znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 455/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.,   zastúpenej   A. s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupmi a uzneseniami Okresného súdu Prešov sp. zn. 13 Er 883/2010 z 22. júna 2011, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoE/80/2011 z 21. decembra 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 246/2012 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013 doručená   sťažnosť   (doplnená   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   18.   júna   2013 a 4. septembra 2013) obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ a v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 Er 883/2010 z 22. júna 2011, Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE/80/2011 z 21. decembra   2011   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 Cdo 246/2012 z 26. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom súde   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie.   Exekučným   titulom   bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu K.

Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď „bez   akejkoľvek   ďalšej   procesnej   činnosti   (vyjadrenie   oprávneného,   pojednávanie) exekučné konanie zamietol“.

Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy nedisponovali   rozhodcovským   spisom   a   rozhodli   bez   jej   účasti,   pričom   vykonali dokazovanie,   ku   ktorému   sa   sťažovateľka   nemala   možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je   podľa   sťažovateľky   v   rozpore   so   zákonom, pričom   v tejto súvislosti   poukazuje aj na judikatúru   najvyššieho súdu,   Ústavného súdu Českej republiky, Európskeho súdneho dvora a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (napr.   IV.   ÚS   344/2012,   II.   ÚS   499/2012,   I.   ÚS   54/2012   zo   7.   novembra   2012 a I. ÚS 38/2013), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv. Prípad sťažovateľky je z pohľadu zásad dokazovania v princípe analogický aj s prípadom sp. zn. III. ÚS 60/04.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľky „nevychádzal   z   obsahu   rozhodcovského   spisu“ a označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vytýka   jeho   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutých uznesení žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú oprávnený poukázal v podanom dovolaní, a sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa s konkrétnymi právnymi a   konkrétnymi   skutkovými   okolnosťami   potrebnými   za   účelom   zistenia   nekalej   povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesné správne a nevykonali riadne   dokazovanie   na   pojednávaní   podľa   klasických   procesných   pravidiel   122   a   nasl. O. s. p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom. Namiesto   tohto   procesné   správneho   postupu   súdy   vykonali   dokazovanie   bez   účasti účastníkov   konania   a   bez   nariadenia   pojednávania   za   obsadenia   súdu   vyšším   súdnym úradníkom, t. j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník. Okolnosť, že takto   Okresný   súd   Prešov   konal,   znamená   porušenie   práva   sťažovateľa   na   zákonného sudcu. Porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je teda dôsledkom porušenia ostatných namietaných základných práv sťažovateľa.“.

V závere sťažovateľka uvádza, že „Exekučné súdy nepostupovali procesne správne a nevykonali riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl. OSP), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   nálezom   vyslovil,   že   označenými   postupmi a rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   označené   rozhodnutia   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označenými   postupmi   a   uzneseniami   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   ktoré   rozhodovali   o   jej   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   na   základe právoplatného   rozhodcovského   rozsudku,   v   ktorej   vystupovala   ako   oprávnená   osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“)   vykonávali   dokazovanie,   čím   jej   odňali   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu sp. zn. 13 Er 883/2010 z 22. júna 2011

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   proti   (v   sťažnosti)   namietanému uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoE/80/2011 z 21. decembra 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní) a je považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu,   v   tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   (obdobne   napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   listín   vyplýva,   že   súdny   exekútor   doručil   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 35,85 € s prísl. na základe exekučného titulu   –   rozhodcovského   rozsudku,   ktoré   vydal   Arbitrážny   súd   K.,   pričom   okresný   súd obsadený   vyšším   súdnym   úradníkom   vyzval   súdneho   exekútora   na   doplnenie   návrhov na začatie exekúcií o poistné zmluvy. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor tieto predložil okresnému súdu, ktorý uznesením z 22. júna 2011 č. k. 13 Er 883/2010-21 žiadosť   súdnej   exekútorky   JUDr.   E.   B.   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia strany zmluvnej strany a rozhodcovský   rozsudok   vydaný   v   takomto   konaní   nemôže   byť   exekučným   titulom   na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde, v ktorom o. i. namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) d) až f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresného súdu bez nariadenia   pojednávania   v   súlade   s   §   214   ods.   2   OSP   dospel   k   záveru,   že   odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia na s. 5 a s. 6 okrem iného uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnená s povinným uzavreli poistnú zmluvu, pričom povinná   vystupovala   ako   fyzická   osoba,   ktorá   zabezpečovala   svoje   potreby,   teda   ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti,   teda   ako   dodávateľ.   Poistná   zmluva   uzavretá   medzi   účastníkmi   je   preto spotrebiteľskou zmluvou.

Namietané   nesprávne   právne   posúdenie   oprávneným   nebolo   opodstatnené.   Súd prvého   stupňa   bol   oprávnený   pri   exekučnom   titule,   ktorým   je   rozhodcovský   rozsudok, preskúmavať   materiálnu   i   formálnu   právoplatnosť   rozhodnutia.   V   prípade,   že   zistí,   že rozhodcovský rozsudok zaväzuje na   plnenie,   ktoré   je   právom   nedovolené,   v   rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi, je oprávnený ex offo exekučné konanie zastaviť (§ 45 ods. 1, 2 ZoRK). V danom prípade súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia zamietol postupom   podľa   ust.   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   pre   neplatne   dojednanú rozhodcovskú doložku vyplývajúcu zo Všeobecných poistných podmienok. Takýto postup súdu   nemal   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   z   dôvodu,   že   následne   po nadobudnutí   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   exekučný   súd   exekúciu   zastaví postupom podľa ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.

Uplatnené námietky týkajúce sa právoplatne rozhodnutej veci neboli opodstatnené. Oprávnenie preskúmavať materiálnu a formálnu právoplatnosť exekučného titulu vyplýva exekučnému súdu z osobitného právneho predpisu, t. j. zákona o rozhodcovskom konaní. Navyše odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 Občianskeho zákonníka), na čo súd prvého stupňa taktiež správne poukázal. Oprávnený v konaní nepreukázal, že by si   povinná   osobitne   vyjednala   rozhodcovské   konanie.   Inštitút   individuálne   dohodnutej podmienky je potrebné vykladať v súlade s cieľom smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorej sa   podmienka   nepovažuje   za   individuálne   dohodnutú,   ak   bola   navrhnutá   vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou   zmluvou   (čl.   3 ods.   2 smernice).   Aj   na túto   skutočnosť súd správne   poukázal.   Posúdenie   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky v spotrebiteľskej zmluve bolo preto správne...

Oprávnený   ďalej   namietal,   že   exekučný   súd   nemôže   vyhodnocovať   zmluvné podmienky, preto podľa jeho názoru došlo k porušeniu ústavných práv.

K tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu   sa   povinnosti   exekučného   súdu   prihliadať   na   neprijateľné   podmienky v spotrebiteľských   zmluvách   (A.,   O.,   M.   a   iné).   Proces   pred   rozhodcom   je   procesom súkromnoprávnym   a   nie   je   dôvod   neaplikovať   princípy   súkromného   práva,   ak   zákon   o rozhodcovskom   konaní   priamo   ukladá   súdu   zastaviť   exekučné   konanie   pre   rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi (pórov. IV. ÚS 5/2011, IV. ÚS 60/2011).

Podľa ust. § 33 ods. 2 ZoRK, rozhodcovský súd vydá rozhodcovský rozsudok,

a) ak rozhoduje o veci samej,

b) na základe zmieru uzavretého účastníkmi rozhodcovského konania. (2) Rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania; nesmie však prekročiť medze uplatnených návrhov. Nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné.

Aj rozhodcovský súd je povinný rozhodnúť o návrhu v súlade so zásadou poctivého obchodno-právneho styku a dobrých mravov (§ 31 ods. 3 ZoRK).

Ďalšie   uplatnené námietky týkajúce sa   zachovania   zásady rovnováhy procesných práv a povinností v rozhodcovskom konaní, ako aj možnosti vyjadrenia sa k žalobe, podania návrhu   na   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   neboli   opodstatnené   z   dôvodu,   že v exekučnom   konaní   súd   nevykonáva   dokazovania   na   základe   osobitného   právneho predpisu. V prípade rozhodcovského rozsudku posudzuje len to, či priznané plnenie nie je v rozpore   so   zákonom,   nezaväzuje   na   plnenie   nedovolené   alebo   v   rozpore   so   dobrými mravmi. Ide o osobitné oprávnenie exekučného súdu vyplývajúce mu z osobitného právneho predpisu...“.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   okresný   súd nenariadil   pojednávanie a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv (poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04), krajský súd uviedol, že „predmetné rozhodnutie ústavného súdu vychádzalo z iných okolností. Oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   lebo   v   prípade,   ak   nejde   o   obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov, nebola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Ústavný súd uvádza, že na nenariadenie pojednávania použil krajský súd zákonný dôvod a vzhľadom na charakter prerokúvanej veci (čo je v stávke, pretože ide o malichernú vec)   nepovažoval   jeho   nariadenie   za   dôvodné.   Hoci   využitie   zákonného   dôvodu na nenariadenie   pojednávania súdom   nemôže byť samo   osebe považované za   porušenie základného   práva   účastníka   konania   (obdobne   II.   ÚS   160/2013),   môže   byť   napadnuté opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa (k čomu v danom prípade aj došlo).

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade   arbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že „... judikatúra Súdneho dvora Európskej únie vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu   neprijateľných   podmienok   v   spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom   verejného   záujmu,   z   ktorého   vychádza   ochrana   spotrebiteľa.“ (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným   (m.   m.   I.   ÚS   313/2010,   II.   ÚS   134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 246/2012 z 26. februára 2013

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné. Okrem toho zamietol aj jej návrh na prerušenie konania z 2. augusta 2012, ktorý odôvodnila tým, že ústavný súd 3. júla 2012 pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012 v obdobnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné a zamietol jej návrh na prerušenie konania, a nezistil pritom   žiadnu   skutočnosť   signalizujúcu   svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie na s. 4 až s. 9 je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľky.   V   zmysle   svojej   judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Argumentácia   sťažovateľky   uvedená   v   jej   sťažnosti   nie   je   spôsobilá   spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva a rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá sa zaoberá jeho viacerými   aspektmi.   Na   podporu   svojho   tvrdenia,   že   v   súdnych   konaniach,   v   ktorých dochádza k skúmaniu súdnej či arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd povinný nariadiť aj pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora.

Tu treba uviesť, že ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho odôvodnenia nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   595/2012   a   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   264/2012   boli sťažnosti   sťažovateľky   ešte   predtým   odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené   a   s   týmito dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.

Okrem toho ústavný súd sa stotožnil aj s názorom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o   návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie   dovolacieho   konania,   že „samo   podanie   ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie Ústavným súdom... na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 200/2010)“.

4. Čo sa týka námietky sťažovateľky, podľa ktorej v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 246/2012 došlo k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   v   tejto   časti   je neprípustná (obdobne čiastočné odmietnutie sťažnosti sťažovateľky sp. zn. I. ÚS 499/2012 z 8. novembra 2012).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   síce   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal   a   rozhodoval   vyšší   súdny   úradník,   neuplatnila.   Formálne   využila   účinný   právny prostriedok poskytnutý zákonom, avšak z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobila, lebo uvedenú námietku v dovolaní neuplatnila.

Sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej   preukazovala),   že   by   k   nesplneniu podmienky   využitia   účinného   právneho   prostriedku   ochrany   práva   došlo   z   dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013