znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 454/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Ondrejom Zacharom, 1.mája 1018/81, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie základného práva na osobnúslobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Nitra v súvislosti s podaním z 25. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s podaním z 25. januára 2015 (ďalej aj„postup okresného súdu“).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   skutočností   známych   ústavnému   súdu   z jeho   rozhodovacejčinnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin poisťovaciehopodvodu podľa § 223 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazomna § 138 písm. b) a i) Trestného zákona a iné. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesenímsp. zn. 33 Tp 38/2014 zo 16. mája 2014, pričom väzba mu začala plynúť 13. mája 2014. Dňa10. februára 2015 malo byť postúpené okresnému súdu podanie sťažovateľa «označené ako „Sťažnosť   na   postup   vyšetrovateľa,   dozorujúceho   prokurátora,   na   prieťahy   v konaní, na sudkyňu pre prípravné konanie a porušovanie ustanovení trestného poriadku zo dňa 25.1.2015“». To isté podanie bolo okresnému súdu doručené aj 18. marca 2015, a to jehopostúpením   z Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľ   uvádza,   žek predmetnému podaniu sa okresný súd vyjadril listom z 31. marca 2015, avšak o tejto„ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby nekonal“.

V dôvodoch svojej sťažnosti po uvedení obsahu § 72 ods. 2 a § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj časti čl. 17 ods. 2 a čl. 127 ústavy sťažovateľ uvádza, že význam «osobnej slobody jednotlivca ako aj úlohy súdov pri napĺňaní ústavných záruk tejto osobnej slobody je vyjadrený v ustanovení čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, kde je jednoznačne uvedené: „osobná sloboda sa zaručuje“, do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“ a „nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“...

Je   teda   zrejmé,   že   napriek   skutočnosti,   že   Okresnému   súdu   bola   dňa   10.2.2015 a 18.3.2015 doručená žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu - tento o nej doposiaľ v rozpore so zákonnou požiadavkou urýchleného a neodkladného rozhodovania o väzobnej veci nekonal. Nekonaním o mojej žiadosti o prepustenie z väzby do dnešného dňa došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 (veta prvá) ústavy v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby v trestnej veci. Odpadol tak dôvod na ďalšie trvanie väzby, s čím spája ustanovenie § 79 ods. 1. Tr. por. konzekvenciu okamžitého prepustenia na slobodu. Na základe uvedeného namietam protiústavnosť mojej väzby, v dôsledku absencie zákonnej   podmienky   -   aby   OČTK   a   súd   postupovali   vo   veci   samej   s   osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Uvedené nemohlo a nemôže byť odstránené ani prípadným súdnym rozhodnutím.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby v jeho veci vydal ústavný súd takétorozhodnutie:

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy... a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu v Nitre - nekonaním o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   sťažovateľa   zo   dňa   25.1.2015   doručenej okresnému súdu 10.2.2015 a 18.3.2015 porušené bolo z dôvodu nerozhodnutia o prijatej sťažnosti neodkladne a urýchlene.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Nitra, aby prepustil obvineného neodkladne z väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží   ju   bez   meškania so svojím   stanoviskom   a s návrhom   na rozhodnutie   sudcovipre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti samusí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedieiné   dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jehopredchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Ústavný súd pripomína, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5ústavy   môže   byť   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   nepostupujúv trestnom   konaní   v   čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe,   s   osobitnou   starostlivosťoua urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmanímdôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnutév čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasnezdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzbyje   nevyhnutné   posudzovať   a   vykladať   v   závislosti   od   podmienok   a   okolností   každejkonkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8,bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).

Aj keď sťažovateľ nenamieta porušenie práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru,ústavný súd vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a obsahovú spätosť uvedeného článkus čl.   17   ods.   5   ústavy   prihliadol   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdupre ľudské práva vzťahujúcu sa na čl. 5 ods. 4 dohovoru. V prípade pozbavenia osobnejslobody väzbou z nej vyplýva právo obvineného iniciovať preskúmanie zákonnosti jehoväzby v primeraných intervaloch, nie však právo obvineného podávať žiadosti o prepusteniez väzby bez akýchkoľvek obmedzení a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu rozhodnúťo každej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu bez ohľadu na jej obsah(m. m. II. ÚS 757/2014).

Právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby nie je neobmedzeným a absolútnymprávom   obvineného.   Aj   judikatúra   štrasburských   orgánov   ochrany   práva   pripúšťazákonné obmedzenie opätovného podávania žiadosti o prepustenie z väzby tou istou osobouuplynutím   určitého   času   od   predchádzajúceho   rozhodnutia   súdu.   Za   primeraný   časovýinterval   medzi   dvoma   preskúmaniami   v   prípade   väzby   vo   veci   Bezicheri   c.   Taliansko(rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   25.   10.   1989,   Annuaire,   č.   164)súd hodnotil   jednomesačný   interval.   S   uvedeným   korešponduje   aj   právna   úpravaTrestného poriadku, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na uplynutie 30-dňovejlehoty   od právoplatnosti   zamietajúceho   rozhodnutia   o   predchádzajúcej   žiadosti(m. m. III. ÚS 548/2013).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   v podstate   namieta,   že   okresný   súd   v   súvislostis vybavením svojej sťažnosti na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora a sudkynepre   prípravné   konanie   z 25.   januára   2015,   ktorá   mala   obsahovať   aj   jeho žiadosťo prepustenie z väzby, nepostupoval procesne správne, keď do podania sťažnosti ústavnémusúdu, t. j. do 27. apríla 2015 nerozhodol o tejto jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čímporušil čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu pripojenej odpovede okresného súdu sp. zn. Spr 1916/15 z 11. februára2015 vyplýva, že predseda okresného súdu posúdil uvedené podanie z 25. januára 2015doručené okresnému súdu 10. februára 2015 ako sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o súdoch“) a vybavil ju spôsobom predpokladaným § 63 a nasl. zákonao súdoch. Obdobne vybavil toto podanie aj v po tom, ako bolo doručené 18. marca 2015,a to prípisom z 31. marca 2015.

Pri rozhodovaní o tejto sťažnosti bol ústavný súd nútený prihliadnuť aj na skutočnosti,ktoré   mu   boli   známe   z jeho   rozhodovacej   činnosti   vo   veci   vedenej   ústavným   súdompod sp. zn.   III.   ÚS   431/2015.   Z uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   431/2015z 8. septembra   2015 vyplýva,   že 30. januára 2015   bola krajským   prokurátorom   v Nitrepredložená   okresnému   súdu   iná   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby,   o ktorejrozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 tak, že juzamietol. Následne   2.   marca   2015   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcuproti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol uznesením č. k.4 Tpo 25/2015-86 z 26. marca 2015.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia podaní sťažovateľa okresnému súdu,t. j. 10.   februára   2015   a 18.   marca   2015,   z postupu,   v súvislosti   s ktorým   sťažovateľodvodzuje porušenie práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, konalokresný súd a následne Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd súbežne aj o inej žiadostisťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   pričom   o nej   rozhodoval   zákonom   predpísanýmspôsobom   t. j. uznesením o väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Zároveň̶je nespochybniteľné, že uvedené podania, ktoré vo svojom texte obsahovali aj vetu končiacusa   slovami, „a   preto   žiadam   o prepustenie   z väzby“, boli   okresnému   súdu   doručenépred uplynutím 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľao prepustenie z väzby.

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   nepovažuje   postup   okresného   súdu,   ktorýosobitne nerozhodoval o podaní sťažovateľa z 25. januára 2015 doručenom 10. februára2015, resp. 18. marca 2015 ako o samostatnej žiadosti o prepustenie z väzby za svojvoľnýa v materiálnom zmysle za zasahujúci do obsahu sťažovateľom označených práv zaručenýchčl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, prípadne čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z uznesenia okresného súdu sp. zn.33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 totiž vyplýva, že v danom čase okresný súd preskúmavalexistenciu   väzobných   dôvodov   u   sťažovateľa   a svoje   rozhodnutie   o ich   trvaní   náležiteodôvodnil.   Záver   o ústavnej   konformnosti   konania   o tejto   sťažovateľovej   žiadostio prepustenie   z väzby   pritom   potvrdil   aj   ústavný   súd   odmietnutím   sťažnosti   uznesenímsp. zn. III. ÚS 431/2015 z 8. septembra 2015.

Vychádzajúc z obsahu § 79 ods. 3 Trestného poriadku mal sťažovateľ právo podaťďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby, pokiaľ v nej neuviedol iné dôvody, až po uplynutítridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti   nadobudloprávoplatnosť.   Z argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   a   zo zistených   okolností   prípadu(vrátane opísaných časových súvislostí) však nevyplýva, že by boli uvedené podmienkyv danom   prípade   splnené.   V období   doručenia   podania   sa   teda   sťažovateľ   nenachádzalvo väzbe v rozpore s obsahom základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 2 a 5ústavy,   ani   práva   zaručeného   čl.   5   ods.   1   dohovoru,   a   preto   postup   okresného   súduv súvislosti s podaním sťažovateľa z 25. januára 2015 nemožno vzhľadom na okolnostidaného prípadu považovať za svojvoľný, resp. vyžadujúci ústavno-súdnu korekciu.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru o absencii príčinnej súvislostimedzi namietaným postupom okresného súdu a obsahom sťažovateľom označených práv.Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jejzjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015