znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 453/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 3 C/468/2001-89 z 18. marca 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 14 Co/28/2010-114, 14 Co/29/2010-114 zo 17. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C/468/2001-89 z 18. marca 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/28/2010-114, 14 Co/29/2010-114 zo 17. júna 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Bývala štátna organizácia – Okresný úrad práce v B. ma prakticky bez právneho dôvodu   dňa   16.   II.   1995   zažalovala   u   súdu   za   príspevok   na   hmotné   zabezpečenie v nezamestnanosti, na čo tento úrad ex lege právny nárok nemal, čo bolo vzhľadom na jeho status   povinnosťou   vedieť!   Napriek   tomu,   že som   sa   proti   tomuto   bezpráviu   v   súdnom konaní vedenom pod č. k. 7 C 77/95 všemožne bránil, naše súdy, ako vždy, dali za pravdu št. úradu a ja som tento súdny spor suverénne prehral, a to ich vynesenými rozsudkami, zo dňa 15.   III.   1995 a 13.   IX.   1995 /KS-KE;   sp.   zn.   16Co 265/95-37,   ktoré nadobudli právoplatnosť dňom 15. XI. 1995. Táto svojvôľa a ich impertinencia ma natoľko pohla, že hneď o dva dni od tohto dátumu som podal dňa 17. XI. 1995 dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý v ňom zhliadol závažnú vadu konania a spočívajúcu v tom, že na danú vec nemali naše všeobecné súdy zo zákona kompetenciu, a preto svojím konečným uznesením sp. zn. 2 Cdo 53/98,   zo dňa 17. VI. 1998, mnou napadnuté nezákonné rozsudky nižších súdov zrušil a celé toto konanie zastavil s tým, že „Vec postupuje Národnému úradu práce – Okresnému úradu práce v B.“ na doriešenie v rámci správneho konania, čo sa nestalo dodnes! A následne nehľadiac, kedy k tomu dôjde, som podnikal na súdnej pôde iné kroky v mnohých iných súdnych konaniach... na vrátenie mi mojich neprávom odňatých peňazí, lebo už neboli štátne, keďže ešte predtým a na zásah exekútora som ich musel v mesiaci januári r. 1998 zaplatiť, lebo som sa obával, že pokiaľ to neurobím „vyrabuje mi môj byt“! Týmito súdnymi konaniami som, medzitým hľadal pravého vinníka, resp. ten subjekt, ktorý sa na môj   úkor   obohatil,   keďže   v   tomto   čase   prebiehali   v štátnej   správe   mnohé   štrukturálne a organizačné zmeny – rôzne reorganizácie, keď raz bol úrad štátny, potom s tým istým poslaním,   verejnoprávny,   samosprávny,   záujmový   atď.,   medzi   ktoré   som   zaraďoval   aj exekútora, ale ten na viacerých súdnych pojednávaniach prehlásil, že on síce peniaze odo mňa zinkasoval, ale neponechal si ich pre seba. A to ma potom doviedlo k tomu, že som podal na súd ďalší súdny návrh pod týmto č. k. 3 C 468/01 dňa 21. VI. 01 (podaný súdu dňa

21. VI. 01) a spoliehal som sa, že súd aspoň v tomto konaní všetky uvedené okolnosti prehodnotí a plne zohľadní, ale veľmi som sa sklamal, pretože Okresný súd v B. svojím nesprávnym rozsudkom 3 C 468/01, zo dňa 18. III. 09, moju žalobu, zo dňa 21. VI. 09 v plnom   rozsahu   zamietol   a   krajský   v   Prešove   svojím   rovnako   nezákonným   a konečným rozsudkom sp. zn. 14Co/28/10-114 tiež...29/10/ moju nádej pochoval, keď mnou napadnutý rozsudok   prvostupňového   súdu   svojím   odvolaním,   zo   dňa   30.   IV.   2009   bezvýhradne potvrdil,   keď   rovnako   nesprávne   túto   vec   po   právnej   stránke   posúdil!   Preto   za   túto skrivodlivosť musí nasledovať táto ďalšia ústavná sťažnosť, a to v nádeji, že náš ústavný súd mi ušlé straty konečne spravodlivo raz vynahradí!...

Porušenie mojich základných a ľudských práv vidím predovšetkým v nesprávnom právnom posúdení veci všeobecnými súdmi v tom, že môj uplatňovaný nárok na náhradu škody   titulom   vydania   mi   bezdôvodného   obohatenia   nebol   súdmi   posúdený   v   intencií občianskeho hmotného práva objektívne v zmysle § 100 a násl. Občianskeho zákonníka...»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkami okresného   súdu   č.   k.   3   C/468/2001-89   z   18.   marca   2009   a   krajského   súdu   č.   k.   14 Co/28/2010-114, 14 Co/29/2010-114 zo 17. júna 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby sťažovateľovi priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 3 C/468/2001-89 z 18. marca 2009 a postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   14   Co/28/2010-114,   14   Co/29/2010-114 zo 17. júna 2010, a to z dôvodu, že všeobecné súdy jeho vec nesprávne právne posúdili.

1. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľa okresným súdom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil a krajský súd o ňom rozhodol.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (podobne napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02, III. ÚS 46/2010).

2. Z princípu subsidiarity vychádzal ústavný súd aj pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, pričom z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   468/01   zistil,   že   13.   septembra   2010 sťažovateľ podal proti napádanému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   bude   rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010