znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 453/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   spoločnosťou   Advokátska   kanceláriaJUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS   s.   r.   o.,   Potočná   650/135B,   Trenčín,   v mene   ktorejkoná   konateľ   a   advokát   JUDr.   Dušan   Ažaltovič,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa čl.   1Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 256/2014-496 z 30. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015doručená sťažnosť (ďalej   len   „sťažovateľ),   zastúpeného   spoločnosťou   Advokátska   kanceláriaJUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín, v mene ktorejkoná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy,   základného   právavyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 256/2014-496 z 30. decembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Žalobou zo dňa 21.06.2010, v spojení s jej doplnením zo dňa 16.07.2010 sa sťažovateľ v právnom postavení žalobcu domáhal určenia vlastníckeho práva k veciam vymedzeným nasledovne: vonkajší parovod evidovaný pod č., ktorý je vedený cez pozemky parc. č.,, až,   až, až,,, a, všetky evidované v katastri nehnuteľností (ďalej len „KN“) na, k. ú. a patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č., evidovanej v KN na ⬛⬛⬛⬛,   k.   ú.,   vonkajší   parovod   plynovej   kotolne   evidovaný   pod č., ktorý je vedený cez pozemky parc. č.,, až,   až, až,,, a, všetky evidované v KN na, k. ú. a patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č., evidovanej v KN na LV č., k. ú., technológia plynovej kotolne, ktorá patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č., evidovanej v KN na, k. ú., vrátane dvoch kusov plynových kotlov BK6 evidovaných pod č.,, parný kotol   evidovaný   pod   č.,   riadiaci   systém   výmenníkovej   stanice   evidovaný pod č., chemická úpravovňa vody evidovaná pod č., systém regulácie vykurovania evidovaný pod č., plynová prípojka evidovaná pod č., ktorá je vedená cez pozemky parc. č.,, až,   až, až,,, a, všetky evidované v KN na, k. ú. a patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č., evidovanej v KN na, k. ú., oplotenie pozemkov evidované pod č. s parc. č.,, až,   až, až,,, a, všetky evidované v KN na, k. ú., pozostávajúce z plotu, plotu z plechu, plotu z kovových profilov a z plotu murovaného.

Vlastnícke právo uvedeným veciam nadobudol žalobca na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ním a obchodnou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 24.10.2006, ktorou boli na žalobcu prevedené nehnuteľnosti a stavby evidované na. Spoločne s nehnuteľnosťami a stavbami nadobudol žalobca súčasne aj ich súčasti a príslušenstvo,   ktoré   bolo   predmetom   sporu. nadobudla nehnuteľnosti kúpnou zmluvou od spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá ich nadobudla   od   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.. ⬛⬛⬛⬛ nadobudla nehnuteľnosti na exekučných dražbách EX, EX a EX vykonanej súdnym exekútorom ⬛⬛⬛⬛, súdnym exekútorom, so sídlom

.

Okresný   súd   dospel   v   konaní   k   záveru   o   nedostatku   aktívnej   vecnej   legitimácie žalobcu,   pričom   z   uvedeného   dôvodu   žalobu   zamietol.   Podľa   názoru   súdu   žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo a naliehavý právny záujem. Zároveň mal súd za to, že žalobca   nepreukázal   vlastnícke   právo   k   predmetu   sporu,   keďže   tento   nebol   vymedzený v kúpnej zmluve na základe ktorej mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu sporu,   pričom   uvedený   záver   sa   má   vzťahovať   aj   na   právnych   predchodcov   žalobcu. Uvedené má vyplývať aj zo správania sa žalobcu, ktorý sa vo vzťahu k predmetu sporu mal správať   ako   nevlastník   a   nemohli   mu   vzniknúť   žiadne   legitímne   očakávania   ohľadom nadobudnutia   vlastníckeho   práva.   Na   uvedené   závery   nemala   mať   vplyv   argumentácia žalobcu týkajúca sa pojmov súčasť a príslušenstvo veci. Predmet sporu podľa názoru súdu nespĺňa definičné znaky pojmu súčasť veci a zároveň nebolo preukázané vyjadrenie vôle previesť s hlavnou vecou aj jej príslušenstvo.

Voči   rozsudku   Okresného   súdu   podal   žalobca   odvolanie,   ktorým   sa   domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa. Odvolanie postavil žalobca na nasledujúcich skutočnostiach:

1.   Žalobca   bol   aktívne   vecne   legitimovaný   na   podanie   žaloby,   pretože   je   stále v katastri   nehnuteľností   evidovaný   ako   vlastník   nehnuteľností   a   existencia   Dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy, uzatvorenej dňa 24.10.2006 medzi žalobcom a spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny na tejto skutočnosti nič nemení.

2. Žalobca preukázal vlastnícke právo k predmetu sporu, pričom tento nemusel byť vymedzený   v   kúpnej   zmluve   uzavretej   so   spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, pretože podľa ust. § 134 ods. 3 Exekučného poriadku sa exekúcia predajom nehnuteľnosti vzťahuje na nehnuteľnosť aj s jej súčasťami a príslušenstvom. Z uvedených dôvodov súčastí a príslušenstvo veci nemuseli byť uvedené ani v dražobných vyhláškach, ani v rozhodnutí o schválení príklepu a ani v znaleckých posudkoch a prechod vlastníckeho práva nastal ex lege.

3.   Žalobcu   by   nijakým   spôsobom   nezbavovalo   jeho   správanie   sa   vo   vzťahu k predmetu   žaloby   jeho   vlastníckeho   práva.   Žalobca   relevantne   preukázal   vlastníctvo predmetu   sporu,   ktoré   v   čase   vyhlásenia   rozsudku   trvalo   a   naďalej   trvá,   pričom   je irelevantné, či sa žalobca z pohľadu súdu správal ako vlastník alebo nie.

4. Žalobca zároveň poukázal na nevykonateľnosť rozsudku. Osobou povinnou vydať žalobcovi   predmet   sporu   by   bol   vlastník   nehnuteľnosti,   na   ktorých   sa   predmet   sporu nachádza, ktorým by v prípade stotožnenia sa s názorom prvostupňového súdu žalobca nebol. O   podanom   odvolaní   žalobcu   rozhodol   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 10Co/256/2014-496 zo dňa 30.12.2014 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom odvolacieho konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku mal za to, že námietka žalobcu týkajúca sa záveru Okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že došlo k uzatvoreniu dohody o odstúpení od zmluvy je dôvodná. V ďalších častiach však Krajský súd   potvrdil   napadnutý   rozsudok   ako   vecne   správny.   Žalobca   sa   zúčastňovaním na ponukových konaniach na predmet sporu a nedovolávania sa ich vylúčenia z podstaty mal správať ako nevlastník. Vzhľadom na uvedené mu muselo byť zrejmé, že predmet sporu bol   súčasťou   súpisu   podstaty.   Z   uvedeného   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   vyplynula správnosť názoru Okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Krajský súd   poukázal   aj   na   dobromyseľnosť   žalovaného   2/,   ktorý   nadobudol   predmet   sporu od správcu   konkurznej   podstaty.   Žalobcove   správanie   potom,   ako   nebol   úspešný v ponukovom konaní malo mať znaky účelovosti. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že mal zistiť skutočnosť o tom, že je vlastníkom predmetu sporu až po vypracovaní právnej analýzy, s poukazom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ - „práva patria len bdelým“. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie má vyplývať aj z posúdenia otázky prevodu (prechodu) príslušenstva, pričom právnu otázku ne/vyhodnotenia sporných vecí ako súčasti veci žalobca nenamieta. Krajský súd zároveň vo svojom výroku nepripustil možnosť podania dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p...»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavnýsúd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Krajský súd Žilina rozsudkom zo dňa 30.12.2014, sp. zn. 10Co/256/2014-496, IČS: 5610205138 porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ právo vlastniť majetok vyplývajúceho z čl. 20 ods.1 Ústavy SR a právo na ochranu majetku čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 30.12.2014, sp. zn. 10Co/256/2014-496, IČS: 5610205138 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   bytom

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej Ústavným súdom SR, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranumajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavyumožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   [rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právona spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,ktorého   jedným   aspektom   je   právo   na   prístup   k súdu,   nie   je   absolútne   a   môžepodliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie   obmedziť   prístupjednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknutév samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorý   garantuje právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   len   vtedy,   ak   sledujú   legitímnycieľ a keď existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   týmto   cieľom(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudokneodôvodnil   dostatočným   spôsobom   a   nezaoberal   sa   všetkými   námietkami   sťažovateľa.Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   10   Co   256/2014-496z 30. decembra   2014   má   arbitrárny   charakter   z dôvodu,   že   ide   o rozsudok   svojvoľnýa sťažovateľ   namieta   aj   postup   odvolacieho   súdu   týkajúci   sa   nepripustenia   možnostidovolania z dôvodu otázky zásadného právneho významu. Podľa sťažovateľa odôvodnenierozsudku   nie   je   presvedčivé.   Podľa   názoru   sťažovateľa   aktívna   účasť   na   ponukovýchkonaniach či nedomáhanie sa vyradenia vecí zo súpisu podstaty ho v žiadnom prípadenezbavuje jeho vlastníckeho práva k predmetu sporu. V dôsledku toho malo dôjsť podľasťažovateľa k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy,   základného   právavyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetkupodľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 10 Co 256/2014-496 z 30. decembra2014 krajský súd uviedol:

«...   Možno   sa   stotožniť   s   námietkou   odvolateľa   proti   záveru   napadnutého rozhodnutia, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva z toho titulu, že došlo k uzatvoreniu dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006 (od   ktorej vyvodzoval svoje vlastnícke právo), pričom navrhovateľ   písomne akceptoval právne následky tohto odstúpenia od zmluvy. Existencia dohody o odstúpení od kúpnej   zmluvy   zo   dňa   24.10.2006   sama   osebe   nie   je   dôvodom   pre   obnovenie vlastníckeho práva predávajúceho. V čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia, ktorý čas je   pre rozhodnutie   rozhodujúci   (§   154   ods.   1   O.   s.   p.)   nebol   predávajúci

vlastníkom nehnuteľností, od ktorých prevodu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.2006 odvodzuje navrhovateľ svoje vlastnícke právo k veciam tvoriacim hmotný predmet aktuálneho súdneho sporu. Nedošlo totiž k vykonaniu zápisu (vkladu) vlastníckeho práva   v   katastri   nehnuteľností,   ktorý   má   vecnoprávne   účinky.   Ku   dňu   vyhlásenia napadnutého   rozhodnutia   bol   vlastníkom   predmetných   nehnuteľných   vecí   navrhovateľ. Nie je právne relevantné, že po vyhlásení rozsudku by mohlo dôjsť k zmene tohto stavu a k zápisu   (vkladu)   vlastníckeho   práva   na   spoločnosť (na základe dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006). Záver súdu prvého stupňa   o   nepreukázaní   naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľa   na   určení   jeho vlastníckeho   práva   k   veciam   tvoriacim   hmotný   predmet   sporu   z   dôvodu,   že   došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006, je teda nesprávny.

Odhliadnuc od uvedeného je rozsudok súdu prvého stupňa - o ďalších/samostatných právnych dôvodoch zamietnutia návrhu - vecne správny. Odvolací súd sa v zásade stotožnil so zvyšnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a s jeho právnym posúdením prejednávanej veci. Vychádzal pritom aj z nasledujúceho:

Z   okolností   prejednávanej   veci   je   zrejmé,   že   právny   predchodca   navrhovateľa nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (od ktorého vlastníckeho práva odvodzuje vlastnícke   právo   k   veciam,   ktoré   tvoria   hmotný   predmet   aktuálneho   súdneho   konania) na dražbe udelením príklepu dňa 29.3.2005 (uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš o schválení príklepu udeleného dňa 29.3.2005 na dražbe nehnuteľností zo dňa 13.5.2005, právoplatné dňa 17.5.2005). Dňa 25.5.2005 bol na spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ vyhlásený konkurz. V rámci tohto konkurzu boli veci tvoriace hmotný predmet aktuálneho súdneho konania   zaradené   do   súpisu   podstaty,   nadväzne   sa   v   súvislosti   s   daným   konkurzným konaním   uskutočnilo   niekoľko   ponukových   konaní.   Navrhovateľ,   resp.   jeho   právny predchodca sa nikdy nedovolával toho, že predmetné veci nepatria do konkurznej podstaty, nedomáhal sa ich vylúčenia z nej, naopak, zúčastňoval sa predmetných ponukových konaní ohľadom odkúpenia týchto vecí, pričom nebol úspešný. Z uvedeného vyplýva, ako správne poznamenal súd prvého stupňa, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca sa nikdy nesprával ako vlastník daných vecí. Vzhľadom na jeho aktívnu účasť v konkurznom konaní - ponukovom konaní je zrejmé, že mu zároveň musela byť známa skutočnosť, že predmetné veci   boli   súčasťou   súpisu   podstaty   (že   boli   do   neho   zaradené).   Ako   už   bolo   vyššie spomenuté, navrhovateľ nebol v ponukovom konaní ohľadom odkúpenia dotknutých vecí v rámci konkurzného konania úspešný, tieto nadobudol odporca 2/, a to na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s odporcom v I rade. Ešte predtým Krajský súd v Banskej Bystrici opatrením č. k. 55K/10/2005-495 zo dňa 6.5.2010 udelil odporcovi 1/ súhlas na predaj (aj) predmetných vecí odporcovi 2/ s povinnosťou odporcu 1/ uzatvoriť s kupujúcim písomnú zmluvu.   Navrhovateľ   uvedené   skutkové   okolnosti   v   celom   priebehu   konania   nijako nespochybňoval.

Vychádzajúc z uvedeného je záver súdu prvého stupňa o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie   navrhovateľa   v   aktuálnom   súdnom   konaní   správny.   Nemožno   neprihliadať na významnú právnu skutočnosť, a totiž, že odporca nadobudol veci, ktoré sú hmotným predmetom aktuálneho konania, z titulu kúpnej zmluvy uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu ⬛⬛⬛⬛ na základe súhlasu súdu. Odvolací súd teda zohľadnil dobromyseľnosť odporcu 2/ pri nadobudnutí práva z kúpnej zmluvy, ktorej uzatvoreniu predchádzalo opatrenie konkurzného súdu, ktorým odsúhlasil   odpredaj dotknutých vecí odporcovi v 2. rade ako kupujúcemu. Zároveň, navrhovateľ začal uplatňovať svoje nároky až v aktuálnom súdnom konaní, z hľadiska časových súvislostí až po tom, čo nebol úspešný v ponukovom konaní v rámci konkurzného konania úpadcu ⬛⬛⬛⬛, čo vykazuje evidentné znaky účelovosti. Súčasne sa nikdy nesprával ako vlastník vecí, ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa aktuálne domáha, práve naopak, konal tak, akoby mu nepatrili, keď sa usiloval o ich získanie v predmetnom ponukovom konaní. Nadväzne sa nemožno stotožniť s tvrdením odvolateľa, že bol a je vlastníkom dotknutých vecí - keď svoje vlastníctvo zistil až po vypracovaní právnej analýzy - bez ohľadu na to, že sa zúčastnil ponukového konania v súvislosti   s   konkurzným   konaním   úpadcu ⬛⬛⬛⬛ (či   už   z   dôvodu   právnej opatrnosti alebo z dôvodu, že nemal vedomosť o svojom vlastníckom práve). Odvolací súd tu poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným,   ostražitým,   opatrným,   starostlivým),   teda   tým,   ktorí   sa   aktívne   zaujímajú o ochranu   a   výkon   svojich   práv   a   ktorí   svoje   procesné   oprávnenia   uplatňujú   včas a s dostatočnou   starostlivosťou   a   predvídavosťou.   V   slobodnej   spoločnosti   je   totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011).

Okrem opísaného vyplýva nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa aj z posúdenia   otázky   prevodu   (prechodu)   príslušenstva   (odvolateľ   právnu   otázku ne/vyhodnotenia   sporných   vecí   ako   súčasti   hlavnej   veci   nenamieta),   v   ktorej   spojitosti odvolací súd uvádza:

Veci tvoriace príslušenstvo inej hlavnej veci majú, na rozdiel od súčasti veci, povahu samostatnej veci v právnom zmysle a teda môžu byť aj samostatným predmetom právnych vzťahov. V prípade, ak príslušenstvom hlavnej veci je nehnuteľnosť (vedľajšia stavba), je základným predpokladom, aby príslušenstvo prešlo spolu s hlavnou vecou na inú osobu, vyjadrenie vôle účastníkov právneho vzťahu, vykonať prevod aj tohto príslušenstva, a to v písomnej forme. Ak takýto prejav vôle chýba (prejav vôle nebol vykonaný dostatočne určite a zrozumiteľne), príslušenstvo na nadobúdateľa hlavnej veci neprechádza. Obdobne to   platí   aj   v   prípade,   ak   dochádza   k   prechodu   vlastníctva   k   hlavnej   veci   na   základe rozhodnutia štátneho orgánu, resp. ak sa hlavná vec nadobúda na dražbe udelením príklepu (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/18/2011 zo dňa 30.8.2012).

„Příslušenství   tvoří   věci   samostatné,   které   mohou   být   samostatným   předmětem právních vztahů a jejich právní režim nesleduje ze zákona bez dalšího režim věci hlavní. Platné   právo   nemá   ustanovení   o   tom,   že   by   na   nabyvatele   věci   hlavní   přecházelo i příslušenství věci. K převodu příslušenství na nabyvatele věci hlavní je vždy třeba projevit zákonem   předepsaným   způsobem   vůli   převést   i   příslušenství;   nebyla-li   vůle   převést i příslušenství   věci   hlavní   právně   významným   způsobem   projevena,   příslušenství na nabyvatele   věci   hlavní   nepřechází.   Opačný   názor   nelze   opřít   o   žádné   ustanovení platného práva.

Právní úkony týkající se převodu nemovitosti musí být učiněný písemnou formou, a to i v případe, že jde o nemovitost, která není předmětem evidence v katastru nemovitostí. Je-li   příslušenstvím   věci   hlavní   nemovitost   (půjde   zejména   o   tzv.   vedlejší   stavby   na převáděném   pozemku),   je   základním   předpokladem   k   tomu,   aby   mohlo   k   převodu příslušenství vůbec dojít, vyjádření vůle toto příslušenství převést, a to v písemné formě. Teprve vyjádření vůle převést příslušenství věci, kterým je nemovitost, vytváří předpoklady pro zkoumání, zda tato vůle byla vyjádřená dostatečné určitě pro to, aby mohla vyvolal právní   účinky   sledované   účastníky.   (rozsudok   veľkého   senátu   NS   ČR   sp.   zn.   31 Cdo/2772/2000 zo dňa 11.9.2003).“

Neobstojí teda argumentácia odvolateľa (s jeho poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn.   28Cdo/133/2001   zo   dňa   14.8.2001),   že   ak   si   účastníci   zmluvy   nedohodnú, že predmetom zmluvy nie je príslušenstvo veci, platí, že príslušenstvo (hlavnej) veci zdieľa jej osud. Samotný Nejvyšší soud ČR vo vyššie citovanom rozsudku sp. zn. 31 Cdo/2772/2000 zo dňa 11.9.2003, pričom ide o rozhodnutie veľkého senátu, výslovne uviedol, že nemožno súhlasiť s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 28Cdo/133/2001 zo dňa 14.8.2001, že vedľajšie stavby prechádzajú ako príslušenstvo v prípade prevodu hlavnej stavby   na   nadobúdateľa   bez   toho,   aby   ich   bolo   treba   v   zmluve   výslovne   uviesť a identifikovať.

V   prípade   prevodu   (prechodu)   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   v   exekučnom konaní je (v zmysle § 134 ods. 3 Exekučného poriadku) nutné rozlišovať, či príslušenstvom hlavnej veci je hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť. V prvom prípade, teda ak príslušenstvom hlavnej   veci   (nehnuteľnosti)   je   hnuteľná   vec,   stáva   sa   nadobúdateľ   hlavnej   veci   aj vlastníkom príslušenstva, toto na neho prechádza s vlastníctvom hlavnej veci. V druhom prípade,   teda   ak   príslušenstvom   hlavnej   veci   (nehnuteľnosti)   je   iná   nehnuteľnosť, je nevyhnutné,   aby   bola   vôľa   previesť   toto   príslušenstvo   jednoznačne   vyjadrená,   a   to v písomnej forme vzhľadom na požiadavku zakotvenú v § 46 ods. 1 Obč. zák.

Uvedené   však   nie   je   v   okolnostiach   súdenej   veci   právne   významné,   nakoľko navrhovateľ   nezískal   „hlavnú   vec“   v   režime   exekúcie,   ale   na   základe   kúpnej   zmluvy, vo vzťahu ku ktorej platia závery (o potrebe prejaviť relevantnú vôľu previesť i príslušenstvo hlavnej veci) uvedené v predchádzajúcich odsekoch.

V súdenom prípade súd prvého stupňa nevyslovil závery ohľadom toho, či v prípade vecí, o ktoré sa spor vedie, sa jedná o hnuteľnosti alebo nehnuteľnosti, resp. to nie je z jeho rozhodnutia zrejmé. Uvedená úvaha a jej hypotetické závery však z opísaných dôvodov nič nemenia na správnosti záveru o absencii aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa a jeho odôvodnení.

Aj vo výroku o uložení povinnosti navrhovateľovi vydať veci odporcovi 2/ sa odvolací súd stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa. Nakoľko navrhovateľ je tým subjektom, ktorý bráni odporcovi 2/ prevziať veci tvoriace hmotný predmet sporu, ktorý záver napadnutého rozsudku   odvolateľ   ani   nenamietal,   je   opodstatnený   vzájomný   návrh   odporcu   2/   ako vlastníka predmetných vecí na ich vydanie zo strany navrhovateľa. Nie je opodstatnená ani námietka odvolateľa o nevykonateľnosti rozsudku vo výroku o vydaní vecí z dôvodu ich nedostatočnej   špecifikácie,   keďže   jednotlivé   veci   sú   identifikované,   špecifikované   ich inventárnym číslom a odkazom na konkrétny znalecký posudok.

Hoci   výrok   o   trovách   konania   (medzi   účastníkmi)   nebol   odvolaním   napadnutý výslovne, ako závislý od rozhodnutia vo veci samej ho odvolací súd preskúmal a ako vecne správny, zodpovedajúci zásadám rozhodovania o trovách konania v sporových veciach na základe úspešnosti toho ktorého z účastníkov (§ 142 ods. 1 O. s. p.), ho potvrdil. Z   iných   dôvodov   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa odvolateľ   nenamietal.   Odvolací   súd,   súc   viazaný   nielen   rozsahom,   ale   aj   konkrétnymi odvolacími   dôvodmi,   ktoré   odvolateľ   vo   svojom   odvolaní   vymedzí   v   lehote   zákonom stanovenej na podanie odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil...»

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutomrozsudku   zaoberal a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal s relevantnýminámietkami   sťažovateľa,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   preto   rozsudok   Okresného   súduLiptovský Mikuláš č. k. 7 C 132/2010-457 z 23. januára 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudokkrajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnenýa ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajúoporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu č. k. 10 Co 256/2014-496 z 30. decembra 2014 a základným právom vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a 2 ústavy, základným právom vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48ods. 2 ústavy, právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právomna   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktorých   porušenie   sťažovateľnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanýmisťažovateľom v jeho žalobe ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza,že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, alelen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový aprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanýchúčastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   ajasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m.IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľa   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudkukrajského súdu č. k. 10 Co 256/2014-496 z 30. decembra 2014 a vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. septembra 2015