znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 454/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   J. I.,   Z.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   L. M., Česká   republika, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   So/61/2009 z 11. augusta   2010   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania   v znení   opravného   uznesenia z 11. marca 2011   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. J. I. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia J. I. v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   454/2010-8 zo 7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. I., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Sd/66/2007-35 z 20. januára 2009 zrušil rozhodnutie správneho orgánu – Sociálnej poisťovne v B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 335 720 8170   0   zo 7. marca   2007,   ktorým   bol   sťažovateľke   (navrhovateľke)   zvýšený   vdovský a starobný dôchodok podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, a vec jej vrátil na ďalšie konanie; sťažovateľke zároveň priznal náhradu trov konania v sume 102,83 €. Proti tomuto rozsudku podala Sociálna poisťovňa 10. marca 2009 odvolanie. Dňa 16. marca 2009 krajský súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu, čo sťažovateľka urobila 23. marca 2009, pričom svoje vyjadrenie doplnila 27. decembra 2009. Dňa 21. júna 2010 Sociálna poisťovňa vzala svoje odvolanie späť s odôvodnením, že rozhodne o nároku   navrhovateľky. Najvyšší   súd uznesením   sp.   zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta   2010   odvolacie   konanie zastavil   [§   207   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   aj   „OSP“)]   a   rozhodol,   že   účastníci   nemajú   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho konania [§ 146 ods. 1 písm. c) OSP].

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   odvolacieho konania nemal postupovať podľa § 146 ods. 1 písm. c), ale podľa § 146 ods. 2 OSP, pretože zastavenie   odvolacieho   konania   spôsobila   Sociálna   poisťovňa,   ktorá   odvolanie   najprv podala,   avšak   potom,   ako   sa   k   nemu   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu vyjadrila, toto odvolanie vzala späť. Týmto postupom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu jej označených základných práv a slobôd.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 200 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 385,79 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2011-19 z 28. marca 2011 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd, svojím uznesením z 11. augusta 2010   č.   k.   7   So   61/2009   v   súlade   so   zákonom   zastavil   odvolacie   konanie   v   dôsledku späťvzatia odvolania odporkyne. Súčasne rozhodol, že účastníci nemajú podľa § 146 ods. 1 OSP   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Po   právoplatnosti   uznesenia   odstránil   zrejmú nesprávnosť odôvodnenia uznesenia opravným uznesením z 11. marca 2011, č. k. 7 So 61/2009, v ktorom doplnil pred bodku slová „a dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP nezistil“.

Vykonaním opravy písomného vyhotovenia uznesenia o zastavení konania dôvod na vyhovenie   sťažnosti   navrhovateľky   zanikol,   lebo   tvrdenia   v   nej   uvedené   nezodpovedajú obsahu spisov.

Rozhodnutie odvolacieho súdu aj v časti, týkajúcej sa trov konania, považujem za vecne   správne.   Námietka   navrhovateľky,   že   k   zastaveniu   konania   došlo   zavinením odporkyne, nezodpovedá skutočností.

Odporkyňa svoje včas podané odvolanie z 10. marca 2009 vzala späť až potom, ako jej bol doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2009, č. k. 9 So/218/2008   v   obdobnej   veci,   ktorý   obsahoval   iný   právny   názor   o   výške   príspevku k dôchodku   politickým   väzňom.   Odporkyňa   právny   názor   uvedeného   súdu   rešpektovala, a preto jej nebolo možné pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje odvolanie vzala späť a oznámila súdu, že navrhovateľke o výške príspevku znova rozhodne a vyhovie jej. Odvolací   súd   preto   nepochybil,   keď   navrhovateľke   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho   konania   na   základe   skutočnosti,   že   sám   zavinenie   odporkyne   z   priebehu konania z jej správania sa v konaní nezistil.

Rozhodnutie   o   trovách   konania   je   obsiahnuté   vo   výroku   uznesenia,   ktorý   súd považuje za vecne správny a zrušenie výroku uznesenia o trovách konania len v dôsledku zrejmej   nesprávnosti   o   odôvodnení   uznesenia   (ktorá   bola   po   právoplatnosti   uznesenia napravená opravným uznesením súdu) nie je dôvodom, pre ktorý by bolo treba vysloviť, že jej rozhodnutím súdu boli porušené základné práva, zaručené Ústavou.

Odvolací   súd   si   dovoľuje   tiež   uviesť,   že   v   správnom   súdnictve   nemožno   zaujať stanovisko, z ktorého by bolo možné vyvodiť zavinenie orgánu verejnej správy v každom prípade, kedy dôjde k späťvzatiu jeho odvolania...

Povinnosť správneho orgánu ním vydané rozhodnutie hájiť na súde proti správnej žalobe predstavuje samozrejmú súčasť povinností, vyplývajúcich z bežnej správnej agendy, ku   ktorej   tento   orgán   personálne   aj   finančne   vybavený   a   používa   na   svoju   činnosť prostriedky z verejných zdrojov, ktoré sú na jeho pôsobnosť určené. Ak došlo k zastaveniu odvolacieho konania preto, že odporkyňa po oboznámení sa so súdnymi rozhodnutiami v obdobnej veci vzala späť svoje odvolanie, nemá zásadne žiadny z účastníkov (§ 146 ods. 1 písm. c/ OSP) právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno (§ 146 ods. 2 OSP) niektorému z účastníkov uložiť povinnosť hradiť druhému z účastníkov náklady zastaveného odvolacieho konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia tomu z účastníkov,   ktorý   zavinil,   že konanie   muselo byť   zastavené   a podľa   druhej   vety tohto ustanovenia odporkyni v prípade, ak pre jej chovanie musel byť vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne. O takúto druhú situáciu v konaní nešlo. Súd zastavil konanie preto, že správny   orgán   po   rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa   svoje   zrušené   rozhodnutie   nahradil rozhodnutím,   v   ktorom   akceptoval   právny   názor   súdu   a   ktorého   sa   dožadovala navrhovateľka. Až následne odporkyňa svoje odvolanie vzala späť.

Nemožno   preto   dôvodne   považovať   za   nesprávne   také   rozhodnutie   súdu,   ktorým rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP tak, ako je to štandardné podľa uvedeného   zákonného   ustanovenia,   a   keď   dôvody   na   postup   podľa   §   146   ods.   2   OSP nezistil...

Nezodpovedá skutočnosti námietka odporkyne, že postupom odporkyne a následne aj postupom   súdu   boli   porušené   jej   základné   ľudské   práva,   z dôvodu,   že   namietané rozhodnutia nezodpovedajú zákonu.

Predovšetkým   treba   zdôrazniť,   že   navrhovateľka   nesprávne   zamieňa   samotnú skutočnosť, že došlo k späťvzatiu odvolania so zavinením odporkyne na zastavení konania, ktoré   má   za   následok   vznik   povinnosti   nahradiť   druhému   účastníkovi   trovy   konania. Jej sťažnosť preto nie je dôvodná.»

Právny   zástupca   sťažovateľky   v sťažnosti   z 5.   októbra   2010   a   najvyšší   súd vo vyjadrení z 28. marca 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   So/61/2009   z   11.   augusta   2010,   ktorým   rozhodol,   že „Účastníci nemajú   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania“. Z relevantnej   časti odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   vyplýva,   že „Odvolacie   konanie   bolo   zastavené,   preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP a § 146 ods. 1, písm. c) OSP, žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.“.

Po prijatí sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie (7. decembra 2010) najvyšší súd v zmysle § 164 OSP vydal opravné uznesenie sp. zn. 7 So/61/2009 z 11. marca 2011, ktorým opravil posledný riadok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tak, že vložil pred bodku text „a dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP nezistil“.

Keďže ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a sťažnosť prijal na ďalšie konanie vo vymedzenom rozsahu (§ 25 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde),   uvedené   opravné   uznesenie   nebolo   predmetnom   jeho preskúmania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom   ich   rozhodnutí.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva   alebo   slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do   základných   práv   a   slobôd.   Takýmito   rozhodnutiami   možno   predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku   určuje,   či   sa   právo   na   súdnu   ochranu   naplní reálnym   obsahom   (čl.   46   ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods.   1 a 4 ústavy). Pritom   treba dbať na to,   aby nikto len z dôvodu,   že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe   intenzitu   predstavujúcu   porušenie   základných   práv a slobôd,   akokoľvek   sa   môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi vedľajšej,   postupuje   nanajvýš zdržanlivo   a   k   zrušeniu   napadaného výroku   o   nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo   že   bolo   zasiahnuté   aj   iné základné právo.

Najvyšší súd rozhodoval ako odvolací súd v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu   správneho   orgánu   podľa   piatej   časti   tretej   hlavy   Občianskeho   súdneho poriadku.

Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému   prizná   právo   na   úplnú   alebo   čiastočnú   náhradu   trov   konania.   Môže   tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Z uvedených   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   vyplýva, že správny súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov konania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ áno, ktorý z nich) z procesného hľadiska   zastavenie   konania   zavinil.   Kritérium   procesného   zavinenia   potom   treba posudzovať   z   objektívneho   hľadiska,   a   to   vo   vzťahu   medzi   tým,   čo   žalobca   v konaní požadoval,   resp.   akého   výsledku   sa   domáhal,   a skutočnosťou,   pre   ktorú   bolo   konanie zastavené. To znamená, že použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať v doslovnom jazykovom   zmysle,   ale   vo   vzťahu   príčinnej   súvislosti,   v   ktorom   príčinou   je   správanie účastníka konania (teda aj prejav vôle spočívajúci v späťvzatí odvolania). To znamená, že § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, možno aplikovať len v prípade, ak neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade sa tak nestalo a najvyšší súd konal a rozhodol v rozpore s touto zákonnou požiadavkou.

Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto rozhodnutie musí mať oporu   v   súdnom   spise,   inak dochádza   k   porušovaniu   základných   procesných   práv účastníkov   konania   (porovnaj   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).

Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo   verejnom   záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo 2002. 152 s.).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ak   všeobecný   súd   v občianskom   súdnom   konaní navrhovateľovi   nariadi,   aby   sa   vyjadril   k odvolaniu   odporcu,   a tento   mu   požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy rozhodnutia vo veci, ktorý úkon je všeobecný súd povinný   zohľadniť   pri   rozhodovaní   o trovách   odvolacieho   konania,   aj   keď   bolo   neskôr na základe späťvzatia odvolania zastavené.

Aj keď rozsudky najvyššieho súdu, ktorými potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zrušení   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   v obdobných   prípadoch,   nie   sú   všeobecne záväzné, možno predpokladať, že ak by v posudzovanom prípade k späťvzatiu odvolania Sociálnou poisťovňou nedošlo, najvyšší súd by rozhodol rovnako, teda potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, čo znamená, že sťažovateľka by bola v konaní úspešná a mala by právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 OSP).

Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 len   konštatoval,   že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu   trov   odvolacieho konania, pretože odvolacie konanie bolo zastavené, ale nevychádzal z uvedených zásad a úkonov, ktoré boli účastníkmi, resp. ich právnymi zástupcami v konaní vykonané, nemožno takéto odôvodnenie považovať za dostatočné, pretože neposkytuje náležitú ochranu základných práv a slobôd sťažovateľky, a teda je aj z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Na tomto závere   nič   nemení   ani   strohé   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   (obsiahnuté   aj   v   opravnom uznesení), že dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP nezistil.

Ústavný súd preskúmal aj opravné uznesenie vydané najvyšším súdom až po prijatí veci na ďalšie konanie a pod vplyvom tohto prijatia zistil, že opravné uznesenie svojím obsahom ešte prehĺbilo arbirtrárnosť základného rozhodnutia, ktorého sa stalo súčasťou. Neústavnosť vytýkaná základnému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa vzťahuje aj na opravné rozhodnutie.

Keďže   najvyšší   súd   pri   aplikácii   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   a   ich   interpretácii   nedodržal   imperatív   „zákonom   ustanoveného   postupu“ obsiahnutý   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho   uznesením   sp.   zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010, ako aj v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011 vo výroku   o   náhrade   trov   konania   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011 vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Úlohou najvyššieho súdu bude vec opätovne prerokovať a rozhodnúť, pričom bude musieť preskúmať „zavinenie“ v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety OSP.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   žiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   €,   ktoré   však neodôvodnila v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľky,   zrušil   napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   výroku   o náhrade   trov   konania,   a tým   v okolnostiach daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú, preto sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky si v podaní z 26. apríla 2011 uplatnil trovy konania v sume 385,79 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2010 v hodnote po 120,23 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,21 €, ktoré   zaviazal   uhradiť   najvyšší   súd   (bod   4   výroku   nálezu).   Ústavný   súd   sťažovateľke náhradu trov konania za tretí úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu)   vykonaný   v roku   2011   a   režijný   paušál   nepriznal,   pretože   toto   stanovisko neobsahovalo   nové   skutočnosti   podstatné   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   a na   jeho predloženie právneho zástupcu ani nevyzval (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011