znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 454/2011-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Z. H. a maloletej S. L. G. (zastúpenej matkou Z. H.), obe bytom M., právne zastúpených advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti účastníka   konania   a   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl.   12   ods.   1   a 2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné   právo   na rovnosť účastníkov   súdneho konania podľa   čl.   47 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Základné právo maloletej S. L. G. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   právo   na   zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl.   12   ods.   1   a 2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 p o r u š e n é   b o l o.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo/33/2011 z 22. marca 2011   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia   maloletej   S.   L.   G.   v sume 261,82   € (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a osemdesiatdva centov) na účet jej advokátky JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   454/2011-39 z 18. októbra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Z. H. a maloletej S. L. G. (zastúpenej matkou   Z.   H.),   obe   bytom   M.   (ďalej   aj   „sťažovateľky“,   „sťažovateľka   v 1.   rade“   a „sťažovateľka v 2. rade“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť   účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   základného   práva   na prerokovanie   veci   v   prítomnosti   účastníka   konania   a   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť   vypočutý   v súdnom   konaní   podľa   čl.   12   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011.

Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:«... Okresný súd Bratislava I prejednával návrh otca J. J. L. G., nar...., bytom M., Š., štátny   občan   Š.   („otec“)   smerujúceho   proti   sťažovateľke   v   1.   rade   („sťažovateľka“) na nariadenie návratu maloletej sťažovateľke v 2. rade („maloletá“) do krajiny obvyklého pobytu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 P/242/2010. V predmetnom konaní, ktoré sa začalo na návrh otca, ktorý bol doručený Okresnému súdu Bratislava I dňa 21. 10. 2010. Išlo o obsiahly návrh, ktorý následne otec dopĺňal tak, že doplnený návrh spolu s prílohami (listinnými dôkazmi) predstavoval takmer 100 strán. Sťažovateľke bol dňa 09. 11. 2010 doručený návrh na začatie konania. Sťažovateľke však neboli doručené žiadne prílohy, ktoré tento návrh tvorili.

Spolu   s   návrhom   (bez   príloh)   bolo   sťažovateľke   doručené   aj   predvolanie na pojednávanie   v   predmetnej   veci,   ktoré   sa   malo   uskutočniť   len   dva   dni   po   prevzatí nekompletného návrhu, teda dňa 11. 11. 2010. Následne sťažovateľka s vecou oboznámila zvolenú právnu zástupkyňu, ktorá dňa 09. 11. 2010 ospravedlnila neúčasť na pojednávaní svoju, ako aj neúčasť samotnej sťažovateľky, nakoľko jej nebol doručený kompletný návrh na začatie konania v zmysle ustanovenia § 114 ods. 2 OSP, rovnako ako sťažovateľke a ani jej právnej zástupkyni nebola umožnená dostatočná príprava na pojednávanie v zmysle ustanovenia § 115 ods. 2 OSP.

Sťažovateľka sa tak na základe postupu súdu ocitla v situácii, kedy sa mala len v priebehu necelých dvoch dní riadne pripraviť na pojednávanie, na ktorom sa rozhodovalo o tak závažnej otázke, akou je nariadenie návratu len (vtedy) jeden a pol ročného dieťaťa. Uvedené sa udialo v kontraste s prípravou otca na vedenie konania, ktoré nie je ani len minimálne   porovnateľné   s   prípravou   sťažovateľky,   a   to   bez   jej   zavinenia,   na   základe nezákonného postupu súdu...

Pojednávanie v predmetnej veci sa dňa 11. 11. 2010 konalo a to bez prítomnosti sťažovateľky,   ako   aj   bez   prítomnosti   jej   právneho   zástupcu   a   boli   vykonané   dôkazy navrhnuté otcom v návrhu na začatie konania. Na pojednávaní sa pri tom nezúčastnil ani kolízny opatrovník maloletej. Po odročení termínu pojednávania a uskutočnení ďalšieho pojednávania dňa 18.   11.   2010 v tento   deň Okresný   súd vydal   rozhodnutie   (uznesenie sp. zn. 1 P/242/2010-224), ktorým nariadil návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu (pričom za krajinu obvyklého pobytu maloletej súd ustálil Š.).

Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, ktoré odôvodnila ako vyššie opísanými procesnými vadami konania, tak aj z hľadiska nesprávnosti postupu súdu a jeho rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd v Bratislave o odvolaní rozhodol uznesením zo dňa 25. 01. 2011 (sp. zn. 11 CoP/10/2011-263, ktorým napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil).

Proti obom uvedeným rozhodnutiam podala sťažovateľka dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V podanom dovolaní sa sťažovateľka opätovne domáhala zrušenia rozhodnutia ako odvolacieho súdu, tak aj súdu prvého stupňa a to opätovne z procesných dôvodov, ako aj z vecných dôvodov...

Dovolanie bolo odôvodnené jednak porušením práv sťažovateľky, ktorá má za to, že postupom   prvostupňového   súdu   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko nemohla   vykonávať   všetky   svoje   procesné   práva   a   povinnosti   uložené   zákonom a garantované aj Ústavou Slovenskej republiky. Ďalej sťažovateľka v podanom dovolaní namietala   porušenie   práv   samotnej   maloletej,   ktorej   ako   dieťaťu   priznáva   Dohovor o právach dieťaťa (publikovaný v zbierke zákonov pod č. 104/1991), keďže sťažovateľka má zato, že súd v konaní nepostupoval v najlepšom záujme maloletej. Taktiež sťažovateľka namietala aj odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko ani maloletá v konaní nebola nielenže vypočutá, ale sa na konaní ani len nezúčastnila (vzhľadom na vek maloletej sa tak malo stať prostredníctvom súdom ustanoveného opatrovníka).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   podané   dovolanie   sťažovateľky   odmietol uznesením   zo   dňa   22.   03.   2011   -   sp.   zn.   4   Cdo/33/2011.   V   odôvodnení   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   skonštatoval   pochybenie   prvostupňového   súdu,   keď   sťažovateľke nebola   poskytnutá   dostatočná   lehota   na   prípravu   pojednávania,   po   čom   nasledovalo uskutočnenie pojednávania bez jej prítomnosti, avšak uviedol, že prvostupňový súd tento nedostatok   neskôr   odstránil,   keď   na   ďalšom   pojednávaní   (na   ktorom   bolo   vyhlásené rozhodnutie vo veci samej) mala sťažovateľka možnosť sa k veci vyjadriť.

Rovnako   tak   dovolací   súd,   tak   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia, porušil práva na prístup k súdu samotnej maloletej, nakoľko na pojednávanie súdom   ustanovený   kolízny   opatrovník   bol   predvolaný,   avšak   sa   bez   ospravedlnenia nedostavil...»

Sťažovateľky sú toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základné právo   na prerokovanie veci   v   prítomnosti   účastníka   konania a základné právo vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Porušenie označených práv vidia v tom, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateliek proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP/10/2011 z 25. januára 2011.

V doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   27.   júna   2011   sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   porušil   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivý   súdny   proces   garantované   ustanoveniami   Ústavy   Slovenskej   republiky v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov v konaní pred súdom a v článku 48 ods. 2 - právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľky v 1. rade.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   porušil   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivý súdny proces garantovaných v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov v konaní pred súdom a v článku 48 ods. 2 - právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a proti porušeniu práv dieťaťa garantovaných v ustanoveniach Dohovoru o právach dieťaťa v článku 3 ods. 1

- právo dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho záujmu pri činnosti súdu, v článku 3 ods. 2 - právo   dieťaťa   na   zabezpečenie   ochrany   a   starostlivosti   nevyhnutnej   pre   jeho   blaho a s ohľadom na práva a povinnosti jeho rodičov a v článku 12 ods. 1 a 2 - právo dieťaťa formulovať   vlastné   názory   a   právo   na   jeho   vypočutie   v   súdnom   konaní   sťažovateľky v 2. rade.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 22. 03. 2011 - sp. zn. 4 Cdo/33/2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

V   podaní   z 28.   októbra   2011   sťažovateľky   požiadali   ústavný   súd   o úhradu   trov právneho zastúpenia v sume 658,75 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-66 z 31. augusta 2011 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

«Sťažovateľky vo svojej ústavnej sťažnosti uvádzajú, že súd prvého stupňa sa dopustil závažného a hrubého pochybenia a porušenia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, keď len dva dni po prevzatí kompletného návrhu na začatie konania (materiál obsahoval takmer 100 strán), teda 11. novembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci nariadenia návratu   maloletej   do   krajiny   obvyklého   pobytu.   Toto   pojednávanie   sa   uskutočnilo v neprítomnosti sťažovateľky, napriek tomu, že požiadala o odročenie pojednávania. Matka namietala, že na tomto pojednávaní bol vypočutý otec, ktorý mal tak možnosť na tomto pojednávaní predniesť všetky argumenty vo svoj prospech bez „narušenia“ ich celistvosti otázkami,   vyjadreniami,   reakciami   sťažovateľky,   kým   jej   toto   umožnené   nebolo.   Túto námietku uviedla sťažovateľka aj v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25.   januára   2011,   sp.   zn.   11   CoP   10/2011,   pričom   prípustnosť   dovolania   založila na tvrdení, že sa jej odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.].

Najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal v dovolacom konaní, keď uviedol, že pokiaľ súd prvého stupňa neakceptoval ospravedlnenie neúčasti matky a jej splnomocnenej zástupkyne na pojednávaní 11. novembra 2010 a napriek ich žiadosti o odročenie tohto pojednávania z dôvodu nedodržania lehoty na jeho prípravu postupoval podľa § 101 ods. 2 O.   s.   p.,   jeho   postup   nebol   správny   a   v   danom   štádiu   konania   odňal   matke   maloletej možnosť   konať   pred   súdom.   Pre   posúdenie   otázky   existencie   procesnej   podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. z vyššie uvedeného dôvodu je však rozhodujúce,   že   napriek   meritórnemu   konaniu   súd   prvého   stupňa   pojednávanie 11. novembra 2010 odročil na 18. novembra 2010, na ktoré pojednávanie boli matka a jej splnomocnená   zástupkyňa   riadne   predvolané,   na   tomto   pojednávaní   aj   boli   prítomné, rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca, splnomocnená zástupkyňa matky založila do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj s prílohami, matka bola vypočutá a mala možnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu otázky. Na základe toho konštatoval, že už súd prvého stupňa takto napravil svoje predchádzajúce procesné pochybenie. Naviac, následne matka mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania tým, že proti riadne doručenému   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   podala   odvolanie,   pričom   v   rámci odvolacieho konania sa so všetkými námietkami matky odvolací súd vysporiadal. Preto v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov nebola matke odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Ani matkou namietané nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov nie je postup, ktorým súd odňal matke možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti správne konštatoval už odvolací súd, že je vecou rozhodnutia súdu, ktoré z účastníkmi označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.)...

Sťažovatelia vo svojej   ústavnej   sťažnosti tiež vytýkajú najvyššiemu súdu,   že   bolo zasiahnuté   do   práv   maloletej,   keď   jej   vyjadrenie   nebolo   zabezpečené   prostredníctvom opatrovníka, keďže súd prvého stupňa ani na jednom z pojednávaní ho nevypočul. Najvyšší súd sa aj s touto námietkou v dovolacom konaní vysporiadal, keď uviedol, že kolízny opatrovník maloletej sa napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani na   jedno z pojednávaní nedostavil,   pričom ani   raz svoju neúčasť   neospravedlnil   a ani nežiadal odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Súdu prvého stupňa preto nebránilo postupovať v konaní aj bez účasti kolízneho opatrovníka v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Inak, podľa názoru dovolacieho súdu, o laxnom prístupe kolízneho opatrovníka k veci svedčí i fakt, že sa nevyjadril ani k podanému odvolaniu a dovolaniu.

Vo všeobecnosti možno povedať, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľmi obsahuje rovnaké, resp. podobné námietky aké obsahovalo ich dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu.   Najvyšší   súd   sa   s   týmito   námietkami   vysporiadal   v   dovolacom   konaní   a   svoje rozhodnutie   riadne   odôvodnil.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z   22.   marca   2011 sp. zn. 4 Cdo   33/2011   nie   je   teda   možné   považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu.»

Predseda najvyššieho súdu v uvedenom vyjadrení a právna zástupkyňa sťažovateliek v podaní z 28. októbra 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi   pravidlami   vnútroštátneho zákonodarstva.

K námietke   porušenia   základných   práv   sťažovateľky   v 1.   rade   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011

Sťažovateľka v 1. rade spája porušenie označených práv s odňatím možnosti konať pred súdom [dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], čo odôvodňuje tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   [§   241   ods.   2   písm.   c)   OSP].   Námietky   sťažovateľky v 1. rade   obsiahnuté   v posudzovanej   sťažnosti   sú   v podstate   totožné   s tými,   ktoré   boli obsahom jej dovolania (a aj odvolania). Okresnému súdu vytýka, že jej spolu s návrhom na začatie   konania   nedoručil   prílohy   návrhu   a že   pojednávanie   nariadené na 11. november 2010   vykonal   v jej   neprítomnosti,   hoci   požiadala   o jeho   odročenie z dôvodu, že nemala dostatok času na prípravu, keďže predvolanie jej bolo doručené dva dni pred dňom, keď sa pojednávanie malo konať. Ďalej namietala, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:

„K   uvedenému   tvrdeniu   matky   maloletej...,   o   ktoré   opiera   prípustnosť   dovolania podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   treba   uviesť,   že   je   neopodstatnené.   Totiž,   podmienka prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   nie   je   splnená   v   prípade,   ak   sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, že mohol podať proti rozsudku (rozhodnutiu), ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993). V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že matke maloletej bol síce súdom prvého stupňa doručený návrh na začatie konania, avšak bez príloh. Následne však, a to dňa 10. novembra 2010 (t. j. už pred prvým pojednávaním) splnomocnená zástupkyňa matky už mala k dispozícii aj všetky prílohy pripojené otcom k návrhu.

...   pokiaľ   súd   prvého   stupňa   neakceptoval   ospravedlnenie   neúčasti   matky   a   jej splnomocnenej zástupkyne na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 a napriek ich žiadosti o odročenie tohto pojednávania z dôvodu nedodržania lehoty na jeho prípravu postupoval podľa § 101 ods. 2 O. s. p., jeho postup nebol správny a v danom štádiu konania odňal matke maloletej možnosť konať pred súdom. Pre posúdenie otázky existencie procesnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. z vyššie uvedeného dôvodu je   však rozhodujúce,   že napriek   meritórnemu konaniu   súd   prvého   stupňa pojednávanie 11. novembra 2010 odročil na deň 18. novembra 2010, na ktoré pojednávanie boli matka a jej splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané, na tomto pojednávaní aj boli prítomné, rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca, splnomocnená zástupkyňa matky založila do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj s prílohami, matka bola vypočutá a mala možnosť   vyjadriť   sa   k   výpovedi   otca   a   klásť   mu   otázky.   Za   tejto   situácie   možno   teda konštatovať,   že   už   súd   prvého   stupňa   takto   napravil   svoje   predchádzajúce   procesné pochybenie. Naviac, následne matka mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania tým, že proti riadne doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala odvolanie, pričom v rámci odvolacieho konania sa so všetkými námietkami matky odvolací súd vysporiadal. Preto   v   tomto   smere   dovolateľkou   namietaným   postupom   súdov   nebola   matke   odňatá možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   Ani   matkou   namietané nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov nie je postup, ktorým súd odňal matke možnosť konať   pred   súdom.   V   tejto súvislosti   správne   konštatoval   už odvolací   súd,   že je   vecou rozhodnutia súdu, ktoré z účastníkmi označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.).“

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry taktiež vyslovil, že predpokladom pre záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (obdobne I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Preskúmaním námietok sťažovateľky v 1. rade, ktoré v podstate smerovali k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 242/2010, ústavný súd dospel k záveru, že   zo   strany   ústavného   súdu   nemožno   skonštatovať   porušenie   označených   práv sťažovateľky v 1. rade, a to práve z dôvodu, že ich porušenie už deklaroval najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď postup okresného súdu vyhodnotil ako nesprávny a zároveň uviedol, že ide o porušenie (procesné pochybenie), ktoré bolo okresným súdom napravené. Okrem   toho   sťažovateľka   v 1.   rade   v sťažnosti   konkrétne   neuviedla   to,   akým   iným spôsobom mala byť poskytnutá ochrana jej právam, porušenie ktorých namietala, ani to, prečo sa ochrany svojich práv vo vzťahu k ústavnému súdu nedomáhala už v čase, keď sa o zásahu do týchto práv dozvedela (november 2010), ale až podaním sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 1. júna 2011.

Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd poskytol ochranu právam sťažovateľky v 1. rade, porušenie ktorých namietala. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky v 1. rade, ním vyvodené závery nie sú zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že základné práva sťažovateľky v 1. rade podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 porušené neboli (bod 1 výroku nálezu).

K námietke   porušenia   základných   práv   sťažovateľky   v 2.   rade   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa   čl.   3   ods.   1   a 2   a   čl.   12   ods.   1   a 2   Dohovoru   o právach   dieťaťa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho   celkovú   presvedčivosť,   teda,   inými   slovami,   na   to,   aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.   Všeobecný   súd   musí   súčasne vychádzať   z toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Rozhodnutiu   súdu   vo   veci   samej   musí   predchádzať   činnosť   súdu   zameraná na spoľahlivé   zistenie   skutkového   stavu   –   dokazovanie   zodpovedajúce   garanciám spravodlivého   súdneho   konania   v zmysle   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   najmä   garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Ústavný   súd   formuloval   požiadavku   rovnosti   zbraní   tiež   v   tom   zmysle,   že   žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom   tak,   aby   niektorý   z   účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci (I. ÚS 59/00). Podstatu kontradiktórnosti tvorí súperenie strán, ktorého základným predpokladom   je rovnosť   účastníkov   konania.   Na   základe   zásady   kontradiktórnosti   by súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým z výsledkov konfrontácie strán v spore, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Požiadavky vyplývajúce z uvedenej zásady vymedzil Európsky súd pre ľudské práva v mnohých rozhodnutiach, napr.: „... jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle článku 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter: každá   strana   musí   mať   zásadne   možnosť   nielen   predložiť   dôkazy   a   argumenty,   ktoré považuje   za   nutné   pre   úspech   jej   požiadaviek,   ale   zoznámiť   sa   s   každým   dokladom a pripomienkou predloženými   súdu za   účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť   sa k nim“ (Mantovanelli c. Francúzsko z 18. marca 1997).

Ústavný   súd   zároveň   pripomína,   že   pri   rozhodovaní   o   návrate   dieťaťa   do iného zmluvného   štátu   Dohovoru č. 119/2001   Z.   z.   o   občianskoprávnych   aspektoch medzinárodných únosov detí musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania (v konkrétnom prípade otca maloletého dieťaťa), ale aby aj druhej strane (maloletému dieťaťu a jeho matke) poskytol súdnu ochranu spočívajúcu vo vytvorení podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd.

Z dohovoru   (o   právach   dieťaťa,   pozn.)   ktorý   zaväzuje   aj   Slovenskú   republiku, vyplýva   pozitívny   záväzok   štátu   urobiť   opatrenia,   prostredníctvom   ktorých   sa   každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom (II. ÚS 47/97). Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd môže jeho názor zisťovať, ak je s ohľadom na vek   a rozumovú   vyspelosť   schopné   samostatne   ho   vyjadriť,   nielen   jeho   výsluchom na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. Je vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa v konaní zvolí (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   193/2007   z 1.   mája   2008).   Podobne   túto povinnosť súdu upravuje ustanovenie § 100 ods. 3 OSP.

Najvyšší súd v konaní „o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu“ uznesením sp. zn. 4 Cdo 33/2011 z 22. marca 2011 zamietol dovolanie matky (sťažovateľky v 1.   rade)   maloletého   dieťaťa   (sťažovateľky   v 2.   rade)   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 11 CoP 10/2011-263 z 25. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 P 242/2010-224 z 18. novembra 2010 o nariadení návratu sťažovateľky v 2. rade do krajiny   obvyklého   pobytu.   Námietka   sťažovateľky   v 1.   rade   spočívala   v tom,   že nevypočutím kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu označených práv.

V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:„Neobstojí   ani   tvrdenie   dovolateľky,   že   postupom   súdu   bola   odňatá   možnosť samotnej   maloletej   konať   pred   súdom   tým,   že   súd   prvého   stupňa   ani   na   jednom z pojednávaní nevypočul kolízneho opatrovníka dieťaťa. Ako totiž vyplýva z obsahu spisu, kolízny   opatrovník   maloletej   sa   napriek   riadne   vykázanému   doručeniu   predvolania   ani na jedno   z   pojednávaní   nedostavil,   pričom   ani   raz   svoju   neúčasť   neospravedlnil   a   ani nežiadal   o   odročenie   pojednávania   z   dôležitého   dôvodu.   Súdu   prvého   stupňa   preto nebránilo postupovať v konaní aj bez účasti kolízneho opatrovníka v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Inak, podľa názoru dovolacieho súdu, o laxnom prístupe kolízneho opatrovníka k veci svedčí i fakt, že sa nevyjadril ani k podanému odvolaniu a dovolaniu.“

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   P   242/2010,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal, vyplýva, že tento dosiaľ vôbec nezistil názor maloletej prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej   ochrany   detí.   Na   č.   l.   223   sa   nachádza   splnomocnenie   Úradu   práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine (ďalej len „úrad“) z 9. novembra 2010 udelené Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave na zastupovanie v predmetnom konaní. Ústavný súd   poukazuje   na   to,   že   po   celú   dobu   trvania   predmetného   konania   všeobecné   súdy „komunikovali“   s úradom;   túto   skutočnosť   však   sťažovateľky   v sťažnosti   nenamietali. Na č. l.   288   predmetného   spisu   sa   nachádza   vyjadrenie   úradu   z 24.   januára   2011 k odvolaniu matky maloletej, v ktorom sa uvádza: „Máme za to, že ak by návrat dieťaťa predstavoval   vážne   riziko   pre   jeho   ďalší   vývoj   a toto   riziko   by   bolo   čo   len   značné... prikláňame sa k odvolaniu matky a súhlasíme s jej právnou zástupkyňou, aby súd nenariadil návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a vec – rozhodnutie prvostupňového súdu vrátil na nové konanie.“ Z uvedeného vyjadrenia úradu nevyplýva, či zistil existenciu vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak priviedol   do   neznesiteľnej   situácie,   ani   to,   ako   sa   maloletá   po   premiestnení   z krajiny obvyklého   pobytu   adaptovala   na   nové   prostredie.   Zodpovednosť   úradu   nemôže   byť nahradená   odkazom   na   vyjadrenie   matky   maloletej   bez   toho,   aby   sám   aktívne   zastúpil záujmy maloletého dieťaťa. Je pravdou, že orgán sociálnoprávnej ochrany detí (úrad), ktorý v tak citlivej veci, akou návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nepochybne je, nebol dosiaľ vypočutý na žiadnom pojednávaní.

Ústavný súd poukazuje na to, že ustanovenie § 101 ods. 2 OSP umožňuje (teda neukladá) všeobecnému súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka konania a prihliadnuť pritom   na   obsah   spisu   a dosiaľ   vykonané   dôkazy.   Odkaz   najvyššieho   súdu   na   znenie citovaného ustanovenia však neobstojí. Napríklad ustanovenie § 53 ods. 1 OSP umožňuje všeobecnému súdu uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že sa neustanoví na súd,   hoci   naň   bol   riadne   a včas   predvolaný   a svoju   neprítomnosť   neospravedlnil   včas a vážnymi okolnosťami... Uvedená možnosť však ostala nevyužitá. Podľa názoru ústavného súdu ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd a dovolací súd, mali vzhľadom na predmet posudzovaného konania venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť.

V okolnostiach danej veci preto ústavný súd hodnotí nevykonanie dôkazu výsluchom maloletého   dieťaťa   ako   účastníka   konania   prostredníctvom   príslušného   orgánu sociálnoprávnej ochrany detí za postup, ktorým bola maloletému dieťaťu, t. j. sťažovateľke v 2.   rade,   odňatá   možnosť   konať pred   súdom,   čo   je   dovolacím   dôvodom   podľa §   237 písm. f) OSP. Keďže sťažovateľke v 2. rade nebola poskytnutá spravodlivá ochrana jej práv a oprávnených záujmov ako účastníčky konania, ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (bod 2 výroku nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   v 2.   rade,   ktorá zároveň   žiadala zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a vrátenie   mu   veci na ďalšie   konanie.   V   danom   prípade   bolo   potrebné   na   ochranu   označených   práv sťažovateľky v 2. rade, porušenie ktorých namietala, toto rozhodnutie nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí. Úlohou najvyššieho súdu bude poskytnúť ochranu právam sťažovateľky v 2. rade, porušenie ktorých namietala, v tom zmysle, že jej (prostredníctvom úradu) umožní uplatniť svoje procesné práva ako účastníčky konania pred všeobecnými súdmi.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V   podaní   z 28.   októbra   2011   sťažovateľky   požiadali   ústavný   súd   o úhradu   trov právneho zastúpenia v sume 658,75 €.

Keďže ústavný súd vyslovil len porušenie práv sťažovateľky v 2. rade, tejto patrí náhrada   trov   právneho   zastúpenia.   Ústavný   súd   vychádzal   z   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a sťažovateľke v 2. rade priznal   náhradu   trov   konania za   dva   úkony   právnej   služby   –   príprava   a prevzatie   veci a písomné vyhotovenie sťažnosti v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,41 €, čo je spolu 261,82 €, ktorú zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd náhradu trov konania za úkony právnej služby – doplnenie sťažnosti z 22.   júna   2011,   stanovisko   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zo   4.   októbra   2011,   súhlas s upustením   od   ústneho   pojednávania   a vyčíslenie   trov   konania   z 28.   októbra   2011 nepriznal, pretože tieto neobsahovali nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu,   resp.   právna   zástupkyňa   sťažovateliek   nimi   len   odstránila   nedostatky   pôvodnej sťažnosti, na základe čoho mohla byť prijatá na ďalšie konanie.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011