znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 455/2011-79

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. mája 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť P. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného JUDr. Ing. M. Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a   2   a na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Tdo 15/2011 z 19. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva P.   G. na osobnú slobodu   podľa čl. 17 ods.   1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1 a na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 15/2011 z 19. mája 2011 p o r u š e n é   n e b o l i.

2. P. G. trovy konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2011 (po doplnení 25. januára 2012) doručená sťažnosť P. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie, na   prezumpciu   neviny   a   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a 3   písm.   c)   a na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 148/2008 zo 17. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 15/2011 z 19. mája 2011.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   455/2011-34 zo   7. februára 2012   sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané porušenie jeho práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo   15/2011   z 19.   mája   2011   prijal   na   ďalšie   konanie   (bod   1   výroku   označeného rozhodnutia),   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   (bod   2   výroku   rozhodnutia)   a návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel (bod 3 výroku rozhodnutia).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   bolo   tvrdenie   o neobjektívnosti   a svojvoľnosti rozhodovania najvyššieho súdu, ktoré sa podľa názoru sťažovateľa prejavili v nesprávnej aplikácii Trestného zákona týkajúcej sa základných zásad ukladania sankcií, ako aj v tom, že aj napriek konštatácii o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku najvyšší súd prehliadol, že v trestnej   veci   sťažovateľa   nerozhodoval   v prvostupňovom   konaní   zákonný   sudca,   keď namiesto samosudcu rozhodoval senát. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a zo strany tohto orgánu verejnej moci sa mu nedostalo účinnej a dôkladnej právnej ochrany, o ktorú žiadal v rámci dovolacieho konania.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil,   že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2011 z 19. mája 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru, namietané rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 442,47 €.

K sťažnosti   sťažovateľa   sa   vyjadril   najvyšší   súd   prostredníctvom   predsedu trestnoprávneho kolégia listom sp. zn. Tpj 13/2012 z 13. marca 2012 doručeným ústavnému súdu 15. marca 2012, z ktorého okrem iného vyplýva:

„Obvineným napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zmätočné ani účelové a už vonkoncom mu nemožno vyčítať nedostatočné odôvodnenie, a preto neporušuje právo na spravodlivý   proces.   Dovolanie   obvineného   bolo   na   verejnom   zasadnutí   meritórne preskúmané,   pričom   senát   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede   na   všetky   otázky,   ktoré   bolo   potrebné   v   danom   prípade   riešiť.   Vo   svojom rozhodnutí senát najvyššieho súdu konštatoval, že zo strany súdov nižších stupňov došlo k pochybeniu pri právnej kvalifikácii konania obvineného. Zároveň však dospel k záveru, že toto pochybenie v konečnom dôsledku nemalo zásadný vplyv na postavenie obvineného, preto   nepovažoval   za   potrebné   v   záujme   zachovania   stability   súdnych   rozhodnutí obvineným napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové prerokovanie. Obvinený bol totiž   následne   trestne   stíhaný   pre   skutky   kvalifikované   ako   zločin   úverového   podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. a prečin falšovania   a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného znaku a úradnej značky spolupáchateľstvom podľa § 20, § 352 ods. 1 Tr. zák., ktorých skutkov sa dopustil v letných mesiacoch roku 2006. Trestné stíhanie sa viedlo na Okresnom súde Čadca, ktorý na verejnom zasadnutí 9. marca 2011 podľa § 334 ods.   4 Tr. por. schválil   dohodu   o   vine   a   treste   uzavretú   medzi   obvineným   a   zástupcom   okresnej prokuratúry. Následne pod sp. zn. 1 T 95/2010 vyhlásil rozsudok, ktorým uznal obvineného za vinného zo zločinu a prečinu a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov   a   6   (šesť)   mesiacov.   Uložením   súhrnného   trestu   došlo   aj   k   faktickej   náprave pochybenia   zisteného   najvyšším   súdom.   Obvinenému   bol   totiž   ukladaný   trest   za   viac úmyselných trestných činov z ktorých jeden bol zločin, preto bol trest ukladaný s použitím tzv. asperačnej zásady.“

V označenom liste predseda trestnoprávneho kolégia oznámil, že najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Totožné   vyjadrenie   týkajúce   sa   upustenia   od   ústneho   pojednávania   v tejto   veci poskytol aj právny zástupca sťažovateľa v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 25. januára 2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd prerokoval   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   účastníci   konania   vyslovili   súhlas s upustením   od   ústneho   pojednávania   a podľa   názoru   ústavného   súdu   od   ústneho pojednávania by nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2011, pričom zistil takýto skutkový stav veci:

Rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 8 T 131/2007 z 29. septembra 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo bol podľa § 221 ods. 3 v spojení s § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) a § 42 ods. 1 Trestného zákona odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere troch rokov a šesť mesiacov. Okresný súd týmto rozsudkom zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného   zákona   zrušil   výrok   o treste,   ktorý   bol   sťažovateľovi   uložený   rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 9 T 138/2007 z 11. januára 2008, ktorým bol odsúdený za trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a ktorým mu bol uložený peňažný trest v sume 30 000 Sk, a pre prípad, že by bol výkon tohto trestu úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na 30 dní.

Proti   rozsudku   okresného   súdu,   čo   sa   týka   výroku   o treste,   podal   sťažovateľ odvolanie, v ktorom predovšetkým namietal, že uložený trest považuje za veľmi prísny, a to aj vzhľadom na to, že pri objasňovaní trestnej činnosti bol nápomocný orgánom činným v trestnom konaní, a tiež preto, lebo prispel k tomu, aby osobné motorové vozidlo, ktoré súviselo   so   spáchaným   skutkom,   bolo   vrátené   poškodenému.   V odvolaní   sťažovateľ poukázal aj na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   To   148/2008 zo 17. marca 2009 tak, že ho zamietol.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   a zároveň   proti   rozsudku   okresného   súdu   podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b), h) a i) Trestného poriadku s poukazom na § 374 ods. 3 Trestného poriadku.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku videl sťažovateľ v tom, že súd prvého stupňa a aj krajský súd nesprávne zistili výšku spôsobnej škody,   čo   viedlo   k nesprávnej   právnej   kvalifikácii   skutku,   a tým   aj   k nesprávnemu rozhodnutiu v otázke jeho viny. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na iné rozhodnutie krajského súdu, na základe ktorého bol za vinného uznaný jeho spolupáchateľ, pričom ale v tomto prípade došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku.

Opodstatnenosť dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku videl sťažovateľ v tom, že odvolací súd v jeho prípade nerozhodol v zákonnom zložení, pretože dvaja členovia senátu odvolacieho súdu rozhodovali aj v inej trestnej veci týkajúcej sa jeho spolupáchateľa, a to s opačným právnym názorom bez relevantnej skutkovej zmeny.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, jeho naplnenie sťažovateľ odôvodnil tým, že v dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie skutku mu bol uložený prísnejší trest odňatia slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, než akú pripúšťa za skutočne spáchaný skutok Trestný zákon.

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tdo   15/2011 z 19. mája 2011 tak, že ho zamietol.

Na verejnom zasadnutí dovolacieho súdu obhajca sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ bol   medzitým   odsúdený   aj   rozsudkom   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn.   1   T   95/2010 z 9. marca 2011 za zločin úverového podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 222 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona a prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej   pečate, úradnej   uzávery,   úradného   znaku   a úradnej   pečiatky   formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 352 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov a šesť mesiacov. Okresný súd Čadca týmto rozsudkom podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zároveň zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 T 131/2007 z 29. septembra 2008 vo výroku o treste.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne právne posúdenie skutku) najvyšší súd uviedol, že tento dôvod bol naplnený, ale vzhľadom na   §   371   ods.   4   Trestného   poriadku,   keďže   nedošlo   k takému   pochybeniu,   ktoré   by zásadným spôsobom ovplyvnilo postavenie sťažovateľa, ho nemožno použiť.

V súvislosti   s týmto   dovolacím   dôvodom   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia konštatoval:

„Dovolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   skutočne   pochybil,   keď   konanie obvineného právne posúdil ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. Námietky obvineného voči právnej kvalifikácii jeho konania sú opodstatnené... Obžaloba totiž vychádzala z nesprávne vyčíslenej výšky spôsobenej škody, čo malo zásadný vplyv na právnu   kvalifikáciu,   ktorá   bola   prísnejšia...   Z   uvedeného   vyplýva,   že   obvinený so spoločníkmi   spôsobil poškodenej   lízingovej spoločnosti škodu vo výške 26 528,58   €. Spôsobená škoda nepresiahla sumu 26 555,14 €,   ktorá v zmysle § 125 ods.   1 Tr.   zák. predstavuje   škodu   značnú.   Vzhľadom   na   skutočne   spôsobenú   škodu   malo   byť   konanie právne kvalifikované ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., na ktorý zákonodarca stanovil trestnú sadzbu od 1 do 5 rokov, v rámci ktorej mal súd prvého stupňa ukladať trest.“

Najvyšší   súd   však   poukázal   na   podstatné   okolnosti,   ktoré   nastali   po   podaní dovolania, a teda že rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 95/2010 z 9. marca 2011 bola schválená dohoda o vine a treste a sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania zločinu úverového podvodu   formou spolupáchateľstva   podľa § 20 a § 222 ods.   1 a 3 písm. a) Trestného   zákona   a prečinu   falšovania   a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej pečate, úradnej   uzávery,   úradného   znaku   a úradnej   pečiatky   taktiež   formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 352 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov a šesť mesiacov. Okresný súd Čadca týmto rozsudkom podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zároveň zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 T 131/2007 z 29. septembra 2008 vo výroku o treste.

Najvyšší súd ďalej uviedol: „Uvedený výrok síce celkom nezodpovedá ustanoveniu § 42 ods. 2 Tr. zák., napriek tomu podľa názoru dovolacieho súdu zrušením výroku o treste dovolaním napadnutého rozhodnutia došlo k faktickej náprave tohto rozhodnutia.

Obvinený   bol   totiž   vyššie   citovaným   rozsudkom   Okresného   súdu   Čadca   uznaný zo spáchania zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods.   3 písm.   a) Tr. zák., ktorým spôsobil väčšiu škodu na majetku. Na uvedený zločin zákonodarca stanovil trestnú sadzbu odňatia slobody od troch rokov do desať rokov. Ide o rovnakú trestnú sadzbu ako v prípade zločinu   podvodu podľa § 221 ods.   1,   ods.   3 písm.   a),   z ktorého   bol   uznaný dovolaním napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že aj Okresný súd Čadca ukladal trest   za   zločin   a prečin,   ktoré   spáchal   obvinený dvomi skutkami   prichádzalo do   úvahy použitie tzv. asperačnej zásady v zmysle § 42 ods. 2 Tr. zák., čo v jeho prípade znamenalo zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného   o   jednu   tretinu.   V   rámci   takto   upravenej   trestnej   sadzby   bolo   potom   možné uloženie trestu v rozpätí od 8 rokov a 2 mesiacov do 13 rokov a 4 mesiacov. Obvinený súc si vedomý tejto skutočnosti preto radšej pristúpil na dohodu o vine a treste, ktorú okresný súd aj schválil.“

Vychádzajúc z relevantných ustanovení Trestného zákona (§ 39 ods. 4, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 2) najvyšší súd dospel v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 4 Trestného poriadku k tomuto záveru: „V rámci tejto dohody v zmysle § 39 ods. 4 Tr. zák. mohol súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Nakoľko   jedným   zo   zbiehajúcich   sa   trestných   činov   bol   zločin   bolo   potrebné   najskôr v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. upraviť príslušnú trestnú sadzbu podľa tohto ustanovenia a následne ukladať trest znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu takto upravenej trestnej sadzby, t. j. v rozpätí od 5 rokov a 6 mesiacov do 13 rokov a 4 mesiacov. Obvinenému bol uložený súhrnný trest na úplne spodnej hranici takto upravenej trestnej sadzby. Nižší trest už obvinenému nie je možné uložiť. Z uvedeného vyplýva, že zo strany Okresného súdu Ružomberok i zo strany Krajského súdu v Žiline síce došlo pri právnej kvalifikácii jeho konania k pochybeniu, avšak zistené pochybenie podľa názoru dovolacieho súdu zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. V konečnom dôsledku nemalo za následok zhoršenie jeho situácie. Treba si uvedomiť, že obvineného nikto nenútil k uzavretiu dohody o vine a treste.   Bolo   to   jeho   vlastné   rozhodnutie,   čím   sa   fakticky   vyhol   uloženiu   podstatne prísnejšieho trestu odňatia slobody.“

Pokiaľ   ide   o dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku (nezákonné zloženie súdu), jeho naplnenie najvyšší súd nezistil, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Nezákonne zloženým súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prerokovať a rozhodnúť. V praxi to znamená, že vo veci rozhodol samosudca, hoci na konanie bol   príslušný   senát,   prípadne ak senát   rozhodol   v neúplnom zložení   alebo   ide o prípady, kedy sa na rozhodovaní zúčastnil prísediaci, ktorému uplynulo funkčné obdobie. Obvineným uvádzané námietky však citovaný dovolací dôvod nenapĺňajú.“

Potom,   čo   najvyšší súd   v odôvodnení   rozhodnutia   veľmi   podrobne   uviedol,   ktorí sudcovia rozhodovali v odvolacom senáte v trestnej veci sťažovateľa a ktorí v trestnej veci inej osoby, na ktorú sťažovateľ v dovolaní poukazoval, a to odvolávajúc sa na rozvrhy práce krajského súdu na rok 2008 a 2009 a ich dodatky, dospel k záveru, že senáty rozhodovali v zložení podľa rozvrhu práce, a teda rozhodovali v zákonnom zložení, pričom skutočnosť, že   v dvoch   obdobných   veciach   rozhodli   rozdielne,   ešte   neznamená,   že   rozhodli v nezákonnom zložení.

Aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby) najvyšší súd uviedol, že tento nebol naplnený, a zároveň konštatoval:

„V posudzovanej veci bol obvinený uznaný za vinného zo zločinu podvodu podľa §   221 ods.   1 ods.   3 písm.   a)   Tr.   zák.   Ide   o kvalifikovanú   skutkovú   podstatu,   na   ktorú je v zákone ustanovená ako už bolo vyššie uvedené, trestná sadzba odňatia slobody od troch do desať rokov. Obvinenému bol uložený za použitia základných zásad ukladania sankcií, súhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   troch   rokov   a   šesť   mesiacov,   teda   v   rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby. Dovolací súd nemôže prehodnocovať uložený trest z pohľadu prísnosti, ako žiadal obvinený.“

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   uväznenie   po   odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01, III. ÚS 506/2011).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 318/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ťažiskom   sťažovateľovej   sťažnosti   bolo   tvrdenie o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, s ktorým súvisela problematika zákonného sudcu, ako aj tvrdenie o uložení trestu mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu.

Ústavný   súd   považuje   za   významné   poukázať   na   to,   že   sťažovateľ   v dovolaní predostrel dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b), h) a i) Trestného poriadku, a teda namietal, že v jeho veci súd rozhodol v nezákonnom zložení, bol mu uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod, že v jeho prípade rozhodol súd v nezákonnom zložení, tento odôvodnil tým, že senát krajského súdu 1To nerozhodoval v jeho prípade v zákonnom zložení, pretože podľa jeho vyjadrenia ten istý senát krajského súdu 1To rozhodoval aj v trestnej veci jeho spolupáchateľa, ale už v inom zložení.

Z § 374 Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie už pri jeho podaní musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. V dovolaní sa musí uviesť dôvod dovolania podľa § 371, pričom ako dôvod dovolania v ňom možno uplatňovať aj konanie na súde   prvého   stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Podľa   § 237 ods.   3   písm.   b) Trestného poriadku   o   obžalobe alebo o   návrhu   na dohodu o vine a treste koná a vo veci rozhoduje samosudca o prečinoch a zločinoch, na ktoré   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody,   ktorého   horná   hranica   neprevyšuje   osem rokov, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 349 ods. 1 Trestného poriadku samosudca vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch,   na   ktoré   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody,   ktorého   horná   hranica neprevyšuje osem rokov.

Z obsahu sťažovateľovho   dovolania   je zrejmé,   že   z pohľadu   dovolacieho   dôvodu podľa   §   371   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   sťažovateľ   nenamietal   prvostupňové rozhodnutie   a druhostupňové   rozhodnutie   aj   preto,   že   vzhľadom   na   nesprávnu   právnu kvalifikáciu skutku   mal v jeho prípade rozhodovať na okresnom   súde   samosudca,   a nie senát.

Sťažovateľ sa domnieval, čo napokon potvrdil aj on sám, že námietka v tejto podobe je implicitne vyjadrená v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.   Totiž   v tejto   súvislosti   sťažovateľ   tvrdil,   že   jeho   konanie   nemalo   byť kvalifikované ako zločin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 3 Trestného zákona, ale ako prečin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 a §   221   ods.   1   a 2   Trestného   zákona.   V praxi   to   znamená, čo   však   sťažovateľ   v rámci dovolania netvrdil, že ak jeho protiprávne konanie malo byť správne kvalifikované ako prečin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, vzhľadom na trestnú sadzbu (od 1 do 5 rokov), ktorú zákon dovoľuje za takýto skutok uložiť, mal za danej situácie s použitím § 237 ods. 3 písm. b) a § 349 ods. 1 Trestného poriadku v trestnej veci sťažovateľa rozhodovať samosudca.

Podľa názoru ústavného súdu v rámci dovolacieho konania bol najvyšší súd povinný skúmať námietky sťažovateľa týkajúce sa dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v súlade s § 374 a § 385 ods. 1 Trestného poriadku, a teda bol povinný zamerať sa na tie chyby rozhodnutia alebo konania, ktoré sťažovateľ v rámci dovolacích dôvodov uviedol.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za podstatné pripomenúť, že dovolanie je mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   ktorý   slúži   na   preskúmanie   a nápravu   výslovne uvedených procesných alebo hmotnoprávnych nedostatkov a pochybení, nie však na revíziu skutkových zistení ustálených súdom prvého a druhého stupňa ani na preskúmanie nimi vykonaného dokazovania.

Keďže sťažovateľ v rámci dovolania výslovne nenamietal, že na súde prvého stupňa mal   rozhodovať   samosudca,   a nie   senát,   hoci   formálne   tento   dovolací   dôvod   označil, nemohol sa v okolnostiach tohto prípadu spoliehať na „úradnú povinnosť“ najvyššieho súdu zamerať   sa   aj   na   tieto   skutočnosti.   Majúc   na   pamäti   povahu   a charakter   dovolacieho konania,   vychádzajúc   z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   a s prihliadnutím   na obsah   sťažovateľovho   dovolania   nebolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   danú   okolnosť skúmať.   Takáto   povinnosť   by mu vznikla   len   pri   explicitne   nastolenej   námietke,   ktorú sťažovateľ v takej podobe nepredniesol.

Okrem toho ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje na § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Podľa zistení ústavného súdu   totiž   sťažovateľ   v odvolacom   konaní   výslovne   neuviedol,   že   namieta   nezákonné zloženie súdu, pretože v jeho veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 T 131/2007 mal rozhodovať samosudca, a nie senát. K tejto problematike sťažovateľ v odvolaní uviedol, že v jeho prípade došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Podľa názoru ústavného súdu pod toto tvrdenie nemožno bez explicitného vyjadrenia subsumovať aj nevyslovenú námietku o tom, že v trestnej veci sťažovateľa nerozhodol súd v zákonnom zložení.

Sťažovateľ súčasne tvrdil, že v jeho veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Túto námietku predložil aj v rámci dovolacieho konania.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dal v tejto otázke sťažovateľovi za pravdu.   Poukázal   na   to,   akým   spôsobom   mali   vo   veci   konajúce   súdy   ustáliť   výšku spôsobenej   škody,   od   ktorej   závisela   právna   kvalifikácia   protiprávneho   konania sťažovateľa.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   malo byť protiprávne   konanie   sťažovateľa posúdené   miernejšie,   a teda   ako   prečin   podvodu   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20 a § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a nie ako zločin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona.

Najvyšší   súd   však   pri   úvahách   v tomto   kontexte   musel   zohľadniť   zistenie,   že rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 T 131/2007 z 29. septembra 2008, ktorým bol sťažovateľ uznaný   za   vinného   zo   spáchania   závažnejšieho   protiprávneho   konania,   bol   vo   výroku o treste zrušený rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 95/2010 z 9. marca 2011. Týmto   rozsudkom   Okresného   súdu   Čadca bola   schválená   dohoda   o vine   a treste a sťažovateľ   bol   uznaný   vinným   zo   spáchania   zločinu   úverového   podvodu   formou spolupáchateľstva   podľa   §   20   a § 222 ods.   1 a 3 písm. a)   Trestného   zákona a prečinu falšovania   a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate, úradnej   uzávery,   úradného znaku   a úradnej   pečiatky   taktiež   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20   a   §   352   ods.   1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov a šesť mesiacov.

Najvyšší súd argumentoval tým, že v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 1 T 95/2010 bol sťažovateľ odsúdený za dva úmyselné trestné činy – zločin a prečin, kde za uloženie zločinu bolo možné uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od 3 do 10 rokov, čo je rovnaká trestná sadzba ako v prípade zločinu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného rozsudkom okresného súdu vo veci sp. zn. 8 T 131/2007. V danom prípade Okresný súd Čadca aplikoval tzv. asperačnú (zostrujúcu) zásadu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, a keďže ukladal súhrnný trest, postupoval v zmysle § 42 ods. 2 Trestného zákona.

Vychádzajúc   z uvedeného   najvyšší   súd   konštatoval,   že   tým,   že   rozsudkom Okresného súdu Čadca došlo k zrušeniu rozsudku okresného súdu vo výroku o treste, došlo k faktickej náprave pochybení, ktoré vo veci sp. zn. 8 T 131/2007 spôsobili súdy nižšieho stupňa   tým,   že   sťažovateľovo   konanie   kvalifikovali   prísnejšie.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľ   bol   neskorším   rozsudkom   Okresného   súdu   Čadca   uznaný   za   vinného z protiprávneho   konania,   za   ktoré   Trestný   zákon   dovoľoval   uložiť   totožnú   sankciu   ako v prípade   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8   T   131/2007,   nemohlo to v konečnom   dôsledku   zásadne   ovplyvniť   jeho   postavenie.   Totiž   v zmysle   §   42   ods.   2 Trestného zákona už sťažovateľovi nemohol byť uložený miernejší trest.

Na základe uvedeného ústavný súd tvrdí, že posúdenie okolností   sťažovateľovho prípadu zo strany najvyššieho súdu s poukazom na § 371 ods. 5 Trestného poriadku, a teda že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemožno použiť, ak zistené   porušenie   zákona   zásadne   neovplyvnilo   postavenie   obvineného,   je   potrebné pokladať za relevantné, legitímne a akceptovateľné.

Sťažovateľ   v sťažnosti   súčasne   vyjadril   nespokojnosť   s vypočítaním   uloženého trestu, ktorý bol Okresným súdom Čadca určený na 5 rokov a 6 mesiacov, pričom s takto určenou výškou trestu sa stotožnil aj dovolací súd, ktorý svoje úvahy v tomto smere veľmi zreteľne a prehľadne prezentoval.

Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýkal predovšetkým ustálenie dolnej hranice trestnej sadzby. Na rozdiel od sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd pri svojich právnych úvahách o určení dolnej a hornej hranice trestnej sadzby vychádzal z ustanovení Trestného zákona pojednávajúcich jednak o mimoriadnom znížení trestu v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu (§ 39 ods. 4), ako aj o zvýšení hornej hranice trestnej sadzby pri ukladaní trestu odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň   jeden   je   zločinom   (§   41   ods.   2).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšším   súdom prezentované rozpätie dolnej a hornej hranice trestnej sadzby od 5 rokov a 6 mesiacov do 13 rokov   a 4   mesiacov   je   správne.   Bez   toho,   aby   ústavný   súd   sťažovateľovi   bližšie vysvetľoval, ako všeobecné súdy rozhodujúce o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy) postupujú pri ukladaní trestov v súlade so zásadami ukladania trestov, za relevantné považuje predsa len dodať, že rozdiel medzi určením rozpätia trestnej sadzby tak, ako ju vypočítal   sťažovateľ,   a tým,   ako   ju prezentoval   najvyšší   súd,   spočíva   hlavne v tom,   že sťažovateľ nesprávne vyložil druhú časť prvej vety § 41 ods. 2 za bodkočiarkou (súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody), keď polovicu, akú má na mysli toto zákonné ustanovenie, nemožno počítať od 0 rokov do 13 rokov   a 4   mesiacov   (sťažovateľ   sa   domnieval,   že   polovicu   je   potrebné   určiť   ako   80 mesiacov), ale je potrebné vychádzať z rozpätia trestnej sadzby od jej zákonného minima, teda od 3 rokov do 13 rokov a 4 mesiacov, kde po aplikácii § 41 ods. 2 Trestného zákona a následne § 39 ods. 4 Trestného zákona dostaneme rozpätie 5 rokov a 6 mesiacov až 13 rokov a 4 mesiacov.

Ústavný súd konštatuje, že aj po preskúmaní zvyšnej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2011 z 19. mája 2011 dospel k záveru, že toto je potrebné považovať za náležite odôvodnené. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby) zaujal primeraný právny názor. Najvyšší súd poukázal na to, že uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu prichádza do úvahy len v prípade, ak   by   všeobecný   súd   uložil   trest   mimo   rámca   zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby. Na tomto   mieste   najvyšší   súd   upriamil   pozornosť   na   to,   že   je   na   samotnom   súde rozhodujúcom o vine a treste, aby v rámci zákonných limitov a na základe vlastnej úvahy rozhodol, ktorý z dovolených trestov za protiprávne konanie uloží a v akej výmere. Najvyšší súd   ďalej   dôvodil   tým,   že   okresný   súd   pri   ukladaní   trestu   sťažovateľovi   vychádzal z rozpätia trestnej sadzby, akú na súdený trestný čin stanovil Trestný zákon, a okrem toho dodal,   že   ak   sťažovateľovi   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   8   T   131/2007 z 29. septembra 2008 uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov a 6 mesiacov, bol mu de facto uložený trest v rámci trestnej sadzby (od 1 do 5 rokov), ktorú Trestný zákon ustanovuje za spáchanie protiprávneho konania, ktoré má znaky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, teda skutku, za ktorý mal byť správne sťažovateľ uznaný za vinného v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 T 131/2007.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny   podľa   čl.   6   ods.   1   a   2   a na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2011 z 19. mája 2011 porušené neboli (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľ v petite sťažnosti taktiež požadoval, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   všeobecnosti   výroky   ústavného   súdu   o zrušení napadnutého   rozhodnutia, o vrátení   veci   na ďalšie konanie orgánu verejnej moci,   ktorý práva   porušil,   či   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sú   viazané   na vyhovenie   vo   veci   samej.   Keďže   v uvedenom   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že   práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, porušené neboli, jeho návrhom v tomto kontexte ústavný súd nemohol vyhovieť.

IV.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   žiadal   priznať   aj   náhradu   trov   konania,   ktoré   jeho právny zástupca ustanovený mu ústavným súdom vyčíslil v celkovej sume 442,47 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho. Podľa odseku 2 citovaného   ustanovenia   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V danom   prípade   bol   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   455/2011-19 z 13. decembra   2011   sťažovateľovi   ustanovený   právny   zástupca   na   účely   konania   pred ústavným súdom z dôvodu, že na základe sťažnosti a jej príloh mal ústavný súd za zistené, že v tom čase nejde o bezúspešné uplatnenie námietky porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa.

Keďže   priznanie   trov   konania   sa   viaže   na   výsledok   konania,   t.   j.   vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a ústavný súd k takémuto výsledku nedospel, nepriznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012