znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 456/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   W.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou O. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V č. 604/230/104709/10/Mich   zo   6.   júla   2010   a   rozhodnutím   Finančného   riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/14649-104401/2010/991031-r z 8. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky 12. júla 2013 a poštou 15. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V (ďalej len   „daňový   úrad“)   č. 604/230/104709/10/Mich   zo   6.   júla   2010   (ďalej   aj   „rozhodnutie daňového úradu“) a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. I/222/14649-104401/2010/991031-r z 8. októbra 2010 (ďalej aj „rozhodnutie finančného riaditeľstva“).

Rozhodnutím   daňového   úradu   bol   na   základe   predchádzajúcej   daňovej   kontroly vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým bol sťažovateľke znížený nadmerný odpočet o 84 244,34 €, a rozhodnutím finančného riaditeľstva bol tento dodatočný platobný výmer potvrdený na základe odvolania sťažovateľky. V dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľka za porušovateľa svojho práva označuje finančné riaditeľstvo (v čase vydania rozhodnutia vystupujúce ešte pod názvom Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) a ďalej uvádza, že toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného Najvyšším súdom Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sžf/16/2012.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že daňový úrad ako aj finančné riaditeľstvo pri svojom   rozhodovaní   vychádzali   len   z   výsluchu   svedka   M.   K.,   bývalého   konateľa spoločnosti H., spol. s r. o., ktorý mal byť vykonaný na základe dožiadania bez prítomnosti sťažovateľky   Daňovým   úradom   B.   K namietanému   porušeniu   označených   práv sťažovateľky malo dôjsť neposkytnutím „rozumnej a dostatočnej možnosti uplatniť vplyv na priebeh a výsledok konania“, ako aj možnosti „získania dôkazu vo svoj prospech a konfrontácie s dôkazmi v neprospech“. Sťažovateľka súčasne poukazuje na to, že žiadna «dôkazná povinnosť nezbavuje daňové orgány povinnosti náležité zistiť skutkový stav veci pred rozhodnutím. Oslobodenie správcu dane od dôkaznej povinnosti (v medziach ústavy ajudikatúry) musí byť v rovnakom rozsahu vyvážené povinnosťou zdržať sa akéhokoľvek obmedzovania   možností   daňového   subjektu   plniť   dôkaznú   povinnosť   prenesenú   na   jeho stranu...

FRSR   arbitrárnym   spôsobom   odmietol   relevanciu   argumentácie   sťažovateľa... K čestnému vyhláseniu poznamenal len, že vzhľadom na formu faxovej kópie ho „nemožno považovať za prostriedok s vplyvom na výsledok zistenia správcu dane“ - pritom čestné vyhlásenie je svedecká výpoveď podľa § 29 ods. 4 ZSDP a jeho formu zákon neobmedzuje, naopak v § 29 ods. 9 ZSDP sú stanovené limity pri akej závažnosti nedostatku možno dôkaz odmietnuť (ak osoba neexistuje v čase vydania dokladu). K návrhu na výsluch poznamenal len,   že „správca dane nemá znalosť o   akého   svedka   ide“ -   pritom identifikačné   údaje a vzťah   svedka   k   veci   bol   daňovým   orgánom   známy   z   čestného   vyhlásenia   ešte   pred rozhodnutím DÚ.».

Nadväzne   na   to   sťažovateľka   poukazuje   na   obsah   v   jej   prípade   aplikovateľnej judikatúry   najvyššieho   súdu   (napr.   sp.   zn.   3   Sžf/25/2010   a sp.   zn.   8 Sžo   28/2007), rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdneho   dvora   (napr.   rozsudok   č.   C-255/02),   ako   aj judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 241/07, I. ÚS 56/01).

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 604/230/104709/10/Mich zo dňa 06. 07. 2010 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Finančné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   č.   I/222/14649- 104401/2010/991031-r zo dňa 08. 10. 2010 porušilo právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 604/230/104709/10/Mich zo dňa 06. 07. 2010 a rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/14649-104401/2010/991031-r zo dňa 08. 10. 2010 a vracia vec na ďalšie konanie Daňovému úradu Bratislava.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia   v sume   331,15 EUR,   ktorú   je porušovateľ povinný   vyplatiť… do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu…“II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   §   7   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu   byť   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť.

V zmysle § 247 ods. 1 OSP sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti tohto zákona v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z   citovaných   právnych   noriem   vyplýva,   že   na   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia daňového   úradu   a   rozhodnutia   finančného   riaditeľstva   je   (resp.   bola)   daná   právomoc všeobecného   súdu   v   správnom   súdnictve   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   OSP.   Túto právomoc všeobecného súdu nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom. Ústavou daná   právomoc   totiž   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu   činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   sťažovateľovi   dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Uvedené   vyplýva   z   princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy, obsahom ktorého je pravidlo,   že   sťažovateľ má právo sa   domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Jeho zmyslom a účelom je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   predstavuje   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade bolo možné označené rozhodnutie daňového úradu a rozhodnutie finančného   riaditeľstva   napadnúť   žalobou   v   správnom   súdnictve,   čo   sťažovateľka   aj využila.   Preskúmanie   namietaných   rozhodnutí   správnych   orgánov   (daňového   úradu a finančného   riaditeľstva   by   preto   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity   zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo ich preskúmanie patrilo do právomoci všeobecných súdov.

Na základe uvedeného ústavný súd túto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013