znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 455/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   10921/2012,   sp.   zn.   Rvp   10922/2012,   sp. zn. Rvp 10923/2012 a sp. zn. Rvp 10925/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Topoľčany a   jeho   rozhodnutiami sp. zn. 12 Er/374/2005   zo   16.   februára   2012,   sp.   zn.   12   Er/470/2006   z 30. marca   2012, sp. zn.   12   Er/673/2005   z 27.   januára   2012   a sp.   zn.   8   Er/11/2009   z 20. marca   2012 a postupom Krajského súdu v Nitre a jeho rozhodnutiami sp. zn. 25 CoE/56/2012 z 21. mája 2012,   sp.   zn.   9   CoE/65/2012   z 31.   mája   2012,   sp. zn. 7 CoE/39/2012   z 31.   mája   2012 a sp. zn. 9 CoE/67/2012 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10921/2012, sp.   zn.   Rvp   10922/2012,   sp.   zn.   Rvp   10923/2012   a sp. zn. Rvp 10925/2012   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 455/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 10921/2012, sp. zn. Rvp 10922/2012, sp. zn. Rvp 10923/2012 a sp. zn. Rvp 10925/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl. 14   dohovoru   postupom Okresného   súdu   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho   rozhodnutiami   sp.   zn.   12 Er/374/2005 zo 16. februára 2012, sp. zn. 12 Er/470/2006 z 30. marca 2012, sp. zn. 12 Er/673/2005   z 27.   januára   2012   a sp.   zn.   8   Er/11/2009   z 20. marca   2012   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozhodnutiami sp. zn. 25 CoE/56/2012 z 21. mája 2012, sp. zn. 9 CoE/65/2012   z 31.   mája   2012,   sp.   zn.   7   CoE/39/2012   z 31.   mája   2012   a sp.   zn.   9 CoE/67/2012 z 31. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere poskytla   dlžníkom   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných v úverových zmluvách. Keďže dlžníci nesplnili svoje záväzky riadne a včas, tak ako sa zaviazali,   sťažovateľka   v súlade   s   dohodami   uzatvorenými   medzi   ňou   a dlžníkmi prostredníctvom   inštitútu   notárskych   zápisníc   ako   exekučných   titulov (sp. zn. Rvp 10921/2012,   sp. zn.   Rvp   10922/2012   a   sp. zn.   Rvp   10923/2012), resp. prostredníctvom rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B., ako exekučného titulu (sp. zn. Rvp 10925/2012) podala súdnemu exekútorovi návrhy   na   vykonanie   exekúcií.   Na základe   poverení   udelených   okresným   súdom   začal súdny exekútor nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúcie. V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými uzneseniami vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich (vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Er/11/2009 exekúciu len zastavil, pozn.). Na základe odvolaní sťažovateľky krajský súd napadnutými rozhodnutiami vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka   v predostretej   obšírnej   argumentácii   atakovala   právne   závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu aj krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci im vráti   na   ďalšie   konanie   a prizná   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   a   úhradu   trov konania.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 10921/2012, sp. zn. Rvp 10922/2012, sp. zn. Rvp 10923/2012 a sp. zn. Rvp 10925/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované   právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k namietanému   porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   tak   ako   v iných   obdobných   sťažnostiach   sťažovateľky   doručených ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Zo   sťažností   vyplýva, že   napadnutými rozhodnutiami (pozri   I.   časť odôvodnenia tohto   rozhodnutia,   pozn.)   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o   vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky týkajúce   sa   najmä   právomocí   všeobecných   súdov,   spôsobilosti   exekučných   titulov, posúdenia   zmlúv   o úvere,   ich   obsahu   a   náležitostí   ako   zmlúv „v   zmysle   zákona o spotrebiteľských úveroch“ a iné sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn. III. ÚS 460/2011, III. ÚS   242/2011   z 31. mája   2011,   sp.   zn.   II.   ÚS   473//2011   z 20.   októbra   2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011 a sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012), keď   v odôvodnení   týchto   rozhodnutí   (okrem   iného)   uviedol,   že   považuje   za   ústavne akceptovateľný právny názor odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (notárska zápisnica,   resp.   rozhodcovský   rozsudok)   je   dôvodom   na   vyhlásenie   exekúcie za neprípustnú, resp. na zastavenie exekučného konania, že tieto súdy aplikovali na vec sa vzťahujúce   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   (zákony)   podľa   ich   obsahu   a rozhodli aj v zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky (rozsudok   sp. zn.   3 Cdo/164/1996   z   27.   januára   1997   publikovaný   v   Zbierke   stanovísk a rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997),   a teda   že   rozhodnutia   odvolacích   súdov   nezasahujú neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky, porušenie ktorých namietala. Keďže dôvody odmietnutia analogických sťažností sú sťažovateľke dobre známe, ústavný súd ich v danom prípade   nepovažoval   za   potrebné   duplicitne   citovať   a   sťažnosti   sťažovateľky   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Ústavný   súd   ďalej konštatuje,   že   je zarážajúce, že sťažovateľka,   ktorá   je právne zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nerešpektuje   zákon   o ústavnom   súde, a napriek   viacerým   upozorneniam   (napr.   I.   ÚS   283/2012,   III.   ÚS   328/2012, III. ÚS 329/2012   a   iné)   naďalej   predkladá   také   sťažnosti,   ktoré   neobsahujú   náležitosti ustanovené   citovaným   zákonom.   V posudzovaných   prípadoch   síce   sťažovateľka   v petite sťažností   označila   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   jej označených   práv, a zároveň   na   úvodnej   strane   svojich   sťažností   uvádza   ako   prílohy „dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnení) žiadne písomné   podklady   nedoručila.   Keďže   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí vyplývajúce   z podaní   sťažovateľov   ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti, sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012