znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 457/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vedené pod sp. zn. Rvp 7210/2010, sp. zn. Rvp 7211/2010, sp. zn. Rvp 7225/2010, sp. zn. Rvp 7228/2010, sp. zn. Rvp 7229/2010 a sp. zn. Rvp 7247/2010, ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 CoE/125/2010-37 zo 7. júla 2010, č. k. 19 CoE/227/2010-42 z 19. augusta 2010, č. k. 8 CoE/150/2010-41 z 29. júla 2010, č. k. 19 CoE/323/2010-52 z 19. augusta 2010, č. k. 19 CoE/337/2010-36 z 20. augusta 2010 a č. k. 5 CoE/321/2010 z 24. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7210/2010, sp. zn. Rvp 7211/2010, sp. zn. Rvp 7225/2010, sp. zn. Rvp 7228/2010, sp. zn. Rvp 7229/2010 a sp. zn. Rvp 7247/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7210/2010.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. novembra 2010, 8. novembra 2010 a 9. novembra 2010 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vedené pod sp. zn. Rvp 7210/2010, sp. zn. Rvp 7211/2010, sp. zn. Rvp 7225/2010, sp. zn. Rvp 7228/2010, sp. zn. Rvp 7229/2010 a sp. zn. Rvp 7247/2010, ktorými namietala porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE/125/2010-37 zo 7. júla 2010, č. k. 19 CoE/227/2010-42 z 19. augusta 2010, č. k. 8 CoE/150/2010-41 z 29. júla 2010, č. k. 19 CoE/323/2010-52 z 19. augusta 2010, č. k. 19 CoE/337/2010-36 z 20.   augusta   2010   a   č.   k.   5   CoE/321/2010   z   24.   augusta   2010   (ďalej   len   „napádané uznesenia“).

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka je obchodnou spoločnosťou založenou pre účely podnikania. Návrhmi na vykonanie exekúcie podanými súdnym exekútrom sa domáhala vymoženia dlžných súm s príslušenstvom špecifikovaných v uvedených návrhoch na   základe   exekučných   titulov   –   právoplatných   a   vykonateľných   rozhodcovských rozsudkov.   Uzneseniami   prvostupňových   súdov   boli   žiadosti   súdnych   exekútorov o udelenie poverení na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zamietnuté s odôvodnením, že rozhodcovské rozsudky boli vydané na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie   sú   spôsobilými   exekučnými   titulmi.   Proti   týmto   rozhodnutiam   podala   sťažovateľka odvolania,   v   ktorých   namietla „nedostatok   oprávnenia   exekučného   súdu   posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky, keď v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní tak možno urobiť len na základe žaloby podľa ust. § 40, ďalej na nesprávne a skresľujúce závery   exekučného   súdu   založené   na   neúplnom   a   nedostatočnom   oboznámení   sa   so samotným znením rozhodcovskej doložky“. Krajský súd napádanými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňových súdov.

Sťažovateľka ďalej uviedla:«Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa o nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať   a   zaoberať   sa   platnosťou   dohody   o   rozhodcovskej   doložke   nevyporiadal vôbec, napriek tomu že pre posúdenie veci to malo podstatný význam, išlo teda o právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...

Dôsledkom postupu porušovateľa je, že námietku nedostatku právomoci a porušenie zákona   prvostupňovým   súdom   vôbec   neriešil,   keďže   sám   neuviedol   k   tejto   otázke   nič, a zároveň sa ani reálne nemohol stotožniť s dôvodmi k tejto otázke v uznesení súdu prvého stupňa, kde sa neuvádzajú...

Oprávnenie   exekučného   súdu   zamietnuť   žiadosť   o   vydanie   poverenia   súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, ktorá je vedená na základe rozhodcovského rozsudku vydaného v zmysle ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45...

K zamietnutiu žiadosti došlo z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia   však   nedávajú   exekučnému   súdu,   ako   sa   zrejme   nesprávne   domnieva aj porušovateľ,   preskúmavať   rozhodcovskú   doložku   či   samotný   exekučný   titul,   ale   len posúdiť   plnenie   priznané   exekučným   titulom,   nakoľko   aj   zákonná   formulácia   hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul...

Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci... Proti   rozhodcovskému   rozsudku...   povinný   nepodal   žalobu   o   zrušenie rozhodcovského   rozsudku   v   zmysle   uvedeného   zákona.   Uvedené   v   kontexte   bodu   47 odôvodnenia   rozhodnutia   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C   -   40/08,   ako aj vnútroštátnej   právnej   úpravy   znamená,   že   exekučný   súd   nemá   ex   offo   právomoc nahrádzať pasivitu povinného v predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať rozhodcovský   rozsudok   v   „merite   veci“.   Postup   nad   rámec   uvedeného   je   postupom nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy...

Porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR nerešpektovaním princípu rei iudicata spočíva v popretí práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   bol   ústavný   článok   47   ods.   3   porušený. Povinný   napriek   absolútnej   pasivite   v   celom   predchádzajúcom   konaní,   napriek nenamietaniu platnosti rozhodcovskej doložky v samotnom rozhodcovskom konaní alebo nepodaní návrhu na začatie konania podľa ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bol postupom Krajského súdu v Trenčíne postavený do pozície ako keby takúto žalobu resp. námietku podal, teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým   prvým   úkonom   mohlo   byť   až   odvolanie.   V   prípade   podaných   námietok či žaloby povinným by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade   k   argumentácii   porušovateľa   či   prvostupňového   súdu   nemohol   zaujať   ani stanovisko.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., B., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne, č. k. 16CoE/125/2010-37 zo dňa 07.07. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., B., na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 16CoE/125/2010-37 zo dňa 07.07. 2010 porušené.

III.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   č.   k.   16CoE/125/2010-37   zo   dňa 07.07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane   DPH   (slovom   tristotri   eúr   tridsať   eurocentov)   za   dva   úkony   právnej   služby   - prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH /120,23 EUR + 19% DPH/ + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH /7,21 EUR + 19% DPH/ na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 7210/2010, sp. zn. Rvp 7211/2010, sp. zn. Rvp 7225/2010, sp. zn. Rvp 7228/2010, sp. zn.   Rvp   7229/2010   a sp.   zn.   Rvp   7247/2010   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení sťažností na spoločné konanie (bod 1 výroku uznesenia).

2.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napádanými uzneseniami krajského súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami, napr. I. ÚS 202/2010, I. ÚS 282/2010 a iné, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by napádané rozhodnutia krajského súdu boli svojvoľné a zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Po oboznámení sa s obsahom napádaných rozhodnutí krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutí prvostupňových súdov   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec   použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napádanými rozhodnutiami krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného a námietok sťažovateľky, ktorých podstatou bol nesúhlas s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a   s   interpretáciou   a   aplikáciou   relevantných ustanovení   príslušných   zákonných   ustanovení   v   jej   právnej   veci,   ústavný   súd   nedospel k záveru, že postup a napádané uznesenia krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaných rozhodnutí krajského súdu v súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo dôjsť   k   arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napádanými   rozhodnutiami krajského   súdu   a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (bod 2 výroku uznesenia).

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosti ako zjavne neopodstatnené, bolo bez   ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   obsiahnutými   v petite sťažností.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010