znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 456/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou, Royova 9, Piešťany, vo veci namietaného porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a právo   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Tdo   53/2014   z 19.   februára   2015 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   6   Tdo   53/2014 z 19. februára 2015 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť

trovy   konania   v   sume   296,44   €   (slovom   dvestodeväťdesiatšesť   eur a štyridsaťštyri centov) na účet advokátky Mgr. Zuzany Jedličkovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 456/2015-12   z   22.   septembra   2015   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť

(ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 74/2009-480 zo 6. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1 000 €. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v rámci odvolacieho konania rozsudkom č. k. 2 To 109/2013-518 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) výrok o treste rozsudku okresného súdu zrušil a sťažovateľovi podľa § 194 ods. 1 s použitím § 56 ods.   1 a   2 Trestného   zákona uložil peňažný   trest vo   výmere 500   €.   Následne   podané dovolanie sťažovateľa z 23. apríla 2014 najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015 odmietol pre jeho neprípustnosť.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v konaní o dovolaní nezaoberal namietanými dôvodmi dovolania ani nedostatkami v konaniach pred súdom prvého i druhého stupňa. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „a v ňom uvedený názor a výklad... podľa ktorého ak odsúdený vykoná peňažný trest jeho zaplatením, v dôsledku fikcie zahladenie odsúdenia už nemôže podať dovolanie, pretože neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, a teda ide   o   podanie   dovolania   proti   svojimi   účinkami   neexistujúcemu   odsudzujúcemu rozhodnutiu, sťažovateľ nepovažuje za ústavne konformné a správne a to z dôvodov, ktoré sú   uvedené   aj   v   Stanovisku   pléna   Ústavného   súdu...   sp.   zn.   PLz.   ÚS   4/2015   zo   dňa 18. marca 2015 a s poukazom výrokovú časť tohto stanoviska“. Sťažovateľ sa v sťažnosti plne   stotožňuje   s právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyslovenými   v označenom zjednocujúcom stanovisku prijatom uznesením ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 (ďalej len „stanovisko ústavného súdu“) považujúc ich za aplikovateľné aj v jeho prípade. Ústavný súd pritom výrokovou časťou tohto stanoviska vyslovil: „Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“ Nadväzne na uvedené sťažovateľ dopĺňa, že k zaplateniu peňažného trestu pristúpil len preto, že jeho nezaplatením mu hrozila premena peňažného trestu na náhradný trest odňatia slobody.

S prihliadnutím na uvedené sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 listiny, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým   uznesením,   toto   uznesenie   zrušiť,   vec   vrátiť   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie a uhradiť mu trovy konania, ktoré boli následne vyčíslené na sumu 296,44 €.

II.

K prijatej   sťažnosti   sa   najvyšší   súd   vyjadril   stanoviskom   č.   k.   KP   3/2015-70 z 26. októbra 2015, ktorého súčasťou bolo vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho vo veci z 23. októbra 2015. V ňom poukázal na to, že napadnuté uznesenie bolo   vydané   19.   februára   2015 «v súlade   s dovtedajšou   ustálenou   súdnou   praxou najvyššieho súdu, s ktorou sa stotožnil aj ústavný súd v rámci svojho uznesenia z 22. mája 2014, sp. zn. III. ÚS 331/2014.

Nakoľko   II.   senát   ústavného   súdu   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013 (ku končenému rozhodnutiu v danej veci pritom došlo 15. apríla 2015), k odchylnému právnemu názoru ako III. senát ústavného súdu, bola v súlade s§ 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vec predložená plénu ústavného súdu na zjednotenie odchylných právnych názorov, ktoré na neverejnom zasadnutí konanom 18. marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 4/2015, prijalo zjednocujúce stanovisko v tom zmysle, že „odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čim by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“

Vzhľadom na existenciu vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu nebude najvyšší súd s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky polemizovať s názormi ústavného súdu, a navrhuje preto podanej sťažnosti vyhovieť.».

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   upustil od ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti,   vyjadrenia najvyššieho súdu č. k. KP 3/2017-70 z 13. októbra 2015, ako aj napadnutého uznesenia o dovolaní a spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 74/2009 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, pričom zároveň obidvaja účastníci konania s takýmto postupom súhlasili (sťažovateľ podaním z 10. novembra 2015 a najvyšší súd podaním z 26. októbra 2015).

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 179/2013) prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na povinnosť Slovenskej republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo princípy   uvedené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   posudzuje   ESĽP   so   zreteľom   na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá   použitie   ústavne súladne   interpretovanej platnej   a účinnej   normy   na zistený   stav   veci.   Svojvoľný   výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09). O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   je   možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 190/08).

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného   dohovorom   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Silver   a   ostatní   proti   Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, I. ÚS 538/2013).

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí   konanom   18.   marca   2015   prijalo   pod   sp.   zn.   PLz. ÚS   4/2015   zjednocujúce stanovisko,   v ktorom   vyslovilo   túto   právnu   vetu:  ,,Odsúdenému,   ktorému   bol   uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením   sumy peňažného trestu,   nemožno   odoprieť   právo   podať   dovolanie   len   z dôvodu,   že   jeho   odsúdenie   bolo zahladené,   keďže   by   tým   neprimeraným   spôsobom   a v rozpore   s podstatou   a   účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   je   toto   zjednocujúce   stanovisko   pléna ústavného   súdu   plne   aplikovateľné   a pri   rozhodovaní   o sťažnosti   vychádzal   z ním formulovaných právnych názorov.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku. Ak bol uložený   trest   odňatia   slobody,   ktorého   výkon   možno   podmienečne   odložiť   alebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok o tom, či bol   podmienečný   odklad   povolený,   a   prípadne,   na   aké   podmienky   je   viazaný.   Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia slobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bol   porušený   zákon   alebo   ak   boli   porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa   §   368   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V   napadnutom   uznesení   najvyšší   súd   s poukazom   na   §   382   písm.   f)   Trestného poriadku a § 92 ods. 2 Trestného zákona uviedol, že ak „bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na   páchateľa,   ako   keby   nebol   odsúdený   (§   93   ods.   1   Tr.   zák.).   Právnym   dôsledkom zahladenia odsúdenia je teda fikcia neodsúdenia.

V prípade, že nastávajú, či už priamo zo zákona (ako je tomu v posudzovanom prípade) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia právne následky spojené s fikciou neodsúdenia, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce   odsudzujúce   rozhodnutie   takej   osoby,   na   ktorú   sa   hľadí   akoby   odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je však existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.

Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa jej   zahladené   odsúdenie   už   neuvádza.   V   oblasti   trestno-právnej   zanikajú   nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je   už   povinná   pri   rôznych   príležitostiach,   napr.   pri   prijímam   do   zamestnania,   pri žiadostiach   o   niektoré   povolenia,   oprávnenia   a   pod,   uvádzať   odsúdenie,   ktoré   bolo zahladené.   Platí   to   aj   obrátene   zo   strany   iných   subjektov   vo   vzťahu   k   tejto   osobe. Odpadnutie   prekážky   odsúdenia   teda   môže   viesť   k   vzniku   alebo   k   obnoveniu   takých právnych   vzťahov,   ktoré   občan   nemohol   nadobudnúť   alebo   sa   ich   nemohol   dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo možné   zvrátiť   nový   právny   stav   vznikajúci   po   vykonaní   trestu   a   zahladení   odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne   by   sa   v   takom   prípade   nepriaznivo   vo   vzťahu   k   osobe,   u   ktorej   bolo odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už páchateľ   vykonal   trest   a   došlo   aj   k   zahladeniu   odsúdenia,   aby   generálny   prokurátor, eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.

Preto   ak   nastal   zo   zákona   alebo   na   základe   rozhodnutia   súdu   stav   zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania už ho nemôže podať (resp. ak ho už podal, nemožno na jeho základe na existujúcom právnom stave nič meniť).

S poukazom na vyššie uvedené preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ podľa   §   382   písm.   f)   Tr.   por.   ako   neprípustné odmietol,   keďže   smeruje   proti   svojimi   účinkami   neexistujúcemu   odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému ho nie je možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. podať.“.

Vo   vzťahu   k citovanému   obsahu   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať   dovolanie   je   prejavom   faktu,   že   dovolanie   predstavuje   mimoriadny   opravný prostriedok,   ktorého   možnosť   uplatnenia   má   byť   v porovnaní   s riadnymi   opravnými prostriedkami   podstatne   užšia,   keďže   dovolanie   a rozhodnutie   o ňom   spravidla   narúša stabilitu   konečného   a vykonateľného,   resp.   v niektorých   prípadoch   už   aj   vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh   osôb   oprávnených   podať   dovolanie   je   v rozpore   s podstatou   a účelom   inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Práve argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú v napadnutom uznesení, že podanie dovolania prokurátorom alebo ďalším oprávneným subjektom by sa nepriaznivo prejavilo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie zahladené a nebolo by žiaduce, aby v prípade, ak už   páchateľ   vykonal   trest   a došlo   aj   k zahladeniu   odsúdenia,   aby   generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) alebo minister spravodlivosti mohli podávať   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   v neprospech   obvineného   smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia, a umožniť tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už   bol   ukončený,   a zvrátiť   tak   priaznivé   dôsledky   pre   páchateľa,   možno   považovať za redukciu zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie. Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany. V   danom   prípade   priznať   právo   podať   dovolanie   aj   voči   rozhodnutiu,   ktoré   vykazuje nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto procesného   práva   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   naplnenie,   a   nie   popretie   podstaty princípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť   dovolania   podaného   odsúdeným,   ktorý   už   vykonal   uložený   trest, nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať   ani   z   explicitného   znenia   už   citovaných   ustanovení Trestného   poriadku   vzťahujúcich   sa   na   dovolanie.   Rozhodnutím,   ktorým   bola   vec právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

V   tejto   súvislosti   nemožno   za   ústavne   udržateľné   považovať   právne   závery, ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení, keď konštatoval, že odsudzujúce rozhodnutie osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola, je potrebné právne považovať za neexistujúce.

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného. Inak   povedané,   podmienkou   podania   dovolania   je   existencia   už   samotného   odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani s prezentovanými   závermi   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých   odsúdená   osoba   môže zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Podľa názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   opomenul,   že   zahladenie   odsúdenia   spojené so zákonnou   fikciou   neodsúdenia   nezakladá   zánik   všetkých   nepriaznivých   účinkov spojených   s   odsúdením   páchateľa,   pretože   tieto   nemožno   obmedzovať   výlučne na skutočnosť,   že   vo   výpise   z   registra   trestov   sa   páchateľovi   zahladené   odsúdenia neuvádzajú,   keďže   účinky   spojené   s   vykonaným   a   zahladeným   trestom   vo vzťahu k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je v početných prípadoch zákonnou podmienkou a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva na zamestnanie.

Ústavný   súd   poukazuje   ďalej   aj na   to,   že   vykonaný   a   zahladený   trest   postihuje páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný   za   vinného   a   bol   mu   uložený   trest,   zakladá   pre   poškodeného   právny   titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Nemožno   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   so   zahladením   odsúdenia   páchateľa nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý je   naplnený   už   právoplatným   uložením   trestu,   pričom   jeho   vykonaním   a následným zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov   zahladením   odsúdenia   alebo   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   právne   zaniká   iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin   (R   7/1975).   Fikcia,   v zmysle   ktorej   sa   na   páchateľa   hľadí,   akoby   nebol   odsúdený, nelikviduje   samotný   fakt   spáchania   činu,   nebráni   tomu,   aby   súd   pri   hodnotení   osoby páchateľa   v neskoršom   trestnom   konaní   pre   iný   trestný   čin   prizeral   na   skutočnosť,   že páchateľ   spáchal   trestný   čin,   a aby   z toho   vyvodil   príslušné   závery   z hľadiska   sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky   spojené   s   uloženým   a   zahladeným   trestom   v   dôsledku   jeho   vykonania postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku,   ktorého   prípadné   vyhodnotenie   ako   dôvodného   a oprava   vymedzených procesných   a hmotnoprávnych   chýb   môže   následne   v konečnom   dôsledku   vyústiť do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania, že trestný čin nespáchal.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným spôsobom   a v rozpore   s podstatou   a účelom   inštitútu   dovolania   obmedzuje   prístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Zo   všetkých   týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Tdo   53/2014   z   19.   februára   2015.   Vychádzajúc   zo   zistenia,   že   najvyšší   súd odmietol   prerokovanie   dovolania   sťažovateľa   z ústavne   neakceptovateľných   dôvodov zasahujúcich do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd považoval za dôvodené vysloviť aj porušenie práva na   účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného ústavou a práv zaručených medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, zrušil napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (2.   bod   výroku   tohto rozhodnutia).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 74/2009-480 zo 6. júna 2013 v spojení s rozsudkom krajského   súdu   č. k. 2 To 109/2013-518   z 3.   decembra   2013   znova   prerokovať a v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami sťažovateľa formulovanými v dovolaní,   riadiac   sa   právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyslovenými   v tomto   náleze a rešpektujúc   obsah   a zmysel   všetkých   práv,   ktorých   porušenie   bolo   ústavným   súdom v doterajšom konaní zistené.

V.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť uznesením niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si v návrhu uplatnila právo na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   priznať   sťažovateľovi   právo   na   úhradu   trov právneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015, t. j. prevzatie a príprava zastupovania a podanie sťažnosti (odmena za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 139,83 € a paušálna náhrada nákladov za jeden úkon právnej služby sumu 8,39 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v požadovanom rozsahu, t. j. v sume 296,44 € (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o návrhu na úhradu trov konania tak, ako je uvedené v 3. bode výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015