znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 452/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu RudolfaTkáčika prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Miroslavom   Pekárom,Krížna 44, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenompod sp. zn. 17 C/446/1993 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co/364/2011 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konanívedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co/364/2011p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ a trovy konania v sume 338,06 € (slovom tristotridsaťosem eur a šesť centov) do dvochmesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   ich   právneho   zástupcu   advokátaJUDr. Miroslava Pekára, Krížna 44, Bratislava.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 452/2014-113 z 24. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľky“)   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 17 C/446/1993   a   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostipodaním sp. zn. 1 SprV/563/2014 doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2014, v ktoromuviedol:

„... Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že jediným dlhodobýmobdobím nečinnosti okresného súdu bol časový úsek od 19. 10. 1998 do 12. 3. 2004.V ostatných obdobiach konal prvostupňový súd v rámci objektívnych možností plynulo.Treba pritom uviesť, že v konaní došlo opakovane v súlade s rozvrhom práce k zmenámzákonných   sudcov   v   konaní   a   i   keď   táto   skutočnosť   nemôže   byť   dôvodom   akceptácieneprimeranej dĺžky konania, je potrebné mať na zreteli, že každý nový sudca sa muselso spisom oboznámiť a až po takomto oboznámení mohol vo veci ďalej konať.

Je   tiež   potrebné   konštatovať,   že   sťažovateľky   ani   v   období   dlhodobej   nečinnostinepodali štátnej správe súdu sťažnosť na prieťahy v danom konaní, ktorá by nepochybnezabezpečila   zaradenie   spisu   do   osobitného   režimu   sledovania   priebežnosti   konaniaa prebiehajúce konanie by urýchlilo.

V neposlednom rade treba zdôrazniť, že spis sa opakovane nachádzal na odvolacomKrajskom súde v Košiciach a v období od 28. 8. 2009 do 23. 4. 2010 na Najvyššom súde SRv Bratislave,   pričom   tieto   obdobia   nie   som oprávnený   žiadnym spôsobom   hodnotiť   aniposudzovať. Podľa môjho názoru však nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho súdua prípadným priznaným finančným zadosťučinením zaťažiť tak výlučne okresný súd...“

Súčasťou   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   bola   aj   chronológia   vykonanýchúkonov:

„- žaloba o plnenie zo zmluvy o nájme nebytových priestorov bola podaná dňa 14. 7. 1992 na bývalom Mestskom súde v Košiciach; upresnený petit žaloby na základe výzvy súdu bol podaný dňa 21. 9. 1992 a na základe ďalšej výzvy súdu bol súdny poplatok zaplatený dňa 12. 1. 1994.

- dňa 10. 2. 1994 bol rovnopis žalobného návrhu zaslaný na vyjadrenie žalovaným (sťažovateľky majú v konaní procesné postavenie žalovaných v 3. a 4. rade).

-   vyjadrenie   žalovaných   cestou   ich   právneho   zástupcu   bolo   súdu   doručené   dňa 14. 4. 1991.

- v dňoch 11. 7. 1994 a 1. 3. 1995 došlo k zmene zákonného sudcu v danom konaní.

- dňa 26. 4. 1995 boli právni zástupcovia účastníkov konania vyzvaní na predloženie dôkazov.

- na výzvy súdu reagovali v dňoch 22. 5. a 23. 5. 1995.

- dňa 26. 6. 1995 boli zasielané ďalšie výzvy účastníkom konania.

- dňa 16. 8. 1995 bol právny zástupca žalovaných vyzvaný na predloženie vyjadrenia k stanovisku žalobcu.

- dňa 12. 9. 1995 požiadal právny zástupca žalovaných o predĺženie procesnej lehoty na predloženie vyjadrenia k žalobe, keďže došlo k zmene právneho zastúpenia. Stanovisko súdu doručil 29. 9. 1995 a ďalšie vyjadrenie 9. 10. 1995.

- dňa 30. 11. 1995 boli uvedené stanoviská doručované na vyjadrenie žalobcovi.

- žalobca svoje vyjadrenie doručil súdu 10. 1. 1996.

- na deň 4. 4. 1996 bol predvolaný právny zástupca žalovaných na informatívny výsluch, ktorý sa aj uskutočnil.

- dňa 10. 9. 1996 bolo určené pojednávanie na deň 6. 11. 1996.

- z dôvodu neúčasti žalobcu bolo pojednávanie odročené na deň 4. 12. 1996.

- pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené na neurčito z dôvodu oznámenia právneho   zástupcu   žalobcu,   či   trvá   na   podanej   žalobe,   keďže   došlo   k   zmene   v   tomto procesnom postavení.

- žalobca dňa 11. 3. 1997 oznámil, že na podanej žalobe trvá.

- dňa 24. 3. 1997 došlo k zmene zákonného sudcu v konaní.

- nový zákonný sudca dňa 23. 9. 1997 určil termín pojednávania na deň 13. 10. 1997.

- dňa 10. 10. 1997 požiadal žalobca o odročenie pojednávania.

- na základe uvedenej žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 29. 10. 1997.

- ďalšie pojednávanie, na ktorom boli vypočutí i traja svedkovia, sa uskutočnilo 19. 11. 1997. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia adries ďalších svedkov zo strany žalobcu.

- mená a adresy svedkov oznámil žalobca 8. 12. 1997.

- dňa 27. 3. 1998 bolo vytýčené pojednávanie na deň 15. 4. 1998.

- ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 7. 9. 1998, 28. 9. 1998, 30. 9. 1998 a 19. 10. 1998. Posledné z uvedených pojednávaní bolo odročené za účelom vypočutia sťažovateliek dožiadaným súdom v Maďarsku.

- dňa 23. 4. 2003 došlo k zmene zákonného sudcu v konaní.

- nová zákonná sudkyňa po oboznámení sa s predmetným spisom dňa 12. 3. 2004 určila termín pojednávania na deň 25. 5. 2004.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom predloženia všetkých dokladov a oznámenia rozhodujúcich skutočností súvisiacich s týmto konaním v súdom stanovenej lehote.

- právny zástupca sťažovateliek dňa 23. 5. 2004 súdu oznámil, že sťažovateľky sa dostavia na pojednávanie na tunajší súd, pričom im vyhovuje termín september 2004, preto žiada o vytýčenie termínu v tomto období; na základe uvedenej žiadosti bol určený termín pojednávania na deň 28. 9. 2004 (termín určený 28. 6. 2004).

- z dôvodu zmeny právneho zástupcu sťažovateliek došlo k zmene vytýčeného termínu pojednávania, a to zo dňa 28. 9. 2004 na 2. 11. 2004; pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 22. 2. 2005; ďalšie pojednávanie, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté, sa uskutočnilo dňa 7. 6. 2005. Žalobca bola zamietnutá.

-   dňa   11.   8.   2005   sa   žalobca   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   proti rozsudku odvolal.

- dňa 15. 8. 2005 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

- dňa 13. 9. 2005 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol vrátený v mesiaci september 2006 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

- dňa 27. 9. 2006 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.

- dňa 3. 1. 2007 bolo určené pojednávanie na deň 29. 5. 2007.

- dňa 25. 5. 2007 požiadal právny zástupca žalobcu o odročenie pojednávania, nariadeného na deň 29. 5. 2007, z dôvodu jeho práceneschopnosti, ktorá potrvá minimálne 1 mesiac.

-   na   základe   uvedenej   žiadosti   a   zdokladovanej   práceneschopnosti   bolo pojednávanie zo dňa 29. 5. 2007 odročené na deň 4. 9. 2007.

-   dňa   3.   9.   2007   požiadal   právny   zástupca   žalobcu   o   odročenie   pojednávania, vytýčeného na 4. 9. 2007, z dôvodu neočakávaných zdravotných problémov,

- pojednávanie bolo odročené na deň 28. 9. 2007.

- na uvedenom pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté tak, že žaloba o zaplatenie 205.614,-   Sk   bola   zamietnutá.   Vo   zvyšnej   časti   bol   uplatnený   nárok   čo   do   základu považovaný   za   opodstatnený   a   vylúčený   na   samostatné   konanie.   Prvý   výrok   rozsudku nadobudol právoplatnosť 24. 11. 2007.

-   dňa   21.   11.   2007   podal   právny   zástupca   sťažovateliek   proti   druhému   výroku rozsudku odvolanie, rovnako ako právny zástupca žalovaných dňa 23. 11. 2007.

- dňa 28. 11. 2007 boli odvolania zaslané na vyjadrenie   žalobcovi, ktorý svoje stanovisko doručil 24. 1. 2008.

- dňa 8. 2. 2008 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

- odvolací súd vrátil spis tunajšiemu súdu dňa 9. 6. 2009 s rozhodnutím, ktorým odmietol odvolanie žalovaných proti rozsudku.

-   dňa   10.   6.   2009   bolo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   doručované   účastníkom konania.

- dňa 13. 7. 2009 podal právny zástupca sťažovateliek proti rozhodnutiu dovolanie, ktorým navrhol zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ako aj súvisiaci rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 28. 9. 2007.

- dňa. 13. 8. 2009 sa právny zástupca žalobcu vyjadril k podanému dovolaniu,

-   dňa   28.   8.   2009   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   SR v Bratislave.

- dňa 23. 4. 2010 bol spis vrátený z Najvyššieho súdu SR s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla 2009 zrušené a vec vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie.

-   uznesením   zo   dňa   10.   3.   2011,   ktoré   bolo   tunajšiemu   súdu   doručené   dňa 11. 4. 2011, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v tejto časti vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

- dňa 5. 5. 2011. bolo uznesenie NS SR a Krajského súdu v Košiciach doručované účastníkom konania.

- dňa 23. 5. 2011 bolo určené pojednávanie na deň 23. 8. 2011.

- na uvedenom pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté tak, že žaloba bola zamietnutá.

- dňa 14. 10. 2011 sa žalobca proti rozsudku odvolal; dňa 17. 10. 2011 sa právny zástupca sťažovateliek odvolal proti výroku rozsudku o trovách konania.

-   dňa   17.   10.   2011   bolo   odvolanie   žalobcu   zaslané   na   vyjadrenie   žalovaným prostredníctvom ich právnych zástupcov,

- vyjadrenia boli súdu doručené 21. 11. a 24. 11. 2011.

- dňa 6. 12. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádza doposiaľ.“

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostipodaním   sp.   zn.   1   SprV/1003/2014   doručeným   ústavnému   súdu   28.   novembra   2014,v ktorom uviedol:

«... Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 23. 08. 2011 č. k. 17C   446/1993-512   zamietol   žalobu,   ktorou   sa   žalobca   domáha   zaplatenia sumy 616 842,- Sk (20 475,40 €) s prísl.,

- rozsudok okresného súdu bol doručený

- 29. 09. 2011 - zástupcovi žalobcu ( ⬛⬛⬛⬛ ),

- 27. 09. 2011 - zástupcovi žalovaných 1, 2 ( ⬛⬛⬛⬛ ),

- 29. 09. 2011 - zástupcovi žalovaných 3, 4 ( ⬛⬛⬛⬛ ),

- 14. 10. 2011 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalobcu,

- 17. 10. 2011 - bolo doručené odvolanie žalovaných 3,4,

- 17. 10. 2011 - okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil chybu na strane 11 rozsudku z 23. 08. 2011 č. k. 17C 446/1993-512 pri podpise zákonnej sudkyne,

- 18. 10. 2011 - okresný súd uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 1 228,50 € do 10 dní od doručenia uznesenia,

- 18.10. 2011 - okresný súd nariadil doručiť odvolanie žalovaných 3, 4 žalobcovi na vyjadrenie a zároveň odvolanie žalobcu n a vyjadrenie žalovaným v 1. - 4. rade,

- 27. 10. 2011 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie žalobcu na odvolanie žalovaných 3, 4,

- 18. 11. 2011 - okresný súd uznesením z 18. 11. 2011 opravil výrok uznesenia okresného súdu z 18. 10. 2011 č. k. 17C 446/1993-541 o súdnom poplatku za odvolanie v sume 819,- € (z 1 228,50 €),

- 21. 11. 2011 - doručené vyjadrenie žalovaných 3, 4 na odvolanie žalobcu,

- 24. 11. 2011 - doručené vyjadrenie žalovaných 1, 2 na odvolanie žalobcu,

- 05. 12. 2011 - okresný súd vypracoval predkladaciu správu a spis s opravnými prostriedkami predložil odvolaciemu súdu. Krajskému súdu v Košiciach bol spis doručený 06. 12. 2011. Vec bola pridelená do senátu „5 Co“. Opatrením podpredsedu Krajského súdu v Košiciach bola vec pridelená do senátu „4 Co“ podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2011.

- 07. 12. 2011 - bola vec pridelená na prejednanie JUDr. Šoltýsovej, ktorá dňom 01. 01. 2014 odišla do dôchodku,

- 31.12. 2013 - bola vec pridelená na prejednanie JUDr. Ľubošovi Kunayovi – členovi senátu 4 Co,

- 30. 01. 2014 - došlo k rozdeleniu vecí v senáte „4 Co“ a vec sp. zn. 5 Co 364/2011 bola   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   JUDr.   Slovinskej.   JUDr.   Slovinská od 01.11. 2014   je   členkou   senátu   „2   Co“,   ale   do   tohto   senátu   „išla“   aj   s   vecou 5 Co 364/2011.

Uvedená   sudkyňa   predmetnú   vec   študuje   a   pripravuje   na   rozhodnutie do 20. 02. 2015.

Do pozornosti ústavného súdu dávame jednak kritérium zložitosti veci po skutkovej stránke - ide o „investičné náklady“ za obdobie rokov 1979 až 1982, resp. do roku 1988. Aj právne posúdenie nie je jednoznačné.

Nemožno vyčítať účastníkom konania ich správanie, aj keď súd by bol privítal ich vyššiu aktivitu. Patrí sa pripomenúť, že žalované 3, 4 bývajú v a bolo potrebné aj ich vypočutie.

Prieťahy v konaní boli   spôsobené odchodom predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šoltýsovej   do   dôchodku   a   opätovným   prerozdeľovaním   vecí,   ktoré   neprejednala a nerozhodla.

JUDr.   Slovinská   predmetnú   vec   prioritne   študuje   a   pripravuje   na   rozhodnutie najneskôr   do   20.   02.   2015.   Prijali   sme   opatrenia   na   zabezpečenie   plynulosti   konania v predmetnej veci.

Vybavovanie veci budeme sledovať až do jej právoplatného skončenia...»

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C/446/1993a krajského súdu sp. zn. 5 Co/364/2011 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týkapredloženej   chronológie,   aké   uviedol   okresný   súd   a   krajský   súd,   preto   ich   považovalza preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   ich   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, abyjeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možnoza konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnomposudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiuvo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   Kvytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu aleboiného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že sporyo zaplatenie peňažnej sumy tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdova v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Okresný súd a krajskýsúd vo vyjadrení k sťažnosti síce uviedli, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejší spor,s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje z dôvodu, že predmetom konania je náhradainvestičných nákladov za obdobie rokov 1979 až 1982, resp. do roku 1988. Avšak doterajšízdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnejfaktickej náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právnezložitú vec.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahovv   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania   podstatneneprispeli   okolnosti   na   strane   sťažovateliek.   Sťažovateľky   bol   v   konaní   aktívnea súčinnostné.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a krajského súduv posudzovanej   veci   a   poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   22   rokova 5 mesiacov je už samo osebe neprimerané.

Z   vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   14.   júla   1992   bola   na   okresnomsúde podaná   žaloba.   Dňa   7.   júna   2005   okresný   súd   žalobu   zamietol   rozsudkomč. k. 17 C 446/93-302. Uznesením č. k. 4 Co/286/2005-348 z 30. augusta 2006 krajský súdzrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súdrozsudkom č. k. 17 C/446/1993-405 z 28. septembra 2007 žalobu v časti o zaplatenie205 614 Sk zamietol a zvyšnú časť uplatneného nároku vylúčil na samostatné konanie.Krajský súd uznesením č. k. 4 Co/2008-448 z 30. apríla 2009 odvolanie žalovaných protirozsudku súdu prvého stupňa odmietol. Dňa 13. júla 2009 podali žalovaní proti uzneseniukrajského súdu dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)uznesením č. k. 5 Cdo 240/2009-463 zo 14. apríla 2010 zrušil uznesenie krajského súduč. k. 4 Co/2008-448 z 30. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súduznesením č. k. 4 Co/117/2010-477 z 10. marca 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňav jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, a v tejto časti vecivrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie.   Okresný   súd   rozsudkomč. k. 17 C 446/1993-512 z 23. augusta 2011 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku bolopodané   odvolanie   a   spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   podanomodvolaní.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01,IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdomlen vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   označenýmiorgánmi   verejnej   moci   (v tomto   prípade   všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základnéhopráva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemua trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názorvychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a toako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že užk zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03,IV. ÚS 138/04).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmtokonaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnýmiprieťahmi.   V   prípade,   že   sťažovateľovi   už   bolo   doručené   rozhodnutie   daného   štátnehoorgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03).

Z vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozsudkomč. k. 17 C 446/1993-512   z   23.   augusta   2011   vo   veci   rozhodol   tak,   že   žalobu   zamietol.Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 446/1993,v ktorom malo podľa sťažovateliek dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods.2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v čase podania sťažnosti na ústavný súduž rozhodnuté.

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnémusúdu   doručená,   t.   j.   17.   marca   2014,   už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty   v konanína okresnom súde vedenom pod sp. zn. 17 C 446/1993, v ktorom sa sťažovateľky nachádzalipred skončením   príslušného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základnéhopráva už nedochádzalo. Sťažovateľky si nebránili svoje práva v čase trvania porušovania ichzákladných práv okresným súdom. Vzhľadom na to, že základné právo sťažovateliek naprerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/446/1993 porušené nebolo, ich sťažnostinevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateliek krajským súdom,ústavný súd konštatuje,   že   postup krajského súdu bol   neefektívny,   čo vyplýva z   toho,že najvyšší súd uznesením č. k. 5 Cdo 240/2009-463 zo 14. apríla 2010 zrušil uzneseniekrajského súdu č. k. 4 Co/2008-448 z 30. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Napokon ústavný súd poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania na krajskom súde6 rokov a 3 mesiace je už samo osebe neprimerané.

Uvedený postup krajského súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizovalv súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšieprejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenieefektívneho   postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sasťažovateľky v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelompráva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a neefektívna činnosťkrajského súdu mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajšímpostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011 došlo k zbytočnýmprieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   na prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateliekpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vec sa v súčasnostinachádza v štádiu odvolacieho konania pred krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.5 Co/364/2011, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil takstav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súduvo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   o   priznanie   finančného   zadosťučineniav sume 12 500 € z dôvodov v nej uvedených každej zo sťažovateliek len voči okresnémusúdu. Voči krajskému súdu si sťažovateľky finančné zadosťučinenie neuplatnili.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnostia vzhľadom na to, že si sťažovateľky v petite sťažnosti neuplatnili finančné zadosťučinenievoči krajskému súdu, ústavný súd im primerané finančné zadosťučinenie voči krajskémusúdu nepriznal a ich sťažnosti v požadovanom rozsahu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré imvznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupcasťažovateliek trovy konania vyčíslil sumou 338,06 €, a to za dva úkony právnej službyvrátane   dane   z   pridanej   hodnoty   (prevzatie   právneho   zastúpenia   vrátane   prvej   poradys klientom, písomné podanie – sťažnosť).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľkám náhradu trovkonania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípadepriemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvompolroku 2013   v   sume   804   €.   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľkám   (§   36   ods.   2   zákonao ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právnyzástupca sťažovateliek nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľavyhlášky. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena anáhrady   zvyšujú   podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky   o   daň   z   pridanej   hodnoty.   Náhrada   trovkonania,   ktorú   ústavný   súd   priznal   sťažovateľkám,   spolu   predstavuje   sumu   uplatnenúv sťažnosti 338,06 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateliek [(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)(bod 3 výroku nálezu)].

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2015