znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 453/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Z., pre namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   č.   k.   1   Cbod/13/05-Db-474   z   1.   júla   2010   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   Š.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   pre   namietané   porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   1   Cbod/13/05-Db-474   z 1. júla   2010   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Ako súkromný podnikateľ a veriteľ spoločnosti B., s. r. o. B. som podal dňa 21. mája 2012 žalobu na náhradu škody, spôsobenú porušením právnej povinnosti voči bývalým konateľkám veriteľa.

Skôr som ju podať nemohol, pretože veriteľ B., s. r. o. mi poprel pohľadávku a preto som si musel svoje právo uplatniť najskôr u veriteľa, u právnickej osoby cestou súdu. Voči veriteľovi B., s. r. o. som podal súdu návrh na vydanie platobného rozkazu. Na základe tohto návrhu Okresný súd Banská Bystrica dňa 15. 2. 1999 vydal PLATOBNÝ ROZKAZ, v ktorom uložil žalovanému: B., s. r. o., aby mi zaplatil 750.000,- Sk s 25 % úrokom od 16. 10. 1997 do zaplatenia a súdny poplatok 30.000,- Sk. Voči platobnému rozkazu podal odpor B., s. r. o., na základe rozhodnutia žalovaných. Po podanom odpore žalované vytunelovali spoločnosť a previedli svoje obchodné podiely na firmu, ktorej v deň prevodu ešte aj za to zaplatili z pokladne spoločnosti B., s. r. o.

Právo   u   právnickej   osoby   bolo   uplatnené   dňa   24.   4.   2002,   kedy   nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 64 Cb 64/1999-180 zo dňa 26. 2. 2002.

Po   tom,   ako   som   sa   dozvedel,   že   žalované   zadlžili   spoločnosť   B.,   s.   r.   o. a vytunelovali jej výrobný program, uplatnil som si škodu aj v trestnom konaní, keď som podal dňa 22. 9. 1999 na Okresnú prokuratúru vo Veľkom Krtíši oznámenie o podozrení zo spáchania trestných činov, vrátane trestného činu sprenevery a poškodzovanie veriteľa na žalovanú K. K. a spol...

Spor   o   náhradu   škody   voči   žalovaným   riadne   neprebiehal   pre   prieťahy   súdov v konaní a pre obštrukciou zo strany žalovanej J. R. Odhlásila sa totiž z trvalého bydliska v Slovenskej republike a poštu od súdu nepreberala. Súd jej nevedel za päť rokov doručiť predvolanie na nariadené pojednávanie.

Až po Náleze Ústavného súdu SR IV. ÚS 25/2010/36 zo dňa 18. 3. 2010 vo veci porušenia môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa spor pohol dopredu. Bol ustanovený ďalší, v poradí piaty zákonný sudca.

Do   vynesenia   rozsudku   som   zdokladoval   súdu   nasledovné:   Žalobu na náhradu škody som   podal   preto,   lebo   žalované   ako   konateľky   a   spoločníčky spoločnosti B., s. r. o. zmarili uspokojenie mojej pohľadávky voči veriteľovi a to spoločnosti B.,   s.   r.   o.   Škodu   mi   žalované   spôsobili   svojim   protiprávnym   konaním.   Jedna   sa o súkromnoprávne   (občianske)   delikty   predstavujúce protiprávne úkony najmä   v oblasti občianskeho práva a obchodného práva, ktoré majú za následok majetkovú zodpovednosť (náhrada   spôsobenej   škody),   kde   vznikol   zodpovednostný   vzťah   medzi   delikventom (žalovanými) a poškodeným (žalobcom)...

Sudkyňa súdu prvého stupňa bez toho, aby mala preštudovaný spis, hneď na druhom pojednávaní mi žalobu zamietla. O tom, že sudkyňa nemala naštudovaný spis, svedčia jej otázky na pojednávaní dňa 4. 5. 2010, adresované právnemu zástupcovi sťažovateľa, ako aj rozsudok, ktorý vydala.

Súd   prvého   stupňa   v   rozsudku   uviedol   nepravdivé   informácie   v   rozpore s predloženými dôkazmi a v rozpore s právnymi predpismi.

Po   tom,   ako   som   sa   dozvedel,   že   sudkyňa   je   voči   mne   zaujatá,   podal   som námietku zaujatosti listom zo dňa 2. 7. 2010, no bez úspechu.

Môj právny zástupca podal odvolanie voči rozsudku podaním zo dňa 8. 6. 2010, ktoré som doplnil podaním zo dňa 13. 06. 2010.

Na pojednávaní na odvolacom súde dňa 24. 4. 2012 senát odvolacieho súdu nemal preštudovaný   súdny   spis   a   podľa   vyjadrenia   predsedu   senátu   súdny   spis   neobsahoval kompletné   vyšetrovacie   spisy,   ale   iba   niektoré   fotokópie   z   vyšetrovacieho   spisu. Na pojednávaní   predseda   senátu   rozoberal   iba   výpovede   svedkov,   ktorí   mali   z   môjho poškodenia majetkový prospech. Pritom tieto výpovede boli vyvrátené znaleckým posudkom súdneho znalca   Ing.   B.,   ktorý   bol v spise   ako   dôkaz.   Na pojednávaní predseda senátu neskúmal   odvolanie   a   ani   sa   ním   nezaoberal.   Nerozoberal   sa   ani   otázkou   premlčania nároku.   Pri   vynesení   rozsudku   senát   došiel   k   záveru,   že   odvolanie   zamieta   z   dôvodu premlčania, no v záverečnej reči to neodôvodnil. Iba účastníkom konania odkázal, že budú oboznámení z dôvodmi vo vyhotovenom rozsudku.

Po pojednávaní som podal listom zo dňa 25. 4. 2012 sťažnosť na porušovanie zásad dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami   spolu   s   námietkou   zaujatosti   senátu   odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR sťažnosť i námietku zaujatosti zamietol listom zo dňa 23. 05. 2012. Nato som podal listom zo dňa 6. 6. 2012 Žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom   obchodnoprávneho   kolégia   NS   SR,   ktorú   som   adresoval   Ministrovi spravodlivosti SR.

Po preštudovaní rozsudku Najvyššieho súdu SR som sa z neho dozvedel, že dôvody, pre   ktoré   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   boli   vykonštruované. Vykonštruované   boli   informácie   o   premlčaní   môjho   nároku.   Odvolací   sud   rozhodol na základe podvodu sudkyne prvého stupňa, ktorá poslala odvolaciemu súdu nekompletné vyšetrovacie spisy, keď z vyšetrovacích spisov, ktoré v zmysle zápisnice z pojednávania z 4. 5. 2010 zabezpečil súd, poslala iba fotokópie dokladov, ktoré boli v môj neprospech a boli   znaleckým   posudkom   Ing.   B.   vyvrátené.   Do   spisu   bol   vložený   doklad   o mojej uplatnenej škode v poradí až tretí z roku 2002, ktorý som si uplatnil u štvrtého vyšetrovateľa trestného oznámenia z 22. 9. 1999. Prvýkrát som si uplatnil škodu u prvého vyšetrovateľa, pri mojom vypočutí ako svedka a poškodeného, hneď po začatí vyšetrovania jeho trestného oznámenia.

Pre   zjavne   nesprávnosti   v   rozsudku   som   podal   v   zmysle   §   164   O.   s.   p.   Návrh na opravu rozsudku listom zo dňa 13. 6. 2012...»

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   Cbod/13/05-Db-474 z 1. júla 2010 a najvyšší súd rozsudkom č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012 porušili jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že tieto rozsudky vychádzajú s vykonštruovaných skutočností. Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu a rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho sudu Slovenskej republiky č. k.: 3 Obo 162/2010-604 zo dňa 24. apríla 2012, ktorým potvrdil Rozsudok Krajského súdu č. k. 1 Cbob/13/05-Db-74 zo dňa 1. júna 2010 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. Š. Š. právo vlastniť majetok a jeho ochrana podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 162/2010- 604 zo dňa 24. apríla 2012 a Rozsudkom Krajského súdu č. k. 1 Cbod/13/05-Db-74, zo dňa 1. júna 2010 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 162/2010-604 zo dňa 24. apríla 2012 a Rozsudok Krajského súdu č. k. 1 Cbob/13/05-Db-74 zo dňa 1. júna 2010 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 1 Cbod/13/05-Db-474 z 1. júla 2010, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto   súdom   bol   najvyšší   súd,   ktorý   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu preskúmal v odvolacom konaní. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03). Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012 za ústavne nekonformný, je to, že podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny z dôvodu, že vychádza z vykonštruovaných skutočností.

Ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k.   3   Obo   162/2010-604 z 24. apríla 2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol:„... Žalobca zodpovednosť žalovaných za škodu, ktorá mu mala vzniknúť vyvodzuje z troch   rôznych,   postupne   po   sebe   nasledujúcich   protiprávnych   konaní   žalovaných, z ktorých každé má samostatný skutkový dej a tvorí samostatnú škodovú udalosť. Nejde len o súbeh rôznych právnych dôvodov toho istého konania, ale tri rôzne konania, z ktorých každé má byť skutkovým základom zodpovednostného vzťahu (jednou z jeho zložiek)... Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že z uvedeného konania žalovaných   nevnikla   žalobcovi   škoda   a   ani   vzniknúť   nemohla.   Ak   mal   žalobca   voči spoločnosti pohľadávku, rozhodnutie valného zhromaždenia o jej odúčtovaní bez náhrady na   jej   existenciu   nemá   žiaden   vplyv.   Rozhodnutie   valného   zhromaždenia   o   odúčtovaní pohľadávky   žalobcu   je   len   vyjadrením   stanoviska   spoločnosti,   že   pohľadávku   žalobcu neuznáva a nemieni ju plniť. Nemenia na tom nič ani skutočnosti uvedené pod a) až d). Všetky   sú   svojou   povahou   len   účtovnými   operáciami,   z   ktorých   niektoré   boli   zrejme čiastočne dôvodmi, pre ktoré žalovaný nepovažoval žalobcom uplatňovanú pohľadávku za pravú (odôvodňovali obranu, že pohľadávka zanikla plnením a započítaním) a niektoré sú dôsledok tohto stanoviska, ktorého cieľom bolo podľa žalovaných usporiadanie nejasností v účtovníctve.   Postavenie   žalobcu   sa   prijatím   uznesenia   v   ničom   nezmenilo.   Mal pohľadávku,   ktorú dlžník odmietal dobrovoľne splniť,   pretože ju neuznáva.   Bez ohľadu nato, či to bolo deklarované uznesením spoločnosti, alebo len prostým odmietnutím plnenia, žalobca mohol pohľadávku uplatňovať na súde, čo napokon aj urobil. Bez významu pre existenciu pohľadávky bola aj otázka, či uznesenie valného zhromaždenia bolo platné alebo neplatné...

Druhým skutkom z ktorého žalobca uplatňoval proti žalovaným náhradu škody je konanie   žalovaných,   ktoré   malo   spoločnosť   zbaviť   majetku   a   tým   spôsobiť,   že   žalobca nemohol   uspokojiť   svoju   pohľadávku   proti   spoločnosti,   ktorá   mu   bola   priznaná právoplatným rozsudkom zo 16. februára 2002 č. k. 64 Cb 64/1999-180...

Podľa rozsudku súd pohľadávku 750 000 Sk žalobcovi priznal z titulu vrátenia úveru (zmluva o úvere je v prejednávanej veci založená v spise na č. l. 158). Išlo teda o záväzok z obchodnoprávneho vzťahu podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. Obchodný charakter však   nemá   právo   (pohľadávka),   ktorá   je   predmetom   prejednávanej   veci.   Predmetom konania nie je pohľadávka priznaná súdom, ktorú navyše žalobca nemal proti žalovaným a rozsudok súdu odsudzuje na plnenie spoločnosť a nie žalované. Predmetom konania je náhrada   škody,   ktorá   mala   žalobcovi   vzniknúť   ako   dôsledok   protiprávneho   konania žalovaných,   ktorého   dôsledkom   bolo   zmarenie   možnosti   uspokojenia   žalobcovej   súdom priznanej   pohľadávky   voči   spoločnosti.   Tvrdený   záväzok   nie   je   záväzkom   zo   vzťahu, z ktorého   vznikol   súdom   priznaný   záväzok,   ale   záväzok   nový,   ktorý   vznikol zo zodpovednostného   vzťahu.   Žalobca   so   žalovanými   nie   je   vo   vzťahu   spoločníka k spoločnosti. Medzi nim a žalovanými síce bol vzťah spoločníkov, ale nim uplatňované právo na náhradu škody nevzniklo zo vzťahu týkajúceho sa účasti na spoločnosti (§ 261 ods. 3   písm.   a   Obch.   zák.).   Ide   o   situáciu,   ktorá   môže   vzniknúť   medzi   ktorýmkoľvek veriteľom a jeho dlžníkom, ktorý zmaril uspokojenie záväzku smerujúceho proti nemu, bez ohľadu na charakter pôvodného vzťahu a status jeho účastníkov. Žalobcom uplatňovaná pohľadávka zo zodpovednosti za spôsobenú škodu nevznikla z obchodného záväzkového vzťahu ale zo vzťahu, ktorý má občianskoprávny charakter. Odvolací súd preto na rozdiel od   súdu prvého stupňa   dospel k záveru,   že premlčanie   uplatneného práva   sa spravuje Obč. zák.   Napokon   aj   žalobca   v   žalobe   kvalifikoval   zodpovednosť   žalovaných   odkazom na § 420 Obč. zák. a pri argumentácii prečo pohľadávka nie je premlčaná, poukazoval na § 102 Obč. zák. (vo vyjadrení z 2. marca 2004 na č. l. 53 )

Občiansky zákonník v § 106 ods. 1 stanovuje na premlčanie práva na náhradu škody dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Odvolací súd nesúhlasí z tvrdením žalobcu, že premlčacia lehota začala plynúť až právoplatnosťou rozsudku, ktorým mu bola súdom priznaná čiastka 750 000 Sk. Škoda spočívala v tom, že stratou majetku spoločnosti zanikala možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu. Škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť konaním žalovaných, vznikala dokonaním každého z vytýkaných skutkov, bez ohľadu nato kedy mu bola čiastka priznaná. Ako bolo už uvedené, právo, ktoré žalobcovi priznal súd a právo na náhradu škody sú dve rôzne práva. Ani možnosť uplatniť právo na náhradu škody proti žalovaným nezávisela na tom, či a kedy súd o pohľadávke rozhodol. Pohľadávka žalobcu na splatenie úveru nevnikla rozhodnutím súdu,   tú   mal   nezávisle   na   ňom.   Rozhodnutie   súdu   vo   vzťahu   k   jej   existencii   nemá konštitutívny, ale len deklaratórny účinok. Škodná udalosť (strata majetku spoločnosti a tým vzniknutá nemožnosť uspokojenia pohľadávky), by bola dokonaná a žalobca mohol uplatniť náhradu škody i keby právo na vrátenie 750 000 Sk vôbec na súde neuplatnil. V takom prípade, by súd otázku existencie pohľadávky riešil ako otázku predbežnú...

Spočívanie premlčacej doby podľa § 112 OZ vyvoláva nielen uplatnenie pohľadávky na súde, ale aj jej uplatnenie u iného príslušného orgánu. Uvedené účinky má preto aj uplatnenie   pohľadávky   pred   príslušnými   orgánmi   trestného   konania   v   tzv.   adhéznom konaní...

Vychádzajúc z uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru, že i keby bola inak žaloba žalobcu v tejto časti opodstatnená, uplatnené právo mu súd nemohol priznať. Právo bolo uplatnené po uplynutí premlčacej lehoty, žalované sa dovolali premlčania a súd žalobcovi nemohol právo priznať. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné skúmať, či   je   preukázaná   zodpovednosť   žalovaných,   existencia   škody   a   jej   výška   (obdobne rozhodnutie uverejnené pod č. 29/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Za tejto situácie treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že znalecké dokazovanie na bezdôvodnosti žaloby nič nemohlo zmeniť a bolo by zbytočné. Preto ani odvolací súd nevyhovel návrhu žalobcu, aby doplnil dokazovanie znaleckým posudkom...

Žalobca právo na náhradu škody na skutkovom základe vychádzajúcom z porušenia povinnosti žalovaných podať návrh na vyhlásenie konkurzu, uplatnil až 26. januára 2005, teda   po   uplynutí   premlčacej   doby.   Keďže   žalované   namietali   premlčanie,   nemohol   súd žalobcovi právo priznať. Tak ako u predchádzajúceho skutku, nepovažoval odvolací súd za potrebné skúmať, či je preukázaná zodpovednosť žalovaných, existencia škody a jej výška. V súvislosti s konkurzom považuje odvolací súd za vhodné uviesť, že neobstojí názor žalobcu uvedený v odvolaní, že predtým ako mu bola súdom priznaná pohľadávka nemohol proti   spoločnosti   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu.   Zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní umožňoval podať návrh na vyhlásenie konkurzu každému veriteľovi bez ohľadu nato, či je jeho pohľadávka tzv. judiciálna alebo iná (bežná). Až zákonom č. 520/2005 Z. z. účinným od 15. decembra 2005 bol zmenený § 4 ods. 5 ZKP tak, že návrh na vyhlásenie mohol podať len veriteľ s pohľadávkou uznanou dlžníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. V prípade podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mohol žalobca navyše sporným úkonom odporovať podľa § 15 ods. 1 ZKV a žiadať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie   jeho   vymáhateľnej   pohľadávky,   sú   voči   nemu,   ako   konkurznému   veriteľovi právne neúčinné...“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom jeho závery možno považovať   z   ústavného   hľadiska   za akceptovateľné   a   udržateľné.   Najvyšší   súd v napadnutom   rozsudku   zaujal   stanovisko   k námietkam   sťažovateľa,   najmä   pokiaľ   ide o skutočnosť, prečo považoval sťažovateľom uplatňované nároky za premlčané. Rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012 neporušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   zdôrazňuje,   že   namietané   porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno vzniesť len v spojení so zistením porušení garancií spravodlivého súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takéto porušenie ústavný súd nezistil, a preto ani nemohol skúmať namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012