znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 456/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.,   a spoločnosti   N.,   Britské panenské ostrovy, zastúpených JUDr. F.   N., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   a spoločnosti   N. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2011   doručená sťažnosť spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.,   a spoločnosti   N.,   Britské   panenské ostrovy   (ďalej   aj   „sťažovateľka   v 1.   rade“,   „sťažovateľka   v 2.   rade“   alebo   spolu „sťažovateľky“),   zastúpených   JUDr.   F.   N.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný   zákon“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd na základe platobného výmeru č. 769/2005 z 25. mája 2005 vydaného správcom konkurznej podstaty P.   (ďalej   len   „úpadca“),   poverením   č.   5601   026331   z 31.   júla   2008   poveril   súdneho exekútora   vykonaním   exekúcie,   predmetom   ktorej   bolo   vymoženie   sumy   443,90   € s príslušenstvom ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení od povinného – J. G., J. B., Z..

Sťažovateľka   v 1.   rade   nadobudla   predmetnú   pohľadávku   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu 7. júla 2005.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   č.   k. 4 Obo 52/2009-350   z 21.   júna   2011   vyslovil   záver,   že   predmetná   zmluva   o postúpení pohľadávok   je   platná,   a teda   (okrem   iných   aj)   predmetná   pohľadávka   je   spôsobilá postúpenia, resp. jej postúpenie nie je v rozpore so zákonom.

Pred   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   v 1.   rade   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávok z 27. apríla 2011 predmetnú pohľadávku postúpila sťažovateľke v 2. rade.

Dňa 6. mája 2011 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podal okresnému súdu „návrh   na   zmenu   účastníka   konania   na   strane   oprávneného“,   v ktorom „oznámil... skutočnosti,   na   základe   ktorých   malo   dôjsť   k prevodu   práv   a povinností   vyplývajúcich z exekučného titulu“.

Okresný súd uznesením č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011 zmenu účastníka konania na strane oprávneného nepripustil.

Sťažovateľky   v sťažnosti   namietajú,   že   okresný   súd   rozhodoval   v rozpore   so zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich základného práva na spravodlivý súdny proces a základného práva vlastniť majetok. Podľa ich názoru predmetná pohľadávka medzi pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia, nepatrí a je jednoznačne spôsobilá byť predmetom žalobného súdneho konania. Sťažovateľky tvrdia, že okresný súd sa   náležite   nevysporiadal   s otázkou   posúdenia   postúpiteľnosti   pohľadávky,   a   napadnuté rozhodnutie okresného súdu považujú za arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011 boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Taktiež žiadajú, aby ústavný súd napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a aby sťažovateľkám priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v   konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   v   samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   preskúmavania vtedy,   ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) alebo porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

K   porušeniu   ústavou   garantovaného práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   241/07),   alebo vtedy, ak by sa   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Podstatou   námietok   sťažovateliek   bolo   tvrdenie   o   porušení   ich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011, ktorým nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného (z dôvodu postúpenia pohľadávky sťažovateľkou v 1. rade sťažovateľke v 2. rade).   Podľa   ich   názoru   okresný   súd   rozhodol   v rozpore   so   zákonom   a uvedené rozhodnutie je arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu okrem iného vyplýva:„... Predmetná postupovaná pohľadávka mala vzniknúť Platobným výmerom P..., vydaného   JUDr.   T.   K.,   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   pod   číslom   769/05   dňa 25. 05. 2005. Podľa uznesenia tunajšieho súdu č. k. 2 Er/1043/2008-89 ide o pohľadávku nulitnú (neexistujúcu), nakoľko vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty je nulitný akt,   keďže tento bol vydaný správcom konkurznej podstaty ako nepríslušným orgánom na jeho vydanie. Správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku...

Súd okrem vyššie uvedeného poukazuje aj na ďalší dôvod, pre ktorý nemožno návrhu oprávneného vyhovieť. Podľa   ustanovenia § 37 ods.   3 Exekučného poriadku,   návrh na pripustenie   zmeny   účastníkov   podáva   súdny   exekútor   a   nie   oprávnený   či   iný   účastník konania. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne   oznámiť   tieto   skutočnosti   exekútorovi.   V   danom   prípade   bol   návrh   podaný právnym zástupcom oprávneného a nie súdnym exekútorom.“

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu č.   k. 2   Er/1043/2008-89 z 19. apríla   2011,   ktorým   bola exekúcia   z   dôvodu   zistenia   nulity   exekučného   titulu (t. j. platobného   výmeru   vydaného   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu) zastavená, podala sťažovateľka v 1. rade 6. mája 2011 odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. Z judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (napr.   3   M   Cdo   20/2008, 5 Cdo 109/2010, 4 Cdo 11/2011) vyplýva, že

„Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou právomocou v zmysle právomocí vydávať akty aplikácie práva, má iba právo a povinnosť vykonať všetky nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu, opravné prostriedky a iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť   správcovi   konkurznej   podstaty   dané   len   právnou úpravou,   ktorá   by   expressis   verbis   takúto   právomoc   správcovi   konkurznej   podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku...

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je   vykonateľné   po   formálnej   ako   aj   materiálnej   stránke.   Ide   pritom   o predpoklady,   ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba,   ide o právny akt nulitný,   pri ktorom sa pre účely exekučného konania   neuplatňuje   princíp   jeho   správnosti   ale   naopak,   má   to   za   následok,   že   takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval.

Vychádzajúc   z   uvedeného   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je,   že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky   nulitného   aktu   dovolací   súd   poukazuje   na   zaužívanú   rozhodovaciu   prax vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom.“.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že v minulosti už viackrát rozhodoval (napr. I. ÚS 65/2010, III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010 a iné) o sťažnostiach sťažovateľky v 1.   rade   smerujúcich   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   ktorými   bola   exekúcia z dôvodu   zistenia   nulity   exekučného   titulu   vyhlásená   za   neprípustnú   a zastavená,   preto s odkazom na odôvodnenie svojich skorších uznesení konštatuje, že všeobecný súd v rámci exekučného   konania   je oprávnený   skúmať správne   rozhodnutie   označené   v   exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde o nulitný správny akt, ktorý nevyvoláva žiadne právne účinky. Bez existencie relevantného exekučného titulu nemožno exekúciu vykonať, čo je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Vychádzajúc z uvedených záverov všeobecných súdov, ako aj zo stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateliek nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011, ktorým nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, bolo možné považovať za ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce korekciu ústavného súdu spočívajúcu v zásahu do rozhodovacej činnosti okresného súdu.

V danom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie okresného súdu o návrhu sťažovateľky v 1. rade na zmenu účastníka (exekučného) konania na strane oprávneného za stavu,   keď   okresný   súd   uznesením   č.   k. 2   Er/1043/2008-89   z 19.   apríla   2011   (ktoré dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť) rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu zistenia nulity exekučného   titulu, a nie   rozhodovanie   o   platnosti/neplatnosti   postúpenia   pohľadávky. Ako vyplýva   z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   okresný   súd   zmenu   účastníka konania   na   strane   oprávneného   nepripustil   jednak   z dôvodu   zistenia   nulity   exekučného titulu, a tiež z dôvodu, že takýto návrh je v zmysle § 37 ods.   3 Exekučného poriadku oprávnený podať len súdny exekútor. Je nepochybné, že v danom prípade bolo exekučné konanie vedené na základe exekučného titulu – platobného výmeru správcu konkurznej podstaty   úpadcu,   a nie   na   základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávok.   Z tejto   skutočnosti podporenej judikatúrou najvyššieho súdu   (a ústavného súdu)   vychádzal aj okresný   súd, preto jeho rozhodnutie o nepripustení zmeny účastníka konania z dôvodu zistenia nulity exekučného   titulu   nemožno   považovať   za   arbitrárne,   resp.   zjavne   neodôvodnené. Paradoxne,   sťažovateľky   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   nespájajú s nepripustením   takejto   zmeny   pre   podanie   návrhu   sťažovateľkou   v 1.   rade   ako „neoprávnenou osobou“. Možno teda predpokladať, že sťažovateľky s nepripustením zmeny účastníka konania z dôvodu, že takýto návrh nepodal súdny exekútor, súhlasia, a teda takýto záver okresného súdu považujú za ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd dospel   k záveru, že nezistil   žiadne okolnosti,   ktoré by nasvedčovali možnosti porušenia základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36   ods.   1   listiny   sťažovateľky   namietali   aj   porušenie   § 1   ods.   1   ústavného   zákona. Uvedená   právna   norma   predstavuje   všeobecné   interpretačné   pravidlo,   ktoré   je   možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine. Keďže ústavný súd porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny nezistil, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného interpretačného pravidla.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4 ústavy, ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateliek v nej uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011