znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 455/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej   a sudcu Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   sťažnosť   H.   U.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom Jaškom,   Falešníka   10,   Prievidza,   pre   namietané   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 112/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 112/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prievidza   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   112/2008 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. H. U. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (tisícpästo eur), ktoré j e Okresný súd Prievidza p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Prievidza j e   p o v i n n ý   uhradiť H.   U. trovy   konania v sume 284,08 € (dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto   rozhodnutia   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Jozefa   Jaška,   Falešníka   10, Prievidza.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 455/2014-8 z 24. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť H. U. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 112/2008.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 1030/14 doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2014, v ktorom ku skutkovej a právnej zložitosti sporu uviedol:

«... Z obsahu sťažnosti nie je presne zrejmé, v ktorých skutočnostiach sťažovateľ vidí prieťahy v uvedenom súdnom konaní, keďže vo svojej sťažnosti opisuje obsah svojho návrhu zo dňa 7.7.2008, obsah rozhodnutia Okresného súdu Prievidza zo dňa 11.1.2011 a obsah rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.7.2011. Následne stroho udáva, že využil všetky   právne   prostriedky   na   ochranu   svojho   základného   práva,   nakoľko   19.12.2012 Okresný súd Prievidza žiadal o vytýčenie pojednávania. Javí sa, že sťažovateľ prieťahy v uvedenom súdnom konaní vidí len v období po rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.7.2011...

Okresný súd Prievidza od podania návrhu až do zrušenia rozsudku, ktorým bolo vyhovené návrhu sťažovateľa, a vrátenia spisu z odvolacieho súdu konal vo veci sťažovateľa bez   prieťahov,   keďže   jednotlivé   úkony   súdu   na   seba   bezprostredne   nadväzovali.   Dĺžka konania zodpovedala právnej náročnosti veci, rozsiahlemu dokazovaniu, ktoré prebiehalo i na   návrhy   účastníkov,   ktoré   boli   podané   až   po   podaní   návrhu   a   podaní   vyjadrenia k návrhu.   K   predĺženiu   konania   prispeli   i   viaceré   odročenia   pojednávaní   z   dôvodov prevažne na strane odporcov. V žiadnom prípade však nemožno dospieť k záveru, že by v tomto štádiu konania súd postupoval s prieťahmi...

Z hľadiska sťažnosti sťažovateľa je však podstatné zistenie toho, že v dôsledku jeho žiadostí došlo vo veci k odročeniu až dvoch pojednávaní dňa 27.6.2012 a dňa 9.4.2013, pričom   s   ohľadom   na   toto,   že   týmto   pojednávaniam   nepredchádzali   ďalšie   návrhy na dokazovania,   sa   možno   dôvodne   domnievať,   že   by   na   týchto   pojednávaniach   bolo rozhodnuté vo veci samej. Takýto postup súdu bol však znemožnený odročením pojednávaní z dôvodov na strane sťažovateľa. Preto treba dospieť k záveru, že až do mája 2013 vo veci nedochádzalo k zbytočným prieťahom zo strany súdu.

Čo sa týka prieťahov po mesiaci máj 2013, treba uviesť, že sťažovateľ, hoc i právne zastúpený, v tomto období nevyužil dostupné prostriedky nápravy, nežiadal potom, ako na jeho   žiadosť   bolo   odročené   pojednávanie,   o   vytýčenie   pojednávania   a   vôbec   nevyžil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu. Preto ani nie je pravdivé tvrdenie o tom, že by pred podaním sťažnosti, ako uvádza „využil všetky právne prostriedky na ochranu jeho základného práva.“ K tomu treba uviesť, že práve takéto prostriedky, zásah predsedu súdu na základe sťažnosti účastníka konania tak, ako tomu je v desiatkach iných prípadov, bol spôsobilý viesť k odstráneniu prieťahov v uvedenom súdnom konaní, a to aj napriek tomu, že práve v období rokov 2013 a 2014 bol Okresný súd Prievidza vystavený rozsiahlym personálnym   zmenám,   len   postupnému   doobsadzovaniu   sudcovských   miest   a   zvýšením nápadu tzv. hromadných žalôb.

Vzhľadom na uvedené som toho názoru, že sťažnosť nie je podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   prípustná,   keďže   sťažovateľ nevyčerpal   iný   právny   prostriedok,   a   to   podanie   sťažnosti   podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov. To platí o to viac, že v prostredí Okresného   súdu   Prievidza   sú   na   základe   sťažností   účastníkov   pravidelne   konštatované prieťahy v súdnych konaniach, no vždy sú tieto prieťahy na podklade sťažností účastníkov bezprostredne   odstránené,   čoho   dôkazom   je   to,   že   Okresný   súd   Prievidza   nie   je na Ústavnom súde Slovenskej republiky účastníkom obdobných konaní ako toho, ktoré je predmetom   tohto vyjadrenia.   Možno garantovať,   že ak   by si sťažovateľ   podal sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov, nenadobudli by i prípadne zistené prieťahy v uvedenom súdnom konaní nežiaduci ústavnoprávny rozmer. I   keby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nebol   uvedeného   názoru   žiadame,   aby skutočnosť,   že   sťažovateľ   nepostupoval   podaním   sťažnosti   podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov, bolo zohľadnená pri rozhodnutí súdu o výške priznaného finančného zadosťučinenia a výške náhrady trov konania. V tejto súvislosti možno len zopakovať to, že ak by nedošlo k odročeniam pojednávaní na žiadosť sťažovateľa,   alebo   sťažovateľ   by   na   miesto   ústavnej   sťažnosti   využil   možnosť   podať sťažnosť   predsedovi   súdu,   bolo   by   Okresným   súdom   Prievidza   vo   veci   jeho   návrhu   už rozhodnuté.»

Súčasťou vyjadrenia bola chronológia procesných úkonov okresného súdu, z ktorej okrem iného vyplýva:

„... Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Prievidza je zrejmé, že sťažovateľ návrh podal dňa 7.7.2008. Dňa 27.8.2008 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý zaplatil dňa 12.9.2008. Dňa 25.9.2008 bolo na 29.10.2008 nariadené pojednávanie, ktoré muselo   byť   pre   nedoručenie   návrhu   odporcom   odročené   na   10.12.2008.   Na   tomto pojednávaní bol vypočutý navrhovateľ, pričom pojednávanie bolo odročené na 9.1.2009, pričom toto bolo pre neúčasť odporcov odročené na 4.2.2009. Pojednávania nariadené na 4.2.2009 bolo odročené na žiadosť advokáta odporcov na 20.3.2009. Pojednávanie dňa 20.3.2009   bolo   za   účelom   výsluchu   svedka   odročené   na   neurčito.   Následne   boli   súdu doručené   ďalšie   návrhy   na   dokazovanie.   Dňa   9.6.2009   bolo   nariadené   pojednávanie na 3.8.2009,   ktoré   však   bolo   na   žiadosť   advokáta   odporcov   odročené   na   25.9.2009. Na uvedenom   pojednávaní   bolo   vykonané   dokazovanie,   pričom   pojednávanie   bolo za účelom   ďalšieho   dokazovania   odročené   na   neurčito.   Navrhovateľ   prostredníctvom svojho   advokáta   dňa   1.10.2009   navrhol   vykonanie   ďalšieho,   okrem   iného   i   znaleckého dokazovania. Po doplnení listinných dôkazov bolo uznesením zo dňa 4.2.2010 na návrh navrhovateľa nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 10.5.2010, pričom po vyjadrení účastníkov k znaleckému posudku a predložení ďalších listín   bolo   pojednávanie   nariadené   na   5.10.2010.   Pojednávanie   dňa   5.10.2010   bolo   z dôvodov na strane odporcov odročené na 15.11.2010. Toto pojednávanie bolo za účelom vykonania   ďalšieho   dokazovania   zo   strany   navrhovateľa   odročené   na   1.12.2010.   Na pojednávaní dňa 1.12.2010 bolo vykonané dokazovanie, no pojednávanie bolo za účelom ďalšieho   dokazovania   odročené   na   21.12.2010.   Po   vykonaní   dokazovania   na   tomto pojednávaní bolo pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku odročené na 11.1.2011. Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený dňa 11.1.2011, bolo podané odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté tak, že rozsudok bol zrušený. Spis sa z Krajského súdu v Trenčíne vrátil na Okresný súd Prievidza dňa 26.7.2011...

Po vrátení spisu z Krajského súdu v Trenčíne súd postupoval tak, že dňa 27.7.2011 toto rozhodnutie doručoval účastníkom konania a dňa 12.12.2011 bol nariadený termín pojednávania   na   26.1.2012.   Až   dňa   11.1.2012   navrhovateľ   prostredníctvom   svojho advokáta podal ďalší návrh na dokazovanie. Pojednávanie nariadené na 26.1.2012 bolo z dôvodu choroby advokáta odporcov odročené na neurčito a ďalší termín pojednávania bol nariadený dňa 26.3.2012 na 2.5.2012. Dňa 19.4.2012 navrhovateľ navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka na stranu   odporcu,   čo viedlo   k zrušeniu   nariadeného   pojednávania a ďalší   termín   pojednávania   bol   nariadený   na   27.6.2012.   Dňa   27.6.2012   advokát navrhovateľa   súdu   oznámil,   že sa s navrhovateľom   dohodol na   skončení   zastupovania; navrhovateľ uviedol, že z tohto dôvodu žiada pojednávanie odročiť. Pojednávanie bolo na túto   žiadosť   sťažovateľa   odročené,   pričom   navrhovateľovi   bola   daná   lehota   14   dní na zvolenie si nového advokáta. Navrhovateľ túto lehotu nedodržal, súdu nič neoznámil, a preto bol dňa 24.8.2012 vyzvaný na oznámenie toho, či si zvolil advokáta. Dňa 10.9.2012 odporca   súdu   oznámil,   že   sa   bude   v   konaní   zastupovať   sám.   Súd   na   toto   oznámenie bezprostredne   nereagoval,   pričom   podaním   doručeným   súdu   dňa   31.12.2012   žiadal o nariadenie   termínu   pojednávania.   Dňa   5.3.2013   bolo   nariadené   pojednávanie na 9.4.2013. Na tomto pojednávaní opätovne navrhovateľ žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že mieni zobrať návrh sčasti proti odporcovi 1/ späť a mieni sa dať zastúpiť advokátom. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito, navrhovateľ musel byť znova urgovaný na oznámenie svojho právneho zástupcu. Až dňa 23.5.2013 navrhovateľ súdu oznámil svojho nového advokáta, no žiadnym spôsobom sa nevyjadril k svojmu zámeru zobrať návrh sčasti proti odporcovi 1/ späť. Následne súd vo veci nevykonal žiaden úkon, pričom navrhovateľ osobitne o vytýčenie pojednávania nežiadal a na prieťahy v konaní sa žiadnym spôsobom nesťažoval.“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 112/2008 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov   a v zásade ho nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejšie súdne konanie (napr. potreba vykonať znalecké dokazovanie, účastníci sústavne navrhujú nové dôkazy),   s   čím   sa   ústavný   súd   čiastočne   stotožňuje,   avšak   doterajší   zdĺhavý   priebeh napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   iba   na   vrub   prípadnej   faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú vec vzhľadom na to, že ide o vec upravenú v judikatúre všeobecných súdov.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania podstatne neprispeli okolnosti na strane sťažovateľa. Sťažovateľ síce niekoľkokrát požiadal o   odročenie   pojednávania,   ale   na   druhej   strane   ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu sťažovateľa   bral   do   úvahy   to,   že   ako   účastník   konania   nesporne   má   právo   požiadať o odročenie   pojednávania   z   dôležitého   dôvodu.   Za   prieťahy   vzniknuté   v   dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). Ústavný súd preto dobu súvisiacu s odročenými pojednávaniami na žiadosť sťažovateľa nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania 6 rokov a 2 mesiace, z toho na okresnom súde takmer 5 rokov a 10 mesiacov, je už samo osebe neprimerané.

Okresný   súd   vykonal   síce   množstvo   procesných   úkonov,   ako   to   vyplýva z vyžiadaného   spisu,   nariadil   viac   pojednávaní,   ktoré   boli   odročované   na   žiadosť účastníkov, ale ústavný súd nezistil   väčšie obdobia jeho úplnej nečinnosti,   avšak dĺžka konania   na   okresnom   súde   svedčí   o   tom,   že   postup   okresného   súdu   bol   neefektívny a nesústredený. Okresný súd síce vykonal množstvo pojednávaní, avšak vec do dnešného dňa   nie   je   právoplatne   skončená.   O   neefektívnom   postupe   okresného   súdu   svedčí   aj skutočnosť, že rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/112/2008-179 z 11. januára 2011 bol uznesením odvolacieho súdu č. k. 5 Co/67/2011-194 z 12. júla 2011 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť   aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02)   a   jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal.

Vyjadrenie   okresného   súdu,   v   ktorom   poukázal   na nedostatočné   obsadenie   súdu, ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   pretože   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou (napr. I. ÚS 35/03, I. ÚS 179/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 6 C 112/2008, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod   sp.   zn.   6   C 112/2008,   prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov, a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 15 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   112/2008,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   danej   veci, považoval priznanie sumy 1 500 € (tisícpästo eur) sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde.   Pri   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd do úvahy aj to, že nie všetky prieťahy boli spôsobené   okresným   súdom.   Pojednávania   boli   odročované   niekoľkokrát   na   žiadosť samotných   účastníkov.   Tieto   skutočnosti   zobral   ústavný   súd   do   úvahy   pri   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa trovy konania vyčíslil v sťažnosti sumou 284,08 €, a to za dva úkony právnej (prevzatie právneho zastúpenia, sťažnosť).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 284,08 € (dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014