znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 456/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   U-Shin Slovakia s.   r.   o., K letisku, Budova 1329, Košice,   zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO   s. r. o.,   Štefánikova 26, Košice, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Matej Kukura, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S 35/2014-38 zo 14. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   U-Shin   Slovakia   s.   r.   o.   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2014 doručená sťažnosť spoločnosti U-Shin Slovakia s. r. o., K letisku, Budova 1329, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) upovedomením Krajského súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S 35/2014-38 zo 14. apríla 2014.

Z   podania   a   jeho príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je navrhovateľkou   v   konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Národného inšpektorátu práce (ďalej len „žalovaný) č. S/2014/00387-2.1 O-267/2013 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) z 20. januára 2014, ktoré je vedené na krajskom súde pod sp. zn. 7 S 35/2014. Sťažovateľka požiadala o odklad výkonu   žalobou   napadnutého   rozhodnutia   do   právoplatného ukončenia   konania vo   veci samej. Krajský súd upovedomením č. k. 7 S 35/2014-38 zo 14. apríla 2014 sťažovateľke oznámil, že jej žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného sa nevyhovuje.

Podľa sťažovateľky týmto upovedomením, ktoré „má povahu rozhodnutia“, krajský súd zasiahol do jej základných práv najmä z dôvodu, že upovedomenie malo mať formu riadneho súdneho rozhodnutia (uznesenia) a súd v ňom mal vysvetliť, z akých dôvodov nevyhovel   žiadosti   o   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia.   Inak   je   jeho   rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne.

V sťažnosti ďalej uvádza: „O   žiadosti   alebo   návrhu   je   treba   vždy   rozhodnúť,   a   to   uznesením   buď vykonateľnosť   napadnutého   správneho   rozhodnutia   odložiť   alebo   žiadosť   alebo   návrh na odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   zamietnuť.   Nie   je   možné bez rozhodnutia o veci žalobcu alebo navrhovateľa iba upovedomiť, že jeho žiadosti alebo návrhu nebude vyhovené. Posledná veta § 250c ods. 1 O. s. p. totiž hovorí len o tom, komu sa   má   doručovať   rozhodnutie   v   prípade   zamietnutia   žiadosti   alebo   návrhu,   a   to   že sa nedoručuje   žalovanému,   resp.   odporcovi   a   prípadným   ďalším   účastníkom   konania, ale len   žalobcovi,   resp.   navrhovateľovi.   Z   tohto   ustanovenia   nemožno   vyvodiť   opačné závery,   aké   platia   podľa   všeobecne   platných   princípov,   a   totiž,   že   o   každom   návrhu (žiadosti) sa má rozhodnúť, a to prípadne aj negatívne.

Vzhľadom na ústavný rozmer poskytovania súdnej ochrany a okolnosť, že sa jedná o základné právo účastníka na súdnu ochranu, na odklad vykonateľnosti je právny nárok, ak sú na odklad vykonateľnosti splnené zákonom stanovené predpoklady, nakoľko ochrana poskytovaná súdmi (o. i. aj v správnom súdnictve) predstavuje ústavný nárok jednotlivcov na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Táto ochrana (a odklad vykonateľnosti   je   jej   súčasťou)   nemôže   byť   ponechaná   na   voľnom   uvážení   žiadneho štátneho orgánu, teda ani súdu. Voľná úvaha totiž vylučuje právo.

K rovnakému záveru možno dospieť aj pri zdôraznení účelu a funkcie, ktorú inštitút odkladu   vykonateľnosti   v   právnom   poriadku   plní.   Princíp   prevencie   je   základným princípom ovládajúcim právny poriadok Slovenskej republiky uplatňujúcim sa vo všetkých odvetviach práva. Pokiaľ teda súd zistí, že môže prevenčné zasiahnuť (že sú na takýto zásah splnené predpoklady), musí tak urobiť.

Vzhľadom na úpravu obsiahnutú v ustanovení § 246c druhej vete O. s. p. opravný prostriedok voči upovedomeniu nie je prípustný.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   článku   46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred Krajským súdom v Košiciach, sp. zn. 7 S/35/2014.

Upovedomenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   14.   apríla   2014, č. k. 7 S 35/2014 38, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti U-Shin Slovakia s. r. o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o. so sídlom Štefánikova 26, 040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa   čl.   6.   ods.   1   dohovoru   tým,   že   krajský   súd   nerozhodol   o   jej   žiadosti   o   odklad vykonateľnosti   žalobou   napadnutého   správneho   rozhodnutia   formou   uznesenia a neodôvodnil, prečo nevyhovel žiadosti sťažovateľky o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovanej.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V zmysle súčasného platného práva môže nespokojný účastník správneho konania rozhodnutie správneho   orgánu   napadnúť odvolaním   podľa   § 53 zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila možnosť opravného prostriedku v správnom konaní.   Zároveň   mohla   sťažovateľka   požiadať   o   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého rozhodnutia   podľa   §   75   ods.   1   Správneho   poriadku.   Z   textu   sťažnosti   nevyplýva,   či sťažovateľka o takéto odloženie výkonu rozhodnutia správny orgán požiadala.

Nespokojná sťažovateľka sa ďalej bránila žalobou v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Keďže podľa § 250c ods. 1 OSP žaloba samotná nemá odkladný účinok na vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, sťažovateľka v žalobe zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia. Odklad právoplatného rozhodnutia správneho orgánu má mimoriadny charakter, keďže súd v   ňom   prelamuje   právne   účinky   právoplatného   správneho   aktu.   Správny   súd   o   ňom rozhodne v prípade, že posúdi existenciu závažnej ujmy, ktorá je v príčinnej súvislosti s okamžitým výkonom správneho rozhodnutia (nie s výkonom ako takým). Reálnosť hrozby závažnej   ujmy   posudzuje   súd   v   medziach   správnej   úvahy,   ktorej   možnosť   vyplýva z formulácie § 250c ods. 1 OSP, podľa ktorej predseda senátu môže uznesením odložiť vykonateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy. Z ustanovenia § 250c ods. 1 OSP tiež vyplýva,   že   ak   súd   vyhovie   žiadosti   účastníka   konania,   rozhodne   o   tom   uznesením. Zo znenia uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku však nevyplýva, že súd by   mal   vydať   zamietavé   rozhodnutie   (uznesenie),   keďže   Občiansky   súdny   poriadok   v druhej vete § 250c ods. 1 uvádza, že ak predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka. Takáto formulácia bola v záujme ochrany princípu právnej istoty účastníkov konania do ustanovenia § 250c OSP doplnená zákonom č. 424/2002 Z. z., ktorý týmto poskytol účastníkom konania právo na oboznámenie sa s nesúhlasným posúdením žiadosti o odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia formou upovedomenia.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako príslušný súd dospel prostredníctvom postupu   predsedu   senátu   k   záveru   vyjadrenému   v   upovedomení   na   základe   postupu upraveného v zákone v medziach svojich   právomocí,   a preto ústavný súd nemá dôvod zasahovať do jeho postupu. Krajský súd aplikáciou a výkladom relevantných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   neodoprel   sťažovateľke   právo   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci ktorého nevyhovel žiadosti sťažovateľky o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu,   o   čom   ju   upovedomil   v   súlade   s   ustanoveniami   procesného   práva   za   ústavne akceptovateľný   a   udržateľný   a   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   nemohlo   dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014