SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 455/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základného právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana prezumpciu neviny zaručeného čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 9 Nt 4/2013-44z 1. augusta 2013, uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tos 96/2013-55z 26. septembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 Tdo 21/2015 z 9. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.
2. Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,základného práva na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 9 Nt 4/2013-44 z 1. augusta 2013 (ďalej aj „uznesenie okresnéhosúdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 96/2013-55 z26. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 21/2015 z 9. apríla 2015 (ďalejaj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 9 T 50/2011-2009 z 28. júla 2011 uznaný vinným zo spáchania dvoch zločinov lúpeže podľa § 188 ods. 1a 2 písm. b) a c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákonaa pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona a § 122 ods. 10Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 14 rokovnepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,ochranný dohľad, ochranné opatrenie zhabanie veci a tiež povinnosť nahradiť poškodenýmspôsobenú škodu. Krajský súd uznesením č. k. 1 To/89/2011-2057 z 25. októbra 2011odvolanie proti rozsudku okresného súdu zamietol a Najvyšší súd Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) mal dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 1 Tdo 4/2012
2
z 21. marca 2012 odmietnuť. Podaním z 23. marca 2013 sťažovateľ žiadal okresný súdo povolenie obnovy konania, tento návrh však okresný súd uznesením č. k. 9 Nt 4/2013-44z 1. augusta 2013 zamietol, pričom sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský súdzamietol uznesením č. k. 3 Tos/96/2013-55 z 26. septembra 2013. Následne podanédovolanie zo 16. februára 2015 najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo/21/2015z 9. apríla 2015 odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.
Sťažovateľ bližšie nezdôvodňuje, v čom mali byť ním označené práva porušené, namieta len postupy okresného súdu a krajského súdu. Tie „nad rámec podaného návrhu posudzovali jeho opodstatnenosť vo svetle obsahu ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa právneho poriadku SR dôvody obnovy právoplatne ukončeného trestného konania vymedzuje nielen Trestný poriadok v ustanovení § 394, ale aj iné právne normy, ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a konaní pred ním. Poukazoval som, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a tvrdil som, že môj podaný návrh na obnovu konania mal byť posúdený v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 a nie podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal v jeho veci takétorozhodnutie:
„1. Základné právo ods. ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo/21/2015 zo dňa 09. 04. 2015, Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 3Tos/96/2013- 55 zo dňa 26. 09. 2013 a Uznesením Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9Nt/4/2013- 44 zo dňa 01. 08. 2013, porušené bolo.
2. Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo/21/2015 zo dňa 09. 04. 2015, Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 3Tos/96/2013-55 zo dňa 26. 09. 2013 a Uznesenie Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9Nt/4/2013-44 zo dňa 01. 08. 2013, a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.“S poukazom na § 37 ods. 1 písm. a) a § 38 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku zároveňsťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdomz dôvodu, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenskárepublika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrhvrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnejpríčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02,I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súdustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak takáosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanienároku na ochranu ústavnosti. Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcuustanoviť Centrum právnej pomoci na základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaníprávnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov. Všetky uvedenépredpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byťsplnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadostio ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.
Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádzavo výkone trestu odňatia slobody) by mohli ustanovenie právneho zástupcu v konaníodôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho právana ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu sťažnosti (napriek nedostatkomjej zákonom predpísaných náležitostí), ako aj uznesenia najvyššieho súdu zistil dostatokdôvodov na jej odmietnutie, a to sčasti pre jej neprípustnosť a sčasti pre jej zjavnúneopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie bod 2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohtouznesenia). Vzhľadom na to, že najmenej jeden z predpokladov ustanovenia právnehozástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený nebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenieprávneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1 výrokovej časti uznesenia).
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti
2.2.1 Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. III. ÚS 209/2014 sa na ústavnom súde viedlokonanie o sťažnosti sťažovateľa doručenej 27. decembra 2013 proti uzneseniu okresného súdua uzneseniu krajského súdu pre porušenie tých istých práv, ktorých porušenie namieta toutosťažnosťou. V tejto veci ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 209/2014-13 z 25.marca 2014 tak, že ju vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu pre nedostatok právomociústavného súdu na konanie (bod 2.1 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu) a vo vzťahuk uzneseniu krajského súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť (bod 2.2 odôvodnenia uzneseniaústavného súdu) odmietol. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosťdoručená ústavnému súdu 27. apríla 2015 sa týka totožných vecí (t. j. rovnakého uzneseniaokresného súdu a uznesenia krajského súdu, a zároveň totožných práv zaručených ústavoua dohovorom) ako sťažnosť prerokovaná pod sp. zn. III. ÚS 209/2014, a keďže o tej častisťažnosti už ústavný súd v minulosti konal a rozhodoval, ústavný súd sťažnosť protiuzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu odmietol ako neprípustnú podľa § 25ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
2.2.2 Pokiaľ ide zvyšnú časť sťažnosti vzťahujúcu sa na uznesenie najvyššieho súdu,ústavný súd dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti. S prihliadnutím na nedostatokkvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, ako aj na jeho žiadosť o ustanovenieprávneho zástupcu však ústavný súd pri ustálení tohto svojho záveru neprihliadalna nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti spočívajúce v absencii právnejargumentácie týkajúcej sa namietaného porušenia v petite sťažnosti označených právzaručených ústavou, resp. dohovorom, ale sťažnosť vecne preskúmal, berúc na zreteľ najmädoterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu v obdobných prípadoch.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavnýmpostavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (a rovnako čl. 8 ods. 1 a 2 listiny) osobná sloboda sazaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje saza nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí ako právo každého na to, abysa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02), tak aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platneja účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanieje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnémurozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku sa právoplatným rozhodnutím rozumie:
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúcehoobvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok oddaný protirozhodnutiu podľa písmen a až g, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie pre jeho neprípustnosťdospejúc aplikáciou § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku k záveru, že z uvedenýcha ani z iných ustanovení Trestného poriadku „nevyplýva prípustnosť dovolania proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti takémuto uzneseniu. Je tomu tak z toho dôvodu, že predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej.
Ustanovenie § 368 ods. 2 Tr. por. bolo s účinnosťou od 1. septembra 2011 novelizované tak, že sa upravil okruh rozhodnutí, proti ktorým je prípustné dovolanie. Spoločným znakom všetkých týchto rozhodnutí je, že ide o tzv. meritórne rozhodnutia, teda rozhodnutia vo veci samej, ktorými sa trestného stíhanie obvineného končí ako celok. Uvedená zmena Trestného poriadku odrážala dovtedy ustálenú rozhodovaciu prax trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. júna 2006, sp. zn. 3 Tdo 5/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 2/2007 pod por. č. 19, str. 20 a nasl.), podľa ktorej by odporovalo logickým zámerom zákona (Trestného poriadku), ak by mimoriadnym opravným prostriedkom - dovolaním - bolo prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie nie vo veci samej, teda tie, ktorými bolo rozhodnuté len o parciálnych otázkach, resp. o otázkach nadväzujúcich na meritórne rozhodnutie. Takými sú z pohľadu celého trestného stíhania rozhodnutia upravujúce procesný postup, pribratie do konania, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripúšťa.
Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, má teda v trestnom procese výnimočné postavenie a bolo by nelogické jeho osobitný štatút narúšať aj možnosťou napadnúť tiež parciálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť a dôvodnosť (aplikácia) je posudzovaná napokon v celkovom kontexte pri rozhodovaní in meritum. Pripustenie možnosti určitej parciálnosti dovolania by napokon so sebou prinieslo aj nezodpovedné predlžovanie trestného stíhania, čo odporuje aj tendencii Trestného poriadku (ako vyplýva aj z rôznych lehôt) trestné veci prerokovať a rozhodnúť v primeranej lehote (§ 2 ods. 6, ods. 7 Tr. por.).“.
Výpočet rozhodnutí, ktoré možno napadnúť dovolaním, uvedený v § 368 ods. 2Trestného poriadku (v znení účinnom od 1. septembra 2011) je zákonným textom, a pretoje všeobecne záväzný. Tento zákonný text je tak predmetom jeho výkladu, a nie jehovýsledkom. Gramatickým a teleologickým výkladom je možné dospieť k záveru, že uvedenývýpočet je taxatívny, a nie exemplifikatívny. Jeho rozsah preto nemožno výkladomrozširovať ani zužovať (m. m. IV. ÚS 553/2012, IV. ÚS 161/2014)
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že najvyšší súd svoj právny závero neprípustnosti dovolania primerane odôvodnil, nie je arbitrárny, a preto je aj ústavneudržateľný. K predmetnému právnemu záveru totiž možno dospieť aplikáciou a výkladomustanovenia § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.
Ústavný súd pritom nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by možnosť porušeniaoznačených práv namietaným uznesením najvyššieho súdu naznačovali. Skutočnosť, že sasťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôžesama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právnyvýklad príslušného ustanovenia Trestného poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdomtakéto nedostatky nevykazuje.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že medzi namietaným postupomnajvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 9. apríla 2015 a obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv zaručených čl. 17 ods. 2a čl. 50 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnumožnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.Ústavný súd preto aj zvyšnú časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015