znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 452/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne a podľa § 73b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   prerokoval   návrh   RNDr.   A.   Z.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Návrh RNDr. A. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 23. augusta 2013   doručený   návrh   RNDr.   A.   Z.,   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   na   preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).Z obsahu návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľka vykonávala v roku 2012 funkciu   člena   Dozornej   rady   S.,   š.   p.,   B.   Uznesením   č.   191   z   23.   mája   2013   začal výbor proti navrhovateľke konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov   za   porušenie   povinnosti   podať   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových   pomerov   do   31.   marca   2013   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“).

Navrhovateľka adresovala 30. mája 2013 výboru svoje vyjadrenie, v ktorom uviedla, že podľa jej názoru sa na ňu s ohľadom na ukončenie výkonu funkcie člena dozornej rady 11. októbra 2012 „nevzťahuje čl. 7 ods. 1 zákona č. 357/2004 Z. z...., ale vzťahuje sa mňa povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 uvedeného zákona... Na základe čl. 8 ods. 5 vyššie uvedeného zákona sa na mňa, ako bývalej členky Dozornej rady S., š. p. B., vzťahuje lehota podania oznámenia do 11. 11. 2013. Dovoľujem si taktiež poznamenať, že zároveň som poslankyňou Zastupiteľstva B... samosprávneho kraja a vzťahuje sa na mňa povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 zákona č. 357/2004 Z. z... odovzdať oznámenie do 31. 3. 2013, čo som v lehote splnila.“.

Navrhovateľka   následne   6.   júna   2013   doplnila   svoje   vyjadrenie   tvrdením, že „ak z mojej strany došlo k porušeniu zákona, tak to bolo na základe nejasnej formulácie článku 7 ústavného zákona, o čom svedčí aj skutočnosť, ktorú som zistila po doručení Uznesenia výboru, a to že IV. senát Ústavného súdu mal identický výklad ústavného zákona (nález   sp.   zn.   IV.   ÚS   293/07)   ako   som   si   ho   vyložila   ja.   Následne,   po   preštudovaní si rozhodnutí Ústavného súdu som zistila, že Ústavný súd vydal zjednocujúce stanovisko PLz.   ÚS   1/2010-10,   z   ktorého   vyplýva   moja   povinnosť   podať   Oznámenie   v   lehote do 31. 3. 2013.   Tieto   okolnosti   uvádzam   na   svoju   obhajobu,   že   z   mojej   strany   nešlo o neznalosť   zákona,   opomenutie,   či   nedbanlivosť   a   ani   o   úmysel   nepodať   zákonom požadované Oznámenie.“. Súčasne s doplnením vyjadrenia doručila navrhovateľka výboru vyplnené oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.Výbor   namietaným   rozhodnutím   autoritatívne   konštatoval,   že   navrhovateľka ako bývalá   členka   Dozornej   rady   S.,   š.   p.,   B.,   porušila   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu,   lebo   nepodala   oznámenie   požadované   týmto   ustanovením do 31. marca   2013, ale až 7. júna 2013.   Za   to jej výbor podľa   čl. 9 ods.   10 písm.   a) ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   uložil „pokutu   v   sume   zodpovedajúcej mesačnému platu verejnej funkcionárky, a to vo výške 805 EUR, ktorú je povinná uhradiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“.

V odôvodnení namietaného rozhodnutia výbor po rekapitulácii dôvodov vyjadrenia navrhovateľky   zdôraznil,   že „podľa   čl.   9   ods.   6   ústavného   zákona,   ak   sa   v   konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť   mu   pokutu   podľa   čl.   9   ods.   10   ústavného   zákona   vo   výške   mesačného   platu verejného funkcionára (keďže ide o porušenie povinnosti podľa čl. 7 ústavného zákona podať oznámenie do 31. marca za predchádzajúci kalendárny rok). Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak sa v konaní preukáže, že verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosti   ustanovené   týmto   ústavným zákonom.   Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejnej funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   verejnú   funkcionárku zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov.“.

V návrhu doručenom ústavnému súdu navrhovateľka namieta, že „výbor napriek tomu, že si vyžiadal od navrhovateľky jej stanovisko, vôbec neprihliadol ku skutočnostiam a dôkazom,   ktoré   vo   svojich   vyjadreniach   predložila...   Z   týchto   dôkazov   je   zrejmé, že navrhovateľka   nielenže   nemala   žiaden   problém   predložiť   požadované   oznámenie, ale aj to, že predmetné oznámenie podala, a to v zákonnej lehote. Výbor sa však týmito skutočnosťami... vôbec nezaoberal a nijak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.“.

Navrhovateľka nesúhlasí s názorom výboru, že na ňou uvádzané skutočnosti ústavný zákon o ochrane verejného záujmu nedovoľuje prihliadať, pretože «orgán, ktorý vykonáva uvedené konanie nemôže odmietnuť prihliadnuť na tieto skutočnosti z dôvodu, aký uviedol výbor   vo   svojom   rozhodnutí.   O   povinnosti   orgánu   preveriť   relevantné   argumenty navrhovateľky   hovorí   aj   Ústavný   súd   vo   svojom   náleze   sp.   zn.   III. ÚS 380/2012 z 12. septembra 2012,   podľa   ktorého:   „Ak   v   konaní   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu si orgán   ukladajúci   sankciu   riadne   nepreveril   relevantné   argumenty   navrhovateľa a iné právne   významné   skutočnosti,   jeho   rozhodnutie   možno   bez   ďalšieho   považovať za neústavné.“. Výbor dostatočne nepreveril argumenty navrhovateľky, ktorými namietala právne významné skutočnosti, že si svoju zákonnú povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona v zákonnej lehote splnila. Výbor takisto vôbec neprihliadol k ostatným argumentom navrhovateľky,   ktoré   uvádzala   vo   svojich   vyjadreniach.   Pritom   posúdenie   argumentov navrhovateľky   malo   v   tomto   prípade   závažný   význam,   pretože   keby   výbor   postupoval v súlade so zákonom, t. j. k uvedeným argumentom navrhovateľky prihliadol a vykonal ňou uvedené   dôkazy,   musel   by   jednoznačne   dospieť   k   záveru,   že   navrhovateľka   si   svoje povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona splnila a bol by povinný rozhodnúť v súlade s čl. 9 ods. 12 ústavného zákona...».

Navrhovateľka   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   na   10.   schôdzi   výboru «okrem konania   voči   navrhovateľke   sa   viedlo   identické   konanie   aj   voči   bývalému   poslancovi Národnej   rady...   V.   L.,   ktoré   výbor   ďalším   uznesením   zastavil.   Z   mediálnych   výstupov niektorých   členov   výboru   je   zrejmý   rozdielny   postoj   členov   výboru   k   verejným funkcionárom. Vplýva to najmä zo správy TASR zo dňa 25. 6. 2013, v ktorej sa uvádza nasledujúce: „V. L. bol taký zlatý poslanec. Podľa mňa nebol úplne kompetentný vykonávať funkciu   poslanca,   ale   bol   výborný   hokejista.   A   ja   mu   verím,   že   priznanie   nepodal z nevedomosti a neznalosti“, zastal sa L. poslanec KDH A. P., ktorý sa na L. prípad pozeral ľudsky. „Keď bol v parlamente, tak ani nevedel, či je v koalícii alebo v opozícii, či je vo vláde   alebo   v   parlamente.   Ľudsky   mi   ho   je   ľúto.   Je dobre,   že   výbor   rozhodol,   ako rozhodol.“,   doplnil   P.   Kresťanský   demokrat   tvrdí,   že zákon   by   mal   platiť   pre   každého rovnako, ale v prípade L. je ochotný prižmúriť oko. „V prípade V. L... No, zákon by mal platiť aj pre neho, ale je naozaj v ťažkej situácii a mal problém rozlíšiť niektoré základné veci, takže jeho by som ospravedlnil,“ uviedol P., ktorý v ostatných prípadoch hlasoval za udelenie   pokuty.   Z   tejto   správy   je viac   ako   zrejmé,   že   členovia   výboru   nehlasovali na základe ústavného zákona,   ale na základe osobných postojov   k jednotlivým   verejným funkcionárom.   Viacerí   verejní   funkcionári   nepodali   oznámenie   v   zmysle   čl.   7   ods.   1 ústavného   zákona,   avšak   boli prijímané   rozdielne   a   nejednotné   uznesenia   týkajúce sa podobných prípadov. Tento postup je zrejmým porušením zásady rovnosti občanov pred zákonom   vyplývajúci   z   čl.   12   ods.   1   Ústavy,   podľa   ktorého   ľudia   sú   slobodní   a   rovní v dôstojnosti   i   v   právach...   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   nutné   predmetné rozhodnutie výboru považovať za neústavné a z tohto dôvodu je nevyhnutné ho zrušiť.».

Navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/55/13-K zo dňa 25. 6. 2013   vydané   v   konaní   podľa   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v   znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. zrušuje.

2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií je povinný uhradiť RNDr. A. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 330,60 Eur (slovom tristotridsať eur šesťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. B., advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sa   konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva   konanie   o   návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

1. Podľa uznesenia č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona o ústavnom   súde   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Z podaného návrhu je zrejmé, že navrhovateľka nijako nespochybňuje, že písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca 2013   nepodala.   Navrhovateľka   takisto   nespochybňuje   skutočnosť   vyplývajúcu z vyžiadaného spisového   materiálu, a to že predmetné oznámenie podala 7.   júna 2013. Súvisiaca   argumentácia   navrhovateľky,   že   príslušnej   komisii   Zastupiteľstva   B. samosprávneho   kraja   predmetné   oznámenie   včas   a   riadne   doručila,   je   podľa   názoru ústavného   súdu   irelevantná.   Ústavný   zákon   o   ochrane   verejného   záujmu   nezbavuje verejného   funkcionára   povinnosti   podať   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   z   titulu   každej verejnej funkcie, ktorú v rozhodnom období zastáva. Výnimkou je prípad ustanovený v čl. 7 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom roku oznámenie podľa odseku 1, nie je povinný ho podať opätovne), ktorý však má význam iba pre prípadnú kumuláciu povinnosti verejného funkcionára podať oznámenie do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a jeho povinnosti podať oznámenie do 31. marca príslušného kalendárneho roka. O takýto prípad však u sťažovateľky nejde.

3. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento zákon   vzťahuje na   funkcie   riaditeľa   štátneho   podniku   a   členov   dozornej   rady   štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát.

Podľa   čl.   3   ods.   1   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   je   verejným funkcionárom   na   účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a)   či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d)   svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e)   svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela   a   neplnoletých   detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Navrhovateľkina   výhrada   proti   namietanému   rozhodnutiu   sa   svojím   obsahom zakladá   na   právnom   názore,   podľa   ktorého   verejný   funkcionár   nie   je   povinný   podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za kalendárny rok, v ktorom prestal vykonávať verejnú funkciu.

Ústavný súd uznesením č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 vo veci zjednotenia odchylných   právnych   názorov   senátov   prijal   zjednocujúce   stanovisko,   podľa   ktorého „verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku“. Zdôraznil pritom, že zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu tak ustanovuje povinnosti počas   aktívneho   výkonu   funkcie,   po   jeho   skončení   vrátane   tzv.   postzamestnaneckých povinností (typicky čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu). Počas celého obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný ústavný zákon   o   ochrane   verejného   záujmu,   a   z   tohto   dôvodu   musí   byť   jeho   dodržiavanie kontrolované. Preto je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme, funkcionára   už   nemožno   sankcionovať   stratou   funkcie,   ale   ústavný   zákon   o   ochrane verejného záujmu pozná aj sankcie finančné. Ak by kontrolný orgán (v predmetnej veci výbor)   zistil,   že   v   čase   aktívneho   výkonu   funkcie   došlo   k   porušeniu   povinností   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, môže verejnému funkcionárovi uložiť tam stanovenú pokutu.

Akceptácia   právneho   názoru   navrhovateľky   by   znamenala,   že   časť   jej   aktívneho výkonu funkcie by nebola preverená, a tým by bol popretý účel ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu.   Skutočnosť,   že   tu   ústavodarca   podporne   použil   konštrukciu   právnej fikcie používajúc designát „verejný funkcionár“ aj na určité obdobie po skončení aktívneho výkonu funkcie osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej súvislosti žiadnu relevanciu. Ústavodarca mohol postupovať aj tak, že by určil osobám po skončení funkcie   danú   povinnosť   nenazývajúc   ich   verejným   funkcionárom,   pričom   by   dosiahol rovnaký výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ústavný súd sa   cíti viazaný ním samým formulovanou požiadavkou na dôsledné rešpektovanie jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej   istoty   [(čl.   1   ods.   1   ústavy),   napr.   PL.   ÚS   36/95],   ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Vzhľadom   na   uvedené   niet   rozumného   dôvodu   odchýliť   sa   od   právneho   záveru ústavného súdu ustáleného v citovanom zjednocujúcom stanovisku č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7.   júla   2010.   Keďže   na   skutkové   okolnosti   jej   prípadu   a   na   navrhovateľkinu argumentáciu   formulované   a   odôvodnené   zjednocujúce   stanovisko   dopadá,   ústavný   súd hodnotí zásadnú navrhovateľkinu námietku ako nedôvodnú.

4. Navrhovateľka proti napadnutému rozhodnutiu výboru namietala aj s poukazom na rozhodnutie výboru v inom konaní o ochrane verejného záujmu prijaté takisto 25. júna 2013, ktorým výbor konanie proti verejnému funkcionárovi V. L., bývalému poslancovi Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   zastavil.   Skutkové   pozadie   vedúce   k začatiu uvedeného konania pritom bolo identické s prípadom navrhovateľky (podanie oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu po 31. marci 2013).

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl.   8   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje,   rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v   ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, orgán podľa odseku 1 rozhodne o zastavení konania...   Konanie   sa   zastaví   aj   vtedy,   ak   sa   verejný   funkcionár   pred   hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že úlohou výboru v konaní pred ním vedenom podľa   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   je   výlučne   posúdenie   riadneho a včasného splnenia povinností uložených ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu alebo   iným   osobitným   zákonom   dotknutým   verejným   funkcionárom.   Tomu   zodpovedá aj koncept   prieskumnej   právomoci   ústavného   súdu,   keďže   podľa   §   73b   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   ak   senát   ústavného   súdu   zistí,   že   konanie   verejného   funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Predmetom konania o preskúmaní rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   v   rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je teda iba posúdenie konania verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní – zrušením namietaného rozhodnutia výboru (ak   senát   ústavného   súdu   po   jeho   preskúmaní   zistí,   že   konanie   verejného   funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o   ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením rozhodnutiu   výboru   (ak   po   jeho   preskúmaní   dospeje   senát   ústavného   súdu   k   záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Pravdaže, ústavný súd neopomína skutočnosť, že v priebehu svojej rozhodovacej činnosti   podľa   jedenásteho   oddielu   druhej   hlavy   tretej   časti   zákona   o   ústavnom   súde už uviedol, že sa   v tomto konaní nemôže v niektorých   osobitných   prípadoch   obmedziť iba na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom (IV. ÚS 1/07). „Osobitosť“ však identifikoval v porušení procesných zásad zaručujúcich   právo   na   spravodlivý   proces   garantované   čl.   46   a   nasledujúcimi   Ústavy Slovenskej   republiky,   keď   výbor   pristúpil   k   vyvodeniu   zodpovednosti   voči   verejnému funkcionárovi, ktorý sa pred hlasovaním o rozhodnutí podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vzdal svojej funkcie. Ústavný súd potom v danej kauze zistil rozpor   postupu   výboru   s   poslednou   vetou   čl.   9   ods.   12   ústavného   zákona   o   ochrane verejného záujmu (obdobne III. ÚS 20/07).

O takýto prípad však u navrhovateľky nejde. Ústavný súd konštatuje, že zastavenie konania   na   podklade   rovnakých   alebo   obdobných   skutkových   okolností   prípadu   iného verejného funkcionára nepochybne môže za určitých okolností (napr. pri absencii náležitého odôvodnenia)   nastoľovať   závažné   otázky   týkajúce   sa   rovnosti   prístupu   výboru k posudzovaniu   pochybení   verejných   funkcionárov,   to   ale   nemá   žiaden   dopad na dokazovaním ustálený a aj samotnou navrhovateľkou potvrdený fakt, že potrebné riadne a včas nepodala, a tak porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Aj posledná navrhovateľkina námietka je tak nedôvodná.

5. V prípade navrhovateľky zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že hoci v roku 2012 vykonávala verejnú funkciu (člen dozornej rady štátneho podniku), oznámenie podľa čl. 7 ods.   1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca 2013 výboru nepodala, a preto je záver o tom, že navrhovateľka porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, vyjadrený v namietanom rozhodnutí vecne správny a nezakladá dôvod na jeho zrušenie ústavným súdom (pozri tiež IV. ÚS 263/09, I. ÚS 46/2011 a I. ÚS 382/2010). Zjavná neopodstatnenosť   posudzovaného   návrhu   vyplýva   nepochybne   z   toho,   že   konanie navrhovateľky bolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými jej ústavným zákonom o   ochrane   verejného   záujmu,   čo   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť,   a   tak   návrh navrhovateľky už pri jeho predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený a napadnuté rozhodnutie výboru podľa § 73b ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde potvrdil.

Takýto   postup   je   v   súlade   s   už   citovaným   uznesením   pléna   ústavného   súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   čl.   9   a   nasledujúcich ústavného zákona... sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje“.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o   návrhu   navrhovateľa   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013