znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 452//2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo sudcov   Jána Auxta   a Rudolfa   Tkáčika vo veci   sťažnosti   spoločnosti   T.,   Cyprus,   zastúpenej   JUDr.   A.   V.,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   T.   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 vo výroku, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21. júna 2007 sp. zn. 25 Co 165/05,   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti T. trovy právneho zastúpenia v sume 300,57 € (slovom tristo eur a päťdesiatsedem centov), na účet Advokátskej   kancelárie   B.,   v mene   ktorej   koná   advokátka   Mgr. D.   M.   S., do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., Cyprus (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 vo výroku, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 21. júna 2007 sp. zn. 25 Co 165/05.

Podľa sťažovateľky bolo konaním najvyššieho súdu porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd jej odňal možnosť konať pred súdom v konaní, do ktorého mala vstúpiť na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi pôvodným žalobcom a sťažovateľkou. Návrh na zmenu   účastníkov   konania   podali   sťažovateľka   (15.   mája   2007)   a   aj   pôvodný   žalobca (9. júna 2007) krajskému súdu, ktorý v tom období rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu   prvostupňového súdu   o merite   veci.   Uznesením   č.   k.   25 Co 165/2005-779 z 21. júna   2007   krajský   súd   nepripustil   zmenu   žalobcu.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   sa sťažovateľka odvolala na najvyššom súde. Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie o odvolaní sťažovateľky zastavil pre nedostatok funkčnej príslušnosti. Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Tvrdenie   Najvyššieho   súdu   o   nedostatku   funkčnej   príslušnosti   na   rozhodnutie odvolania proti Uzneseniu Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu a o neprípustnosti takéhoto odvolania   neobstojí.   Je síce pravdou,   že Krajský súd rozhodoval   o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu až v rámci odvolacieho konania vo veci samej (t. j. v rámci konania o Odvolaní F. proti Rozsudku Okresného súdu, ktorým Okresný súd Žalobu F. zamietol), avšak Uznesenie Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu bolo v rámci posudzovania   prípustnosti   zmeny   účastníka   na   strane   žalobcu   z F.   na   spoločnosť   T. rozhodnutím v prvom stupni (prvostupňovým) a preto by v súlade s § 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 201 O. s. p. a § 202 ods. 3 O. s. p, malo byť proti tomuto uzneseniu krajského súdu prípustné odvolanie s tým, že funkčne príslušným na rozhodnutie o tomto odvolaní by mal byť Najvyšší súd SR.

Vzhľadom na vyššie uvedené predstavuje zastavenie konania o odvolaní spoločnosti T.   proti   Uzneseniu   Krajského   súdu   o   nepripustení   zmeny   žalobcu   porušenie   procesno- právnych predpisov upravujúcich občianske súdne konanie (a tým i práva spoločnosti T. na súdnu ochranu) zo strany Krajského súdu.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 zo dňa 31. 03. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 zo dňa 31. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 300,57 EUR, ktorú je Najvyšší súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Najvyšší   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním č. k. Kp 4/2011-22   doručeným   ústavnému   súdu   15.   marca   2011,   v   ktorom   predseda najvyššieho súdu zaujal k sťažnosti takéto stanovisko:

„S tvrdením sťažovateľky, že uvedené rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa nemožno súhlasiť. Krajský súd v Nitre je odvolacím súdom a uznesenie o nepripustení zmeny účastníka konania na strane žalobcu vydal tento súd   v   odvolacom   konaní.   Napadnuté   uznesenie   je   teda   rozhodnutím   odvolacieho   súdu a proti takému rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné (§ 201 O. s. p.).

Najvyšší súd sa vo svojom uznesení zaoberal otázkou splnenia podmienok konania a dospel k záveru že nie je daná jeho funkčná príslušnosť. V ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku je funkčná príslušnosť najvyššieho súdu upravená tak, že tento súd je príslušný   rozhodovať   o   odvolaniach   vtedy,   ak   odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa.   Prípady   kedy   krajský   súd   rozhoduje   ako   súd prvého stupňa sú taxatívnym spôsobom vymedzené v ustanovení § 9 ods.2 a v § 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. O takýto prípad v danej veci nešlo.

Chýbajúca   funkčná   príslušnosť   ktoréhokoľvek   súdu   na   prejednanie   určitej   veci predstavuje   neodstrániteľný   nedostatok   podmienok   konania.   Najvyšší   súd   teda   musel konanie o odvolaní sťažovateľky vedené pod sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010) zastaviť bez toho, aby mohol preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu a nemohol teda toto uznesenie zmeniť, ako tvrdí sťažovateľka.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol   dostatočné   a zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky. Tento postup najvyššieho súdu je súladný s konštantnou praxou, a preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné   práva   sťažovateľky   nesprávnou   alebo   svojvoľnou   aplikáciou   resp.   výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru (pozri uznesenie ústavného súdu z 22. mája 2008 sp. zn II. US 221/08).

So závermi sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Súčasne   predseda   najvyššieho   súdu   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania. Podobne sťažovateľka oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata námietok sťažovateľky týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jej nespokojnosti s výrokom o zastavení konania o odvolaní sťažovateľky v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010, ktorým jej podľa jej názoru bolo odňaté právo konať pred súdom.

Ústavný súd môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ústavný   súd   posudzoval,   či   z   ústavou   zaručeného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie je možné odvodiť aj nevyhnutnosť zaručenia dvojinštančného konania v civilných veciach   a   či   z   toho   vyplýva,   že   voči   rozhodnutiu   krajského   súdu   malo   byť   prípustné odvolanie. Keďže návrh na zmenu účastníkov konania bol podaný až v štádiu odvolacieho konania, nerozhodoval o tejto otázke okresný súd ako prvostupňový, ale prvýkrát bola vec rozhodnutá až na krajskom súde, ktorý súčasne vystupoval ako súd odvolací v rozhodovaní o   merite   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   išlo   o   prvé   rozhodnutie   o   danej   otázke, a vzhľadom   na   to,   že   zákon   odvolanie   o   nej   nevylučuje,   podala   sťažovateľka   proti uzneseniu krajského súdu odvolanie v presvedčení, že toto je prípustné.

Naopak, najvyšší súd zaujal stanovisko o neprípustnosti odvolania proti rozhodnutiu krajského   súdu   a   konanie o   odvolaní   z dôvodu   absencie   funkčnej   príslušnosti   zastavil. Argumentoval pritom ustanoveniami § 10 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v zmysle ktorých krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov a o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje najvyšší súd.

Predmetné   odvolanie   pritom   nesmerovalo   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu. Samotný krajský súd rozhodoval o otázke prípustnosti zmeny účastníka konania síce v štádiu, keď sa vec nachádzala v odvolacom konaní, ale rozhodoval o danej otázke   prvýkrát   a   rozhodoval   o   nej   samostatne   uznesením   č.   k.   25   Co   165/2005-779 z 21. júna 2007 vydaným o takmer tri mesiace skôr ako uznesenie č. k. 25 Co 165/2005-815 z 19. septembra 2007 o odvolaní proti rozhodnutiu o merite veci.

Civilné konanie je ovládané aj zásadou dvojinštančnosti konania, pričom táto zásada je   spravidla   posudzovaná   ako   zásada   ústavná,   napriek   tomu,   že   jednoznačne   nie   je deklarovaná   ústavou.   Samotné   právo   na   dvojinštančné   konanie   je   v   dôsledku   výkladu vnímané   ako   súčasť   v   širšom   slova   zmysle   ponímaného   práva   na   spravodlivý   proces. Podstatou tejto zásady je, že dôležité a najmä právne otázky po rozhodnutí na súde prvého stupňa môžu byť následne predmetom posúdenia prostredníctvom opravného prostriedku na inštančne vyššom súde. Vzhľadom na to, že sťažovateľka požiadala o pripustenie zmeny účastníka konania v štádiu, keď sa vec nachádzala na odvolacom súde, čo zákon nevylučuje, najvyšší   súd   mal   v   tejto   otázke   aj   v   zmysle   v   súkromnom   práve   prípustnej   analógie pripustiť preskúmanie rozhodnutia vo veci.

V súlade so zásadou práva na spravodlivý proces je potrebné, aby sa subjekty mali možnosť vyjadriť sa ku každému právnemu názoru vyjadrenému v odôvodnení rozhodnutia, najmä ak je iný ako právny názor prezentovaný niektorou zo sporových strán. Krajský súd rozhodoval   o   otázke   zmeny   účastníka   na   strane   žalobcu   síce   v   odvolacom   konaní,   ale rozhodol o nej samostatne pred rozhodnutím o merite veci, pričom predtým táto otázka nebola rozhodovaná na okresnom súde. O pripustenie zmeny účastníka požiadali žalobca a sťažovateľka v štádiu opravného konania, čo zákon nevylučuje, preto je logický postup, keď sťažovateľka podá proti rozhodnutiu v danej veci opravný prostriedok, argumentujúc, že   je   prípustné,   keďže   o   danej   otázke   rozhodol   všeobecný   súd   prvýkrát.   Najvyšší   súd nepripustil možnosť realizácie procesných práv sťažovateľky, lebo im neumožnil prieskum správnosti tých tvrdení, ktoré boli pre vec právne významné. Sťažovateľka nemala možnosť namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne závery súdu pri posúdení prípustnosti zmeny účastníka konania.

Vysloveným právnym názorom   a uznesením   o   zastavení   konania o   odvolaní pre funkčnú   nepríslušnosť   najvyššieho   súdu   došlo   zo   strany   najvyššieho   súdu   k   odňatiu možnosti sťažovateľky pred súdom konať. Rozhodnutím o zastavení odvolacieho konania bolo sťažovateľke odňaté právo namietať správnosť právneho názoru súdu rozhodujúceho vo veci na inštančne vyššom súde.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní o rozhodnutí krajského súdu   aplikoval normy   jednoduchého práva   spôsobom,   ktorý   mal za následok   porušenie základného práva sťažovateľky   na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd dospel k záveru,   že   čo   sa   týka   zisteného   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy,   bude   na   dosiahnutie nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd v rozhodnutí o prijatí veci na ďalšie konanie vymedzil rozsah prijatia na preskúmanie časti uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sa dotýkalo účastníctva sťažovateľky v súdnom konaní.

Keďže   v bode   1   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   zistil,   že   došlo   k porušeniu procesných práv sťažovateľky, musel umožniť najvyššiemu súdu konať nielen o účastníctve sťažovateľky   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ale   aj   vysporiadať   sa   s jej   právnymi námietkami. Takýto postup všeobecného súdu by nebol možný bez toho, aby ústavný súd zrušil oba výroky uznesení sp. zn. 1 Cdo 175/2008 a sp. zn. 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 a dať tak možnosť všeobecnému súdu rozhodnúť v intenciách právneho názoru ústavného súdu.

Ústavný súd preto zrušil oba výroky uznesení sp. zn. 1 Cdo 175/2008 a sp. zn. 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu konania rozhodnúť o účastníctve sťažovateľky   v rozsahu   uvedenom   ústavným   súdom   tak,   aby   bol   ústavne   konformný, a potom posúdiť jej odvolanie v merite veci.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom.

Dňa   1.   apríla   2011   bolo   ústavnému   súdu   doručené   oznámenie   advokátky JUDr. A. V., B. o prevzatí právneho zastúpenia sťažovateľky z dôvodu čerpania materskej dovolenky advokátkou Mgr. D. M. S., B., ktorá sťažovateľku pôvodne zastupovala a ktorá si v sťažnosti z 9. augusta 2010 uplatnila trovy konania za dva úkony právnej služby a dva režijné paušály plus 19 % DPH v sume 300,57 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) predstavujú sumu 2 x 120,23 € a k tomu je potrebné pripočítať náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € a 19 % DPH, čo spolu predstavuje   sumu   303,30   €.   Keďže   suma   požadovaná   advokátkou   Mgr.   D.   M.   S. neprevyšuje sumu vypočítanú ústavným súdom, bola jej priznaná náhrada   trov konania v ňou požadovanej výške, teda 300,57 €, ktorú je povinný uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku   nálezu). Sťažovateľke trovy   konania v súvislosti   s jej zastupovaním advokátkou JUDr. A. V. nevznikli, a táto ani žiadne priznať nežiadala, preto bolo bez významu o tomto rozhodovať.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011