SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 454/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Ondrejom Zacharom, 1.mája 1018/81, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Nitra v súvislosti s podaním z 25. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s podaním z 25. januára 2015 (ďalej aj„postup okresného súdu“).
Zo sťažnosti, ako aj skutočností známych ústavnému súdu z jeho rozhodovacejčinnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin poisťovaciehopodvodu podľa § 223 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazomna § 138 písm. b) a i) Trestného zákona a iné. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesenímsp. zn. 33 Tp 38/2014 zo 16. mája 2014, pričom väzba mu začala plynúť 13. mája 2014. Dňa10. februára 2015 malo byť postúpené okresnému súdu podanie sťažovateľa «označené ako „Sťažnosť na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre prípravné konanie a porušovanie ustanovení trestného poriadku zo dňa 25.1.2015“». To isté podanie bolo okresnému súdu doručené aj 18. marca 2015, a to jehopostúpením z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ uvádza, žek predmetnému podaniu sa okresný súd vyjadril listom z 31. marca 2015, avšak o tejto„ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby nekonal“.
V dôvodoch svojej sťažnosti po uvedení obsahu § 72 ods. 2 a § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj časti čl. 17 ods. 2 a čl. 127 ústavy sťažovateľ uvádza, že význam «osobnej slobody jednotlivca ako aj úlohy súdov pri napĺňaní ústavných záruk tejto osobnej slobody je vyjadrený v ustanovení čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, kde je jednoznačne uvedené: „osobná sloboda sa zaručuje“, do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“ a „nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“...
Je teda zrejmé, že napriek skutočnosti, že Okresnému súdu bola dňa 10.2.2015 a 18.3.2015 doručená žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu - tento o nej doposiaľ v rozpore so zákonnou požiadavkou urýchleného a neodkladného rozhodovania o väzobnej veci nekonal. Nekonaním o mojej žiadosti o prepustenie z väzby do dnešného dňa došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 (veta prvá) ústavy v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby v trestnej veci. Odpadol tak dôvod na ďalšie trvanie väzby, s čím spája ustanovenie § 79 ods. 1. Tr. por. konzekvenciu okamžitého prepustenia na slobodu. Na základe uvedeného namietam protiústavnosť mojej väzby, v dôsledku absencie zákonnej podmienky - aby OČTK a súd postupovali vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Uvedené nemohlo a nemôže byť odstránené ani prípadným súdnym rozhodnutím.».
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby v jeho veci vydal ústavný súd takétorozhodnutie:
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy... a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu v Nitre - nekonaním o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľa zo dňa 25.1.2015 doručenej okresnému súdu 10.2.2015 a 18.3.2015 porušené bolo z dôvodu nerozhodnutia o prijatej sťažnosti neodkladne a urýchlene.
2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Nitra, aby prepustil obvineného neodkladne z väzby na slobodu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovipre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti samusí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedieiné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jehopredchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Ústavný súd pripomína, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujúv trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťoua urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmanímdôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnutév čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasnezdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzbyje nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každejkonkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8,bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).
Aj keď sťažovateľ nenamieta porušenie práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru,ústavný súd vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a obsahovú spätosť uvedeného článkus čl. 17 ods. 5 ústavy prihliadol aj na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdupre ľudské práva vzťahujúcu sa na čl. 5 ods. 4 dohovoru. V prípade pozbavenia osobnejslobody väzbou z nej vyplýva právo obvineného iniciovať preskúmanie zákonnosti jehoväzby v primeraných intervaloch, nie však právo obvineného podávať žiadosti o prepusteniez väzby bez akýchkoľvek obmedzení a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu rozhodnúťo každej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu bez ohľadu na jej obsah(m. m. II. ÚS 757/2014).
Právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby nie je neobmedzeným a absolútnymprávom obvineného. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva pripúšťazákonné obmedzenie opätovného podávania žiadosti o prepustenie z väzby tou istou osobouuplynutím určitého času od predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Za primeraný časovýinterval medzi dvoma preskúmaniami v prípade väzby vo veci Bezicheri c. Taliansko(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. 10. 1989, Annuaire, č. 164)súd hodnotil jednomesačný interval. S uvedeným korešponduje aj právna úpravaTrestného poriadku, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na uplynutie 30-dňovejlehoty od právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti(m. m. III. ÚS 548/2013).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstate namieta, že okresný súd v súvislostis vybavením svojej sťažnosti na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora a sudkynepre prípravné konanie z 25. januára 2015, ktorá mala obsahovať aj jeho žiadosťo prepustenie z väzby, nepostupoval procesne správne, keď do podania sťažnosti ústavnémusúdu, t. j. do 27. apríla 2015 nerozhodol o tejto jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čímporušil čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu pripojenej odpovede okresného súdu sp. zn. Spr 1916/15 z 11. februára2015 vyplýva, že predseda okresného súdu posúdil uvedené podanie z 25. januára 2015doručené okresnému súdu 10. februára 2015 ako sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o súdoch“) a vybavil ju spôsobom predpokladaným § 63 a nasl. zákonao súdoch. Obdobne vybavil toto podanie aj v po tom, ako bolo doručené 18. marca 2015,a to prípisom z 31. marca 2015.
Pri rozhodovaní o tejto sťažnosti bol ústavný súd nútený prihliadnuť aj na skutočnosti,ktoré mu boli známe z jeho rozhodovacej činnosti vo veci vedenej ústavným súdompod sp. zn. III. ÚS 431/2015. Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 431/2015z 8. septembra 2015 vyplýva, že 30. januára 2015 bola krajským prokurátorom v Nitrepredložená okresnému súdu iná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ktorejrozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 tak, že juzamietol. Následne 2. marca 2015 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcuproti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol uznesením č. k.4 Tpo 25/2015-86 z 26. marca 2015.
Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia podaní sťažovateľa okresnému súdu,t. j. 10. februára 2015 a 18. marca 2015, z postupu, v súvislosti s ktorým sťažovateľodvodzuje porušenie práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, konalokresný súd a následne Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd súbežne aj o inej žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom o nej rozhodoval zákonom predpísanýmspôsobom t. j. uznesením o väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Zároveň̶je nespochybniteľné, že uvedené podania, ktoré vo svojom texte obsahovali aj vetu končiacusa slovami, „a preto žiadam o prepustenie z väzby“, boli okresnému súdu doručenépred uplynutím 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľao prepustenie z väzby.
So zreteľom na uvedené ústavný súd nepovažuje postup okresného súdu, ktorýosobitne nerozhodoval o podaní sťažovateľa z 25. januára 2015 doručenom 10. februára2015, resp. 18. marca 2015 ako o samostatnej žiadosti o prepustenie z väzby za svojvoľnýa v materiálnom zmysle za zasahujúci do obsahu sťažovateľom označených práv zaručenýchčl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, prípadne čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z uznesenia okresného súdu sp. zn.33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 totiž vyplýva, že v danom čase okresný súd preskúmavalexistenciu väzobných dôvodov u sťažovateľa a svoje rozhodnutie o ich trvaní náležiteodôvodnil. Záver o ústavnej konformnosti konania o tejto sťažovateľovej žiadostio prepustenie z väzby pritom potvrdil aj ústavný súd odmietnutím sťažnosti uznesenímsp. zn. III. ÚS 431/2015 z 8. septembra 2015.
Vychádzajúc z obsahu § 79 ods. 3 Trestného poriadku mal sťažovateľ právo podaťďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby, pokiaľ v nej neuviedol iné dôvody, až po uplynutítridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudloprávoplatnosť. Z argumentácie uvedenej v sťažnosti a zo zistených okolností prípadu(vrátane opísaných časových súvislostí) však nevyplýva, že by boli uvedené podmienkyv danom prípade splnené. V období doručenia podania sa teda sťažovateľ nenachádzalvo väzbe v rozpore s obsahom základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 2 a 5ústavy, ani práva zaručeného čl. 5 ods. 1 dohovoru, a preto postup okresného súduv súvislosti s podaním sťažovateľa z 25. januára 2015 nemožno vzhľadom na okolnostidaného prípadu považovať za svojvoľný, resp. vyžadujúci ústavno-súdnu korekciu.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru o absencii príčinnej súvislostimedzi namietaným postupom okresného súdu a obsahom sťažovateľom označených práv.Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jejzjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015