znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 456/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   P.,   zastúpenej   spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. P. K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. P. K., pre namietané porušenie jej   základného práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžp/1/2010   zo 17. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2010 doručená a 27. októbra 2010 doplnená sťažnosť spoločnosti P., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. P. K., s. r. o., B., v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   P.   K.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo 17. augusta 2010.

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľke   sa prostredníctvom   spoločnosti   E.,   a.   s.,   P.   (ďalej   len   „spoločnosť   E.“),   stala   známou skutočnosť,   že   najvyšší   súd   (ako   odvolací   súd)   uznesením   sp.   zn.   1   Sžp/1/2010   zo 17. augusta   2010   rozhodol   o prerušení   konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia správneho   orgánu   –   S.,   ústredia,   útvaru   integrovaného   povoľovania   a   kontroly (t. j. druhostupňového správneho orgánu) č. 3806-27225/27/2008/Haš z 18. augusta 2008, ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   S.,   I.,   č.   737-2398/37/2008/Ver,Sta/373200107   z 22. januára 2008 (t. j. prvostupňového správneho orgánu) o vydaní integrovaného povolenia pre spoločnosť E. na vykonávanie činností v prevádzke „P.“, o predložení predbežných otázok   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“),   ako   aj   o   odklade vykonateľnosti tohto rozhodnutia do rozhodnutia Súdneho dvora o predbežných otázkach. Podľa   názoru   sťažovateľky   zrušením   rozhodnutia   správneho   orgánu   môžu   byť dotknuté jej práva a povinnosti ako účastníka správneho konania, v ktorom vystupuje ako vlastník   a   zároveň   prenajímateľ   pozemkov   nachádzajúcich   v   katastrálnom   území   P. spoločnosti   E.   (ako   nájomcovi),   a   to   pre   účely   výstavby   a následného   riadneho   a kontinuálneho prevádzkovania skládky odpadov.

Sťažovateľka ďalej uviedla:„NS SR v konaní spis. zn. 1 Sžp/1/2010 postupoval nesprávne, keď nedostatočne zistil okruh účastníkov konania v zmysle ust. § 250 ods. 1 O. s. p., nepreveril si všetky relevantné súvislosti a uznesením nepribral sťažovateľa ako účastníka správneho konania, hoci je povinný tak konať aj bez návrhu.

Máme zato, že je preukázané, že sťažovateľ mal byť účastníkom súdneho konania pred všeobecným súdom, nakoľko zrušením integrovaného povolenia vzťahujúceho sa aj na pozemky   v   jeho   výlučnom   vlastníctve,   bude   na   svojich   právach   a   právom   chránených záujmoch priamo dotknutý...

Sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že proti napadnutému uzneseniu NS SR nepripustil opravný prostriedok...

Sťažovateľ dáva do pozornosti aj ten fakt, že neexistovali dôvody na postup NS SR v časti formulovania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

V tomto kontexte je dôležité a podstatné to, že Ústavný súd Slovenskej republiky... nálezom č. I. ÚS 223/09-131 zo dňa 27. mája 2010 rozhodol o porušení základných práv spoločnosti E., a. s., napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil NS SR na ďalšie konanie s uložením povinnosti riadiť sa právnymi názormi Ústavného súdu SR.

Ďalej   v   súvislosti   s   nedôvodnosťou   postupu   NS   SR   dávame   do   pozornosti   tú skutočnosť, že ak NS SR chce prihliadať na komunitárny rozmer prejednávanej veci, potom nie   je   formulácia   prejudiciálnych   otázok   (pozn.   ústavného   súdu)   celkom   zrozumiteľná, keďže tieto sa vzťahujú na Smernicu Rady 85/337/EHS a Smernicu Rady 96/61/ES, ktoré už prešli transpozičným procesom a ich ustanovenia boli začlenené do právneho poriadku SR, konkrétne do zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov... Odkladom vykonateľnosti rozhodnutí správnych orgánov formulovaným vo výroku III napadnutého uznesenia NS SR nastala situácia, že v akumulačnej nádrži sa z dôvodu zrážok dopadajúcich na teleso skládky nachádzajúce sa na pozemkoch sťažovateľa hromadí bez ohľadu   na   prevádzkovanie   skládky   priesaková   kvapalina,   ktorú   nie   je   prevádzkovateľ skládky oprávnený z akumulačnej nádrže odčerpávať a ani s ňou nijakým iným spôsobom nakladať. Z dôvodu obmedzeného objemu akumulačnej nádrže je isté, že nahromadená kvapalina časom pretečie cez okraj akumulačnej nádrže do okolitého terénu, a to konkrétne do pozemkov v bezprostrednom okolí akumulačnej nádrže, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa...

Na   základe   uvedeného   je   nesporné,   že   odkladom   vykonateľnosti   rozhodnutí správnych orgánov (integrovaného povolenia) dochádza k mnohonásobne väčšej ujme, než aká by mohla vzniknúť iným osobám.   Z riadenej a kontrolovanej skládky sa odkladom vykonateľnosti integrovaného povolenia stala neriadená skládka, pri ktorej hrozí, že práve kvôli nemožnosti odvážať priesakovú kvapalinu z akumulačnej nádrže na zmluvnú čističku odpadových   vôd   dôjde   k   jej   pretečeniu   do   pozemkov   vo   vlastníctve   sťažovateľa,   a   tým k emisiám z neriadenej prevádzky, ku ktorým by pri jej riadnej prevádzke preukázateľne nedošlo.“

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo 17. augusta 2010 porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo 17. augusta 2010.   Podstata   jej   námietok   spočívala   v   tom,   že   najvyšší   súd   v   napádanom   konaní postupoval nesprávne, keď nedostatočne zistil okruh účastníkov konania v zmysle § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a nekonal s ňou ako s účastníkom konania.

Okruh účastníkov správneho konania upravuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a osobitné zákony.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak.

Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania   životného   prostredia   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov účastníkom konania je

a) prevádzkovateľ,

b) vlastník pozemku alebo stavby, ktorého práva k nim môžu byť povolením priamo dotknuté,

c) obec, v ktorej je povoľovaná prevádzka umiestnená alebo podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia má byť umiestnená,

d) zainteresovaná verejnosť; v prípadoch podľa odseku 3 písm. b) a c) na základe písomnej prihlášky podanej po zverejnení žiadosti [§ 12 ods. 2 písm. d)].

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Na   preskúmavanie   rozhodnutí   a   postupov   správnych   orgánov   sú   vecne   príslušné krajské súdy (§ 246 ods. 1 OSP). Najvyšší súd je odvolacím súdom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa (§ 250ja OSP).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ustanovenia § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka si druhú vetu § 250 ods. 1 OSP vykladá ako povinnosť najvyššieho súdu, v dôsledku nesplnenia ktorej malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu zo znenia druhej vety § 250 ods. 1 OSP vyplýva na jednej   strane   to,   že   nie   je   vylúčené,   aby   všeobecný   súd   pribral   do   (súdneho)   konania účastníka správneho konania aj na základe jeho návrhu, a na druhej strane to, že posúdenie možnosti zásahu do práv a povinností účastníka správneho konania je na voľnej úvahe všeobecného   súdu.   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   toto   ustanovenie   nevylučuje,   aby o pribratí účastníka správneho konania rozhodoval ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľka   sa postavenia   účastníka   konania   pred   všeobecnými   súdmi   domáhala   až   po   vydaní   nálezu ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   223/09-131   z   27.   mája   2010,   ktorým   rozhodol   o   porušení základných práv spoločnosti E. podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 5/2009 zo 6. apríla 2009 a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžp   5/2009   z 28. mája   2009,   pričom   uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 223/09 sťažovateľka taktiež (hoci je zastúpená rovnakým právnym zástupcom ako spoločnosť E.) o vstup do konania nepožiadala.

Keďže sťažovateľka nepožiadala o účasť v konaní pred všeobecným súdom, nemohol jej tento ani takéto postavenie priznať.

Vo veci neexistuje rozhodnutie o merite veci, ktorým by všeobecný súd rozhodol. Všeobecný   súd   rozhodol   len   procesne,   keď   prerušil   konanie   a požiadal   Súdny   dvor o rozhodnutie vo veci predbežnej otázky.

Tieto   rozhodnutia   všeobecného   súdu   nie   sú   spôsobilé   privodiť   arbitrárnosť a nezbavujú   sťažovateľku   možnosti   uchádzať   sa   v konaní   pred   všeobecným   súdom účastníctva   v konaní,   a tým   aj   uplatnenia   svojich   základných   práv   a slobôd   v konaní a predložiť mu svoje argumenty.

Postavenie   sťažovateľky   v súčasnosti   ešte   umožňuje   plné   uplatnenie   jej   práv v prebiehajúcom súdnom konaní.

Keďže v okolnostiach daného prípadu v súčasnosti neexistuje meritórne rozhodnutie najvyššieho   súdu,   ale   len   procesné   rozhodnutie   o   prerušení   konania   a   predložení predbežných   otázok   na   rozhodnutie   Európskemu   súdnemu   dvoru,   ústavný   súd   dospel k záveru, že námietka sťažovateľky spočívajúca v tom, že najvyšší súd s ňou nekonal ako s účastníčkou   konania,   nie   je   v   tejto   fáze   konania   spôsobilá   privodiť   arbitrárnosť napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Inými   slovami,   sťažovateľke   nebola   v   konaní o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   definitívne   a   s   konečnou platnosťou   odňatá   možnosť   konať   pred   (všeobecným)   súdom,   pretože   ešte   stále   má možnosť   predložiť   mu   svoje   argumenty   a   legálnym   spôsobom   využiť   všetky   zákonné prostriedky, aby status, o zachovanie ktorého jej ide, obhájila (čl. 127 ods. 1 ústavy).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   napádaným   rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv, preto jej   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010