znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 452/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť O. G., G., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Ď., Advokátska kancelária,   R.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 55/2011 z 27. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2011 doručená sťažnosť O. G. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   5 C 45/2009   zo 6. decembra   2010   a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 55/2011 z 27. apríla 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v napadnutých   konaniach vystupovala   ako   žalovaná,   v ktorých   sa   Z.   K.,   D.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   návrhom podaným   na   okresnom   súde   domáhala   zaplatenia   sumy   793,33 €   s príslušenstvom s odôvodnením, že tento finančný nárok si uplatňuje na tom základe, že sťažovateľka ako jej zamestnávateľka ju zle zaradila do 8. platovej triedy, pričom   mala byť zaradená do 9. platovej triedy, z čoho vyplýval uplatnený nárok ako rozdiel oproti mzde, ktorá jej mala byť priznaná.

Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010. Dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný, a preto sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovanú sumu spolu s príslušenstvom.   V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku okresný súd uviedol, že v danom prípade žalobkyňa vykonávala ako najnáročnejšiu prácu činnosť spojenú s poradenskou a metodickou činnosťou a diagnostickou činnosťou. Z titulu výkonu svojej práce bola totiž nútená posudzovať školskú zrelosť a predškolskú prípravu detí, pracovať s dieťaťom ťažšie zvládnuteľným práve pomocou využívania diagnostických metód   primeraných   úrovni   predškolského   zariadenia.   V odôvodnení   svojho   rozsudku okresný súd tiež uviedol, že „žalobkyňa mala preukázateľne udelenú výnimku zo vzdelania, ktorá sa jej zachovala podľa ust. § 55 ods. 1, 2 zákona č. 313/2001 Z. z. pričom zákon nevyžaduje osobitne k takto udelenej výnimke súhlas zamestnávateľa,   na ktorého prešli práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov, pretože tieto právne skutočnosti vyplývajú priamo zo zákona. Žalovaná musí pri zaraďovaní zamestnanca rešpektovať záväzný postup, ktorý vyplýval z ust. § 16 ods. 4 zákona 313/2001 Z. z a Nariadenia vlády č. 111/2002 Z.z., ktoré boli účinné v čase zaraďovania žalobkyne do príslušnej platovej triedy. Súd dospel k záveru,   že   v   danom   prípade   žalobkyňa   splnila   podmienky   pracovnej   činnosti   pre zaradenie do 9. platovej triedy podľa katalógu pedagogických zamestnancov.“.

Uvedený   rozsudok   okresného   súdu   napadla   sťažovateľka   odvolaním,   v   ktorom argumentovala   tvrdením,   že   okresný   súd   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci   a   dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 55/2011 z 27. novembra 2011, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a že ho považuje za vecne správne. V odôvodnení ďalej poukázal v súvislosti s námietkami sťažovateľky a jej   tvrdením   o neúplnom   zistení   skutkového   stavu,   že „neúplnosť   zistenia   skutkového stavu   [§   205   ods.2   písm.   c)   O.   s.   p.]   je   v   sporovom   konaní   odvolacím   dôvodom   len za predpokladu,   že príčinou   neúplných   skutkových zistení   bola okolnosť,   že   súd   prvého stupňa   nevykonal   účastníkom   navrhnutý   dôkaz,   spôsobilý   preukázať   právne   významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť,   že   nevykonal   dôkazy   účastníkmi   navrhnuté,   nemôže   byť   v   sporovom   konaní spôsobilým   odvolacím   dôvodom.   Z   povahy   veci   vyplýva,   že   účastník,   ktorý   v   odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Súd postupoval správne, keď nenariadil ďalšie znalecké dokazovanie, lebo skutkový stav bol úplne zistený na základe ostatných vykonaných dôkazov a čo sa týka výsluchu svedka   PaedDr.   J.   M.,   súd   ho   ani   nemohol   vyslúchnuť,   keďže   jeho   výsluch   žalovaná nenavrhla.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu je sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku   okresného súdu,   ako aj krajského súdu   toho názoru, že „sťažovateľke nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite, neboli aplikované správne zákonné predpisy zo strany súdov tak, aby boli v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivú súdnu ochranu. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 odst. 1, Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V posudzovanom prípade absentuje odôvodnenie rozsudku na také   argumenty,   ktoré   sú   z   hľadiska   meritu   veci   rozhodujúcimi   pre   posúdenie konkrétneho nároku.

Skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie je nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podstatná procesná vada je aj v tom, že to čo deklaroval aj Najvyšší súd SR, dokazovanie, ktoré mal súd vykonať, aké konkrétne práce mala vykonávať žalobkyňa v dostatočnom rozsahu súd nevykonal, obmedzil sa iba na subjektívne výpovede svedkýň,   nevykonal   odborné   znalecké   dokazovanie,   nevykonal   dokazovanie   výsluchom nadriadených pracovníkov, čo je procesnou vadou konania a preto je dôvod na zrušenie rozsudkov. Odvolací súd rozhodnutie preskúmaval bez účasti odvolateľky a bez nariadenia pojednávania i keď máme za to, že v danom prípade zásada ústnosti bola nevyhnutná, a v súlade s ustan. § 124, odst. l, písm. c, OSP mal súd obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože   to   vyžaduje   dôležitý   záujem.   Odvolací   súd   faktickým   postupom   porušil   ústavné právo na spravodlivý súdny proces zahŕňajúci právo na verejné prerokovanie veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Charakter sporu, predmet sporu potvrdzujú dôležitý   záujem,   nakoľko   rozpočet   obce   sa   týka   všetkých   občanov   obce   a   nie   je bezvýznamné, aké nároky sa majú z rozpočtu obce uspokojovať.“.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   podľa   čl.   6   dohovoru   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 55/2011 z 27. apríla 2011 porušené bolo. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný   súd   označené   rozhodnutia   súdov   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré by jej mal vyplatiť krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   bol   napadnuteľný   odvolaním   ako   riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať odvolanie) sťažovateľka aj využila. Ochranu jej označeným právam poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie označených jej práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2009 zo 6. decembra 2010, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   označených   práv   aj   rozsudkom krajského   súdu,   pričom   jadrom   jej   sťažnosti   je   námietka,   že   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia (rozsudku krajského súdu, pozn.) nedáva zrozumiteľné a jasné odpovede na všetky právne a relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Druhou závažnou námietkou sťažovateľky je tvrdenie, že „krajský súd ako odvolací preskúmaval rozsudok okresného súdu bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania, hoci podľa názoru sťažovateľky v danom prípade zásada ústnosti bola nevyhnutná, a v súlade s ustan. § 124, odst.   1,   písm.   c,   OSP   mal   súd   obligatórne   nariadiť   pojednávanie,   pretože   to   vyžaduje dôležitý záujem“, ktorý sťažovateľka vidí v tom, že rozpočet obce sa týka všetkých občanov obce.   Z tohto   dôvodu   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   porušil   jej   právo   na verejné prerokovanie veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

2.1.   Ústavný   súd,   berúc   do   úvahy   charakter   námietok   sťažovateľky   smerujúcich proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   sa   musel   zaoberať   predovšetkým   otázkou dostatočnosti   odôvodnenia   tohto   rozsudku.   Pritom   sa   sústredil   hlavne   na   tie   časti odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľke poskytnúť odpovede na jej obranu majúcu zásadný význam pre predmet konania.

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   dodáva,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež ústavného súdu, analyzujúc s odkazom na § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   náležitosti   odôvodnenia   napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia. Krajský súd v danom prípade konštatoval nedôvodnosť námietok sťažovateľky týkajúcich sa neúplne zisteného skutkového stavu v tom smere, že nebolo potrebné za danej dôkaznej situácie nariaďovať znalecké   dokazovanie,   lebo   skutkový   stav   bol   zistený   v dostatočnej   miere   na   základe ostatných   vykonaných   dôkazov   súdom   prvého   stupňa   (výsluchom   svedkyne,   prednesmi účastníkov, listinnými dôkazmi a pod.). Inými slovami, boli preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti   pre   priznanie   uplatneného   nároku,   preto   nebolo   potrebné   vykonať   ďalšie dokazovanie.   A čo   sa   sťažovateľkinej   námietky   nevykonania dôkazu   výsluchom   svedka PaedDr. J. M. týka, z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento výsluch   svedka   PaedDr.   J.   M.   neuskutočnil   z dôvodu,   že   jeho   výsluch   sťažovateľka nenavrhla.

Odôvodnenie tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol, pričom reagoval na všetky   relevantné   námietky   sťažovateľky.   Z uvedeného   pohľadu   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať za svojvoľný   či   arbitrárny.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však   ústavný   súd   v rozsudku   krajského   súdu   z   27.   apríla   2011   nezistil.   Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   z   27.   apríla   2011   nie   je dôkazom   o jeho neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

2.2.   K druhej   zásadnej   námietke   sťažovateľky,   že   krajský   súd   porušil   jej   právo na verejné prerokovanie veci tým, že nenariadil ústne pojednávanie v rámci odvolacieho konania,   ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   touto   námietkou   sťažovateľky   bližšie   zaoberal, uvádza, že sťažovateľka sama hodnotila tento postup krajského súdu ako postup, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd akcentuje princíp subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov   právomoci   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu   všetkých   prípustných   právnych   možností   nápravy   naďalej   dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podaný z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) možno   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia   sťažovateľkou označených   základných   a iných   práv.   Táto   okolnosť   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných a iných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka svoje námietky neuplatnila v rámci dovolacieho konania, hoci sama označila tento postup krajského súdu ako postup, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť   konať   pred   súdom.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   námietku sťažovateľky v tomto smere za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súdu   ako správne,   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   už   jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011