znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 455/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   právana osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   právana súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného právana prezumpciu   neviny   zaručeného čl. 50   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 9 Nt 4/2013-44z 1. augusta   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č. k.   3   Tos   96/2013-55z 26. septembra   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 5 Tdo 21/2015 z 9. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

2. Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,základného práva   na   prezumpciu   neviny   zaručeného čl.   50   ods.   2 ústavy   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 9 Nt 4/2013-44 z 1. augusta 2013 (ďalej aj „uznesenie okresnéhosúdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 96/2013-55 z26. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 21/2015 z 9. apríla 2015 (ďalejaj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 9 T 50/2011-2009 z 28. júla 2011 uznaný vinným zo spáchania dvoch zločinov lúpeže podľa § 188 ods. 1a   2   písm.   b)   a   c)   Trestného   zákona   v spojení   s   §   138   písm.   a)   Trestného   zákonaa pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona a § 122 ods. 10Trestného   zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   14   rokovnepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,ochranný dohľad, ochranné opatrenie zhabanie veci a tiež povinnosť nahradiť poškodenýmspôsobenú   škodu.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   To/89/2011-2057   z 25.   októbra   2011odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   zamietol   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky(ďalej   len   „najvyšší   súd“)   mal   dovolanie   sťažovateľa   uznesením   sp. zn.   1   Tdo   4/2012

2

z 21. marca   2012   odmietnuť.   Podaním   z 23.   marca   2013   sťažovateľ   žiadal   okresný   súdo povolenie obnovy konania, tento návrh však okresný súd uznesením č. k. 9 Nt 4/2013-44z 1. augusta 2013 zamietol, pričom sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský súdzamietol   uznesením   č.   k.   3   Tos/96/2013-55   z   26.   septembra   2013.   Následne   podanédovolanie   zo   16.   februára   2015   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 5 Tdo/21/2015z 9. apríla 2015 odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.

Sťažovateľ   bližšie   nezdôvodňuje,   v čom   mali   byť   ním   označené   práva   porušené, namieta len postupy okresného súdu a krajského súdu. Tie „nad rámec podaného návrhu posudzovali   jeho   opodstatnenosť   vo   svetle   obsahu   ustanovenia   §   394   ods.   1   Trestného poriadku. Podľa právneho poriadku SR dôvody obnovy právoplatne ukončeného trestného konania vymedzuje nielen Trestný poriadok v ustanovení § 394, ale aj iné právne normy, ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a konaní pred ním. Poukazoval som, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a tvrdil som, že môj podaný návrh na obnovu konania mal byť posúdený v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 a nie podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   v jeho   veci   takétorozhodnutie:

„1. Základné právo ods. ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo/21/2015 zo dňa 09. 04. 2015, Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 3Tos/96/2013- 55 zo dňa 26. 09. 2013 a Uznesením Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9Nt/4/2013- 44 zo dňa 01. 08. 2013, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo/21/2015 zo dňa 09. 04. 2015, Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 3Tos/96/2013-55 zo dňa 26. 09. 2013 a Uznesenie Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9Nt/4/2013-44 zo dňa 01. 08. 2013, a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.“S poukazom na § 37 ods. 1 písm. a) a § 38 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku zároveňsťažovateľ   požiadal   aj   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdomz dôvodu, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenskárepublika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrhvrátane   sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnejpríčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02,I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

2.1   K dôvodom   nevyhovenia   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa   zaužívanej   praxe   (napr.   I.   ÚS 337/08,   I.   ÚS 311/2012)   môže   ústavný   súdustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak takáosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanienároku na ochranu ústavnosti. Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcuustanoviť   Centrum   právnej   pomoci   na   základe   zákona   č.   327/2005   Z.   z.   o poskytovaníprávnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov. Všetky uvedenépredpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byťsplnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadostio ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Aj   keď   sťažovateľove   osobné   pomery   (predovšetkým   skutočnosť,   že   sa   nachádzavo výkone   trestu   odňatia   slobody)   by   mohli   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaníodôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho právana   ochranu   ústavnosti,   keďže   preskúmaním   obsahu   sťažnosti   (napriek   nedostatkomjej zákonom   predpísaných   náležitostí),   ako   aj uznesenia   najvyššieho   súdu   zistil   dostatokdôvodov   na   jej   odmietnutie,   a to   sčasti   pre   jej   neprípustnosť   a   sčasti   pre jej   zjavnúneopodstatnenosť   (k   týmto   záverom   pozri   bližšie   bod   2.2.1   a 2.2.2   odôvodnenia   tohtouznesenia).   Vzhľadom   na to,   že   najmenej   jeden   z predpokladov   ustanovenia   právnehozástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený nebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenieprávneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1 výrokovej časti uznesenia).

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

2.2.1 Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. III. ÚS 209/2014 sa na ústavnom súde viedlokonanie o sťažnosti sťažovateľa doručenej 27. decembra 2013 proti uzneseniu okresného súdua uzneseniu krajského súdu pre porušenie tých istých práv, ktorých porušenie namieta toutosťažnosťou. V tejto veci ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 209/2014-13 z 25.marca 2014 tak, že ju vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu pre nedostatok právomociústavného súdu na konanie (bod 2.1 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu) a vo vzťahuk uzneseniu krajského súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť (bod 2.2 odôvodnenia uzneseniaústavného   súdu)   odmietol.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosťdoručená ústavnému súdu 27. apríla 2015 sa týka totožných vecí (t. j. rovnakého uzneseniaokresného súdu a uznesenia krajského súdu, a zároveň totožných práv zaručených ústavoua dohovorom) ako sťažnosť prerokovaná pod sp. zn. III. ÚS 209/2014, a keďže o tej častisťažnosti   už   ústavný   súd   v minulosti   konal   a rozhodoval,   ústavný   súd   sťažnosť   protiuzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu odmietol ako neprípustnú podľa § 25ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2.2.2 Pokiaľ ide zvyšnú časť sťažnosti vzťahujúcu sa na uznesenie najvyššieho súdu,ústavný súd dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti. S prihliadnutím na nedostatokkvalifikovaného   právneho   zastúpenia   sťažovateľa,   ako   aj   na   jeho   žiadosť   o ustanovenieprávneho   zástupcu   však   ústavný   súd   pri   ustálení   tohto   svojho   záveru   neprihliadalna nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažnosti   spočívajúce   v absencii   právnejargumentácie   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   v petite   sťažnosti   označených   právzaručených ústavou, resp. dohovorom, ale sťažnosť vecne preskúmal, berúc na zreteľ najmädoterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu v obdobných prípadoch.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôžezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavnýmpostavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (a rovnako čl. 8 ods. 1 a 2 listiny) osobná sloboda sazaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje saza nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí ako právo každého na to, abysa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon(IV. ÚS 77/02), tak aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platneja účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanieje aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnémurozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku sa právoplatným rozhodnutím rozumie:

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie   o   podmienečnom   zastavení trestného stíhania   spolupracujúcehoobvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   oddaný   protirozhodnutiu podľa písmen a až g, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   pre   jeho   neprípustnosťdospejúc   aplikáciou   §   368   ods.   1   a 2   Trestného   poriadku   k záveru,   že   z uvedenýcha ani z iných   ustanovení   Trestného   poriadku „nevyplýva   prípustnosť   dovolania   proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti takémuto uzneseniu. Je tomu tak z toho dôvodu, že predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej.

Ustanovenie   §   368   ods.   2   Tr.   por.   bolo   s   účinnosťou   od   1.   septembra   2011 novelizované   tak,   že   sa   upravil   okruh   rozhodnutí,   proti   ktorým   je   prípustné   dovolanie. Spoločným znakom všetkých týchto rozhodnutí je, že ide o tzv. meritórne rozhodnutia, teda rozhodnutia vo veci samej, ktorými sa trestného stíhanie obvineného končí ako celok. Uvedená zmena Trestného poriadku odrážala dovtedy ustálenú rozhodovaciu prax trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. júna 2006, sp. zn. 3 Tdo 5/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 2/2007 pod por. č. 19, str. 20 a nasl.), podľa   ktorej   by   odporovalo   logickým   zámerom   zákona   (Trestného   poriadku),   ak   by mimoriadnym   opravným   prostriedkom   -   dovolaním   -   bolo   prípustné   napadnúť   aj   iné rozhodnutia   súdov   prvej   a   druhej   inštancie   nie   vo   veci   samej,   teda   tie,   ktorými   bolo rozhodnuté   len   o   parciálnych   otázkach,   resp.   o   otázkach   nadväzujúcich   na meritórne rozhodnutie.   Takými   sú   z   pohľadu   celého   trestného   stíhania   rozhodnutia   upravujúce procesný postup, pribratie do konania, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripúšťa.

Dovolanie,   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   má   teda   v   trestnom   procese výnimočné   postavenie   a   bolo   by   nelogické   jeho   osobitný   štatút   narúšať   aj   možnosťou napadnúť   tiež   parciálne   rozhodnutia,   ktorých   zákonnosť   a   dôvodnosť   (aplikácia)   je posudzovaná   napokon   v   celkovom   kontexte   pri   rozhodovaní   in   meritum.   Pripustenie možnosti určitej parciálnosti dovolania by napokon so sebou prinieslo aj nezodpovedné predlžovanie trestného stíhania, čo odporuje aj tendencii Trestného poriadku (ako vyplýva aj z rôznych lehôt) trestné veci prerokovať a rozhodnúť v primeranej lehote (§ 2 ods. 6, ods. 7 Tr. por.).“.

Výpočet   rozhodnutí,   ktoré   možno   napadnúť   dovolaním,   uvedený   v   §   368   ods.   2Trestného poriadku (v znení účinnom od 1. septembra 2011) je zákonným textom, a pretoje všeobecne   záväzný.   Tento   zákonný   text   je   tak   predmetom   jeho   výkladu,   a   nie   jehovýsledkom. Gramatickým a teleologickým výkladom je možné dospieť k záveru, že uvedenývýpočet   je   taxatívny,   a   nie   exemplifikatívny.   Jeho   rozsah   preto   nemožno   výkladomrozširovať ani zužovať (m. m. IV. ÚS 553/2012, IV. ÚS 161/2014)

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že najvyšší súd svoj právny závero neprípustnosti   dovolania   primerane   odôvodnil,   nie   je   arbitrárny,   a   preto   je   aj   ústavneudržateľný. K predmetnému právnemu záveru totiž možno dospieť aplikáciou a výkladomustanovenia § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   pritom   nezistil   žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   možnosť   porušeniaoznačených práv namietaným uznesením najvyššieho súdu naznačovali. Skutočnosť, že sasťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôžesama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby   zásadne   poprel   ich   účel a význam. Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný právnyvýklad príslušného ustanovenia Trestného poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdomtakéto nedostatky nevykazuje.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymipredpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že medzi namietaným postupomnajvyššieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   uznesením   z   9.   apríla   2015   a   obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv zaručených čl. 17 ods. 2a čl.   50   ods.   2   ústavy   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnumožnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.Ústavný súd preto aj zvyšnú časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015