znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 453/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VFTECH, spol. s r. o., Vápenická 24, Prievidza,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Vaškom,   Podjavorinskej   3,   Prievidza, pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Cob/167/2013 a jeho uznesením č. k. 15 Cob/167/2013-234 z 29. novembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VFTECH, spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VFTECH, spol. s r. o., Vápenická 24, Prievidza (ďalej len „sťažovateľka“), v petite ktorej žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Právo sťažovateľa... na spravodlivé rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajskom súde v Nitre   pod   č.   15 Cob/167/2013   jeho   uznesením č.   15 Cob/167/2013-234   zo dňa 29. novembra 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. 15 Cob/167/2013-234 zo dňa 29. novembra 2013 sa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje vo veci ďalej konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť VFTECH, spol. s r.o., Prievidza trovy právneho zastúpenia v sume 490,76 EUR...

4. Sťažovateľovi sa priznáva suma 5 000,- EUR z titulu primeraného finančného zadosťučinenia,   ktorú   je   povinný   zaplatiť   na   jeho   účet   Krajský   súd   v   Nitre   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Predmetom ústavného prieskumu na základe vznesenej sťažnosti na neústavnosť je uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp.   zn. 15 Cob   167/2013 z 24. júna 2013, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 27 Cb 102/2011 z 24. júna 2013.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že „odvolací   súd   v   uvedenom   rozhodnutí nerešpektoval   a   naopak   hrubým   spôsobom   porušil   základne   zásady   občianskoprávneho konania,   ktorého   zmyslom   je   rozhodovať   spory   riadne   a   včas   v   súlade   so   základnými zásadami O. s. p. vyjadrenými v § 6 a § 100 ods. 1 O. s. p., podľa ktorých má byť ochrana práv   účastníkov   konania   rýchla   a   účinná   a   vec   má   byť   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá. Je tu však aj zrejmý rozpor s hodnotením jasného a jednoznačného skutkového stavu... Podľa § 213 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súdu prvého stupňa a tu opäť zdôrazňujeme, že tento skutkový stav bol zistený po vykonaní rozsiahleho   dokazovania   jasne   a   bez   potreby   ho   ďalej   akýmkoľvek   spôsobom   ho upresňovať, avšak pokiaľ mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám – viď § 213 ods. 3 O. s. p.

Vyššie   uvedené   ustanovenia   O.   s.   p.   majú   zabrániť   bezdôvodným   zrušujúcim rozhodnutiam odvolacích súdov a prieťahom v konaní, ktoré by takto vznikali...

Postupom súdu boli porušené naše ústavné práva takým hrubým spôsobom, že by takéto porušovanie zákonov Ústavný súd nemal ponechať bez povšimnutia a mal by vo veci zasiahnuť...

Zrušujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu   je   podľa   nášho   názoru   nezákonné,   je   v absolútnom rozpore s § 221 ods. 1 O. s. p. i s ďalšími ustanoveniami O. s. p., je absurdné, aby prvostupňový súd opäť dokazoval jednoznačné skutočnosti, ktoré sú už preukázané a to tromi nezávislými vyjadreniami odporcu i jeho prednesmi na pojednávaní, čo sme vyjadrili písomne v našom stanovisku č. 308-46/104 zo dňa 24. 03. 2014.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva „na spravodlivé rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Krajskom   súde   v   Nitre pod č. 15 Cob/167/2013   jeho   uznesením   č.   15   Cob/167/2013-234   zo   dňa 29. novembra 2013“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

1.   Podstatou,   účelom   a cieľom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú,   pretože   konanie   o   takejto   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   už   nie   je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a   rozhodnutím   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Miroslav   Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   zastúpená tým istým   právnym   zástupcom   sa   obsahovo   rovnakou   sťažnosťou   obrátila   na   ústavný   súd aj v minulosti, pričom tento jej sťažnosť uznesením č. k. I. ÚS 123/07-11 z 12. júla 2007 odmietol.

V sťažovateľkou   napadnutom   konaní   krajský   súd   rozhodol   uznesením č. k. 15 Cob/167/2013-234   z 29.   novembra   2013,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 29. januára 2014,   čo   znamená,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (1. apríla 2014) k zbytočným prieťahom, a teda ani k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy týmto súdom nemohlo dochádzať.

Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľke a jej právnemu zástupcovi je známa judikatúra týkajúca sa   obsahu označeného   práva   (I. ÚS 55/2010),   sťažnosť   sa v tejto časti vyznačuje zmätočnosťou svojho obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí požadovanej § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu k právu, vyslovenia   porušenia   ktorého   sa   v   petite   domáha.   K   sťažnosti   nebolo   pripojené ani splnomocnenie,   v   ktorom   by   bolo   výslovne   uvedené,   že   ho   sťažovateľka   udelila právnemu zástupcovi na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Predložená plná moc bola udelená 29. marca 2011, teda viac rokov   pred   vydaním   rozhodnutia,   ktorého   neústavnosť   sa   namieta,   a   teda   nezodpovedá ústavnému a právnemu zastúpeniu (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05). Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 789/09).

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   vykazuje   na   prvý   pohľad   závažné nedostatky, ústavný súd ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   do   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, preto sa nimi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014