnom štádiu väzobného stíhania postačujúce, ale že postupom času sa vytrácajú a že je potrebné prihliadať na trvanie tzv. kumulovanej väzby. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že uňho nie sú dané dôvody ani útekovej väzby, ani preventívnej väzby.

Najvyšší súd v namietanom uznesení okrem iného konštatoval: „V prvom rade je potrebné poukázať na to, že z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že návrh na vzatie obvineného V. Y. do väzby bol podaný prokurátorom Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   na Špecializovaný trestný súd dňa 28. júla 2011 o 16.50 hod., pod sp. zn. VI1/1 Gv 247/09-573, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por.

Konajúci sudca pre prípravné konanie pritom predmetný návrh preskúmal najprv z toho hľadiska, či bol tento podaný v zákonnej lehote a či bol podaný príslušnému súdu, pričom zistil, že obe podmienky boli v danom prípade splnené. V tejto súvislosti zároveň podotkol, že je síce pravda, že návrh prokurátora obsahoval množstvo nielen gramatických, ale aj vecných chýb (ide najmä o čiastočný nesúlad skutkov, ako ich uviedol prokurátor s tým, ako sú tieto uvedené v ním spomenutých uzneseniach vyšetrovateľa), ale je faktom, že obvinený V. Y. je stíhaný aj za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák., na ktorý sa v zmysle § 14 písm. h/ Tr. por. vzťahuje pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu.

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu následne obvineného dňa 29. júla 2011 vypočul a keďže návrh prokurátora považoval za dôvodný, napadnutým uznesením rozhodol o tom, že V. Y. sa berie z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. do väzby...

Čo sa týka potom odôvodnenia existencie vyššie spomenutých väzobných dôvodov v napadnutom uznesení, tak s tým sa tunajší súd stotožňuje, len pokiaľ ide o dôvod tzv. preventívnej väzby. V súvislosti s dôvodom tzv. útekovej väzby považuje totiž za potrebné upozorniť na to, že jeho naplnenie sudca pre prípravné konanie nesprávne odôvodnil o. i. tiež   tým,   že   v   inej   trestnej   veci   vedenej   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn. 1 T 6/2005, hrozí obvinenému V. Y. v prípade uznania viny za trestný čin vraždy doživotie. Pri danom dôvode väzby nie je totiž takéto odôvodnenie - hrozba vysokého trestu v inom prebiehajúcom trestnom konaní - prípustné.

Vyššie uvedený nedostatok však nič nemení na tom, že i dôvod väzby podľa § 71 ods. 1   písm.   a)   Tr.   por.   je   v   prípade   obvineného   jednoznačne   daný,   nakoľko   ostatné v napadnutom uznesení už správne uvedené konkrétne skutočnosti sú dostatočné na to, aby opodstatňovali dôvodnú obavu z toho, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. trestu.

Pokiaľ ide o už viackrát opakovanú námietku obvineného, že v roku 1997, kedy malo dôjsť k údajnému založeniu zločineckej skupiny, takéto konanie nebolo trestným činom, keďže   vtedy   účinný   Trestný   zákon   ešte   neobsahoval   skutkovú   podstatu   trestného   činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, tak k tejto považuje sťažnostný súd za potrebné uviesť iba toľko, že predmetný skutok bol v skutkovej vete   správne   časovo   ohraničený   tak,   že   je   v   podstate   kriminalizované   len   konanie obvinených (medzi nimi i obvineného V. Y.) od konca roku 1999, a teda až odvtedy, kedy už toto bolo v zmysle vtedy účinného Trestného zákona považované za trestné.“

Sťažovateľ tvrdil, že jeho zadržanie sa neuskutočnilo v súlade so zákonom, pretože nebol informovaný o dôvodoch svojho zadržania.

Podľa § 86 ods. 1 Trestného poriadku ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 a pre neodkladnosť veci nemožno rozhodnutie o väzbe vopred zadovážiť, môže policajt obvineného   zadržať   predbežne   sám.   Zadržaného   obvineného   policajt   bez   meškania oboznámi s dôvodmi zadržania a vypočuje ho. Súčasne je povinný vykonané zadržanie prokurátorovi bez meškania oznámiť a odovzdať mu rovnopis zápisnice, ktorú spísal pri zadržaní, ako aj ďalší spis na rozhodnutie o podaní návrhu na vzatie do väzby. Návrh sa musí podať tak, aby obvinený mohol byť najneskôr do 48 hodín od zadržania odovzdaný súdu, inak musí byť prepustený na slobodu.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,...

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Zo zápisnice o zadržaní obvineného sp. zn. ČVS: PPZ-71/BOK-B2-2009 (sťažovateľ v sťažnosti uvádza spisovú značku konania ČVS: PPZ-286/BOK-BA-2011, pod ktorou je v súčasnej dobe na úrade boja proti organizovanej kriminalite vedená jeho trestná vec, ktorá bola uznesením z 9. augusta 2011 vylúčená na samostatné konanie) z 27. júla 2011 vyplýva, že sťažovateľ bol uvedeného dňa o 15.20 h v zmysle § 86 Trestného poriadku zadržaný vyšetrovateľkou úradu boja proti organizovanej kriminalite. Na prvej strane tejto zápisnice sú   ako   dôvody   zadržania   uvedené   viaceré   trestné   činy,   pre   ktoré   boli   sťažovateľovi vznesené obvinenia. Obsahom úvodnej strany tejto zápisnice je aj uvedenie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a zároveň slovami vyjadrená obava, že „ujde a naďalej bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti“. Všetky štyri strany zápisnice (piata strana zápisnice je bez textu) o zadržaní sťažovateľa sú ním podpísané, čo znamená, že   s ich   obsahom   sa   musel   oboznámiť,   a teda   bol   informovaný   o dôvodoch   svojho zadržania.   Uvedená   zápisnica   potvrdzuje   aj   skutočnosť,   že   procesný   úkon   zadržania   sa uskutočnil   v prítomnosti   tlmočníka,   keďže   v prípade   sťažovateľa   išlo   o štátneho   občana Ukrajiny.

Zo zistených skutočností nevyplývajú žiadne pochybnosti o tom, že by úrad boja proti   organizovanej   kriminalite   realizoval   zadržanie   sťažovateľa   v rozpore   so   zákonom. Naopak,   ústavný   súd   sa   domnieva,   že   sťažovateľ   bol   v zmysle   §   86   ods.   1   Trestného poriadku riadne oboznámený s dôvodmi zadržania, a to jednak tým, že mu boli oznámené skutočnosti týkajúce sa protiprávnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť a za ktorú mu boli vznesené viaceré obvinenia, a taktiež bol oboznámený s ďalšími materiálnymi podmienkami jeho   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku.   Potom,   ako   došlo k sťažovateľovmu zadržaniu, vyšetrovateľka úradu boja proti organizovanej kriminalite ho v prítomnosti tlmočníka toho istého dňa, teda 27. júla 2011 v čase o 16.50 h vypočula, pričom aj týmto procesným postupom dodržala ustanovenie § 86 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   bol   zadržaný   policajtom   27.   júla   2011   v čase   o 15.20   h,   pričom   už 28. júla 2011 v čase o 16.50 h prokurátor špeciálnej prokuratúry podal Špecializovanému trestnému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby. Je teda nepochybné, že aj v tomto prípade   orgány   činné   v trestnom   konaní   postupovali   v súlade   s   §   86   ods.   1   Trestného poriadku, pretože sťažovateľ bol do 48 hodín od zadržania odovzdaný Špecializovanému trestnému súdu, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby.

Sťažovateľ pritom namietal, že vo veci konajúce súdy sa vôbec nezaoberali jeho námietkou, v rámci ktorej tvrdil, že v jeho prípade zadržanie nebolo realizované zákonným spôsobom. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia výslovne uviedol, že sťažovateľ predostrel aj námietku v takejto podobe. To znamená,   že   druhostupňový   súd   v rámci   rozhodovania   o sťažnosti   predmetnú   námietku sťažovateľa neignoroval, ale zahrnul ju do procesu rozhodovania o zákonnosti jeho väzby. Aj   keď   najvyšší   súd   explicitne   nevyslovil,   že   v prípade   zadržania   sťažovateľa   nedošlo k porušeniu   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   upravujúcich   zadržanie, z odôvodnenia namietaného rozhodnutia je však tento záver zrejmý. Navyše skutočnosť, že k zadržaniu sťažovateľa došlo v súlade s Trestným poriadkom je verifikovaná údajmi, ktoré sú súčasťou zápisnice o zadržaní obvineného sp. zn. ČVS: PPZ-71/BOK-B2-2009 z 27. júla 2011, ako aj údajmi obsiahnutými v zápisnici o výsluchu obvineného sp. zn. ČVS: PPZ-71/BOK-B2-2009 z 27. júla 2011.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ taktiež tvrdil, že vo veci konajúce súdy pri rozhodovaní o vzatí do väzby vôbec   nezohľadnili „jeho   predchádzajúce   viac   ako   9   rokov   trvajúce   väzobné   stíhanie v iných jeho trestných veciach“.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval judikatúrou ESĽP, podľa ktorej pretrvávaním podozrenia zo spáchania trestného činu nestačí po určitom čase odôvodniť ďalšie trvanie väzby alebo podľa ktorej tie dôvody väzby, ktoré sú relevantné v jej začiatočnom štádiu, nemôžu stačiť aj pre ďalšie štádium väzby a po uplynutí určitého času sa musia opierať o ďalšie skutočnosti, či podľa ktorej pre posúdenie primeranosti trvania väzby je potrebné kumulovať aj   viaceré   samostatné   obdobia,   v rámci   ktorých   sa   sťažovateľ   nachádzal   vo väzbe.

Sťažovateľ v podstate vyslovil názor, že najvyšší súd nezistil v danom štádiu jeho väzobného stíhania žiadne dôvody ospravedlňujúce pozbavenie jeho osobnej slobody.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva (v danom prípade z § 71 Trestného poriadku) (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný súd je toho názoru, že aj keď väzobné stíhanie sťažovateľa, ako to on sám tvrdí,   trvá   už   viac   ako   9   rokov,   predsa   je   potrebné   zohľadniť   aj   skutočnosť,   že v namietanom prípade nejde o rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby či rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby alebo o rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, ale ide o rozhodnutie o vzatí do väzby. Pri zohľadnení tejto povahy namietaného rozhodnutia, skutkových a právnych dôvodov uvádzaných v rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj s prihliadnutím na dĺžku trvania väzby v tejto konkrétnej veci ústavný súd ešte stále zastáva názor, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 24/2011 z 8. augusta 2011 je potrebné považovať za ústavne konformné.

Ústavná   požiadavka,   aby   väzba   trvala   iba   nevyhnutnú   dobu,   je   garantovaná povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili (§ 79 Trestného poriadku). V zmysle § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, prípadne uplynie lehota pre jej trvanie (§ 76 ods. 6 a 7 a § 78 Trestného poriadku), musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

V namietanom prípade sa najvyšší súd stotožnil s dôvodmi sťažovateľovej väzby tak, ako ich formuloval Špecializovaný trestný súd, a to pokiaľ išlo o dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Vo vzťahu k dôvodom útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku najvyšší súd dodal, že Špecializovaný trestný súd tento   dôvod   odôvodnil   aj   hrozbou   vysokého   trestu   v inom   trestnom   konaní,   čo   však nepovažoval za prípustnú formu odôvodnenia. Tým podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd   nepreskúmal   napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   formálne,   ale   zákonnosti sťažovateľovej väzby sa venoval v dostatočnej miere, keďže jeden z dôvodov, ktorý podľa prvostupňového súdu mal odôvodniť útekovú väzbu, neuznal.

Ústavný   súd   pripomína,   že   Špecializovaný   trestný   súd,   s ktorého   názorom   sa stotožnil najvyšší súd, videl naplnenie dôvodov útekovej väzby sťažovateľa hlavne v tom, že ide o cudzieho štátneho občana, ktorý síce má dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky, ale ešte počas svojho pobytu na slobode sa tam dlhšiu dobu nezdržiaval, často cestoval a neposkytol žiadne záruky o tom, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu by sa zdržiaval na konkrétnom mieste u konkrétnej osoby, ktorú bližšie označil. Podľa názoru ústavného súdu uvedenie týchto skutkových okolností, ktoré najvyšší súd subsumoval pod ustanovenie § 71 ods.   1 písm.   a) Trestného poriadku,   sa   aj v danom   štádiu   väzobného stíhania sťažovateľa javí ako relevantné a legitímne.

Totožný názor zastáva ústavný súd, aj pokiaľ ide o dôvody preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], v súvislosti s ktorými sa najvyšší súd odvolal na závery Špecializovaného trestného súdu. Opodstatnenosť tohto väzobného dôvodu vyplynula podľa najvyššieho súdu zo zistenia, že ani postupné vznášanie obvinení nebránilo sťažovateľovi v páchaní obdobného charakteru trestnej činnosti.

Ústavný súd v danom prípade mal na pamäti, že sťažovateľova väzba, v ktorej sa ocitol   v rôznych   obdobiach   a rôznych   trestných   veciach,   trvá   kumulovane   dlhú   dobu. V namietanom prípade však ústavný súd postupoval v zmysle metódy in concreto a posúdil všetky okolnosti daného prípadu, v dôsledku čoho nemohol prehliadnuť, že v danej trestnej veci väzba sťažovateľa trvá len od 27. júla 2011, a preto rozhodnutie najvyššieho súdu s prihliadnutím   na jeho odôvodnenie   vyhodnotil   ako   udržateľné   z hľadiska   záruk,   ktoré sťažovateľovi poskytuje čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je aj   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   z tohto   dôvodu   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011