znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 454/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P,   s.   r.   o.,   B.,   vedené pod sp. zn.   Rvp   9911/2013,   sp.   zn.   Rvp   9912/2013,   sp.   zn.   Rvp   9913/2013,   sp.   zn. Rvp 9914/2013, sp. zn. Rvp 9915/2013, sp. zn. Rvp 9916/2013, sp. zn. Rvp 9917/2013, sp. zn.   Rvp   9918/2013,   sp.   zn.   Rvp   9919/2013,   sp.   zn.   Rvp 9920/2013,   sp.   zn. Rvp 9921/2013, sp. zn. Rvp 9922/2013, sp. zn. Rvp 9923/2013, sp. zn. Rvp 9924/2013, sp. zn.   Rvp   9925/2013,   sp.   zn.   Rvp   9926/2013,   sp.   zn.   Rvp 9927/2013,   sp.   zn. Rvp 9928/2013 a sp. zn. Rvp 10515/2013, zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej   koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F.,   PhD.,   vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom a jeho uzneseniami sp. zn. 3 Er 650/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9911/2013), sp. zn. 3 Er 645/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9912/2013), sp. zn. 3 Er 576/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9913/2013), sp. zn. 15 Er 1718/2006 z 15. novembra 2012 (Rvp 9914/2013), sp. zn.   3 Er   590/2012   z 15.   novembra   2012   (Rvp   9915/2013),   sp.   zn.   3   Er   593/2012 z 15. novembra   2012   (Rvp   9916/2013),   sp.   zn.   3   Er   661/2012   z 19.   novembra   2012 (Rvp 9917/2013), sp. zn. 3 Er 662/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9918/2013), sp. zn. 1 Er 38/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9919/2013), sp. zn. 1 Er 50/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9920/2013), sp. zn. 1 Er 49/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9921/2013), sp. zn. 3 Er 660/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9922/2013), sp. zn. 1 Er 39/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9923/2013), sp. zn. 3 Er 649/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9924/2013), sp. zn. 3 Er 534/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9925/2013), sp. zn. 3 Er 648/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9926/2013), sp. zn. 3 Er 644/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9927/2013), sp. zn. 1   Er   37/2012   z 21.   novembra   2012   (Rvp   9928/2013)   a   sp.   zn.   4   Er   1087/2009 z 20. novembra 2012 (Rvp 10515/2013), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami sp. zn.   Rvp   9911/2013,   sp.   zn.   Rvp   9912/2013,   sp.   zn.   Rvp   9913/2013,   sp.   zn. Rvp 9914/2013, sp. zn. Rvp 9915/2013, sp. zn. Rvp 9916/2013, sp. zn. Rvp 9917/2013, sp. zn.   Rvp   9918/2013,   sp.   zn.   Rvp   9919/2013,   sp.   zn.   Rvp   9920/2013,   sp.   zn. Rvp 9921/2013, sp. zn. Rvp 9922/2013, sp. zn. Rvp 9923/2013, sp. zn. Rvp 9924/2013, sp. zn.   Rvp   9925/2013,   sp.   zn.   Rvp   9926/2013,   sp.   zn.   Rvp   9927/2013,   sp.   zn. Rvp 9928/2013 a sp. zn. Rvp 10515/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 454/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. januára 2013 a 18. februára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj namietaného porušenia   čl. 12   ods.   2   ústavy a čl.   14 dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami   sp.   zn.   3   Er   650/2012   z 19.   novembra   2012   (Rvp   9911/2013),   sp.   zn. 3 Er 645/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9912/2013), sp. zn. 3 Er 576/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9913/2013), sp. zn. 15 Er 1718/2006 z 15. novembra 2012 (Rvp 9914/2013), sp. zn.   3   Er   590/2012   z 15.   novembra   2012   (Rvp 9915/2013),   sp.   zn.   3   Er   593/2012 z 15. novembra   2012   (Rvp   9916/2013),   sp.   zn.   3 Er 661/2012   z 19.   novembra   2012 (Rvp 9917/2013), sp. zn. 3 Er 662/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9918/2013), sp. zn. 1 Er 38/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9919/2013), sp. zn. 1 Er 50/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9920/2013), sp. zn. 1 Er 49/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9921/2013), sp. zn. 3 Er 660/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9922/2013), sp. zn. 1 Er 39/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9923/2013), sp. zn. 3 Er 649/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9924/2013), sp. zn. 3 Er 534/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9925/2013), sp. zn. 3 Er 648/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9926/2013), sp. zn. 3 Er 644/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9927/2013), sp. zn. 1   Er   37/2012   z 21.   novembra   2012   (Rvp   9928/2013)   a   sp.   zn.   4   Er   1087/2009 z 20. novembra 2012 (Rvp 10515/2013); (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcií v označených konaniach z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade sťažovateľky ako oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že „v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných   pohľadávok,   ktorá   vznikla   na   základe   poskytnutej   pôžičky   fyzickej   osobe... a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu... viedol prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K... exekúcie.“.

Okresný   súd   napadnutým   uznesením «ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa (správne   má   byť   uvedené   „súdneho   exekútora“,   pozn.) z   vykonávania   exekúcie.   Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľka napáda z hľadiska porušenia jej základných, nižšie definovaných, práv...».

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v označených   konaniach a napadnutými uzneseniami porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“); B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“); C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

Sťažovateľka poukazuje na to, že je „poškodenou osobou a teda subjektom, ktorý disponuje   právom   podať   individuálnu   sťažnosť   a zároveň   subjektom,   ktorého   základné práva majú byť ochránené rozhodnutím ústavného súdu“.

V ďalšej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie jej   v   sťažnostiach   označených   práv   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu   v označených konaniach a napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd: a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37; b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania; c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a   legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii; d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie; e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že „Okresný súd Žiar nad Hronom neaplikoval   na   zistený   skutkový   stav   relevantnú   právnu   normu,   ktorou   bolo   ust.   §   30 Exekučného   poriadku,   osobitne   jeho   odseky   5   a 6   a bez   existencie   racionálnych   obáv o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia splnenia formálnych a materiálnych podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky zaujatosti súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13.04.2011, sp. zn. III. ÚS 322/2010-37, s konečnou platnosťou rozhodol. Okresný súd Komárno vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej   normy   a bez   vykonania   dokazovania,   čím   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu.“.

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „Z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že   súdny   exekútor   je   zaujatý   voči   sťažovateľovi   –   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r.   o. Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom odôvodnia uznesenia, nie je možné na   nich   prihliadať   ako   na   také,   ktoré   majú   vyvolať   právne   účinky   vylúčenia   súdneho exekútora z výkonu exekúcie.   Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému súdu   vylúčiť   súdneho   exekútora   z vykonávania   exekúcie   pre   pomer   k oprávnenému! Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§ 38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy nejde o náhodný výber, ale výber založený na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože oprávnený je vedený pri výbere vnútornými úvahami o spoľahlivosti,   dôvere a lojálnom prístupe!“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „vzhľadom   k   skutočnosti,   že Exekučný   poriadok   nepripúšťa,   aby   sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   uzneseniu Okresného   súdu   Komárno   odvolanie   alebo   iný   účinný   opravný   prostriedok,   je   splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípade   nemožno   vyšpecifíkovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom   nemožno   ospravedlniť   jeho   iným   postavením   (postavením   oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej v petite   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a   dohovoru   boli napadnutými   uzneseniami   a   postupom   okresného   súdu   predchádzajúcim   jeho   vydaniu porušené,   a   zároveň   navrhuje,   aby   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   zrušené. Sťažovateľka   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9911/2013, sp. zn. Rvp 9912/2013, sp. zn. Rvp 9913/2013, sp. zn. Rvp 9914/2013, sp. zn.   Rvp   9915/2013,   sp.   zn.   Rvp   9916/2013,   sp.   zn.   Rvp   9917/2013,   sp.   zn. Rvp 9918/2013, sp. zn. Rvp 9919/2013, sp. zn. Rvp 9920/2013, sp. zn. Rvp 9921/2013, sp. zn.   Rvp   9922/2013,   sp.   zn.   Rvp   9923/2013,   sp.   zn.   Rvp   9924/2013,   sp.   zn. Rvp 9925/2013, sp. zn. Rvp 9926/2013, sp. zn. Rvp 9927/2013, sp. zn. Rvp 9928/2013 a sp. zn. Rvp 10515/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami

2.1   Sťažovateľka   v prvom   rade   svojimi   sťažnosťami   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v už označených konaniach a napadnutými   uzneseniami.   V   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02,   III.   ÚS   60/04)   súčasťou   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či okresný   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   samotnú   skutočnosť,   že   súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcie (hlavne   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   v   tomto   prípade   na   strane   oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný   súd   v napadnutých   uzneseniach   okrem   iného   uviedol,   že „v   priebehu konania   súdny   exekútor   oznámil   skutočnosti,   pre   ktoré   by   mohol   byť   vylúčený   z vykonávania   exekúcie   plniac   si   tak   svoju   povinnosť   vyplývajúcu   z   ust.   §   30   ods.   3 Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011 pod sp. zn. III. ÚS 322/2010...

Podľa   ust.   §   30   ods.   1   EP   exekútor   je   vylúčený   z vykonávania   exekúcie,   ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti...

Podľa   § 30 ods.   3 EP,   len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,   pre ktoré je vylúčený,   oznámi   to   bezodkladne   súdu.   Do   rozhodnutia   podľa   ods.   7   môže   exekútor   v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...

Ako   bolo   v priebehu   tohto   konania   zistené,   konajúci   súdny   exekútor   bol   pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom spoločnosti P., s.r.o., B., teda oprávneného.   Ide   preto   o skutočnosť,   ktorá   predstavuje   pomer   k účastníkovi   konania na strane   oprávneného,   teda   uvedená   skutočnosť   je   okolnosťou   vylučujúcou   ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP.“.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí   bude   vykonávať nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3   Exekučného   poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného   konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani   disciplinárnu,   resp.   trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (sťažovateľky,   pozn.),   je   okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval   ústavný   súd   o   tomto   právnom   probléme   v   porovnateľných   veciach   sp.   zn. II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012, II. ÚS 592/2011 a IV. ÚS 252/2012). Ak súd vylúči   exekútora   z   vykonávania   exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého navrhne   oprávnený   a ktorého   vykonaním   tejto   exekúcie   poverí   súd   (§   30   ods.   11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v napadnutých   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (oprávnenej).

Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd prekročil svoju právomoc, keď rozhodoval   sám   bez   návrhu   o vylúčení   exekútora.   Sťažovateľka   v tejto   súvislosti poukazovala   na   záväzné   stanovisko   občianskoprávneho   kolégia   pri   Krajskom   súde v Trenčíne   z 10.   apríla   2012 „o námietke   zaujatosti   sa   rozhoduje   len   na   návrh   a nie na základe   oznámenia   súdneho   exekútora   o tom,   že   ho   Ústavný   súd   SR   v jednej   veci vylúčil“. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu nemohlo dôjsť k prekročeniu právomoci okresného súdu z toho dôvodu, že súdny exekútor „len“ oznámil skutočnosti, pre ktoré   je   vylúčený,   a nežiadal,   respektíve   nepodal   návrh   na   svoje   vylúčenie,   pretože samotné oznámenie o skutočnostiach via fakty zahrňuje povinnosť súdu rozhodnúť o tom, či tieto skutočnosti zakladajú nedostatok jeho nestrannosti. Uvedený názor má oporu v znení § 30 ods. 3 in fine Exekučného poriadku, podľa ktorého „do rozhodnutia podľa ods. 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že považoval za preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   reálne   signalizovala   možnosť po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v už označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo,   že by ním   mohlo dôjsť k   neprípustnému zásahu do   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v týchto častiach sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

2.3 Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru   majú   charakter   základných (ústavných) princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľkou označené základné práva   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu,   neprichádza   do úvahy ani vyslovenie   porušenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru   (m. m.   IV.   ÚS 119/07). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj v týchto častiach podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013